Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/175/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112229432
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112229432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova
11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kováč, s.r.o. so
sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, proti žalovanému: N. W., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom P. C.
X, F. t.č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou Y. U., súdnou tajomníčkou Okresného súdu
Z., v konaní o zaplatenie 77,07 EUR s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č. k. 14C 232/2013-93 zo dňa 30.5.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu zamietol. Náhradu
trov konania účastníkom nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Na základe vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané,
že účastníci uzavreli zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov, pričom žalobca na
základe listu zo dňa 12.5.2011 odstúpil od tejto zmluvy a v takomto prípade sa na základe vyššie
citovaných zákonných ustanovení zmluva zrušuje od počiatku a tým zanikajú aj práva a povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy, pričom iné dojednanie by súd musel vyhodnotiť ako neplatné s poukazom na
ustanovenie § 54 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, keďže dôsledky odstúpenia od zmluvy upravené

v spotrebiteľskej zmluve, nemôžu byť nevýhodnejšie pre spotrebiteľa ako dôsledky odstúpenia podľa
Občianskeho zákonníka. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že sám žalobca naformuloval znenie
zmluvy a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie týkajúce sa odstúpenia od zmluvy, aj keď existujú
iné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia
(napr. výpoveď).

Vzhľadom na odstúpenie od zmluvy pre daný právny vzťah platí režim ustanovenia § 457 Občianskeho
zákonníka, na základe ktorého je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko čo podľa zmluvy
dostal, teda účastníci si majú vrátiť len vykonané plnenia podľa zásad o vydaní bezdôvodného

obohatenia.Pretoajžalobcamôžežiadaťlenvráteniesúm,ktoréposkytolžalovanému,bezakýchkoľvek
vedľajších plnení z titulu poplatkov, úrokov, resp. zmluvných pokút. Z vyjadrenie žalobcu zo dňa
23.5.2014 (súdu doručeného dňa 29.5.2014) vyplýva, že suma 77,07 EUR pozostáva z nedoplatku na
poplatkoch v sume 57,38 EUR, úrokoch v sume 4,39 EUR a poplatkov za Balík Výhoda v sume 15,30EUR. Z tohto podania taktiež vyplýva, že dlžná suma predstavuje aj zmluvnú pokutu v sume 20 EUR,
pokiaľ by ale táto suma mala byť predmetom konania, tak celková suma by predstavovala 97,07 EUR
(53,38 + 4,39 + 15,30 = 77,07 + 20 = 97,07). Keďže súd na základe listinných dôkazov predložených

samotným žalobcom nemal za preukázané, aby žalobca poskytol žalovanému akékoľvek reálne plnenie,
žalovaný ani nemá žalobcovi čo vrátiť, preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V súvislosti so zmluvnou pokutou súd taktiež z opatrnosti poukazuje na to, že táto s poukazom na
ustanovenie § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebola v zmluve dojednaná písomne, teda na listine,
ktorú podpísal žalovaný, preto je jej prípadné dojednanie neplatné.“

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že jeho

nárok bo dostatočne špecifikovaný, odôvodnený a podložený rozhodujúcimi skutkovými okolnosťami.
Poukázal na čl. VII Zmluvy, čl. III, časť A, bod 23, 27, 35, 38 Všeobecných obchodných podmienok.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

V súvislosti s odstúpením od úverovej zmluvy odvolací súd poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cit: „Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej
zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré

bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a
účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia

vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy

samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutienajvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku
zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho

rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať
alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho

prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať
plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor
navrhuje zrušiť.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014). Predmetný
rozsudok sa vzťahuje na problematiku premlčania, ale v plnom rozsahu ho možno aplikovať i na

odstúpenie od zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Odhliadnuc od uvedeného právneho názoru odvolací súd zastáva názor, že ust. § 54 ods. 1 OZ v
znení Občianskeho zákonníka účinnom do 31.12.2014 vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej
úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo
(Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa

oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8
smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného
práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri
zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o

obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia premlčacej doby i odstúpenia pri spotrebiteľskom
právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS

402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Nad rámec odôvodnenia odvolací súd poukazuje v súvislosti s uplatnenými poplatkami na teóriu
skutočného plnenia v zmysle argumentácie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3. mája 2011
(17 U 192/10), ktorý potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné

spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočnéprotiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34.
rozsudku).

Ďalej poukazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu (Brandenburgisches

Oberlandesgericht) z 21. júna 2006 č. k. 7 U 17/06: Poplatky za vydanie náhradnej kreditnej karty,
vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov a
upomienky sú neprijateľné. Sporiteľni bol súdom uložený zákaz používať zmluvné podmienky a prijímať
plnenia z poplatkov za vydanie náhradnej kreditnej karty, vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovo-
knižnej forme, skúmanie a preverovanie pomerov spotrebiteľa a upomienky. Vrchný krajinský súd

s poukazom na Občiansky zákonník rozhodol, že neprimerané znevýhodnenie spotrebiteľa je dané
nielen vtedy, ak je zmluvná podmienka nejasná a nezrozumiteľná, ale aj v prípade, ak je zmluvná
podmienka nezlučiteľná s podstatnými princípmi (ratio legis) právnej úpravy, od ktorej sa odchyľuje
alebo ak podstatné práva a povinnosti vychádzajúce z povahy zmluvy obmedzuje tak, že je ohrozené
dosiahnutie účelu spotrebiteľskej zmluvy. Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných podmienok súd
v súlade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné vychádzať

z najneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do
úvahy. Aplikáciou najneprijateľnejšieho výkladu posudzovanej zmluvnej podmienky súd dospel k záveru,
že poplatok za vydanie náhradnej platobnej karty (15 eur) je neprijateľný, keďže zmluvná podmienka
je nejasná a nevylučuje vyrubenie poplatku spotrebiteľovi aj vtedy, keď dôvody vyrubenia nastanú na
strane sporiteľne. Poplatok za vystavenie kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej forme je v rozpore

s ratio legis právnej úpravy, keďže spotrebiteľ by mal znášať iba skutočné náklady za kvitanciu a nie
aj poplatok za jej vystavenie. Na poplatok za vystavenie kvitancie, navyše v paušálne odstupňovanej
výške (1 ‰ z hodnoty zapísaného práva) s minimálnou a maximálnou výškou, nemá sporiteľňa nárok,
keďže poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za úver. Súd k uvedenému poplatku
poznamenal, že poplatok za výkony spojené s vystavením kvitancie v predpísanej pozemkovo-knižnej

forme sleduje v prevažnej miere overenie predpokladov pre jej vydanie, ktorých preverenie nie je v
záujme spotrebiteľa, ale práve naopak sporiteľne. Poplatok tak nemá ani rozumný ekonomický základ,
ktorý by opodstatňoval jeho znášanie spotrebiteľom. Pri aplikácii najneprijateľnejšieho výkladu nemôže
v teste prijateľnosti zmluvných podmienok obstáť ani poplatok za skúmanie a preverovanie pomerov
spotrebiteľa (10 eur), keďže tento pokrýva aktivity sporiteľne napríklad pri preverovaní pohybov na účte

v súvislosti so vznesenými požiadavkami spotrebiteľa na vrátenie neoprávnene zrazených poplatkov a
ani podľa zákona za takéto úkony sporiteľni odplata nepatrí. Súd posúdil ako neprijateľné aj poplatky
za upomienku zasielanú spotrebiteľovi (13 eur), na ktoré niet zákonného nároku, a ktoré sporiteľni
nemôžu patriť v prípade, keď si táto uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. Vrchný krajinský
súd sa vysporiadal aj s preukázaním hrozby uplatňovania neprijateľných zmluvných podmienok, ktorej

nedostatok vytýkala sporiteľňa. Súd judikoval, že ani sporiteľňou, po predchádzajúcej výzve spolku
na ochranu spotrebiteľa, e-mailom avizovaná zmena sporných zmluvných podmienok, nič nemení
na pretrvávaní hrozby opakovaného použitia neprijateľných zmluvných klauzúl. Hrozba opakovaného
použitia neprijateľných zmluvných klauzúl nemôže byť spochybnená ani z dôvodu, že sporiteľňa je
verejnoprávnou úverovou inštitúciou.“

Na potvrdenie správnosti záveru odvolací súd dáva ďalej do pozornosti konštatovanie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo vzťahu k písomnej forme dojednania v spotrebiteľskej zmluve:

„Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov

doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy. Základná podmienka pre konštatovanie
existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je písomná forma.
Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami.“ (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 245/2010).

V tomto smere ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky pod sp. zn. I. ÚS

35212/11 zo dňa 11. 11. 2013 zo záverov ktorého vyplýva, že v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednaniezmluvnej pokuty zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale iba
samotnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorú spotrebiteľ podpisuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.