Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. október 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/565/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213832
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912213832.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
16C/245/2012-34 zo dňa 13. 01. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 125 € ako majetkovú škodu a sumu 365,11 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnej veci,
na základe ktorej podal návrh, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda nepreukázal, že by
boli splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani
splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že exekučný súd
zákonnou lehotou pri rozhodovaní viazaný nebol, ak bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá.
Zákonná 15 dňová lehota v konkrétnom prípade teda neplatila, keďže žiadosť súdneho exekútora

o vydanie poverenia bola zamietnutá a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2
písm. c), d) Exekučného poriadku). K prípadnému vzniku zbytočných prieťahov v exekučnom konaní
konštatoval, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
resp.právanaprejednaniezáležitostivprimeranejlehotepodľačl.6ods.1Dohovoru(sp.zn.I.ÚS66/02,
II. ÚS57/01). V tejto súvislosti naviac poukázal na to, že navrhovateľ podával hromadne v rámci celej
Slovenskej republiky niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúciu na základe exekučných titulov

- rozhodcovských rozsudkov a tým de facto znemožňoval rozhodnúť súdom v primeraných lehotách,
pričom návrhy na exekúciu podával opakovane aj po tom, ako boli právoplatne judikované okolnosti, že
navrhovateľom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom
sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Takýmto prístupom zo strany navrhovateľa dochádza kšikanóznemu výkonu práva, keďže hromadnými podaniami znefunkčňuje súdy, čoho následkom je to, že
súdy nemôžu vydávať rozhodnutia v primeraných lehotách, ktorú skutočnosť vlastne spôsobuje samotný
navrhovateľ a túto situáciu zneužíva tým, že podáva návrhy na náhradu škody voči štátu za nesprávny

úradný postup súdov. Keďže mal za to, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného konania
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a súd v žiadnom prípade nekonštatoval, že by došlo k
zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktoré by zakladali právo navrhovateľa na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu, návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Na záver okresný súd poukázal na to, že o návrhu navrhovateľa rozhodol na pojednávaní po tom, ako
nevyhovel návrhu navrhovateľa na zrušenie, resp. odročenie pojednávania, ktorý návrh nepovažoval
za dôvodný, ak bolo navrhovateľovi uznesenie nadriadeného - Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 43NcC/4/2012 zo dňa 10. 10. 2012 riadne doručené a o jeho námietke zaujatosti voči
sudcom Okresného súdu Rimavská Sobota bolo rozhodnuté zákonným spôsobom v zmysle príslušných

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a to tak, že krajský súd všetkých sudcov Okresného
súdu Rimavská Sobota nevylúčil z konania. Nevyhovel zároveň ani návrhu navrhovateľa na odročenie
pojednávania z dôvodu doplnenia dokazovania za účelom vykonania znaleckého dokazovania, ktoré
naviac navrhovateľ zadal až v čase rozhodnutia vo veci samej, nie v čase podania návrhu, odkedy
uplynula už dlhšia doba, kde vzhľadom na konštatovanie, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu

a ani k zbytočným prieťahom v konaní, nie je potrebné zaoberať sa otázkou vzniku škody na strane
navrhovateľa, na ktorú skutočnosť sa malo znalecké dokazovanie vzťahovať. Keďže okresný súd žiadny
z dôvodov navrhovateľa na odročenie, resp. zrušenie pojednávania nepovažoval za dôvodný, vec
meritórne prejednal a o návrhu navrhovateľa rozhodol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na

základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne
namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že
požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými

dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal
mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho managementu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach

žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní
bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku
jeho neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní, sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa teda nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez toho, aby mu
umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam

veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení.Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd

vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Okresnému súdu na záver vytýkal, že odporca sa
k návrhu nevyjadril, preto mal okresný súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom

rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak

okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).
Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého

množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.
Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č.

k. 43NcC/4/2012-9 zo dňa 10. 10. 2012, že zákonný sudca JUDr. Ivan Ďalak nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z

Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o
samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento dôvod v odvolaní
uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:
Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,

ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom

priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle

spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,

len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu
JUDr. Ivana Ďalaka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského súduv Banskej Bystrici č. k. 43NcC/4/2012-9 zo dňa 10. 10. 2012 nebol zákonný sudca JUDr. Ivan Ďalak
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.
zn. 16C/245/2012, pretože nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného

súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený
názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o
náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená
škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď navrhovateľ podal

sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43NcC/4/2012, napriek tomu otázku, či vo veci
rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na
základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti

navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci,
napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými
rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu
v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal

byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené
Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v odvolaní ani neuvádza. V
predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľom
zo stany okresného súdu nedošlo.
Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho

právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím vo veci

samejtakýtonávrhzostranynavrhovateľanebolnaOkresnýsúdRimavskáSobotapodaný.Navrhovateľ
podal na okresný súd dňa 09. 01. 2014, ktorý bol Okresnému súdu Rimavská Sobota doručený dňa
10. 01. 2014, návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu, ktorým navrhol, aby okresný súd zrušil nariadené pojednávanie a v
prejednávaní veci nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú

odklad. Zároveň požiadal o odročenie pojednávania aj z dôvodu doplnenia dokazovania oboznámením
sa so znaleckým posudkom s odôvodnením, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku,
ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody a po jeho vyhotovení tento znalecký posudok predloží súdu.
Pokiaľ ide o tento návrh na „zrušenie“ nariadeného pojednávania, rozhodol o ňom okresný súd na
pojednávaní dňa 13. 01. 2014, keď uvedené dôvody na zrušenie - odročenie pojednávania nepovažoval

za dôvodné. Predovšetkým poukázal na tú skutočnosť, že o veci už o námietke navrhovateľa týkajúcej
sa zaujatosti sudcov Okresného súdu Rimavská Sobota bolo právoplatne Krajským súdom v Banskej
Bystrici uznesením zo dňa 10. 10. 2012 č. k. 43NcC/4/2012-9, ktoré bolo navrhovateľovi riadne doručené
už dňa 08. 11. 2012. Ani návrh na doplnenie dokazovania nebol dôvodne okresným súdom akceptovaný,
ak navrhovateľ žiadal doplniť dokazovanie znaleckým posudkom ( dosiaľ nevypracovaným ) vo vzťahu

k výške škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, a vznikom
ktorej sa okresný súd v konaní vôbec nezaoberal, ak nemal za preukázanú existenciu jedného z
troch kumulatívne zákonom vyžadovaných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny
úradný postup tohto súdu. Takto navrhované dokazovanie by bolo zrejme nadbytočné. Rozhodnutie
okresného súdu o tom, že pojednávanie nariadené na deň 13. 01. 2014 nebolo odročené z dôvodov

uvedených vyššie, je aj v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania.
Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje

procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä

tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 13. 01. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho
konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola

prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa
účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z
hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom
tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa

pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však Okresnému
súdu Rimavská Sobota doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že nesúhlasil
s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Rimavská Sobota vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť
sa pojednávania nariadeného na 13. 01. 2014 (viď doručenka na č. l. 13 spisu). Navrhovateľom

tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne prvostupňový súd vyhodnotil
ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného
súdu Rimavská Sobota už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Doplnenie dokazovania
znaleckým posudkom považoval dôvodne za nadbytočné a rozpore s požiadavkou hospodárnosti
konania. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý

prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je
možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred
súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom

nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
návrhu.
Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania
dňa 13. 01. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
dňa 22. 11. 2013, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal
dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť

sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3Er/2156/2010, ktorý

ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k
dispozíciinavrhovateľoviakooprávnenému.Navrhovateľprávevychádzajúczobsahutohtoexekučného
spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací
súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ využil svoje vyššie uvedené práva,mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním
odporcu, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo
navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale

ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Ani tvrdenie, že odporca sa k návrhu a k veci samej nevyjadril nie je pravdivé, odporca zaslal súdu
vyjadrenie a pokiaľ by sa navrhovateľ oboznámil so spisom, prípadne sa dostavil na pojednávanie, na
ktoré bol riadne a včas predvolaný, mal možnosť oboznámiť sa s tvrdeniami odporcu a adekvátne na

ne včas reagovať. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu
(dňa 13. 01. 2014) bol navrhovateľ s vyjadrením odporcu v konaní o návrhu navrhovateľa o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, v ktorom ako navrhovateľ vystupuje POHOTOVOSŤ, s. r. o.
a odporcom je Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, oboznámený,
keďže išlo o opakované podanie odporcu doručované navrhovateľovi v niekoľkých stovkách konaní

vedených na okresných a krajských súdoch Slovenskej republiky.

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučnom konaní. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej

veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci považoval za nadbytočné.
Právny záver okresného súdu, že v danom prípade nedošlo zo strany okresného súdu k nesprávnemu
úradnému postupu, a to nerozhodnutiu v zákonnej lehote, ktorá však v tomto prípade nie je ani daná,

resp. v primeranom čase bez zbytočných prieťahov, považuje odvolací súd za vecne správny.
Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie

označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva znespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo
105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.
Navrhovateľ v návrhu na začatie konania za nesprávny úrady postup okresného súdu označil nevydanie

rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
súčasne namietal vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - nelegálneho
postupu vykonaním opätovného posúdenia práv navrhovateľa. V prejednávanej veci bolo zistené, že k
vydaniu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie došlo
po 7 dňoch od podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá

bolo Okresnému súdu Rimavská Sobota doručená dňa 30. 08. 2010. K vydaniu rozhodnutia, ktorým
exekučný súd vyššie uvedenú žiadosť zamietol, došlo dňa 06. 09. 2010, teda v žiadnom prípade nie je
možné konštatovať, že by k zamietnutiu žiadosti došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, resp. v
neprimeranom čase, v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní tak, ako to tvrdil navrhovateľ v návrhu. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20
zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom

v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so
zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj Ústavný súd SR konštatoval,
že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný. Ak teda okresný súd touto
lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,

nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k jej porušeniu, a nemožno hovoriť o tom, že súd nerozhodol v
zákonnej lehote. Odvolací súd teda na podporu tvrdení uvedených v odôvodnení rozhodnutia okresného
súdu poznamenáva, že zo slovného a logického výkladu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní sa vzťahuje len na vydanie
poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota neplatí, čo je dané zrejme tým,

že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie potrebuje dlhší
čas, než na vydanie poverenia. Pokiaľ teda k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo v zákonnej 15 dňovej lehote, nemožno v žiadnom prípade uvažovať o nesprávnom
úradnom postupe exekučného súdu a aj právny záver okresného súdu, že exekučný súd postupoval
správne, ak skúmal predložený rozhodcovský rozsudok podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, je

vecne správny a odvolací súd sa s ním stotožňuje.
Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod

termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na

zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho

úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by

prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku
zodpovednosti neskúmal.
Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd

vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahuvydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.
Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska

výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu

v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom
konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu nepriznal ( § 151

ods. 1 veta prvá O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.