Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. marec 2014

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 14C/137/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112231157
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2014:4112231157.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Nitre v právnej veci žalobcu: P. F., bytom Z. I., H. XXX/X, zastúpený Mgr. Helenou

Farkašovou, advokátkou, Nové Zámky, Žerotínova bašta 1, proti žalovanej: Slovenská republika,
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 126,29 eura do troch dní od
právoplatnosti rozsudku

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa písomne podanou žalobou Okresnému súdu Nitra dňa 18. 9. 2012 domáha, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 15 000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, z titulu náhrady
ujmy za vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením KRP Nitra, Úradu

justičnej a kriminálnej polície zo 17. 9. 2008 ČVS: KRP-23/OVK-NR-2008 bolo začaté trestné stíhanie
voči žalobcovi pre prečin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, pre krádež nafty
z areálu Železničnej spoločnosti Cargo Slovakia, a.s. Bratislava - Rušňové depo Z. I., spolu s ďalšími
zamestnancami. Proti uzneseniu o začatí trestného stíhania podal žalobca v zákonnej lehote sťažnosť,
ktorú odôvodnil tým, že nemá vedomosť o žiadnej krádeži nafty z uvedených priestorov, nikdy žiadnu
naftu nekúpil, nakoľko ju nepotrebuje, nemá motorové vozidlo, ktoré by jazdilo na naftu, nikto ho
nekontaktoval a ani neponúkal naftu na predaj, pri domovej prehliadke sa žiadna nafta nenašla. Krajský

prokurátor uznesením zo dňa 23. 10. 2008 sp.zn. Kv 33/2008-40 sťažnosť zamietol. Následne krajský
prokurátor v Nitre uznesením zo dňa 24. 6. 2010 sp.zn. Kv 33/2008-80, teda až po skončení prípravného
konania, konanie voči žalobcovi zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Trestné stíhanie,
vedené proti jeho osobe ho poškodilo na dobrej povesti, bol dlhoročným zamestnancom železníc a nikdy
nemal žiadne problémy, nebol disciplinárne potrestaný. Prešiel u zamestnávateľa rôznymi pracovnými
pozíciami, vždy bol kladne hodnotený. Stíhanie poškodilo aj jeho dobré meno, povesť v mieste bydliska,
nikdy nebol súdne trestaný, ani nikdy nevypovedal pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Vo veku

57 rokov, pred odchodom do dôchodku, bol obvinený za trestný čin podielnictva, ktorý nespáchal. Táto
situácia nepriaznivé ovplyvnila a zmenila jeho život, v práci si ho zavolal zamestnávateľ s tým, aby dal
výpoveď, kolegovia ho považovali za zlodeja, vyčíslili mu, či bol odkázaný kradnúť, stratil veľa kolegov a
známych, ktorí mu prestali veriť a nevedel ich presvedčiť o jeho nevine. Býva rodinnom dome v Z. I., vo
štvrti pod železničnou stanicou, kde bývajú bývalí aj súčasní kolegovia a známi, mnohí sa prestali s ním
stretávať, zdraviť ho na ulici, posmešne si šepkali, keď okolo nich prechádzal. Pri domovej prehliadke,
kedy ho polícia odvádzala do motorového vozidla, boli susedia na ulici, videli policajné autá pred jeho

rodinným domom a jeho, ako ho polícia odvádza na výsluch. Bola poškodená jeho dobrá povesť a česť,
ktorá je ťažko vyčísliteľná v peniazoch.Žalovaná v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 10. 2012 namietala nedostatok procesnej spôsobilosti
žalovaného konať v mene Slovenskej republiky, nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci,
neopodstatnenosť podaného žalobného návrhu a nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Nedostatok

procesnej spôsobilosti žalovaného spočíva v tom, že do priebehu celého trestného konania vstupovali
priebežne tri samostatné zložky, ako orgány verejnej moci, a to vyšetrovateľ, prokurátor a sudca. V
takýchto prípadoch by bolo možné vo všeobecnosti konštatovať, že z pohľadu zodpovednosti prichádza
do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR, resp. Ministerstvo spravodlivosti
SR, ak nie je možné zodpovedný orgán určiť. Nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci

vidí v tom, že právo na náhradu škody podľa § 6 zákona číslo 514/2003 Z.z. sa zakladá na podmienke,
že rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné s tým, že rozhodnutím príslušného orgánu je súd viazaný
a nemôže prípadnú nezákonnosť rozhodnutia posudzovať ako predbežnú otázku. Jediným orgánom
príslušným rozhodnúť o tom, či uznesenie vyšetrovateľa je alebo nie je zákonné, je prokuratúra a preto
civilné súdy nie sú príslušné určovať, či postup a rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní je,
alebo nie je zákonné. Neopodstatnenosť podaného žalobného návrhu spočíva v tom, že zo strany

vyšetrovateľa v danom trestnom konaní nedošlo k nezákonnému postupu a nedošlo ani k vydaniu
nezákonného rozhodnutia, nie je preto splnená jedna z podmienok daných zákonom číslo 514/2003 Z.z.
a to existencia nezákonného rozhodnutia, žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s tvrdeniami
uvedenými v žalobe (existencia údajne nezákonného rozhodnutia, škoda a príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a údajnou škodou). Žalobný návrh žalobcu by prichádza do úvahy jedine v

prípade, ak by obvinený bol úspešný v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku Podľa
§ 363 Trestného poriadku. Žalobca nepreukázal existenciu škody, nepreukázal akým skutkom došlo
k zásahu do práv žalobcu a ktorých osobnostných práv sa zásah týkal a aké následky vyvolal. Tieto
skutočnosti žalobca nepreukázal. Žiada žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní predniesla žalobu v súlade s jej písomným vyjadrením
a dodala, že výšku požadovanej peňažnej náhrady považuje za primeranú intenzite a závažnosti
neoprávneného zásahu žalovaným do jeho osobnostných práv, a to predovšetkým do dobrej povesti a
cti, ktoré sú integrálnou a dôležitou súčasťou dôstojnosti človeka. Najvyšší súd SR už judikoval, že pri
vyjadrení miery, ako bola zásahom znížená dôstojnosť a vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať

z reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom ako inom prostredí fyzickej osoby. V konaní bolo
preukázané, aký dopad malo trestné stíhanie na profesionálny, spoločenský a osobný život žalobcu.
Príčinná súvislosť medzi konaním a následkami je zjavná a nespochybniteľná a teda nárok žalobcu na
peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej výške je absolútne legitímny a oprávnený. Žiadať
žalobe vyhovieť a priznať náhradu trov konania.

Žalobca na pojednávaní uviedol, že to bol pre neho veľký šok, keď zazvonili u neho policajti talianskym
spôsobom a povedali mu, že si prišli pre naftu. Následne celý byt prezerali, v tom časte tam bývala dcéra
s manželom, ktorých vytiahli z postele. Našli vtedy tri litre nafty, ktorú mal už asi 20 rokov a už vtedy sa
technik vyjadril, že to ani nebude preskúmavať, nakoľko hľadali červenú naftu a táto bola žltá. Osem

ľudí chodilo po celom dome, prehľadávali všetky skrine, čo nebolo nič príjemné.. Potom oho predviedli a
následnehneďpustili.Ďalšímšokombolodoručenieobvinenia,čobolofrustrujúce.Potomsihopredvolal
zástupca zamestnávateľa Ing. Q., ktorý mu ponúkol, aby sám dal výpoveď, že ju ihneď prijme, nakoľko
ak bude odsúdený, tak aj tak bude rozviazaný s ním pracovný pomer. Vtedy tam boli aj ďalší dvaja
kolegovia, ktorí opustili zamestnanie. Kolega mu povedal, že mu to nebolo treba, bol vypočutý na polícii,

počas celého obdobia žil v neistote, ľudia sa k nemu správali tak, ako by sa aj chceli niečo opýtať, ale
potom sa mu obrátili chrbtom. Trvalo to asi pol roka, potom to celé strácalo na intenzite. Uviedol, že
pracovný pomer skončil ku dňu 1. 9. 2011 a to na vlastnú žiadosť z dôvodu odchodu do predčasného
dôchodku, žiadosť podal zamestnávateľovi sám. V čase vznesenia obvinenia bol už rozvedený. Na
konkrétnosti, ktoré sa udiali zo strany jeho blízkeho okolia počas trestného stíhania, si nepamätá.

Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava a naďalej trvá na svojom vyjadrení,
ktoré zaslal súdu písomne. Namieta nedostatok procesnej spôsobilosti žalovaného v danej veci,
nedostatok právomoci civilného súdu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných v trestnom
konania, nedôvodnosť podanej žaloby, kde poukázal na výpoveď svedkyne Dobrockej, ktorá ani

pri jednej otázke nepodporila tvrdenie žalobcu. Ďalej poukázal na nedôvodnosť podanej žaloby a
neexistenciu základného predpokladu na náhradu škody spočívajúcej v neexistencii rozhodnutia, či
nesprávneho úradného postupu a z toho vyplývajúcu aj neexistujúcu príčinnú súvislosť. Žiada žalobu
zamietnuť a priznať náhradu trov konania.Svedok Ing. K. Q. na pojednávaní uviedol, že počas pracovného pomeru, bol priamym nadriadeným
žalobcu. Vo veci krádeže nafty v depe Z. I. bol vypočúvaný políciou a zo strany polície sa o tomto

dozvedel.Zamestnávateľsavočižalobcovisprávalštandardne,nevyvodzovalžiadneopatrenia,nakoľko
až do právoplatného odsúdenia platí prezumpcia neviny a trestné stíhanie a vznesenie obvinenia
žalobcovi nemalo žiadny vplyv na jeho zotrvanie v práci. V roku 2008 nenavrhol skočenie pracovného
pomeru žalobcovi, ale až v roku 2011 a to v dôsledku organizačných zmien, kedy bola žalobcovi
ponúknutá dohoda na skončenie pracovného pomeru, ktorú prijal a k 31. 8. 2011 skončil pracovný pomer

dohodou z organizačných dôvodov. Trestné stíhanie žalobcu nemalo vplyv na organizačnú zmenu, ktorú
v roku 2011 spoločnosť Cargo prijala, v dôsledku čoho sa rušili funkčné miesta. Nepostrehol zmenu
správania ostatných zamestnancov voči žalobcovi.

Svedkyňa M. Q., dcéra žalobcu, na pojednávaní uviedla, že v čase incidentu žila s otcom v spoločnej
domácnosti aj so svojim priateľom a asi mesiac po tom, ako bola vykonaná domová prehliadka v dome

otca, sa s priateľom odsťahovali. Domová prehliadka bola vykonaná ráno pred 6.00 hod., nevedeli o čo
ide, len im povedali, že hľadajú naftu. Museli s priateľom stáť na schodoch, odovzdať mobilné telefóny a
otec ochodil s nimi po dome. Boli preľaknutí, nevedeli o čo ide, a bol to jeden z dôvodov, prečo z domu
otca odišli. Taktiež došlo k narušeniu susedských vzťahov, susedia boli doma, nemali čo na robote a
rozoberali ich. Bola to najmä suseda L.. Nemala nikdy potrebu komunikovať so susedmi, ale cez víkendy

sa vypytovali, čo sa stalo, najmä suseda L.. Celé stíhanie otca na nich zle vplývalo. Na jej zamestnanie
to vplyv nemalo, ani na vzťah s priateľom, s otcom sa vzťahy nezhoršili.

Svedkyňa L. vo svojej výpovedi uviedla, že žalobca býva u nich za domom, teda je to jej sused, pozná
ho ako suseda, nikdy sa s ním nerozprávala, nie je v žiadnom vzťahu s ním. O vyšetrovaní žalobcu nič

nevedela, o ničom vôbec nič nevie a je prekvapená, že ju volajú za svedka. Nerozprávala sa s ním,
nemá k nemu žiadny vzťah a tak sa nič nemohlo zmeniť, on sa jej ani nepozdraví.

Vpredmetnejvecivykonalsúddokazovanie,najmävýsluchomúčastníkov,svedkov,resp.oboznámením
sa vyjadrením ich zástupcov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, najmä uznesením KRP-36/

OVK-NR-2008, sťažnosťou proti uzneseniu, uzneseniami krajskej prokuratúry, žiadosťou poškodeného
o predbežné prerokovanie nároku, odpoveďou žalovaného, písomným vyjadrením žalovaného,
rozsudkom Okresného súdu Nitra sp.zn. 25C 22/2012, výsluchom svedkyne L. a po ich vyhodnotení tak
jednotlivo, ako aj v ich súhrne a na ich základe zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Uznesením Krajského riaditeľstva policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre zo dňa
12. 5. 2008 ČVS: KRP-36/OVK-NR-2008 bolo začaté trestné stíhanie za zločin krádeže podľa § 212
ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona a uznesením zo dňa 17. 9. 2008 bolo vznesené
obvinenie X. Q., X. A., T. F. za zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 4 písm. b/
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i/ Trestného zákona, X. J. za prečin krádeže podľa § 212

ods. 1 Trestného zákona, F. F., F. U., P. A., X. B., P. F., P. V., K. J., D. B., V. Q. za prečin podielnictva
podľa § 231ods. 1 písm. a/ Trestného zákona za krádež nafty z areálu Železničnej spoločnosti Cargo
Slovakia, Rušňové depo Z. I. v celkovej škode najmenej 418 000 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal
žalobca, P. F., sťažnosť, ktorú prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre uznesením zo dňa 23. 10. 2008 č.k.
Kv 33/2008-40 zamietol. Dňa 24. júna 2010 prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre uznesením č.k. Kv

33/2008trestnéstíhanievčastitýkajúcejsaobvineniaP.F.podľa§215ods.1písm.a/Trestnéhozákona,
zastavil. V odôvodnení uznesenia uviedol, že nakoľko sa ani pri domovej prehliadke u obvineného P.
F. nenašla žiadna vec pochádzajúca z trestnej činnosti, t.j. tzv. červená nafta a ani jeden z vykonaných
dôkazovvtrestnomkonaníbezakýchkoľvekpochybnostínenasvedčujetomu,žeP.F.sadopustilskutku,
pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie aj proti

nemu trestné stíhanie.
Žalobca dňa 10. 11. 2010 predložil žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, v ktorej žiadosti si uplatnil škodu podľa § 17 ods. 1 , ods. 2 zákona číslo 514/2003
Z.z. vo výške 30 000 eur a úhradu nákladov spočívajúcich v trovách konania vo výške 410 eur.
Žalovaný písomným podaním zo dňa 9. 5. 2011 žiadosti žalobcu o vyplatenie náhrady škody nevyhovel

a jeho žiadosť zamietol.
Žalobca si svoj nárok uplatnil na súde dňa 18. 9. 2012 a žiada, aby súd zaviazal žalovaného zaplatil
mu náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania vo výške 15 000 eur.
Zároveň žiada náhradu trov konania.Žalovaný namieta nedostatok procesnej spôsobilosti žalovaného konať v mene Slovenskej republiky,
nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci, neopodstatnenosť podaného žalobného návrhu
a nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Žiada žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

Podľa § 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov (ďalej len "zákon o zodpovednosti za škodu"), tento zákon upravuje
a/ zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci,
b/ zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu

spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy,
c/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu
a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje

inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je
vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,

možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom
podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu

škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.
Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom postavení.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo

dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

V danej veci sa žalobca domáha náhrady škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a to vydaním nezákonného rozhodnutia podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona o zodpovednosti

za škodu.

Žalobca uvádza, že jej nezákonným rozhodnutím, vydaním uznesenia vyšetrovateľom o vznesení
obvinenia a následným zastavením trestného konania, bolo zasiahnuté do jeho osobnostného práva na
česť a dobrú povesť, z ktorého dôvodu je aktívne vecne legitimovaným účastníkom konania na podanie

takejto žaloby (§ 5 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu). Vecná pasívna legitimácia žalovanej je
daná ustanovením § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1. zákona o zodpovednosti za škodu, nakoľko škoda mala
byť spôsobená orgánom verejnej moci, vyšetrovateľom, v rámci trestného konania.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná

ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie
vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok) . Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy ("Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom").
Vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťahom príčiny a následku,
ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy

ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Z uvedených skutočností vyplýva, že nezákonné rozhodnutie môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia,

jeho majetok by sa nezmenšil.
Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle
citovanéhoustanovenia§6 ods.1vetaprváuvedenéhozákona,jezrušeniealebozmenaprávoplatného
rozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškoda,atoprejehonezákonnosťpríslušnýmorgánom.Presprávnuinterpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, ale je nevyhnutné
uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah
právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami, možno dospieť k záveru, že

pokiaľ citované ustanovenie § 18 ods. 1 zákona číslo 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti
označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a teda zahrnutie
trov konania, ktoré vznikli i v konaní, v ktorom bola vec postúpená inému orgánu do náhrady škody)
aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky
upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska výkladu teleologického vychádzajúceho zo zmyslu a účelu

právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenúrozhodnutímozačatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,

akktakémutorozhodnutiudošlopreto,žesanenaplnilpredpokladospáchanítrestnéhočinuobvineným,
má rovnaké dôsledku ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie
trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný

čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo
nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona číslo 514/2003
Z.z., účinného od 1. júla 2004. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, treba s prihliadnutím

na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
V prejednávanej veci je nesporné, že žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa začaté a vedené trestné

stíhanie a bolo mu tiež vznesené obvinenie. Taktiež je nesporné, že trestné stíhanie voči žalobcovi
bolo v konečnom dôsledku prokurátorom zastavené. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení
je potrebné konštatovať, že v prípade žalobcu z jeho strany, či jeho zavinením, nedošlo k spáchaniu
trestného činu a trestné stíhanie a vznesenie obvinenia voči nemu, nemalo byť vôbec začaté. Z tohto
dôvodu preto súd nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy posudzoval ako nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej
zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Podľa § 5

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (resp.
podľa § 9 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu) má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla fyzickej alebo právnickej osobe,
je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho majetku poškodeného a
predstavujemajetkovéhodnoty,ktorébolotrebavynaložiťnato,aby savecuviedla dopredošléhostavu,

resp., aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého stavu nie je možné alebo
účelné. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny
a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo a
nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, t.j. postupom, ktorý by bol z hľadiska
zmenšenia majetku žalobcu rozhodujúcim, teda ak by nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

V prejednávanej veci sa žalobca náhrady skutočne vzniknutej škody nedomáha. Uplatňuje si iba nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil na sumu 15 000 eur. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
poškodenému vzniká iba v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, pričom je potrebné predovšetkým prihliadnuť na osobupoškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, resp. v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti štátu č. 514/2003 Z.z.).

Preukázanie následkov, ktoré boli poškodenému spôsobené vydaním nezákonného rozhodnutia, je na
samotnom poškodenom, t.j. v tomto prípade na žalobcovi.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v pracovnom prostredí, v ktorom v čase začatia
stíhania a vznesenia obvinenia, resp. v čase vykonania domovej prehliadky pracoval, neutrpel v

dôsledku trestného stíhania, žiadnu ujmu. V tejto súvislosti súd poukazuje na výpoveď svedka Ing. K.
Q., ktorý v tom čase bol priamym nadriadeným žalobcu. Sám potvrdil, že voči žalobcovi sa správali
všetci štandardne, nevyvodzovali zo začatého trestného stíhania žiadne opatrenia, toto nemalo žiadny
vplyv na jeho zotrvanie v práci. O tom, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie, ani nevedel.
Žalobca sám odišiel do predčasného starobného dôchodku (zástupca zamestnávateľa potvrdil, že v
dôsledku organizačnej zmeny), na vlastnú žiadosť a na základe vlastného uváženia. Žalobca žiadnym

spôsobom nepreukázal aká ujma mu v dôsledku začatého trestného stíhania vznikla v pracovnej
oblasti. Keďže ani výsluchom svedka a ani sám žalobca nenavrhol súdu vykonanie iných dôkazov,
nebola preukázaná existencia žiadneho následku spôsobeného začatím trestného stíhania a vznesením
obvinenia žalobcovi, súd konštatuje, že žalobcovi v tomto smere nevznikla žiadna ujma na jeho
osobnostných právach.

Taktiež v súkromnom živote nedošlo k utrpeniu vážnej ujmy u žalobcu. V čase začatia trestného stíhania
avzneseniaobvinenia,akosámžalobcapotvrdil,bolrozvedený,žilasnímdcéravspoločnejdomácnosti,
ktorá sama potvrdila, že jej vzťahy k otcovi sa v dôsledku tohto stíhania, nezhoršili. Je pravdou, že sa
z domu otca odsťahovala, po vykonaní domovej prehliadky a to aj spolu s priateľom, avšak nebolo v

dôsledku zhoršených vzťahov s otcom, ani v dôsledku jeho trestného stíhania. Nepríjemný pocit mala
asi dva mesiace po vykonaní domovej prehliadky. V danom konaní nebolo preukázané, že by žalobca
v dôsledku začatého trestného stíhania a vzneseného obvinenia utrpel ujmu v jeho doterajšom živote a
v súkromnom živote, keďže k podstatnejšej zmene u neho nedošlo.

Žalobca, ako aj jeho dcéra, svedkyňa M. Q., v rámci konania tvrdili, že susedia si o nich rozprávali,
rozoberali ich a to najmä suseda L.. Z výsluchu tejto svedkyne však žiadne takéto skutočnosti
nevyplynuli, svedkyňa L. potvrdila, že žalobca je jej sused, ktorý sa jej ani nepozdraví a ona o celej
záležitosti vôbec nič nevie. Z tohto dokazovania nevyplynulo, že by žalobca utrpel v dôsledku stíhania
ujmu vo svojom prostredí, v ktorom žije. Tvrdenia žalobcu, že počas celého obdobia žil v neistote,

ľudia sa k nemu radšej otočili chrbtom, že stratil veľa kamarátov, ktorí mu prestali veriť a to až do
zastavenia trestného stíhania, čo trvalo asi pol roka, žalobca žiadnym spôsobom súdu nepreukázal.
Absencia dôkazov v tomto smere má za následok, že súd môže iba konštatovať, že ide o subjektívne
pocity žalobcu, ktoré nemôžu mať za následok preukázanie vzniku ujmy v dôsledku trestného stíhania.
Žalobca, na ktorom bolo dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení o vzniku ujmy, dôkazné bremeno

neuniesol, keď žiadne návrhy v tomto smere na dokazovanie nenavrhol a ani sám žiadne dôkazy súdu
v tomto smere nepredložil. Výsluchom svedkov Ing. Q., p. L. a jeho dcéry M. Q. neboli tieto skutočnosti
preukázané a ani jeden z nich nepotvrdil tvrdenia žalobcu v tom smere, že každý na neho poukazoval, že
sa o ňom bavili, že ho oslovil zamestnávateľ aby radšej zo zamestnania odišiel (jednoznačne vyvrátené
výpoveďou Ing. Q.). Žalobca ani pred začatím trestného stíhania nebol spoločensky činný, nepreukázal

súdu, že by utrpel ujmu v spoločenskom uplatnení, nepreukázal, že spoločenské aktivity a spoločenský
život žalobcu boli pred začatím trestného stíhania iné, ako po jeho začatí. Žalobca nepreukázal, že v
súkromnom živote by utrpel v dôsledku tohto stíhania závažné následky (v čase začatia stíhania bol
rozvedený), tieto následky neuviedla ani jeho dcéra vo svojej výpovedi.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch má kompenzovať následky vzniknuté vydaním nezákonného

rozhodnutia, ktoré utrpel v dôsledku tohto konania, poškodený, v danej veci, žalobca. V konaní však
žalobca žiadnym spôsobom a ani žiadnym právne relevantným dôkazom nepreukázal súdu existenciu
tohto následku, t.j. existenciu ujmy na jeho osobnostných právach. Žalobca nepreukázal, ako začatie
trestného stíhania a vznesenie obvinenia sa dotklo jeho dobrej povesti, cti, akú ujmu utrpel v pracovnom
prostredí, či v spoločenskom uplatnení. Náhradu nemajetkovej ujmy si môže poškodený uplatniť iba v

prípade, ak k takejto ujme došlo a ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením.
Na základe vyššie uvedených skutočností, predovšetkým s poukazom na nepreukázanie existencie
následku, t.j. ujmy na osobnostných právach, súd konštatuje, že napriek tomu, že bolo voči nemu začatétrestné stíhanie, vznesené obvinenie a následne bolo toto trestné stíhanie zastavené, vznikol mu nárok
na uplatnenie nároku zo zodpovednosti štátu za vydanie nezákonného rozhodnutia podľa zákona číslo
514/2003 Z.z.. V prípade, ak by v dôsledku tohto konania štátu vznikla žalobcovi, ako poškodenému,

ujma, predstavujúca zásah do jeho osobnostných práv, preukázal by narušenie týchto práv, existenciu
ujmy, jej dostatočnú intenzitu a závažnosť následkov, prichádzalo by do úvahy v zmysle tohto zákona i
plnenie štátu titulom náhrady nemajetkovej ujmy. V danej veci však žalobca splnenie týchto základných
podmienok súdu nepreukázal, z ktorého dôvodu súd konštatuje, že žalobca dôkazné bremeno svojich
tvrdení o existencii ujmy v dôsledku trestného stíhania, neuniesol.

Je nesporné v danej veci, že začatím trestného stíhania, vznesením obvinenia a následným zastavením
trestného stíhania voči žalobcovi, došlo k porušeniu práva žalobcu, nakoľko stíhanie voči nemu nemalo
byť vôbec začaté. Nepreukázanie následkov v dôsledku tohto konania štátu, spočívajúcich v závažnosti
vzniknutej ujmy a následkov v pracovnom, osobnom a spoločenskom živote, má za následok, že
žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže byť priznaný. Výška nemajetkovej ujmy je na
rozhodnutí súdu, závisí od jeho úvahy, avšak ani táto úvaha nemôže byť bezbrehá. Pri určení výšky

náhrady nemajetkovej ujmy musí súd vychádzať predovšetkým z osoby poškodeného, jeho doterajšieho
života a prostredia v ktorom žije a pracuje, zo závažnosti vzniknutej ujmy a následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Vo vyššie uvedenom odôvodnení súd
konštatoval, že žalobca nepreukázal súdu ani existenciu ujmy, či následku spôsobeného trestným
stíhaním a už vôbec nie závažnosť a intenzitu zásahu do osobnostných práv. Iba samotné vedenie

trestného stíhania a vznesenie obvinenia a následné zastavenie trestného stíhania, bez splnenia ďalších
podmienok (vznik ujmy a závažnosť následku, intenzita zásahu), nezakladá automaticky nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Sám žalobca musí preukázať splnenie vyššie uvedených podmienok. Z
vykonaného dokazovania v danej veci splnenie týchto podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy zo strany žalobcu preukázané nebolo. Z tohto dôvodu súd nepriznal žalobcovi žiadnu náhradu

nemajetkovej ujmy.
Záverom súd konštatuje, že v danom prípade tým, že došlo k začatiu trestného stíhania, vzneseniu
obvinenia žalobcovi a následnému zastaveniu trestného stíhania, došlo k zásahu štátu voči občanovi,
nakoľko trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Žalobcovi teda vznikol nárok na náhradu
skutočne vzniknutej škody, resp. nemajetkovej ujmy. Za situácie, že žalobca si skutočnú škodu

neuplatnil, uplatnil si iba náhradu nemajetkovej ujmy, ku ktorej náhrade však žiadnym spôsobom súdu
nepreukázal existenciu ujmy (na osobnostných právach, v súkromnom, pracovnom, spoločenskom
živote), súd môže iba konštatovať, že došlo k porušeniu práva žalobcu, avšak náhradu nemajetkovej
ujmy mu nepriznal pre absenciu akejkoľvek ujmy, vzniknutej konaním štátu.
Súd neakceptoval námietky žalovaného uvedené v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 10. 2012 (č.l. 33

spisu), v ktorých namieta nedostatok procesnej spôsobilosti žalovaného konať v mene Slovenskej
republiky, nedostatok právomoci civilného súdu konať v tejto veci, nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu.
Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona o zodpovednosti štátu, vo veci náhrady škody v mene štátu koná
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo

poverený orgán Policajného zboru. V danej veci bolo trestné stíhanie a následné vznesenie obvinenia,
t.j. vydanie nezákonných rozhodnutí, keďže v konečnom dôsledku bolo trestné stíhanie zastavené,
vydané vyšetrovateľom Policajného zboru. Ak teda prokurátor v zastavujúcom uznesení voči žalobcovi
konštatoval, že k spáchaniu skutku, ktorý mu vyšetrovateľ kládol za vinu, nedošlo, je potrebné z tohto
vyvodiť záver, že ku škode malo dôjsť v dôsledku nezákonne začatého trestného stíhania a vznesenia

obvinenia, ktoré úkony vykonal vyšetrovateľ Policajného zboru. Z tohto dôvodu preto súd mal za
preukázané, že oprávneným na konanie v mene štátu, je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného týkajúcej sa nedostatku právomoci civilného súdu konať
v danej veci. Žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktoré konanie jednoznačne patrí do

právomoci civilného súdu, nakoľko podľa § 2 zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
v znení neskorších predpisov (ďalej len "OSP"), v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a
rozhodujú spory a iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne a
dbajú pri tom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Túto skutočnosť potvrdzuje aj

ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého, ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Taktiež sa súd nestotožnil s námietkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Vykonaným
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že vyšetrovateľ Policajného zboru začal voči žalobcovi
trestné stíhanie, vzniesol mu obvinenie, ktoré bolo následne zastavené z dôvodu, že žalobca sa

trestného činu, kladeného mu za vinu, nedopustil. S poukazom na príslušnú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie z 18. 8. 2010 sp.zn. 4Mcdo 15/2009, rozhodnutie z
30. 11. 2009 sp.zn. 4Cdo 183/2009), podľa ktorej ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k
oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté a nárok na náhradu

škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím. S poukazom na vyššie uvedené dôvody v danej veci, ako aj s poukazom
na skutočnosť, že voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie, vznesené obvinenie, ktoré bolo následne
zastavené, žalobca si uplatňuje nárok podľa zákona o zodpovednosti za škodu, je potrebné konštatovať,
že žalobca disponuje vecnou aktívnou legitimáciou na uplatnenie tohto nároku.
Súd sa stotožnil iba s námietkou žalovaného, týkajúcej sa neopodstatnenosť podaného žalobného

návrhu a to iba v tom smere, že žalobu zamietol dôvodiac, že žalobca nepreukázal existenciu akejkoľvek
ujmy, ktorú by mal utrpieť v dôsledku začatého trestného stíhania a vzneseného obvinenia v pracovnom,
súkromnom a spoločenskom živote.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď úspešnému účastníkovi, v tomto

prípade žalovanému, priznal náhradu trov konania. Poverený zástupca žalovaného si uplatnil náhradu
trov konania spočívajúcich v náhrade cestovného na pojednávanie dňa 12. 11. 2012 vo výške 70,19
eura a dňa 11. 3. 2014 v sume 56,10 eura, t.j. v celkovej výške 126,29 eura. Preskúmaním predloženého
vyúčtovania súd konštatuje, že cestovné náklady boli vynaložené účelne (účasť na pojednávaní súdu),
vyúčtovanie bolo vykonané v zmysle Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č.

632/2008 Z.z. a preto ich žalovanej v plnom rozsahu priznal.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku, žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho k náhrade trov konania žalovanej v sume 126,29 eura.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre.
V prípade, že si povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený
podaťnávrhnavykonanieexekúciepodľaosobitnéhozákona,akideorozhodnutieovýchovemaloletých
detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.), pričom podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie
možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci