Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/175/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814010301
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814010301.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.
Františka Kováča a JUDr. Dušana Krč-Šeberu na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. augusta 2015
prejednal odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza v trestnej veci obžalovaného
.
nar. XX.XX.XXXX v D., okr. S., trvale bytom S., prechodne bytom C., S. XX, okr. S., na verejnom

zasadnutí prítomného,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Prievidza sp. zn. 3T/82/2014 zo dňa 3. septembra 2014 a
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný P. F. uznaný vinným z prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák., pretože i napriek tomu, že Rozsudkom
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 0T/7/2013 zo dňa 30.1.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom
8.2.2013, mu bol uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkého druhu v trvaní 24
mesiacov počnúc právoplatnosťou, viedol dňa 17.3.2014 v čase okolo 17:56 hodine osobné motorové
vozidlo zn. U. S., evidenčné číslo S.XXXC. v okrese S., v obci E., po F. ulici, pri cintoríne, v smere od

mesta C. na obec F..

Bol za to odsúdený podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. s použitím §§ 36 písm. l), 37 písm. m), 38 ods. 2, 54
Tr. zák. k trestu povinných prác vo výmere 250 hodín, ktorý je obžalovaný povinný vykonať do jedného
roka od jeho nariadenia.

Podľa §§ 61 ods. 1, ods. 2, 36 písm. l), 37 písm. m), 38 ods. 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený aj
trest zákazu viesť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 26 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor, ktoré zahlásil do zápisnice o
hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku. Odvolanie bolo zahlásené proti výroku o treste v
neprospech obžalovaného. V písomnom odôvodnení odvolania prokurátor poukázal najmä na to, že

obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za rovnaký trestný
čin. Ďalej prokurátor uviedol, že vyhlásenie o uznaní viny a oľutovaní skutku urobil obžalovaný až
po celom vykonanom dokazovaní a pod ťarchou usvedčujúcich dôkazov. Prokurátor vytýkal súdu, že
považoval za preukázanú paniku a stres obžalovaného spôsobené údajnými zdravotnými problémami
priateľky obžalovaného. Súd pritom zvolil alternatívny druh trestu, ktorý by sa podľa názoru prokurátora
mal ukladať iným osobám, s inými pomermi a pri spáchaní trestného činu za iných okolností. Ďalej

prokurátor podrobne odôvodňoval prečo vyššieuvedenú obranu obžalovaného (zdravotný stav jeho
priateľky) považoval za nie vierohodnú. Napokon prokurátor poukázal na priestupkovú a súdnutrestnosť obžalovaného a navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr.
por. vo výroku o treste. Navrhol, aby zároveň odvolací súd sám uložil obžalovanému nepodmienečný
trest odňatia slobody v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby so zaradením do ústavu na výkon

trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný sa k odvolaniu prokurátora písomne vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu. Obhajca
uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, výroky sú spoľahlivo odôvodnené a uložený
trest je zákonný a zároveň spravodlivý. V ďalšom sa obhajca podrobne zaoberal okolnosťami prípadu,

ktoré majú svedčiť o tom, že obžalovaný riadil motorové vozidlo v dobe zákazu, lebo chcel pomôcť
svojej priateľke v stave zhoršenia jej zdravotného stavu. Navrhol odvolanie prokurátora podľa § 319 Tr.
por. ako nedôvodné zamietnuť.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní navrhol prokurátor krajskej prokuratúry vyhovieť odvolaniu
podriadeného prokurátora. Obhajca uviedol, že obžalovaný riadil vozidlo maximálne 300-400 metrov,

pričom takto konal v tiesni, panike a strachu, pretože priateľka mu povedala, že jej je nevoľno a má
sucho v ústach. Obžalovaný jej povedal, že má zákaz činnosti, napriek tomu chcela, aby ju odviezol do
nemocnice. Obžalovaný tu uviedol, že si postupne uvedomil, že v tej danej situácii mohol konať aj ináč.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku

rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna
chyba, pričom ani odvolací súd nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa

§ 371 ods. 1 Tr. por.

Výrok o vine urobil súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, keď nielen
z výpovede obžalovaného, ale aj výpovedí svedkov najmä príslušníkov policajného zboru vyplynulo, že
obžalovaný v predmetnej dobe riadil motorové vozidlo. Z právoplatného trestného rozkazu Okresného

súdu Prievidza (v obžalobe aj v rozsudku je nesprávne uvedené, že ide o „rozsudok“) sp. zn. 0T/7/2013
zo dňa 30. januára 2013, pritom vyplynulo, že obžalovaný P. F. riadil motorové vozidlo v dobe, keď mal
uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu. Použitá právna kvalifikácia ako
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Tr. zák. je preto správna
a zákonná.

Ďalej k vytýkaným chybám v odvolaní prokurátora týkajúcich sa výroku o treste uvádza senát
odvolacieho súdu nasledovné. Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s názorom prokurátora v tom, že
určitá obrana obžalovaného o pohnútke prečo riadil motorové vozidlo (zdravotný stav jeho priateľky) je
účelová a nevierohodná. Pre takýto záver svedčia viaceré okolnosti - najmä smer jazdy, správanie sa

priateľky obžalovaného - bez problémov telefonovala. V tomto smere tvrdenie obžalovaného o polohe
priateľky obžalovaného na sedadle v dobe zastavenia príslušníkmi PZ sú potom v „príkrom“ rozpore
s tým, že obžalovaný prakticky viezol svoju priateľku smerom „od nemocnice“.

Na druhej strane nemožno súhlasiť s odvolaním prokurátora v tom, že by vyššieuvedenú „pohnútku“

konania obžalovaného vzal súd za jednoznačne preukázanú a že by táto mala dôležitý význam pri
rozhodovaní o treste. Z písomných dôvodov rozsudku to nevyplýva. Samosudkyňa pri odôvodňovaní
výroku o treste len „okrajovo“ poukázala na okolnosti „ ..... za ktorých malo k spáchaniu trestnej činnosti
dôjsť...“.

Rovnako ako sú prvého stupňa aj senát odvolacieho súdu z podnetu odvolania prokurátora sa musel
zaoberať rozhodujúcou otázkou, či na prevýchovu obžalovaného je nevyhnutne potrebné vplývať
trestom odňatia slobody, ktorý vzhľadom na ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. zák. (spáchanie úmyselného
trestného činu v skúšobnej dobe), by musel byť uložený ako trest nepodmienečný. Vyššieuvedené
okolnosti uvádzané prokurátorom v odvolaní, pre uloženie takéhoto nepodmienečného trestu svedčia

a v prípade, že by súd prvého stupňa takýto trest aj uložil, zrejme by v odvolacom konaní nedošlo k
jeho zmene.Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por. však odvolací súd pri preskúmaní výroku o treste musí pred zrušením
takého výroku (pokiaľ inak je trest zákonný), dospieť k záveru, že trest uložený súdom prvého stupňa
je v tomto prípade neprimerane mierny.

Takúto „neprimeranosť“ však odvolací súd v uložených trestoch povinnej práce a zákaze činnosti
nevidel. K tomu súčasne odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa použitie priťažujúcej
okolnosti podľa § 37 písm. m) Tr . zák. nedostatočne odôvodnil. Jediné odsúdenie, ktoré podľa
odpisu registra trestov obžalovaný nemá zahladené, je odsúdenie, ktoré je uvedené v skutkovej

vete preskúmavaného rozsudku, pričom vlastne toto predchádzajúce odsúdenie bolo nevyhnutným
predpokladom, aby následné konanie obžalovaného bolo kvalifikované ako vyššieuvedený prečin.

Námietka prokurátora, že obžalovaný sa priznal a trestný čin oľutoval až pod „ťarchou“ dôkazov
vykonaných na hlavnom pojednávaní, pritom nie je takého charakteru, pre ktorú by nemalo byť pri
rozhodovaní o treste použité ustanovenie § 36 písm. l) Tr. zák. (priznanie a úprimné oľutovanie trestného

činu). Aj po uskutočnenej rekodifikácii Trestného poriadku od 01.01.2006 kontradiktérnemu hlavnému
pojednávaniu naďalej zostala úloha aj výchovného pôsobenia na páchateľov trestných činov, vrátane
práva obžalovaného priznať sa a oľutovať trestný čin nielen za začiatku hlavného pojednávania, ale
aj na jeho konci napríklad v záverečnej reči. Nepochybne však vyššiu „kvalitu“ má táto poľahčujúca
okolnosť, ak páchateľ si vytvorí podmienky pre jej priznanie napríklad už na začiatku trestného stíhania.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia. Senát odvolacieho súdu si súčasne dovoľuje vysloviť názor, že v tomto prípade išlo u
obžalovaného P.a F. o posledné súdne rozhodnutie nespojené s výkonom trestu odňatia slobody, za
konanie smerujúce proti uloženým trestom zákazu činnosti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.