Uznesenie ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/141/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216725
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216725.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 6. mája 2014 č. k. 15C/74/2013-39 a o odvolaní navrhovateľa

proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 4. decembra 2014 č. k. 15C/74/2013-59, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Levice
sp. zn. 14Er/228/2005 súd zistil, že oprávnený podal písomný návrh na zmenu súdneho exekútora na
Okresnom súde Levice dňa 25. 05. 2009. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 18. 05. 2011 č.k.

14Er/228/2005-19 zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Odvolací Krajský súd v
Nitre rozhodnutie prvostupňového súdu uznesením zo dňa 28. 02. 2013 č.k. 5Co/213/2012-38 potvrdil.
Keďžeexekučnýsúdprirozhodovaníožiadostioudeleniepoverenianepochybilajehokonanímnedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, súd
preto návrh zamietol. Riadil sa tiež zásadou hospodárnosti konania a ďalšie dokazovanie o výške škody
a nemajetkovej ujmy nevykonal, lebo to v tejto veci bolo nadbytočné a nehospodárne. Navrhovateľ sa

domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Levice. Právnym predpisom upravujúcim zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom
koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti, podľa ods. 1 sa nemožno
zbaviť), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu - poškodeného nie je potrebné preukazovať

zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda, (ak vznikla) je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom tejto zodpovednosti
je čl. 46 ods. 3 Ústavy (každý má právo na náhradu škody spôsobnú nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom). Vzťah
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý
musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy, ako
(priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Z uvedenýchskutočností je zrejmé, že neprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku
navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) tým postupom, ktorý by bol

z hľadiska zmenšeniu majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Súd skúmal tieto podmienky, že splnené neboli. Súdne konanie
nie je kompetentným preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení neskorších predpisov. Opačný výklad by viedol k tomu záveru, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup súdu (toho istého) z hľadiska vzniku

zbytočných prieťahov. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady
konania, ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak
malizanásledoknesprávnerozhodnutie.Aksaukáže,žeideoprávnynázor,ktorýjenesprávny-nejdeo
nesprávny úradný postup. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória, tiež súdna prax takéto rozhodnutie za
zdanlivé, ničotné (nulitné) teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné

dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ
to právna úprava nevylučuje. V tomto prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
bol jednoznačne a nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol
vydaný v súlade so zákonom, ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia neobsahoval neprijateľné
podmienky, a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní

a v súlade s inými právnymi predpismi upravujúcich spotrebiteľské právo. To aj v prípade, ak spotrebiteľ
nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd Okresný
súd Levice, preto správne skúmal exekučný titul t.j. rozsudok. Zistil, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná so zákonom a bola v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi, preto toto rozhodnutie
ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadne a správne odôvodnil. Navrhovateľ nepredložil

žiaden dôkaz o existencii majetkovej škody. Na záver uviedol, že príslušný zákonodarný zbor SR v
prípade rozhodcovských rozsudkov lehotu na vydanie poverenia zrušil (zák. ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010). Bolo povinnosťou pôvodného súdneho exekútora, aby
vo veci riadne konal. Podľa zákonného ustanovenia § 142 ods. 1 OSP súd rozhodol o náhrade trov
konania, súd náhradu trov konania nepriznal odporcovi, ktorý účastník mal vo veci úspech, lebo náhradu

trov konania nežiadal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite

veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd

založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postup, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej

retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu.
V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením
zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie
a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý

súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie,
s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súdu neprísluší
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv
vEurópe,tedaajprávanaspravodlivýsúdnyprocesaosobitneprávanaprerokovanievecivprimeranom
čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká ajvtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež
uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.

Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký
ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Ak súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu
postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie
oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva,
ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky.

Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe
ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu
a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.
Napadnutým uznesením zo dňa 04. 12. 2014 č.k. 15C 74/2013-59 súd 1. stupňa uložil navrhovateľovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok
za odvolanie, ktorý je podľa § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 7 ods. 10, § 8 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a pol. 7a písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov 20,- eur.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže
napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na

náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,
dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na

platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V
prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená

poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na

čl.59ods.2ústavyvylúčené.Navyše,podľaustanovenia§18caZákonaosúdnychpoplatkochzúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol
návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012
Z.z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012.

Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175,- eur

a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.327,68 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnejveci sp. zn. 14Er/228/2005. Exekučným titulom v tejto veci bola notárska zápisnica spísaná dňa 23. 01.
2005 u JUDr. Ondreja Ďuriača N 284/2005, NZ 2816/2005.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdkaždýmáprávonato,abyjeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods.
1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie
rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje
ústavnoprávne princípy (napr. II. ÚS 85/06).

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra

práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkoviznemožnírealizáciatýchjehoprocesnýchpráv,ktorémuObčianskysúdnyporiadokpriznáva
za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
priaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav. Onesprávnuaplikáciuprávnychpredpisovidevtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho

ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa, spočívajúce v namietaní odňatia možnosti konať pred súdom je dôvodné. Súd prvého
stupňa na danú vec, napriek tomu, že navrhovateľ si náhradu škody v danej veci uplatňoval z

dôvodu, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v lehote, odôvodnil tým, že
súd pri rozhodovaní o udelení poverenia súd nepochybil, zaoberal sa neprijateľnými podmienkami a
rozhodcovskou doložkou, teda vychádzal z iného skutkového stavu, ako namietal navrhovateľ v návrhu,
preto je jeho rozhodnutie potom zmätočné a nepreskúmateľné, čo je dôvodom na jeho zrušenie podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) OSP. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku citoval aj ustanovenie § 44 ods.

8 Exekučného poriadku (čo smerovalo k odôvodneniu toho, čoho sa navrhovateľ podaným návrhom aj
domáhal - nerozhodnutie o zmene súdneho exekútora v lehote), avšak v tejto časti súd použil nesprávne
ustanovenie právneho predpisu, teda vec nesprávne právne posúdil, pretože exekúcia v danej veci
začala dňa 14. 04. 2005, preto bolo pri posudzovaní dodržania zákonnej lehoty potrebné vychádzať
z ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, účinného do 31. 08. 2005. Z uvedených dôvodov
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie
náležite odôvodní tak, aby jeho rozhodnutie nebolo zmätočné a bolo preskúmateľné, pričom v záhlaví
rozsudku je potrebné podľa § 157 ods. 1 OSP uviesť aj meno sudcu, ktorý rozsudok vyhlásil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnuté
uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď
riadneodôvodnenieuznesenia,rovnakoakorozsudkujesúčasťouzákladnéhoprávaúčastníkasúdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a

článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou

súdneho rozhodovania je totiž poskytovania materiálnej právnej ochrany dotknutých práv a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa

ktorej položky Zákona o súdnych poplatkoch. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len
podanie žaloby na náhradu škody, avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych
poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5
ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa

ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad
navrhovateľa je účelový, v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v
podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť
za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu
prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a

použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych
poplatkoch. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací
súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku
za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v
sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom

prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že
toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa
stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v

danej veci bolo odvolanie podané dňa 02. 09. 2014, pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie
konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09.
2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľapoložky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací
súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.