Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/180/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114206212
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114206212.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu V. R., nar. X.X.XXXX, bytom Q. č. XX, X., občan SR,
právne zastúpeného Mgr. Paulínou Naništovou, advokátkou, Sládkovičova č. 8, 080 01 Prešov, proti
žalovanej Slovenskej republike, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13,
813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 16. mája 2014 č. k. 20C 91/2014-36 jednohlasne

takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e sa rozsudok a vec sa v r a c i a prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa domáhal náhrady škody proti štátu, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím,
a to uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ Prešov zo dňa 4.11.1999, ČVS:
OÚV-582/30-PO-99, ktorým bolo podľa § 160 ods. Tr. por. začaté trestné stíhanie a zároveň podľa § 163

ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005, vznesené obvinenie proti V. R. pre trestný čin sprenevery podľa
§ 248 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákonná účinného do 31.12.2005 spáchania formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Krajský súd Prešov rozsudkom zo dňa 24.10.2012, č.k. 5To 36/2012 - 695
podľa § 226 písm. c) Tr. por. účinného do 31.12.2005, oslobodil žalobcu spod obžaloby, pretože nebolo
dokázané, že tento skutok spáchal žalobca.

Okresný súd Prešov (ďalej len ,,prvostupňový súd“) v dôsledku vznesenej námietky premlčania žalobu

zamietol dôvodiac cit.: „...žalobca musí podať žalobu nielen v trojročnej subjektívnej lehote, ktorá
začína plynúť odo dňa keď sa poškodený dozvedel o škode, resp. odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia, ale aj v desaťročnej objektívnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. V
danom prípade žalobcom namietané nezákonné rozhodnutie, a to uznesenie o vznesení obvinenia,
bolo žalobcovi doručené dňa 10.11.1999 Premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom a uplynula

dňom 11.11.2009. Žalobca podal žalobu dňa 5.3.2014, teda po uplynutí desaťročnej premlčacej doby.
Vznesenú námietku premlčania považoval súd za odôvodnenú, preto mu nezostávalo nič iné ako žalobu
žalobcu, ktorou sa domáhal premlčaného práva, zamietnuť.“

Žalobcavodvolaníuviedol,žesapriečiprincípomformálnejlogiky,abyžalobcaeštevpriebehutrestného
konania bez toho, aby vedel, ako jeho trestná vec právoplatne skončí, podával civilnú žalobu o náhradu
škodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Vznesenienámietkypremlčaniasapriečidobrýmmravom.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že nie sú splnené

podmienky ani na potvrdenie ani na zmenu napadnutého rozsudku.Nemalo by byť sporné, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ Prešov zo dňa
4.11.1999, ČVS: OÚV-582/30-PO-99 bolo podľa § 160 ods. Tr. por. začaté trestné stíhanie a zároveň
podľa § 163 ods. 1 Tr. por. účinného do 31.12.2005, vznesené obvinenie proti V. R. pre trestný čin

sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zákonná účinného do 31.12.2005 spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené
dňa 10.11.1999 (čl. 34).

Rovnako je nesporné, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.10.2012, č.k. 5To 36/2012 -
695 podľa § 226 písm. c) Tr. por. účinného do 31.12.2005 bol žalobca spod žaloby oslobodený.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesením o

vznesení obvinenia) poukazujúc na to, že vedené trestné konanie malo vplyv na jeho život, nemohol
nájsť zamestnanie, nakoľko bolo všade uvedené, že je voči nemu vedené trestné stíhanie, ktoré nebolo
ukončenéaťažkosabolovyhovárať,ženiejeprávoplatné.Maljednomalédieťa,takšieldopredčasného
dôchodku. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že trestné konanie voči žalobcovi bolo vedené
trinásť (13) rokov!

Žalovaný namietol premlčania uplatneného nároku. Žalobca naopak tvrdil, že námietka premlčania nie
je dôvodná.

Odvolací súd pripomína funkciu (účel) inštitútu premlčania. Premlčanie má motivovať osoby, aby sa
včas domáhali svojich práv. Zmyslom úpravy inštitútu premlčania v občianskoprávnych vzťahoch je
teda nútiť oprávnený subjekt (veriteľa) pod určitou sankciou k tomu, aby vykonal svoje práva včas,

t.j. v primeraných (premlčacích) dobách na súde, a tak, aby reprezentoval stav neistoty neurčitú
dobu a neúnosne nemohol odďaľovať požiadavku splnenia od povinného subjektu (dlžníka). Právna
úprava premlčania tým sleduje cieľ čeliť vzniku a existencii dlhotrvajúcich práv a povinností často
sprevádzaných aj ich určitou neistotou, nejasnosťou a pochybnosťou. Ak možnosť premlčania nároku
máplniťdonucovaciufunkciuvočiveriteľovi,potomzároveňprispievaktomu,abydlžníknebolpočasovo

neobmedzenú dobu vystavený zo strany veriteľa hrozbe podania úspešnej žaloby.“ (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23.2.2006, sp. zn. 33Odo 1174/2005)

Účelom premlčania je jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych
práv (pohľadávok), jednak čeliť tomu, aby dlžníci neboli, pokiaľ ide o ich povinnosti, vystavení po časovo
neurčitú dobu donucujúcemu zákroku (tzv. vynútiteľnosti) zo strany súdov. Tým inštitút premlčania

v súlade s požiadavkou právnej istoty bráni existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych
práv a nim zodpovedajúcich povinností, ktoré sú, najmä pokiaľ ide o ich dokazovanie po uplynutí
dlhšej doby, vždy späté s určitou spornosťou. Možno teda povedať, že povinnému subjektu je
poskytnutá námietkou premlčania účinná možnosť jeho ochrany pred uvedenými negatívnymi dopadmi
dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Je na úvahe povinného subjektu, či námietku premlčania

uplatní, alebo nie. Súčasne treba pripomenúť, že Občiansky zákonník zdôrazňuje aj vlastné pričinenie
subjektov, pokiaľ ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje
subjektívne práva a robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (porov.
nález Ústavného súdu Českej republiky z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99)

K problematike vzťahu premlčania a výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi vyjadrila názor tak právna

veda ako i judikatúra súdov, na ktorú odvolací súd poukazuje:

„Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje
dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená

premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že saoprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo
(nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci

súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného obohatenia,
škody a pod. Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke nemožno pokladať
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.“ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 1.5.2005, sp. zn. 1 Cdo 148/2004 (publikovaný v ZSP 30/2005)

Opačný záver vyplýva z konštatovania Ústavného súdu Slovenskej republiky cit: „Podľa názoru
ústavného súdu vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo
byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými
mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom

zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke
premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým
postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,
najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo

uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 20.4.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011) Tiež konštatoval cit.. „Uplatnenie námietky premlčania je vo
všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči
ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi,
mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.“ (porov. uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.9.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013 )

Rovnako tak právna teória nevylúčila námietku premlčania ako výkon práv odporujúci
dobrých mravov „...v rámci slovenského právneho poriadku, ktorý je založený na
dodržiavaní písaných právnych noriem, nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia §
3 ods. 1 OZ na ujmu právnej
istoty, ktorá je garantovaná práve písaným právom. Premlčanie ako klasický hmotnoprávny
inštitút prispieva k právnej istote a je inštitútom výslovne v zákone upraveným,
preto vznesenie námietky premlčania samo osebe nemôže byť v rozpore s dobrými
mravmi. Dôvodnosť vznesenej námietky premlčania nie je dôvodom na aplikáciu § 3

ods. 1 OZ, pretože by sa tým poprel
účel inštitútu premlčania, ktorým je stimulácia veriteľa k včasnému uplatneniu práva tým, že v dôsledku
uplatnenia premlčania dochádza k zániku právneho nároku a súd uplatnené právo nemôže v súdnom
konaní priznať. Ak však k vznesenej námietke premlčania pristúpi osobitná skutočnosť, ktorú veriteľ

nezavinil, môže uplatnenie námietky premlčania spôsobiť, že takýto výkon práva bude v rozpore s
dobrými mravmi. Pôjde o prípady, keď vznesenie námietky premlčania ako výkon práva dlžníka má
povahu šikanózneho uplatnenia práva, jeho zneužitia alebo iného rozporu s dobrými mravmi. Prípadné
posúdenie rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi je možné aplikovať len vo
výnimočných situáciách, po zvážení konkrétneho prípadu a má byť skôr výnimkou ako pravidlom, čo

potvrdzujú aj nálezy Ústavného súdu Českej republiky. Neuvážená a nedostatočne odôvodená aplikácia
inštitútu dobrých mravov by v konečnom dôsledku mohla viesť k neželanému efektu oslabovania
subjektívnych práv jednotlivcov. Posúdenie prípadného rozporu in concreto už ostáva na úvahe súdu
v konkrétnom posudzovanom prípade, pričom súd by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či účastník,
na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinil, resp. či mohol

nejakým spôsobom ovplyvniť uplatnenie práva. Zásadnou bude i zodpovedanie otázky intenzity zásahu
dosubjektívnychprávúčastníkakonania.Súdbypretomalvaplikačnejpraxi,naozajlenvovýnimočných
prípadoch, zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona, a preto nie vždy môže platiť ulpinianovské dura lex,
sed lex. Súdy v podobných prípadoch majú zabrániť zneužívaniu subjektívnych práv (šikany) na úkor
druhého účastníka aj vyhodnotením námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi.“ (Strapáč, P. -Ďurana, M.: Námietka premlčania a rozpor s dobrými mravmi. Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013,
č. 4, 14 - 22.)

Judikatúra Českej republiky vychádzajúca z rovnakej právnej úpravy rovnako nevylúčila

námietku premlčania ako možný výkon práva odporujúci dobrým mravom: „Výkon práva
namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3
ods. 1 OZ, len ak bol prostriedkom
umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu

sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu.
Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz
zneužitia tohto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda
o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej
intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie
práva uplatniť námietku premlčania“ (porov. napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa

28.6.2000, sp. zn. 21Cdo 992/99, publikovaný v časopise Soudní judikatura pod číslom 126, 11/2000,
tiežrozsudokNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa28.11.2001,sp.zn.25Cdo2905/99,publikovaný
v Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu pod C 1058, ďalej tiež rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky zo dňa 22.8.2002, sp. zn. 25Cdo 1839/2000, uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí
a stanovisek pod č. 59/2004 a uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 5.12.2002, sp. zn.

21Cdo 486/2002).

„Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým
mravom neodporuje; to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom
zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by
za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom

v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo
včas neuplatnil“ (porov. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 7.12.2011, sp. zn. I. ÚS
2235/11, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 21.9.2011 sp. zn. I.ÚS 2364/11).

Osobitne odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 26.6.2012 sp.
zn. I. ÚS 718/11, ktorý po vznesení námietky premlčania zo strany štátu uznal za dôvodnú námietku jej

rozporu s dobrými mravmi práve cit.: „Pokud žalovaný liknavě postupoval při zadání tohoto posudku a
nebyl dostatečně důrazný v procesu jeho zpracování, je namístě, aby nesl majetkové následky vyvolané
takovým postupem, postupem podlamujícím důvěru ve stát jako společenství občanů.“

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo

dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

V predmetnej právnej veci prvostupňový súd žalobu zamietol z dôvodu premlčania nároku uvádzajúc,
že premlčacia doba začala plynúť nasledujúcim dňom po doručení uznesenie o vznesení obvinenia,
t.j. 11.11.1999 a uplynula dňom 11.11.2009. Žalobca podal žalobu dňa 5.3.2014, teda po uplynutí

desaťročnej premlčacej doby.

Prvostupňový súd však nereflektoval na vyššie uvedenú judikatúru a nezohľadnil skutkový stav
vyplývajúci z obsahu spisu

Žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, uznesením o
vznesení obvinenia doručeným žalobcovi dňa 10.11.1999. Pokiaľ by sa prijal záver, že nárok žalobcu

je premlčaný, k premlčaniu by došlo ešte v čase, keď žalobca ani nemohol mať vedomosť (objektívne),
že mu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím štátneho orgánu vznikla škoda. Ak by bola žaloba podanápred 10.11.2009, súd by totiž nemal inú možnosť ako žalobu ako predčasnú zamietnuť. Rozhodnutie o
vznesení obvinenia sa totiž stalo nezákonným až právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom Krajského
súdu v Prešove vyhláseným dňa 24.10.2012. Takýmto výkladom by trvanie trestného konania viac

ako 10 rokov, ktoré skončí oslobodzujúcim rozsudkom, malo za následok, že po vznesení námietky
premlčania, by žalobca, ktorý bol nepochybne vedením trestného konania dotknutý na svojich právach,
a to aj majetkových, ale i osobnostných, bol v konaní neúspešný. Odvolaciemu súdu sa nejaví preto
spravodlivé, aby žalobca niesol majetkové následky vyvolané liknavým postupom orgánov činných v
trestnom konaní. Vznesenie námietky premlčania je preto podľa názoru odvolacieho súdu prostriedkom

umožňujúcim poškodiť žalobcu, ktorý ako sám uviedol, bol trinásťročným vedeným trestným konaním
postihnutý aj v pracovnom živote. Paradoxne štát, ktorý konal 13 rokov využíva premlčanie práva, čo
naozaj indikuje konflikt s morálnymi zásadami.

Prvostupňový súd sa s otázkou námietky premlčania ako právnemu úkonu odporujúcemu dobrým
mravom nezaoberal. Odvolací súd preto zrušil rozsudok (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Bude úlohou
prvostupňového súdu vo vyššie naznačených intenciách a označenej judikatúry vec novo posúdiť a

rozhodnúť vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.