Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5314010026
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5314010026.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.
Pavla Polku a JUDr. Milana Repáňa, na verejnom zasadnutí konanom 23. júna 2015 prejednal odvolanie
obžalovaného D. Y. proti rozsudku Okresného súdu Čadca, sp.zn. 2T/8/2014 z 20.10.2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného D. Y. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný D. Y. uznaný za vinného z prečinu výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe že:

dňa 1.4.2013 asi o 02.00 h. počas tanečnej zábavy v Kultúrnom dome v obci M. Q., okres N., po
predchádzajúcej vzájomnej potýčke sa na schodoch pred kultúrnym domom fyzicky vzájomne napádal
s D. L., pričom počas konfliktu obaja spoločne spadli z druhého schodu na zem, pričom pri páde utrpel

zranenia D. L., a to prasknutie chrupky na kĺbnej ploche mediálnej časti píšťaly, čo si vyžaduje dobu
liečenia v trvaní 14 dní, a následne na zemi viackrát udrel D. L. päsťou a kopol viackrát nohou do rôznych
častí tela, čím mu spôsobil zranenia, a to otras mozgu, pomliaždenie ľavého kolena, pomliaždenie tváre
a zlomeninu nosovej kosti, čo si vyžaduje práceneschopnosť a liečbu v trvaní 14 dní.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný podľa § 364 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 4 Tr.
zák., § 37 písm. h) Tr. zák. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným
odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 1 rok.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť poškodenému D. L. škodu vo
výške 1 127,- Eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodeného D. L. so zvyškom nároku na náhradu
škody odkázal na občianske súdne konanie.

Proti rozsudku súdu proti výroku o vine, výroku o treste aj výroku o náhrade škody podal riadne a
včas odvolanie obžalovaný priamo po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom
na Okresnom súde Čadca 20.10.2014. Odvolanie následne písomne odôvodnil prostredníctvom svojho

obhajcu. V písomných dôvodoch odvolania uviedol:

„Uvedený rozsudok považujem za nesprávny, pretože jeho skutkové zistenia sú neúplné, súd sa
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie. Uvedeným rozsudkom boli
porušené ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku, ako i súd nesprávne vyhodnotil dôkazy.
Mám za to, že uvedené konanie, ktorého som sa mal dopustiť, nie je trestným činom.Ja - obžalovaný som bol v noci medzi 31.3.2013 a 1.4.2013 na plesovej zábave v Kultúrnom
dome v obci M. Q.. Poškodený - D. L. fyzicky na mňa zaútočil v priestoroch kultúrneho domu, na čo
som sa postavil a odišiel von. Pri vchode stál opäť poškodený, na čo ma opätovne udrel, na čo som sa

začal brániť, pričom sme spadli zo schodov, kde poškodený pokračoval v ďalšom útoku na moju osobu.
Za pomoci prítomných osôb sa mi podarilo mňa vyprostiť spod poškodeného a odišiel som zakrvácaný
preč sa ošetriť, pričom tak ako som vypovedal a potvrdili to výpovede aj ďalších osôb, prítomné osoby
pokračovali v spacifikovaní poškodeného, pretože bol veľmi agresívny.

Okresný súd sa nesprávne vysporiadal s viacerými skutočnosťami, nedostatočne odôvodnil svoje

rozhodnutie a najmä nedal mi odpoveď na základné otázky, predovšetkým mi neodpovedal, prečo sa
nevysporiadal s mojou obhajobou, a to tým, že mi nedal odpoveď, prečo som ja obžalovaný nemal
možnosťbrániťsaprotipriamohroziacemuútokunamojuosobuzostranypoškodeného.Jezrejmé,žeja
ako osoba, ako i každý iný jednotlivec mám právo sa brániť pri útoku na svoje zdravie - telesnú integritu.
Toto právo som primerane využil, prostredníctvom seba, ako i ďalších osôb, keď na mňa poškodený
bezdôvodne a priamo zaútočil. Túto skutočnosť potvrdili výpovede viacerých svedkov, ako i listinné

dôkazy.

Časť zranení, ktoré utrpel poškodený, môžu podľa môjho názoru zodpovedať miere mojej nevyhnutnej
obranyvočijehoútoku,t.z.žejaakoobžalovanýsommuspôsobillenzranenianevyhnutnénaodvrátenie
útoku na moju osobu. Ja sám - obžalovaný som utrpel zranenia v dôsledku útoku poškodeného, tak ako
som to uviedol vo svojom výsluchu, ako i potvrdili výpovede svedkov, ako i to vyplýva z predloženého

potvrdenia o práceneschopnosti. Ďalej som uviedol a tak to uviedli aj všetci svedkovia, že v okolí
bolo okolo 20-30 ďalších osôb, ktorí by mohli ako svedkovia bližšie objasniť priebeh skutku. Viacerí
svedkovia navyše uviedli, že vzhľadom na mieru agresie poškodeného sa ho pokúšali spacifikovať aj
ďalšie osoby a tie mu mohli, teda s určitosťou mu aj spôsobili zranenia. Poukazujem, že spôsobené
zranenia poškodeného, tak ako sú opísané v popise skutku, v žiadnom prípade nepreukazujú, že všetky

tieto zranenia som mal pri svojej obrane spôsobiť ja poškodený.

Zarážajúce je, že Okresný súd Čadca si osvojil výpovede svedkov, ktorí ako sami uviedli, videli len
okamih, teda časť útoku a nevideli celý jeho priebeh, a nie výpovede svedkov, ktorí videli celý priebeh
udalosti.

Výpovede svedkov vypovedajúcich v môj prospech (3 - C. F., A. Y., T. U.) si bez ďalšieho osvojil

ako nevierohodné, neprijal ich, považoval ich domnele za zaujaté a svedkovia svedčiaci v prospech
poškodeného(2-N.Q.,R.B.)siosvojilakovierohodnéabeztoho,abybližšieneskúmalďalšieokolnosti.

Svedkyňa R. B. sa z môjho pohľadu javí ako zaujatá, a preto ide o nevierohodného svedka a na
jej výpoveď by súd nemal prihliadať, a to z dvoch skutočností. Ide o veľmi dobrú priateľku mojej bývalej
manželky, s ktorou som sa rozišiel v zlom a tento konflikt pretrváva dodnes, okrem toho ide o priateľku-

kamarátku poškodeného, čo vyplynulo aj na pojednávaní z jej správania sa voči poškodenému. Navyše
jej výpoveď má znateľné nedostatky, najmä v tom zmysle, že v tme o 2.00 hod. ráno viditeľne opoznala
mňa ako útočníka, pričom v okolí konfliktu bolo viacero osôb v kruhu, cez ktoré dokázala vidieť. Okrem
toho, ako sama uviedla, bola na ceste preč, teda celý konflikt videla len na krátky okamih citujem: „Z
konfliktu som videla možno 20 sekúnd" a ako sama uviedla, odchádzala domov. Po chvíli, keď prišla na

miesto hliadka PZ, bola to práve ona, ktorá uvádzala svedkov, ktorí mohli udalosť vidieť, hoci na mieste
sa nachádzala iba chvíľu a v čase príchodu hliadky mala byť už podľa nej preč z miesta incidentu.

Obdobne aj výpoveď N. Q. spochybňujem, pretože tento je v príbuzenskom pomere
k poškodenému a podľa mojich informácií, ako i z ďalších skutočností vyplýva, že celý incident nemohol
vidieť, pretože v čase skutku sa tam nenachádzal a navyše ako sám uviedol vo svojej výpovedi, „mal

riade vypité". Teda jeho schopnosť vnímania bola značne obmedzená.

Výpoveď svedka poškodeného považujem za zavádzajúcu, nepravdivú a tendenčnú, s cieľom
získať majetkový prospech odo mňa ako obžalovaného, čo vyplýva i z celého konania. Sám uviedol, že
mal riadne vypité, a tak ako to vyplýva z jeho lekárskej správy pri ošetrení. Pričom sám uviedol, že si
údajne nepamätá udalosti večera, ale evidentne celkom presne si pamätá, ako som na neho zaútočil.

Navyše, ním uplatnená škoda je v príkrom rozpore s reálnymi skutočnosťami. Uviedol, že dobu liečenia,
a teda PN bola 93 dní, pričom znalec jednoznačne určil dobu liečenia na 14 dní. Okrem toho je zaujímaváaj škoda, že na strate na zárobku, z ktorej vyplýva, že obžalovaný by musel pracovať 30 dní v mesiaci,
bez prestávky.

Na rozdiel svedkovia T. U., A., Y., C. F. videli celý priebeh konfliktu a s útokom na moju osobu, resp.

podstatnú časť, súd si však ich výpovede bez ďalšieho neosvojil. V podstatných bodoch vypovedajú
zhodne.

Ďalej chcem uviesť, že priebeh skutku, ako i mnou spôsobené zranenia nezodpovedajú tomu, ako je
tento skutok popísaný. Predovšetkým, zo zranení, ako boli popísané, nevyplýva priamo skutočnosť,
že som ich mal spôsobiť svojím konaním ja pri svojej obrane. Viacerí svedkovia vypovedali, že na

poškodeného následne zaútočili i ďalšie osoby, aby ho dokázali spacifikovať. Túto skutočnosť mohol
súd ľahko overiť ďalším výsluchom osôb, ktoré boli prítomné pri celom incidente. Nemožnosť útoku,
ako i spôsobenia zranení z mojej strany vyplýva aj z výrazných telesných disproporcií medzi mnou
ako poškodeným. Ja obžalovaný som nižšieho vzrastu a chudej postavy, vážim 79 kg a meriam 172
cm. Poškodený je robustnej postavy, meria 198 cm a váži 115 kg. Je zrejmé, že pri takých telesných
disproporciách by som sa ani nepokúsil poškodeného napadnúť. Navyše pri takom rozdiele hmotností

je zrejmé, že poškodený aj keby som na ňom ležal, tak ako popisujú niektoré výpovede, dokázal by ma
poškodený ľahko odhodiť a spacifikovať ma.

Ako poslednú skutočnosť uvádzam to, že po vyhlásení rozsudku vyšli najavo nové skutočnosti, najmä
podozrenie z možného ovplyvňovania svedkov zo strany poškodeného. V čase konania
som nedisponoval reálnymi hmatateľnými dôkazmi. V prílohe k môjmu odvolaniu uvádzam fotografický

odpis krátkej textovej správy, ktorá bola odoslaná z tel. čísla, ktoré poškodený uvádza ako vlastné vo
výsluchoch z prípravného konania.

Pri posudzovaní primeranosti obrany a útoku treba brať do úvahy intenzitu oboch akcií, ako aj škodu,
ktorá hrozila z útoku, a škodu spôsobenú v obrane. Škoda spôsobená v obrane môže byť
väčšia ako škoda, ktorú útočník napadnutého spôsobil, alebo ktorá hrozila z jeho útoku; nesmie však

byť medzi nimi zrejmý nepomer. Spravidla nepôjde z tohto hľadiska o prekročenie primeranosti nutnej
obrany, keď napadnutý pri odvracaní útoku ohrozujúceho jeho život, resp. z ktorého mu hrozí ťažká ujma
na zdraví, útočníka usmrtí. Ja som mu svojím útokom mal spôsobiť zranenia vyžadujúce si dobu liečenia
s dĺžkou 14 dní, sám som utrpel škodu s dĺžkou PN 10 dní.

S poukazom na rozhodnutie NSSR 4 To 66/2006, z ktorého vyplýva, že ak nemožno celkom bezpečne

zistiť vykonanými dôkazmi skutočnosť, či útok zo strany poškodeného skončil alebo pokračoval ďalej,
je nevyhnutné vychádzať zo zásady in dubio pro reo a z hľadiska skončenia či neskončenia
útoku na záujem chránený Trestným zákonom urobiť záver, že útok v čase činu obžalovaného, ktorý
sa mu bránil, trval.

Ďalej s poukazom na ustálenú judikatúru NSSR (R 18/1996, R 25/1976), z ktorej vyplýva, že napadnutý

má právo výberu, či sa útoku vyhne inak než použitím obrany, alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto
nie je povinný ustupovať pred neoprávneným útokom na záujmy chránené Trestným zákonom. Riziko
vyvolané útokom musí znášať útočník sám, a teda nie je možné na nutnú obranu aplikovať zásadu
subsidiarity, ako je to napr. v ustanovení o krajnej núdzi.

Ja - obžalovaný som konflikt nevyvolal, len som odvracal útok poškodeného na svoju telesnú integritu.

Podľa môjho názoru som splnil podmienky nutnej obrany, pretože som odvracal nebezpečenstvo, ktoré
vzniká útokom človeka, poškodeného, a táto obrana je namierená proti útočníkovi.

Chcem ešte uviesť, že práve dôsledným výsluchom znalca na pojednávaní sa celková doba liečby, ktorá
bola určená na pôvodných 5 týždňov (poškodený uvádzal 13 týždňov), zmenila a objektívne stanovila
na 14 dní.

Existencia rozporov medzi jednotlivými dôkazmi či skupinami dôkazov nie je neobvyklá, pokiaľ však nie
je možné jednoznačne určiť, ktorá z variant skutkového stavu odpovedá skutočnosti, je potrebné pri
zachovaní zásady „in dubio pro reo" zvoliť variantu pre obžalovaného najpriaznivejšiu.

Povinnosťou mňa - obžalovaného nie je dokazovať svoju nevinu, pretože zásada prezumpcie neviny
vyžaduje, aby to bol štát, kto nesie v trestnom konaní dôkazné bremeno. Vykonané dôkazy musia

jednoznačne a s najvyšším stupňom istoty preukazovať, že skutok uvedený v obžalobe sa stal a žepráve obžalovaný je osobou, ktorá sa žalovaného skutku dopustila. V prípade existencie akýchkoľvek
rozumných pochybností je ich potrebné vykladať v prospech obžalovaného a nie naopak. Ani vysoký
stupeň podozrenia sám o sebe nevytvára zákonný podklad pre odsudzujúci výrok. V tomto ohľade vidím

pretoporušeniezákladnejzásadytrestnéhokonania,atozásady„indubioproreo".Nakoľkopovykonaní
všetkých dôkazov vyvstávajú v podstatných bodov skutku (použitie nutnej obrany, rozsah zranení)
pochybnosti a tieto trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Povinnosťou súdu
je teda rozhodovať v prospech obžalovaného, pokiaľ o jeho vine existujú pochybnosti, ktoré nie je možné
odstrániť.

Pre úplnosť dopĺňam, že svedkovia T. U., C. F., ako i A. Y. (len menovec bez príbuzenského pomeru
k mojej osobe) jednoznačne vypovedali, že útok začal poškodený, a to tak, že ma minimálne 2-krát
udrel päsťou priamo do tváre. Uvedení svedkovia zhodne vypovedali a popísali v hrubých črtoch priebeh
skutku, ako i zhodne vypovedali o počte osôb, ktoré by mohli popísať priebeh skutku. Je len nedostatkom
celého prípravného konania, že poverení príslušníci sa ani len nepokúsili vyťažiť ďalšie osoby, ktoré boli
prítomné a ktoré by zrejme riadne objasnili celý skutkový stav.

Ako posledné uvádzam, že doposiaľ nebolo bez pochýb preukázané, že ja obžalovaný som spôsobil
zranenia, ktoré sú opísané v skutku, ktorého som sa mal ja dopustiť. Vyvstáva to iba z predpokladu,
nie však z jednoznačného záveru, ktorý by stotožnil zodpovednosť mojej osoby za skutočne spôsobené
zranenia.

Treba pripomenúť, že spravodlivým rozhodnutím vo veci nemusí byť nutne len odsudzujúce rozhodnutie

súdu, ale môže ním byť aj rozhodnutie oslobodzujúce, a to napr. oslobodzujúce aj za použitia zásady in
dubio pro reo z dôvodu tzv. dôkaznej núdze. Cieľom trestného konania totiž nie je usvedčenie páchateľa
za každú cenu, ale zákonné prejednanie obžaloby, t.j. dodržanie zákonných pravidiel pre vedenie
dokazovania, pretože len dodržiavanie "pravidiel hry" môže viesť k spravodlivému rozhodnutiu súdu.

Z uvedených dôvodov žiadam, aby krajský súd zrušil predmetný rozsudok a vrátil vec Okresnému súdu

Čadca na ďalšie konanie, eventuálne aby ma spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. b) Tr. por.
(skutok nie je trestným činom)."

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že
odvolanie obžalovaného D. Y. nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou

objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení
napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok
sa stal a že ho spáchal obžalovaný D. Y.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v
odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich

dospel k záveru o vine obžalovaného. Na takomto základe potom okresný súd vyvodil z dôkazov o
podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne.

Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových
okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia

súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi
správne a erudované dôvody, na ktorých samosudkyňa okresného súdu založila svoje odsudzujúce
rozhodnutie.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na
vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto

záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ

sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané

dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného.

Odvolací súd sa stotožnil s vyhodnotením dôkaznej situácie tak, ako to urobil okresný súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. aj podľa názoru

krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a všetkým zákonným
predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených zákonných
ustanovení.

Hrubou neslušnosťou je konanie, ktorým sú hrubo porušované pravidlá občianskeho spolužitia a zásady
občianskej morálky. Výtržnosťou sa rozumie konanie, ktoré závažným spôsobom (hrubo) narušuje

verejný kľud a poriadok a je preň typický zjavne neúctivý a nedisciplinovaný postoj páchateľa k zásadám
občianskeho spolužitia. Pôjde spravidla o fyzické alebo psychické násilie, ktoré je zamerané proti
osobám a veciam. Miestom verejnosti prístupnom je každé miesto, kam má prístup široký okruh ľudí
individuálne neurčených a kde sa tiež spravidla viac ľudí zdržuje, takže hrubá neslušnosť alebo výtržnosť
môže byť postrehnutá viacerými ľuďmi, hoci tam v čase činu nemusia byť prítomní. Prístupnosťou sa

rozumie možnosť vidieť a počuť prejav páchateľa, i keď miesto činu nie je priamo verejnosti prístupné
(napr. nachádza sa za plotom, ohradou).

Prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. je činom úmyselným, a preto na naplnenie znakov
subjektívnej stránky skutkovej podstaty tohto trestného činu nestačí len zistenie, že páchateľ úmyselne
vykonal niečo, čo spôsobilo ublíženie na zdraví, ale sa musí preukázať, že jeho úmysel smeroval aj k

spôsobeniu ublíženia na zdraví tak, ako to vyžaduje ust. § 15 písm. a) resp. b) Tr. zák. V tejto súvislostitreba prihliadať najmä na okolnosti, za ktorých k útoku došlo, na jeho intenzitu, ďalej na to, či a aký
predmet páchateľ na útok použil a tiež na to, aké nebezpečenstvo pre zdravie napadnutého hrozilo z
útoku (Rt 5/95). Pracovná neschopnosť je síce dôležitým kritériom pri posudzovaní „ublíženia na zdraví",

nie je však kritériom jediným, ani rozhodujúcim (R II/1965). V niektorých prípadoch ublíženie na zdraví
nemusí mať vôbec za následok pracovnú neschopnosť. Pre záver, že ide o ublíženie na zdraví, nie je
nevyhnutné, aby poškodený bol práceneschopný. Rozhodujúca je povaha ujmy na zdraví, najmä akými
príznakmi, ťažkosťami a bolesťami sa prejavuje, v akej intenzite, po aký dlhý čas a do akej miery narušila
jeho zaužívaný spôsob života (Rt 21/84). Správne závery o tom, akú má povahu ublíženie na zdraví

alebo aké nebezpečenstvo pre napadnutého z útoku páchateľa hrozilo, môže súd urobiť len na podklade
lekárskeho nálezu alebo posudku. Pre tieto závery nie je pre súd smerodajné, ako sa poškodený po
útoku zdravotne cítil (Rt 16/64).

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaný odvolanie založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred
súdomprvéhostupňa.Sjehonámietkami,skutkovýmiaprávnymi,saalesúdprvéhostupňavrozhodnutí
riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom
súde.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním
navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov.

So zreteľom na zameranie a obsah podaného odvolania krajský súd pokladá za potrebné dodať
k argumentom obžalovaného nasledovné:

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že dôkazy v uvedenej veci možno rozdeliť do dvoch skupín.

Prvú skupinu tvoria dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného, že v kritickom čase po predchádzajúcej

vzájomnej potýčke sa na schodoch pred kultúrnym domom v obci M. Q., okres N., fyzicky napádal s
poškodeným D. L., do ktorého v rozbehu narazil, pričom obidvaja spadli na zem, a následne na zemi
obžalovaný viackrát udrel poškodeného päsťou a kopol nohou do rôznych častí tela, čím obžalovaný
poškodenému spôsobil otras mozgu, pomliaždenie ľavého kolena, pomliaždenie tváre, zlomeninu
nosovej kosti. Týmito dôkazmi sú svedecké výpovede samotného poškodeného D. L. a svedkov R. B.

a N. Q..

Druhú skupinu tvoria dôkazy, ktoré vylučujú, resp. spochybňujú, že by obžalovaný fyzicky napadol
poškodeného. Týmito dôkazmi sú výpoveď samotného obžalovaného a svedecké výpovede C. F., F.
W., A. Y., T. U..

Krajský súd nemá pochybnosti o pravdivosti a vierohodnosti prvej skupiny dôkazov, ktoré vyvracajú

tvrdenia obžalovaného, že v kritický deň nenapadol poškodeného, pretože medzi týmito dôkazmi sú
i výpovede nestranných svedkov, ktorí nemali žiadny úmysel „uškodiť" obžalovanému. Odvolací súd,
rovnako ako prvostupňový súd, po preskúmaní spisu dospel k záveru, že poškodený a svedkovia R. B.,
N. Q. jednoznačne potvrdili a preukázali, že to bol práve obžalovaný, ktorý v kritickom čase bezdôvodne
fyzicky napadol poškodeného.Odvolací súd zdôrazňuje, že pri hodnotení vierohodnosti svedka je súd povinný prihliadať najmä k
vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach, o ktorých
vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade

aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť
vzťahu svedka (poškodeného) k obžalovanému alebo poškodenému, teda či svedok s obžalovaným
alebo poškodeným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom či zamestnávateľskom
vzťahu, prípadne v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na
existenciu vlastného, často hmotného záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že v

trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny vyplývajúce či už z pozitívneho alebo negatívneho pomeru
medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným, ktoré by mohli mať na výpoveď svedka
vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por. podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina dôkazov je vierohodná a
ktorá vierohodná nie je. Pritom nemožno opomenúť, že svedok na rozdiel od obžalovaného má zákonnú
povinnosť vypovedať pravdu, a preto logicky i právne vždy musí platiť prezumpcia pravdivosti tvrdenia

svedka, a to až do okamihu, kým nie je preukázaný opak.

Podľa názoru odvolacieho súdu poškodený D. L. a svedkovia R. B. a N. Q. presvedčivo usvedčujú
obžalovaného zo spáchania súdeného skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti
spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí. Pokiaľ obžalovaný spochybňuje vierohodnosť svedkyne R.
B., táto na hlavnom pojednávaní k možnému pomeru ku stranám konania uviedla, že z videnia pozná

obžalovaného aj poškodeného, zdravia sa. Obžalovaný bol niekedy jej sused. Poškodený je kamarát,
avšak sa nenavštevujú. Celý incident nevidela. Zreteľne videla, ako obžalovaný pred kultúrnym domom
napádal poškodeného. Poškodený ležal schúlený na zemi a obžalovaný ho udieral. Svedok N. Q. sa
rovnako vyjadroval k možnému pomeru ku stranám konania tak, že obžalovaného aj poškodeného
pozná, sú z jednej dediny. Pozdravia sa a to je všetko. Nemá strach zo žiadneho z nich. Je od nich o dosť

mladší a nevie ich charakterizovať. Uviedol, že videl, ako poškodený ležal na zemi na chrbte, obžalovaný
dvakrát udrel rukou do oblasti tváre, ruku mal zovretú v päsť, obžalovaný udieral poškodeného aj do
celého tela. Poškodený sa nebránil. S ohľadom na uvedené skutočnosti ani odvolací súd nezistil žiadny
dôvod, pre ktorý by mali svedkovia krivo vypovedať o okolnostiach, za ktorých došlo k spáchaniu skutku.
Výpovede menovaných svedkov krajský súd považuje za logické, presvedčivé, zrozumiteľné, pravdivé

a vierohodné. Naviac je nesporné, že svedecké výpovede poškodeného a svedkov R. B. a N. Q. sa v
podstatných skutočnostiach zhodujú a tiež korešpondujú a súhlasia aj s ďalšími dôkazmi vykonanými v
trestnom konaní. Aj ďalšie dôkazy v uvedenej veci, najmä znalecký posudok MUDr. Karola Orlovského
ohľadne zranení poškodeného a jeho výsluch v konaní pred súdom, logicky prepájajú vymenované
dôkazy vedúce k bezpečnému záveru o vine obžalovaného a jednoznačne a nepochybne vyvracajúce

obhajobu obžalovaného.

Je pochopiteľné, že obžalovaný popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo
hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom
aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v
prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej

pravdivosti". Obžalovaný tvrdil, že bol v čase činu na mieste činu, len inak interpretuje to, čo sa tam malo
stať, resp. nestať. Nepredložil súdu žiadne alibi, ktoré by celkom nepochybne mohlo výrazne spochybniť
výpovede menovaných svedkov.

Oproti uvedeným nemenným výpovediam poškodeného a svedkov R. B. a N. Q. stoja rôznorodé
výpovede obžalovaného a svedkov C. F., F. W., A. Y., T. U., u ktorých možno, z dôvodu priateľského

vzťahu, vidieť snahu „pomôcť" obžalovanému svojou výpoveďou. Okresný súd na stranách 11 a 12
svojho rozsudku veľmi podrobne vysvetlil, prečo neveril vyjadreniam obžalovaného a svedkov, vo
výpovediach ktorých boli výrazné rozpory, pokiaľ ide o spôsob aj okolnosti spáchania súdeného skutku.
Vzhľadom na okolnosti, ktoré vyšli najavo na hlavnom pojednávaní po vykonanom dokazovaní, okresný
súd tieto výpovede správne posúdil ako nedostatočne spôsobilé na preukázanie neviny obžalovaného.

S ohľadom na uvedené skutočnosti aj podľa názoru krajského súdu v konaní bolo nepochybne a
bezpečne preukázané, že to bol práve obžalovaný, ktorý bol iniciátorom celého konfliktu a napadolna verejnosti poškodeného D. L.. Keďže útok sa odohral na verejnom priestranstve, svedkom ktorého
boli aj ďalšie osoby, vzhľadom na charakter a intenzitu útoku je podľa názoru krajského súdu konanie
obžalovaného potrebné považovať za výtržnosť, pretože takéto konanie je spôsobilé závažnejším

spôsobom narušiť verejný poriadok.

Vychádzajúc z vykonaných dôkazov, je namieste konštatovať, že okresný súd správne dospel k záveru,
že obžalovaný svojím konaním v jednočinnom súbehu naplnil aj všetky znaky skutkovej podstaty prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Okresný súd po zhodnotení záverov znaleckého posudku
jednotlivo i v súhrne s ostatnými dôkazmi správne rozhodol, ktorá z možných alternatív mechanizmu

vzniku zranení poškodeného uvedených MUDr. Karolom Orlovským v tomto znaleckom posudku je
v súlade s vykonanými dôkazmi a ktorá je s nimi v rozpore. Správne teda ustálil, že k zraneniam
poškodeného - otrasu mozgu, pomliaždeniu ľavého kolena došlo pádom na zem a k pomliaždeniu tváre
a zlomenine nosovej kosti došlo úderom päsťou. U poškodeného počas konfliktu po páde
na zem zo schodov došlo k poškodeniu ľavého kolena, k prasknutiu chrupky na kĺbnej ploche mediálnej
časti píšťaly. Poškodený bol obmedzovaný v obvyklom spôsobe života bolesťou po dobu 7-10 dní,

mal sťažené dýchanie nosom. Za účelom pozorovania bol poškodený hospitalizovaný od 1.4.2013 do
2.4.2013. Po pretrvávajúcej bolesti ľavého kolena bol 10.4.2013 prijatý do Kysuckej nemocnice Čadca,
kde mu bola vykonaná artroskopia ľavého kolena. Následne bol ambulantne doliečovaný dlhodobo
naloženou ortézou do 4.6.2013, s odľahčovaním ľavého kolena do 21.5.2013, s vynútenou aplikáciou
injekcií v prevencii vzniku žilovej trombózy. Absolvoval dlhodobú rehabilitáciu do 17.6.2013. Súdny

znalecnahlavnompojednávaníuviedol,žepoškodenýmalpredincidentomvkolenenález,ktorývyplýva
z deformačných zmien staršieho dáta. To, že bola doba liečenia a PN v inom intervale, bolo spôsobené
pridruženými inými nálezmi s úrazom priamo nesúvisiacimi a následne zvoleným spôsobom liečby
- doliečovania ošetrujúcim lekárom. Vzhľadom na to, že poškodený artroskopiu podstúpil, lebo bola
vynútená z dôvodu subjektívnych pocitov a ťažkostí poškodeného, je potrebné pripustiť dobu liečenia 5

týždňov. Zranenia poškodeného si vyžiadali vystavenie práceneschopnosti v trvaní 14 dní. S ohľadom
na uvedené treba konštatovať, že sťaženie obvyklého spôsobu života poškodeného, spolu s dĺžkou
pracovnej neschopnosti poškodeného, možno označiť za ublíženie na zdraví v zmysle ustanovenia §
156 ods. 1 Tr. zák.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho

zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného

činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je

to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.Krajský súd, rovnako ako okresný súd, dospel k záveru, že v prípade obžalovaného neexistuje ani jedna
poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 Tr. zák. a existuje jedna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm.
h) Tr. zák. (obžalovaný spáchal viac trestných činov).

Trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom výkonu na skúšobnú dobu vo
výmere 1 rok, t.j. na dolnej hranici trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, považuje aj krajský
súd za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej prevencie a v plnej miere
odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery
obžalovaného.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody. Okresný súd priznal poškodenému

bolestné vo výške 1 127,- Eur, pretože vykonaným dokazovaním bolo bez pochybností preukázané, že
obžalovaný poškodenému spôsobil vyššie uvedené zranenia (zlomeninu nosovej kosti, pomliaždenie
tváre, pomliaždenie ľavého kolena, otras mozgu), ktoré znalec ohodnotil 70 bodmi. Skutok sa stal v roku
2013, preto hodnota jedného bodu je 16,10 Eur (priemerná mesačná mzda v roku 2012 bola 805,- Eur),
a teda 70 bodov je 1 127,- Eur. Poškodený si v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu

škody vo výške 5 683,70 Eur. Okresný súd rozhodol správne, keď poškodeného so zvyškom
jeho nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie, pretože na rozhodnutie o ďalšom
uplatnenom nároku by bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby trestného
konania a predĺžilo by ho.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a

nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Vzhľadom na uvedené okolnosti krajský súd považoval odvolanie obžalovaného za nedôvodné,
a preto ho podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.