Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. jún 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/174/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113225885
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113225885.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Dopravný podnik Bratislava, akciová spoločnosť,
Bratislava,Olejkárska1,zast.advokátom:JUDr.VladimírKán,Bratislava,NámestieM.Benku9-C1,proti
žalovanej: J. A., nar. XX. G. XXXX, naposledy bytom E., U. XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, zast.
opatrovníčkou: Q. K., pracovníčka Okresného súdu Trnava, o 50,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 13. marca 2014 č. k. 16C/18/2014 - 21 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania m e n í tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni k rukám jej advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 10 eur
na trovách právneho zastúpenia a v sume 16,50 eur na iných trovách konania, všetko do 3 dní.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 50,70 eur

a taktiež priamo žalobkyni (v tomto prípade zjavne ignorujúc stav zastúpenia účastníčky advokátom)
„trovy“ (správne „náhradu trov“) konania vo výške 16,50 eur, oboje do 3 dní; popri tom tiež zrušil svoj
platobný rozkaz zo 7. októbra 2013 č. k. 27Ro/204/2013-7. Rozhodnutie v časti trov konania odôvodnil
právne ust. § 150 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) i s odkazmi na § 142 ods. 1 a § 25 rovnakého zákona, rozhodnutie NS SR vo veci sp.
zn. 4 M Cdo 21/2009 a nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012 sp. zn. I. ÚS 988/2012; vecne potom

prakticky konštatoval neúčelnosť právneho zastupovania žalobkyne s prihliadnutím na jednoduchosť
sporu a rutinný charakter činností vykonávaných pri zastupovaní, čo so zreteľom k nemožnosti popretia
práva na zastupovanie advokátom viedlo k záveru o nemožnosti priznania žalobkyni náhrady takto
vzniknutých trov (na právnej službe).

Proti tomuto rozsudku len v časti trov konania podala včas odvolanie žalobkyňa a navrhla ho zmeniť
priznaním jej náhrady trov konania v požadovanej výške (teda okrem náhrady súdneho poplatku
16,50 eur tiež v sume 87,88 eur na trovách právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby). V

odvolaní namietala predovšetkým nesprávnym posúdením veci súdom prvého stupňa (v napadnutej
časti), spočívajúcim podľa nej v nesprávnej aplikácii ustanovenia § 150 ods. 2 O. s. p., pričom práve
dôsledkom takejto aplikácie malo byť aj neprimerané zníženie požadovanej náhrady (vychádzajúc z
názoru odvolateľky). Poukázala aj na dôvodovú správu k novelizácii O. s. p., účinnej od 15. októbra 2008
(k zákonu uverejnenému pod č. 384/2008 Z. z.), v zmysle ktorej je možné § 150 ods. 2 O. s. p. aplikovať
len vtedy, keď trovy konania predstavujú niekoľkonásobne vyššiu sumu ako samotná pohľadávka. I s

odvolaním sa na niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave resp. i Krajského súdu v Žiline v
obdobných veciach potom súdu prvého stupňa vytýkala, že sa nezaoberal dôsledne výškou vzájomného
pomeru požadovanej náhrady trov konania a tzv. istiny, keď požadovaná náhrada trov tu činila menej
než dvojnásobok tzv. istiny (podľa názoru z odvolania pritom len takýto či vyšší násobok odôvodňujezáver o neprimeranosti). Odôvodneniu napádaného rozsudku vytkla i nedostatok dôvodov (majúc za to,
že tu nebol najmä dostatočne odôvodnený záver, žeby tu malo ísť o výnimočný prípad a dôvody hodné
osobitného zreteľa pre zníženie náhrady). Podľa odvolateľky napokon paušálne zníženie predovšetkým

náhrady trov konania na právnej službe nezohľadňuje možnosť zastúpenia účastníka advokátom aj v tzv.
drobných sporoch a ani povinnosť zaplatenia súdneho poplatku, takže v konečnom dôsledku odporuje
dobrým mravom a nie je v súlade ani so zámermi tzv. európskej legislatívy (poukaz na Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady ES č. 861/2007).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. vec v medziach odvolania, teda

len v napadnutej časti trov konania a to bez pojednávania, pretože nešlo o vec samu a ani o žiaden
zo zákonom ustanovených prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní a dospel k záveru, že
odvolaniu treba priznať čiastočný (i keď len výrazne menšinový) úspech.

Predmetomkonaniavprejednávanejveci(pokiaľšloovecsamu)bolapožiadavkažalobkynenauloženie
žalovanej povinnosti zaplatiť jej (žalobkyni) 50,70 eur ako úhradu cestovného s príslušným postihom,

pretože sa pri preprave prostriedkom mestskej hromadnej dopravy žalobkyne na výzvu revízora
nevedela (žalovaná) preukázať platným cestovným lístkom ani iným platným cestovným dokladom.

Podľa § 200ea ods. 1, 2 a 3 O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1.000 eur,
od toho okamihu ide o drobný spor, za drobné spory sa však nepovažujú veci vymenované v odseku
2 tohto ustanovenia (do ktorých rámca ale prejednávaná vec nespadá - pozn. odvolacieho súdu) a ak

je predmetom konania iba príslušenstvo pohľadávky, ktorého hodnota neprevyšuje sumu podľa odseku
1, konanie sa považuje za drobný spor.

Z už vyššie uvedeného potom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že výška v prejednávanej veci
žalobkyňou požadovanej sumy (50,70 eur, teda len 5,07% zo sumy predstavujúcej hranicu medzi
drobnými a ostatnými spormi) spôsobuje, že konanie v tejto veci treba považovať za drobný spor.

Napádanýmrozsudkom(jehonenapadnutýmvýrokomvovecisamej)bolopotomžalobevprejednávanej
veci v celom rozsahu vyhovené a zásadne by tak žalobkyni vzniklo právo na tzv. plnú náhradu trov v
takomto konaní účelne vynaložených.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. totiž účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Zároveň je tu však aj ustanovenie § 150 ods. 2 O. s. p. použité súdom prvého stupňa (zanesené inak
do O. s. p. spolu s jeho už vyššie citovaným ustanovením § 200ea v rámci zákona č. 384/2008 Z. z.),
podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd
nepriznať alebo znížiť.

Práve ostatným citovaným ustanovením O. s. p. bola s účinnosťou od 15. októbra 2008 pre náhradu trov

konania v drobných sporoch zakotvená výnimka zo zákonnej zásady plnej zodpovednosti účastníkov za
výsledok konania (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Táto výnimka spočíva v možnosti nepriznania alebo zníženia
(čiže čiastočného nepriznania) náhrady trov konania prisudzovanej účastníkovi konania s plným či
prevažným úspechom v spore a to za splnenia dvoch zákonom ustanovených podmienok pre takýto
postup, z ktorých prvou je práve povaha sporu (teda okolnosť, že tu ide o drobný spor) a druhou, že

trovy konania (rozumej trovy, ktorých náhrada sa požaduje a zásadne i má prisúdiť, teda na druhej
strane aj zaplatiť zo strany účastníka v konaní celkom alebo prevažne neúspešného) sú neprimerané
voči pohľadávke. Už v tejto súvislosti tak treba odmietnuť výhradu z odvolania týkajúcu sa údajného
nedostatočného odôvodnenia toho, žeby tu malo ísť o výnimočný prípad či existenciu dôvodov hodnýchosobitného zreteľa. Takúto ďalšiu podmienku (popri podmienkach priblížených zhora) totiž zákon v tzv.
drobných sporoch nepozná (na rozdiel od niekdajšieho znenia ustanovenia § 150 O. s. p., ktoré sa
po účinnosti zákona č. 384/2008 Z. z. stalo súčasťou jeho odseku 1, ten sa však vzťahuje na spory

všeobecne, kým drobné spory majú ešte ďalšiu úpravu - tú použitú aj súdom prvého stupňa a v drobných
sporoch platiacu ako lex specialis). Zákon síce bližšie nekonkretizuje podmienky pre nepriznanie alebo
zníženie náhrady trov konania podľa § 150 ods. 2 O. s. p. (v tom treba dať odvolateľke za pravdu),
posúdenie splnenia takýchto podmienok je ale takto (musí byť) úlohou súdu. Pre súd pritom nie je
záväzná dôvodová správa k návrhu príslušného zákona (tu inak k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, doručenému NR SR 29. mája 2008, parlamentná tlač č. 642), keďže tá
môže slúžiť len ako základ pre orientáciu pri ozrejmení úmyslu zákonodarcu, pokiaľ tento je objasnený aj
vyargumentovaný dostatočne zrozumiteľne a tiež presvedčivo (to samozrejme len za stavu nedostatku
podstatnej odchýlky prijatej úpravy od tej navrhovanej - keďže len návrhy zákonov a nie aj schválené
zákony bývajú podložené i dôvodovými správami).

V prípade úpravy majúcej sa použiť v tejto veci inak vo všeobecnej rovine šlo o prípad použiteľnosti
dôvodovej správy (k zmene návrhu v legislatívnom procese vo vzťahu k rozhodným ustanoveniam
nedošlo). Navrhovaná úprava ustanovenia totiž v legislatívnom procese nedoznala zmeny (tu pre prípad
záujmu por. čl. I bod 71 návrhu zákona i čl. I bod 70 schváleného zákona, uverejneného pod č. 384/2008
Z. z.), vyplýva však z nej len to, že tu predkladateľ (vláda Slovenskej republiky) poukazuje na Nariadenie

Európskeho parlamentu a Rady (E.S.) 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým bolo ustanovené európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, kde sa navrhuje pristúpiť k zníženiu neprimeraných trov,
ktoré sú voči uplatnenej pohľadávke v drobných veciach neprimerané a to, že tu má ísť najmä (príklad)
o trovy konania, ktoré sú niekoľkonásobne vyššie ako samotná pohľadávka.

Zo znenia ust. § 150 ods. 2 O. s. p. i v svetle takejto dôvodovej správy ale musí byť zrejmé, že

rozhodujúcim pre použitie tejto úpravy je najskôr zistenie pomeru výšky požadovanej náhrady trov
konania k výške uplatnenej pohľadávky (pokiaľ ide o účastníka obracajúceho sa s požiadavkou na súd,
teda tu žalobkyňu) a následné vyhodnotenie, či tu ide o stav neprimeranosti takýchto súm.

V prejednávanej veci žalobkyňa vo veci samej požadovala od žalovanej zaplatenie sumy 50,70 eur,
pričom trovy prvostupňového konania vzniknuté v súvislosti s uplatnením takejto pohľadávky vyčíslila

v žalobe spolu na sumu 104,38 eur, z čoho 16,50 eur predstavuje súdny poplatok za žalobu a zvyšok,
teda 87,88 eur tzv. trovy právneho zastúpenia [za tri úkony právnej služby: 1. prevzatie veci a prípravu
zastúpenia 2. pokus o zmier v podobe tzv. predžalobnej výzvy žalovanej na zaplatenie, či za ďalšiu
poradu s klientom a 3. písomnú žalobu pri výške odmeny za úkon 16,60 eur, k tomu daň z pridanej
hodnoty - DPH z odmeny a 3-krát paušálnu náhradu v sume 7,63 eur, tu taktiež po pripočítaní k príslušnej

sume aj sadzby DPH]. Takto advokátom v žalobe vyčíslené trovy potom v súčte predstavovali viac než
dvojnásobok žalovanej pohľadávky (2x 50,70 eur = 101,40 eur, čo je o viac než 2 eurá menej ako suma
požadovanej náhrady trov konania). Požadovaná náhrada totiž bola voči uplatnenej pohľadávke viac
než dvojnásobkom, keďže po zaokrúhlení výsledku na tri desatinné miesta tieto sú v pomere 2,059 :
1 (104,38 : 50,70).

Odvolací súd za takejto situácie zhodne so súdom prvého stupňa má za to, že aj v danom prípade bolo
treba usudzovať na stav neprimeranosti trov konania žalobkyne voči pohľadávke. Tunajší súd už viackrát
zdôraznil, že neprimeranosť videná cez prizmu hospodárnosti konania v jej elementárnej podobe
zásadne znamená už každý prípad, v ktorom požadovaná náhrada trov konania prevýši uplatnenú
pohľadávku (hľadisko neekonomičnosti vedenia sporu), oproti tomu však ani v tejto konkrétnej veci

nevidí dôvod ustúpenia od svojich ďalších v minulosti vyslovených názorov, podľa ktorých ustanovenie
§ 150 ods. 2 O. s. p. obsahuje až dva spôsoby riešenia prípadného presahu požiadavky na náhradu
trov konania nad výškou žalobou uplatňovaného nároku (1. nepriznanie náhrady alebo 2. jej zníženie),
nepriznanie náhrady celkom treba považovať za celkom mimoriadne opatrenie (obsahovo sa blížiace
popretiu práva na zastupovanie advokátom či presnejšie popretiu účelnosti využitia takéhoto práva) a

pri úvahách o prípadnom znižovaní priznávanej náhrady treba uvažovať ako s kritériom zachovania
elementárnej proporcionality (približnej rovnosti súm pohľadávky a náhrady trov alebo odchýliek medzinimi len v tzv. pásme štatistickej chyby), tak i s ďalším kritériom reálnej nevyhnutnosti uplatňovania práv
účastníka práve spôsobom ním zvoleným.

Akpotomvprejednávanejvecišlooprípadpresahupožadovanejnáhradytrovkonanianadpohľadávkou

vo výške viac než dvojnásobku (nerozhodne, že takýto násobok predstavoval súčet trov právneho
zastúpenia a ďalších trov) a odvolací súd nepovažoval za akceptovateľné nepriznanie náhrady celkom
(pretože činnosti majúce sa honorovať advokát pre žalobkyňu predsa len vykonal a otázkou tak
bola len náročnosť takto poskytnutých právnych služieb), na druhej strane však nešlo nevidieť len
paušálny charakter zastupovania v tejto veci, predstavovaný iba využívaním (advokátom) už v minulosti

vytvorených vzorov a dosadzovaním do nich tzv. premenných; to všetko v súhrne predstavovalo základ
pre priznanie náhrady len v takej výške, pri ktorej by pre žalobkyňu (akciovú spoločnosť s postavením
dominantného poskytovateľa služieb hromadnej prepravy osôb na území hlavného mesta SR) bolo
opodstatneným zamyslenie sa nad efektivitou vynakladania prostriedkov na externé právne služby
(náročnosťou nepochybne zvládnuteľné i za pomoci vlastných zamestnancov, zvlášť ak už je tu know-
how, obstarané za honorár poskytnutý advokátovi v súvislosti so zastupovaním v obdobných veciach

v minulosti).

Odvolací súd za takúto takpovediac motivačnú sumu považoval sumu 10 eur a preto rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti trov konania podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, ako to vyplýva z prvej
vety výroku tohto jeho uznesenia.

V odvolacom konaní pri takomto jeho výsledku zaznamenala prevažný úspech žalovaná a bola to tak

ona, komu v takejto časti konania zásadne vzniklo právo na náhradu trov (podľa § 224 ods. 1 a 2, § 142
ods. 2 a tiež § 150 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd jej však žiadnu náhradu nepriznal nielen pre charakter
sporu ako sporu drobného a pre nedostatok návrhu účastníka na priznanie mu náhrady, ale najmä preto,
že žalovanej v tomto odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.