Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. máj 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215720
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Klaudia Kosková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612215720.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4,
811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župnénámestie13,81311Bratislava,onáhradumajetkovejškodya
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduLučenecč.k.12C/122/2012

- 108 zo dňa 12. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej, odporcovi
právo na náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, že vo veci samej sa
navrhovateľ domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, keďže okresný súd

v exekučnej veci o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 5 ods. 1, § 6 ods. 3, § 9 ods. 1, 2,
§ 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone
verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na ust. § 44 ods.
1, 2 a § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Dospel k záveru, že

nie sú splnené hmotnoprávne podmienky pre zodpovednosť štátu, a preto návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 O. s. p.,
pričom v spore úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal nakoľko si žiadne trovy konania
neuplatnil.

Protirozsudkuokresnéhosúdupodalodvolanienavrhovateľ,ktorýhonavrholzrušiťavecvrátiťnaďalšie

konanie. Uviedol, že súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, pričom navrhovateľ riadne a včas
požiadal o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd preto nemohol
postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ďalej
poukázal na to, že sudcu ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie bolo potrebné z
konania vylúčiť aj s ohľadom na prax iných súdov. Taktiež uviedol, že konečné (meritórne) rozhodnutie
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v

rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. §
109 ods. 2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí
návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Navrhovateľ taktiež
uviedol, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, nemal sa možnosť vyjadriť k
tvrdeniam odporcu z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosťsa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, prejednal vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1
O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O. s. p.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi

domáhal vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako
exekučným súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom
okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých

sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh navrhovateľa
odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania,
okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu riadne doručil
navrhovateľovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu sú pripojené v napadnutom rozsudku

uvedené konkrétne exekučné spisy ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi
podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda.

Odvolacím dôvodom, na ktorý poukázal navrhovateľ bolo, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., teda účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Namietal, že okresný súd rozhodol v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v neprítomnosti účastníkov konania,
pričom z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je
obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z
dôležitéhodôvodu.Navrhovateľriadneavčaspožiadalozrušeniepojednávania,uviedoldôležitédôvody

a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, preto súd nemohol postupovať podľa § 101 ods.
2 O. s. p. a vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal tým navrhovateľovi právo
konať pred súdom.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o

znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. dáva súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak
urobiť, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania. Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod,

ktorý bráni súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník
nemôže zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v
tom bráni vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v

danej situácii - najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka - za dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej
5 dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať vneprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka
(zástupcu), treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať

na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred súdom je neodňateľným právom účastníka
konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom
práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, danosť
ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.

Účastníci konania boli na pojednávanie vytýčené na deň 15. 08. 2013 riadne a včas písomne predvolaní.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 16. 07. 2013.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. jedným z prejavu princípu arbitrárneho poriadku a princípu oficiality.
Sporové konanie je ovplyvňované princípom dispozičným, ktorý predvída aktivitu účastníkov konania.
Aj v prípade procesnej pasivity účastníkov konania je súd povinný uskutočniť konanie a rozhodnúť.

V prípade, ak účastník konania však požiadal odročenie pojednávania, súd zváži dôležitosť dôvodov,
pričom zároveň posúdi, či nejde zo strany účastníka konania o obštrukčnú žiadosť o odročenie
pojednávania, ktoré by zbytočne predlžovalo prebiehajúce konanie.

Žiadosť o odročenie pojednávanie je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania vo

všeobecnosti vtedy, ak účastník uvedie také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé
jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť,
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, a súčasne sú vážne (dôležité, ospravedlniteľné), ako z
hľadísk objektívnych i subjektívnych (z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/122/2010).

Poukaznavrhovateľananerešpektovaniepožiadavkynaosobnúúčasťprávnehozástupcunavrhovateľa
napojednávaní,niejemožnépovažovaťzanesprávnuaplikáciuust. §101ods.2O.s.p. Rovnako
nie je možné ani prihliadnuť ani na to, že navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu,
z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Substancovať svoje skutkové tvrdenia je navrhovateľ povinný už v žalobe. Civilný proces sa uberá
trendom koncentrácie civilného súdneho konania, a preto nie je možné uvažovať o degradácii zásady
kontradiktórnosti, na ktorú poukazuje navrhovateľ. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na pojednávaní,
na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne uplatňovať
svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O. s. p.) umožňuje

v rámci princípu arbitrárneho poriadku, uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne rozhodnutie
i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo k porušeniu
práva účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť priebehu
súdneho konania.

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej
lehote. Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom
postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Súdna
prax sa však ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07.
2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.
02. 2013). Preto v prípade, ak okresný súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo rozhodnuté v lehote 15
dní, vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce, kedy začalo
samotné exekučné konanie a exekučný súd ju zamietol, uvedený postup a obdobie nemožno považovať
za nesprávny úradný postup (prieťahy v konaní) a je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej amateriálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučný
súd nebol v uvedenom období nečinný a vykonával viaceré procesné úkony vedúce k rozhodnutiu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Odvolací súd podotýka,

že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. 04. 2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku
pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť

otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z toho

vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t. j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011
zo dňa 13. 10. 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011
zo dňa 10. 10. 2012 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012 uverejnené
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05.2 013, sp. zn.

2Cdo/239/2012 zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012
zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12. 06. 2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010
zo dňa 09. 12. 2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03. 03. 2011, ako aj uznesenie Súdneho dvora
Európskej únie vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s. r. o. proti J. K. zo dňa 16. 11. 2010). Od tohto

záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Odvolací súd dodáva, že vzhľadom na čas doručenia žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP 15 dňová lehota neplatí, keďže išlo o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Nakoniec navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému
súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych

obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.
j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo
potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej
ujmy.Tátoskutočnosťpretovžiadnomprípadenespôsobujenavrhovateľomtvrdenúnepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Navrhovateľ však doručil na okresný súd opätovne dňa 14. 11. 2013 „návrh na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“ z dôvodu námietky
porušenia nestrannosti súdu, pretože podľa názoru navrhovateľa vo veci koná nie nestranný a
zákonný sudca, a preto navrhol zrušiť nariadenie pojednávania až do konečného, ústavne konformného

rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci, pričom zároveň
poukázal na to, že podal na ústavný súd sťažnosť na porušovanie základného práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces a právana nestranný súd zriadený zákonom. Zároveň navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia
ústavného súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Navrhovateľ v odvolaní tiež namietal, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej, neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.

Okresný súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol samostatným uznesením č. k. 12C/122/2012

dňa 19. 06. 2013 kde však rozhodol len o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 17.
06. 2013. Nevysporiadal sa však s návrhom na prerušenie konania zo dňa 11. 11. 2013. Samotné
konštatovanie v zápisnici o pojednávaní zo dňa 12. 11. 2013, že o návrhu na prerušenie konania súd
právoplatne rozhodol v spojení s rozhodnutím krajského súdu, je nepostačujúce. Vzhľadom na to, že
v čase rozhodnutia o veci samej nebolo rozhodnuté o ďalšom návrhu na prerušenie konania podľa §
109 ods. 1 písm. b) O. s. p., rozhodnutie okresného súdu je potrebné považovať za predčasné a z tohto

dôvodu odvolaciemu súdu nezostalo iné, než rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie, nakoľko týmto postupom súdu sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom.

Okresný súd, pokiaľ je podaný návrh na prerušenie konania, musí sa s tým zaoberať v celom rozsahu a o
tomto návrhu rozhodnúť najneskôr pri rozhodovaní o veci samej. Zákon nevylučuje (tak ako to namieta

navrhovateľ), aby o návrhu na prerušenie konania nemohlo byť rozhodnuté aj v rozhodnutí, ktoré sa týka
veci samej, avšak o takomto návrhu je potrebné vždy rozhodnúť, napr. aj podľa § 159 ods. 3 O. s. p.
Len z týchto dôvodov musel byť rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. V
novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne o trovách doterajšieho konania.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.