Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/296/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213231650
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Šramelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:1213231650.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: Tatra banka, a. s., Bratislava, Hodžovo nám. 3,
IČO: 00 686 930, zastúpeného advokátskou kanceláriou: MCGA legal, s.r.o., Bratislava, Partizánska
2, proti povinnému: T. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, XXX XX U., vedenej u súdneho exekútora:
JUDr. Kamila Líšku, Exekútorský úrad Bratislava, Ul. 29. Augusta 2, pod sp. zn. EX 3943/2013, o
vymoženie 1.198,42 Eur s prísl. , o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta pod

č.k. 5Er/1637/2013-44 zo dňa 02.07.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na zákon o spotrebiteľských úveroch,

§ 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj na Smernicu rady 93/13/EHS, judikatúru Súdneho
dvora (ES) v tzv. spotrebiteľských veciach a vecne potom tým, že po preskúmaní Žiadosti o vydanie
súkromnej kreditnej karty VISA (ďalej len „Zmluva“), uzatvorenej medzi oprávneným, ako dodávateľom
a povinným, ako spotrebiteľom dňa 11.11.2004 a tiež rozhodcovskej doložky ( ktorá je súčasťou
všeobecných obchodných podmienok) dospel k záveru, že táto (rozhodcovská doložka) nenapĺňa
záujem na ochrane spotrebiteľa, nakoľko rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a

nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť
zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým úverovým podmienkam. Podľa názoru súdu
prvého stupňa už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky, nakoľko takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka neplatná.
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a

rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z vyššie uvedených
dôvodov preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že sám poverí súdneho exekútora
vykonaním exekúcie v zmysle žiadosti o udelenie poverenia.

V úvode svojho odvolania prostredníctvom právneho zástupcu poukázal na to, že postup okresného
súduvdanejveciniejesprávny,nakoľkocieľomustanovenia§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka
je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva, pričom ak by niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní,
navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné (čo však nemá za dôsledok zrušenie
platnosti celej rozhodcovskej doložky). Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor

v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, pričom spotrebiteľ môže svojeprávo voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak
rozhodne‚ v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v
zmysle predmetného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom

prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. V zmysle dôvodovej správy NR SR je
teda predmetná rozhodcovská doložka v súlade so zákonom a neprieči sa dobrým rovom, keďže nebráni
dlžníkovi,abysisvojeprávavočiveriteľoviuplatnilnapríslušnomvšeobecnomsúdeazároveňumožňuje
veriteľovi, aby si uplatnil svoje právo voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom sude v zmysle tejto
rozhodcovskej doložky. Ďalej poukazoval na to, že oprávnený je bankovým subjektom a v zmysle § 93b

ods. 1 zákona č. 483/1991 Zb. o bankách, z ktorého je zrejmé, že „Banky a pobočky zahraničných bánk
sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom,
že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 písm. i)) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní
stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť
voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka
zahraničnej banky sú pri predložení návrhu uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne

poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných
sporov z obchodov.“ Na základe uvedeného ustanovenia zákona, podľa názoru odvolateľa oprávnený
ponúkol neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky) a povinný s
touto rozhodcovskou doložkou súhlasil. V prípade, ak by povinný s rozhodcovskou doložkou nesúhlasil,
mohol ju zmysle obchodných podmienok vypovedať v lehote 30 dní odo dňa podpisu Zmluvy o úvere.

Povinný však dojednanú rozhodcovskú doložku v lehote nevypovedal. V tejto súvislosti poukazoval i na
rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, Prešove i Krajského súdu v Bratislave.

Záver o právnej nedovolenosti, či o rozpore s dobrými mravmi nie je možné podľa názoru odvolateľa
jednoznačne vyvodiť ani zo skutočnosti že s účinnosťou od 1.5.2004, v súvislosti pristúpením Slovenskej
republikykEurópskejúniisastalozáväznéúniovéprávoajpreSlovenskúrepubliku,pričomaniSmernicu

Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v Spotrebiteľských zmluvách nemožno aplikovať
priamo, lebo smernica ako prameň práva nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy
účinok.

Taktiež namietal, že v prejednávanej veci sa stal rozsudok rozhodcovského súdu právoplatný a
vykonateľný aj z dôvodu, že povinný nepodal ani opravný prostriedok podľa § 3ZRK-žiadosť na

preskúmanie rozsudku iným rozhodcom, ani žalobu na súd na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa
§ 40 a nasl. ZRK, napr. aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy - doložky (§ 40 ods. 1, písm.
a), c) ZRK). Podľa odseku 47 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-40/08 - dodržiavanie zásady efektivity
nemôže viesť k tomu, aby bolo po vnútroštátnom súde požadované, aby nielenže vyvážil procesné
opomenutie spotrebiteľa, ktorý nebol oboznámený so svojimi právami, ale aby rovnako celkom zastúpil

úplnú nečinnosť dotyčného spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil rozhodcovského nálezu, ktorý sa tak stal
právoplatným. Táto zásada stanovuje hranice pre konanie exekučného súdu bez návrhu bez návrhu a
to práve v prípade neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Žaloba na zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 a nasl. 2ZRK je formou mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý možno prirovnať k
dovolaniu na najvyšší súd (§ 236 a nasl. O.s.p.). Aj právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré trpí niektorou

z vád uvedených v § 237 O.s.p., zostáva exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku,
pokiaľ nie je na základe podaného dovolania zrušené. To platí aj v prípade, že sa takýmto rozsudkom
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu. Neplatnosť rozhodcovskej doložky preto nemá vplyv
na vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku oko exekučného titulu, ale len na vznik práva povinného
dlžníka podať žalobu podľa § 40 ZRK.

Na základe vyššie uvedeného vyslovil názor, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45 ods.
1 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje
neprijateľnú podmienku, nedochádza tu teda k vymáhaniu plnenia rozpore s dobrými mravmi a návrh na
vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným
a vykonateľným rozsudkom.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a 202 O.s.p.), preskúmal vec podľa ust. § 212
ods. 1 a 2 O.s.p., posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, prejednal bez nariadeniapojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 písm. O.s.p., a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov
3:0, teda jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia z.č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti považuje za potrebné uviesť, že síce exekučný súd pri
rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný

titul len z formálnej stránky, avšak v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok,
exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona
o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský
rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či
nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými

mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov
uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na
vykonanie exekúcie, aj keď by vedel o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní, a následne pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou

hospodárnosti exekučného konania.

Taktiež je treba uviesť, že z formy a obsahu zmluvy, uzatvorenej medzi účastníkmi konania, je zrejmé,
že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú a
dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym
podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť ani neovplyvnil. Právny vzťah medzi účastníkmi založený

predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má

prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi
účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch.

Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako

aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť
k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje
miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ; takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri
výklade občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou
smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky

zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34)
(ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejtosmernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, týkajúcich
sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom

alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj ustanovenie § 52 OZ účinné do
31.12.2007. Rovnako treba poukázať na to, že Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a
ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období
od 31. 12. 1992 do 30. 6. 2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 1. 1. 2000 do 24. 11. 2004
zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť

vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na
škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä
1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s
požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie

rovnakú alebo podobnú zmluvu; b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v predmetnej zmluve (resp. v jej VOP) je v
priamom rozpore s ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase
uzavretiapredmetnejzmluvyObčianskyzákonníkcitovanéustanovenie,ktorébolozavedenéažnovelou
účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik právnych vzťahov

a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť
predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Oprávnený namietal, že zákon č. 483/2001 Z.z. ukladal bankám povinnosť ponúknuť svojim

klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona. Avšak zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ktorá je
súčasťou formulárovej zmluvy, nie je možné jednoznačne odvodiť, že bankou (právnym predchodcom
oprávneného) bol návrh na uzavretie rozhodcovskej doložky ponúknutý dlžníkovi (povinnému) a tento

mal možnosť tento návrh prijať ale aj odmietnuť. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodcovská doložka je
súčasťou formulárovej zmluvy je zrejmé, že dlžník nemal možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky
ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že
spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou doložkou a pristúpil na ňu.

Predmetná rozhodcovská doložka vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu je teda neprijateľnou

zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom

v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný. Ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc
odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 4, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK),
súd žiadosť o udelenie poverenia v celom rozsahu v zmysle ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku
zamietne.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom predmetnej zmluvy a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok, preto odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa ako vecne správne v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého
stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.),

nakoľko zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladompre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods.3 Exekučného poriadku) s povinnosťou vyporiadania sa s
aj otázkou trov v tomto rozhodnutí.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.