Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/226/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222063
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222063.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu

Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 06.08.2014, č. k. 15C/771/2012-64, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 5 odsek 1, § 6 odsek
1, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 3 Občianskeho
zákonníka, ako i ustanovenia § 44 odsek 6 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa svojím

návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v
sume 940,44 eur, z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho
exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenom čase. Na základe vykonaného dokazovania
mal preukázané, že dňa 19.06.2003 bola na exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd dňa 07.07.2003 poveril
vykonaním predmetnej exekúcie JUDr. Ľubomíra Pekára, poverením č. 5404 015465. Dňa 22.11.2010
bol na exekučný súd doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorý dňa 31.01.2011

vyzval súdneho exekútora na vyjadrenie k návrhu, na zaslanie vyúčtovania trov exekúcie a exekučného
spisu. Po dôjdení stanoviska 25.02.2011, exekučný súd uznesením č. k. 14Er/283/2003-14 zo dňa
18.04.2012 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril v exekučnej veci
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.01.2013.
Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 22.11.2010 bol exekučnému súdu
doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zmysle § 44 odsek 8 Exekučného
poriadku, pričom vzhľadom k tomu, že predmetné exekučné konanie začalo 11.06.2003, bolo potrebné

aplikovaťustanovenie§44odsek6Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnomdo31.08.2005,podľaktorého
ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi.
Mal za to, že uvedená právna úprava neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhuoprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora,
k tomu došlo až s účinnosťou od 01.09.2005. S poukazom na ustanovenia § 238 odsek 1 Exekučného
poriadku, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ako odsek

2 neustanovuje inak.
Mal za to, že exekučný súd sa v uvedenej exekučnej veci nedostal do omeškania a vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v predmetnej
exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 517 dní, tvrdenia navrhovateľa boli preukázané ako
nepravdivé.

Konštatoval, že na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy nebol splnený zákonný predpoklad
konštatovania nesprávneho úradného postupu spôsobeného prieťahmi v konaní. Ohľadne prípadného
prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 odsek 2 zákona č.
514/2003 Z. z. v súčasnom znení, by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody.
Poukázal na skutočnosť, že návrh bol podaný v roku 2012, mal však za to, že predmetné ustanovenie

možno brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov
podľa § 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo
k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom

súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Preto z dôvodu nepreukázania splnenia
základných zákonných podmienok, ktoré súd potrebné pre priznanie náhrady škody, návrh ako
neopodstatnený zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože si

žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej

poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy.
Taktiež Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby
vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Keďže súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie,nedostatok takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on
nepresadzovalvydaniepovereniazákonnýmimožnosťami.Záveromuviedol,ženechápe,akýmôžemať
na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu

so zákonom a išlo o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti,
ktoré s predmetom konania nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil
ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré
v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených

mzdovýchnákladov,nákladovnatlač,nákladovnaúpravuinformačnéhosystému,nákladovnapoštovné
a nákladov na telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky
uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie
znaleckého posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu

doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov
(Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd

zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
175 eur z titulu náhrady škody a sumy 940,44 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu
nazmenusúdnehoexekútoravexekučnomkonanívedenomprepohľadávkuoprávneného,ktorávznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 4020834 povinným. Nesprávny úradný postup
navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej 30 dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o tomto návrhu, pretože k vydaniu
rozhodnutia došlo až po veľmi dlhej dobe.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/283/2003 vyplýva, že exekučnému súdu bola

dňa 19.06.2003 doručená žiadosť súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej B. A., o vymoženie
60,28 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz Okresného
súdu Nové Zámky č. k. 18Rob 1039/02-6 zo dňa 13.12.2002. Exekučný súd dňa 07.07.2003 vydalpod číslom 5404 015465* poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie predmetnej exekúcie. Dňa
22.11.2010 bol exekučnému súdu doručený návrh navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho
exekútora tak, aby vykonávaním exekúcie bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý. Dňa

24.11.2010 exekučný súd vyzval súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie k návrhu
na zmenu súdneho exekútora, na čo súdny exekútor reagoval dňa 25.02.2011. Následne exekučný
súd uznesením zo dňa 18.04.2012, č. k. 14Er/283/03-14, vyhovel návrhu oprávneného o zmenu
súdnehoexekútoraavykonanímexekúciepoverilsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého.Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 08.01.2013.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora došlo až po uplynutí
zákonnej 30 dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v čase začatia exekučného

konania), ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti
oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Zákonom č. 341/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. OSP v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bol s účinnosťou od 01.09.2005 zmenený i
Exekučný poriadok, okrem iného i jeho ustanovenie § 44, v ktorom sa doterajšie odseky 4 až 6 označili
ako odseky 5 až 7 a § 44 odsek 7 znel: „Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o

zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora“. V prechodných
a záverečných ustanoveniach účinných od 01.09.2005 zákon v ustanovení § 238 odsek 1 zakotvoval,
že konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. Podľa § 238 odsek 2 sa ustanovenia § 34 odsek 1 až 3, § 37 odsek 4 a 5, § 46
odsek 3, § 47 odsek 3, § 58 odsek 5, § 134 odsek 2, § 136 odsek 3 a 4 a § 145 odsek 1 použijú

aj na konania začaté pred 01.09.2005. Znamenalo to potom, že na rozhodnutie o zmene exekútora v
exekučných konaniach začatých pred 01.09.2005, o ktorý prípad ide i v súdenej veci, sa nevzťahovala
zákonná 30 dňová lehota tak, ako to správne ustálil i súd prvého stupňa. Za situácie, že zákonodarca v
danom prípade nestanovoval lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora, nemohlo tak dôjsť zo strany exekučného súdu k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v

zákonom ustanovenej lehote.

Zostranyexekučnéhosúdutaknedošlokporušeniupovinnostivydaťrozhodnutievzákonomstanovenej
lehote,pretožepodoručenínávrhuoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora(22.11.2010),postupujúc
vintenciáchplatného§44odsek6Exekučnéhoporiadku,vyzvaldovtedyvýkonomexekúciepovereného

súdneho exekútora Dr. Ľubomíra Pekára na vyjadrenie sa k návrhu (24.11.2010) a následne po obdržaní
jeho vyjadrenia (25.02.2011), vo veci rozhodol (18.04.2012). Uvedené zistenia preukazujú, že v postupe
exekučného súdu, s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.
Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani

jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (06.08.2014)

navrhovateľ, ani jeho právny zástupca navrhovateľa nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca
navrhovateľa ospravedlnil dňa 05.08.2014, pričom im predvolanie bolo doručené dňa 30.07.2014.
K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote
odvolací súd poukazuje už na vyššie uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že nerozhodnutím o zmene exekútora v zákonnej lehote nemohol

navrhovateľovi ako účastníkovi exekučného konania vzniknúť stav právnej neistoty a škoda, ktorú si
uplatňuje. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho
významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k
aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípadenemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval a aplikoval právny predpis v
správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.