Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/206/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222113
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222113.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Libantovej Medveckej,

PhD. a členov senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Jána Vanka, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSRsosídlomvBratislave,Župnénám.13,onáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
15C/823/2012-136 zo dňa 07. augusta 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že
navrhovateľ sa návrhom zo dňa 27.09.2012 domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške
175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.327,68 eur, pretože Okresný súd Nové Zámky v exekučnej
veci vedenej pod exekučným číslom EX/14835/2011 nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,
§ 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01.01.2013, § 44 ods. 6, § 238 ods. 1, 2 zákona
č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov účinného v čase začatia exekučného konania, § 101 ods. 2, § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Z exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 13Er/133/2005 mal za
preukázané, že dňa 03.02.2005 bol súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej doručený návrh

na vykonanie exekúcie oprávneného - spoločnosti Pohotovosť s.r.o., , proti povinnému L. W., pre
vymoženie sumy 6.300,-Sk (209,12 eur) spolu s príslušenstvom. Exekučným titulom bola notárska
zápisnica notára JUDr. Ondreja Ďuriača (správne malo byť JUDr. Jarmily Kováčovej) číslo N 3271/2004,
NZ 76030/2004 zo dňa 16.10.2004. Súdny exekútor dňa 16.02.2005 doručil na exekučný súd žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 115/2005. Exekučný súd dňa 23.02.2005
poveril vykonaním predmetnej exekúcie súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú poverením č. 5404
027498. Oprávnený podaním zo dňa 25.05.2009 podal návrh na zmenu súdneho exekútora. Exekučný

súd vyzval dňa 17.06.2009 pôvodného súdneho exekútora, aby sa vyjadril k návrhu na zmenu súdneho
exekútora a vyčíslil trovy exekúcie. Pôvodný súdny exekútor doručil na exekučný súd vyjadrenie
dňa 28.08.2009. Exekučný súd dňa 12.05.2010 vyzval súdneho exekútora na doručenie exekučného
spisu, ktorý ho doručil na súd dňa 25.05.2010. Exekučný súd uznesením č.k. 13Er/133/2005-18 zodňa 13.05.2011 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril v exekučnej
veci súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uvedené uznesenie nebolo napadnuté odvolaním
a nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2011. Súd prvého stupňa konštatoval, že na predmetnú vec

je potrebné aplikovať ustanovenie § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.08.2005, ktoré neustanovovalo povinnosť exekučného súdu
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na
zmenu exekútora. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o zmene súdneho exekútora bola zavedená
do Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.09.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1

Exekučného poriadku, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.8.2005,
ak ods. 2 neustanovuje inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymedzuje
ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005, avšak s
výnimkouustanovenia§44ods.6Exekučnéhoporiadku.Taktiežprávnaúpravaobsiahnutávustanovení
§ 44 ods. 8 exekučného poriadku účinného od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konania, ktoré začali pred
01.12.2006, ako to vyplýva z ustanovenia § 240 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého

stupňa dospel k záveru, že sa exekučný súd v uvedenej exekučnej veci nedostal do omeškania.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v tvrdení, že v
predmetnej exekučnej veci došlo k omeškaniu v trvaní viac ako 723 dní, preto tvrdenia navrhovateľa boli
preukázanéakonepravdivé.Zároveňsúdkonštatoval,ževdanomprípadeniesúsplnenéhmotnoprávne
podmienky pre zodpovednosť štátu uvedenú v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č.514/2003Z.z., preto návrh

navrhovateľa je v plnom rozsahu nedôvodný. Súd mal za to, že ani v prípade, ak by bola daná zákonná
lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora by návrh navrhovateľa nebol dôvodný, pretože
navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Nové Zámky v podobe prieťahov v
konaní. Je potrebné uviesť, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať
prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Otázkou, či v

konkrétom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, ktorý ju v
súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (IUS 41/02). Uviedol, že ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne

konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd SR, prípadne Európsky
súd pre ľudské práva. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie
možno brať do úvahy ako výkladové pravidlo pri aplikácii pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov
podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalej uviedol, že pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci musia byť splnené všetky tri podmienky

uvedené v zákone č. 514/2003 Z.z., a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou. Ohľadom vzniku a výšky majetkovej a nemajetkovej škody súd dospel tiež k
záveru,ženavrhovateľžiadnymrelevantnýmspôsobomnepreukázalvznikavýškuškody,ktorámumala
vzniknúťvsúvislostispredmetnýmexekučnýmkonaním,arovnakotakvznikavýškunemajetkovejujmy.

Taktiež nie je možné v konaní konštatovať, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a existenciou škody. Navrhovateľ teda nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ani nedostatočnosť konštatovania porušenia
práva. Zároveň s poukazom na uvedené dospel k záveru, že navrhovateľovi nemôže byť priznaná
žiadna náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na základe všetkých vyššie

uvedených skutočností má súd za to, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania
splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z., súd návrh ako právne neopodstatnený zamietol. O náhrade trov konania súd
rozhodolpodľa§142ods.1OSPtak,žeodporcovi,ktorýbolvkonanívcelomrozsahuúspešný,náhradu
trov konania nepriznal, pretože si žiadne trovy v konaní neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.

Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnehoprávneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a
osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v

čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného
práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už
došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota
existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd

však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej
neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na

prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť,

že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej
činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Ďalej namietal, že súdu prvého stupňa predložil Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej
škody, pričom súd nevykonal dostatočné dokazovanie jeho oboznámením. Zo znaleckého posudku totiž
jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou

a vedením pohľadávky. K predloženiu znaleckého posudku uviedol, že jeho vypracovanie bolo veľmi
zložité, pričom jeho vypracovanie navrhovateľ zadal ešte dňa 01.03.2012. Skutočnosť, že vypracovanie
tohto posudku trvalo viac ako rok navrhovateľ nevedel ovplyvniť, teda mal za to, že ide o objektívne
dôvody. Podľa názoru navrhovateľa boli preukázané všetky podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody.

Záverom namietal, že navrhovateľ pred začatím pojednávania v danej veci podal návrh na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súdu SR. Teda súd prvého stupňa bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správny potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v
sume 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.327,68 eur, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. 13Er/133/2005, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia o zmene súdneho exekútora v
zákonom stanovenej lehote 30 dní. Podľa názoru navrhovateľa exekučný súd bol nečinný viac ako 723
dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ
dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale

aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z
vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na

pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol
vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120

odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety
druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie účastníci) rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná.
Preto ani nevykonanie navrhovaných dôkazov nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred
súdom.

Navrhovateľ okrem iného namietal, že súd prvého stupňa nerozhodol o prerušení predmetného konania
z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, čím mu súd prvého stupňa mal odňať možnosť
konať pred súdom. Odvolací súd však tento odvolací dôvod nevzhliadol, pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že by bol navrhovateľom takýto návrh vôbec podaný. Teda v danom prípade je potrebné
konštatovať, že súd prvého stupňa namietaným postupom tým, že vydal napadnuté rozhodnutie neodňal

navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu
o zmene súdneho exekútora platila tridsaťdňová lehota, či postup exekučného súdu vykazoval znaky
zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu tvrdeného nesprávneho

úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti s konaním
exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 13Er/133/2005 (pôvodne
vedené u súdneho exekútora pod č. EX 115/05, v súčasnosti vedené pod č. EX 14835/11) vyplýva,

že exekučné konanie začalo dňa 03.02.2005, kedy bol súdnemu exekútorovi Mgr. Kataríne Baňarovej
doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním doručeným
exekučnému súdu dňa 16.02.2005 požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na
podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice č. N 3271/2004, NZ 76030/2004 spísanej dňa
16.10.2004 JUDr. Jarmilou Kováčovou, notárom so sídlom v Bratislave. Dňa 23.02.2005 exekučný

súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 25.05.2009 doručil oprávnený
exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Prípisom zo dňa 17.06.2009 exekučný súd
zaslal návrh na zmenu súdnemu exekútorovi, aby sa k nemu vyjadril a vyčíslil si náhradu trov exekúcie.
Súdny exekútor zaslal exekučnému súdu dňa 28.08.2009 stanovisko a zároveň si vyčíslil aj trovyexekúcie. Po doručení originálu exekučného spisu exekučný súd uznesením č. k. 13Er/133/2005-18 zo
dňa 13.05.2011 vyhovel žiadosti oprávneného. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2011.
Následne exekučný súd uznesením č. k. 13Er/133/2005-31 zo dňa 03.12.2013 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu oprávnený podal odvolanie.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky

pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného
exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj
na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

S poukazom na citované ustanovenia Exekučného poriadku odvolací súd konštatuje, že ustanovenie

§ 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8)
upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc
toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. V danom prípade je potrebné uviesť, že
ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v

čase začatia predmetného exekučného konania) neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o
zmene súdneho exekútora, táto bola zavedená do Exekučného poriadku až zákonom č. 341/2005 Z.
z. účinným od 01.09.2005. V zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1
Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu §

44 neustanovuje inak, preto platí prvá časť vety § 238 ods. 1, t.j. že konania začaté pred 1. septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie
začalo dňa 03.02.2005, za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30
dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných
konaniach sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho

dodržania ústavných princípov zákazu retroaktivity.

Spoukazomnavyššieuvedenéavdôsledkuabsenciezákonnejlehotynarozhodnutieozmenesúdneho
exekútora navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu,

preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť že až do rozhodnutia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný
súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého

navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po rozhodnutie
exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor. Teda nemohlo dôjsť k prieťahom v
konaní, ktoré všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

Je tiež potrebné konštatovať, že exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne je zastavil
z dôvodu, že exekučný titul - notársku zápisnicu na podklade ktorého sa viedla exekúcia považoval za
paakt, nespôsobilý ďalšieho výkonu tohto rozhodnutia v dôsledku absencie materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu

takýto nulitný exekučný titul - notárska zápisnica privodiť prospech a ak mu nemohol privodiť majetkový
prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani prípadná škoda. I
keď nie je rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následne jej zastavenie v dôsledku
podaného odvolania oprávneným právoplatné, z rozhodovacej činnosti krajského súdu je známe, žerozhodnutie o zastavení exekúcie bude pravdepodobne s poukazom na ustálenú judikatúru krajským
súdom potvrdené.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné.

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citovalust.§9ods.1,ods.2lendonovelyprijatejzák. č.412/2012Z.z.,t.j.vzneníúčinnomvčase

podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje
rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho

súdu irelevantné.

K navrhovateľom namietanej skutočnosti, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav tým,
že zamietol vykonať znalecké dokazovanie je potrebné konštatovať, že tento odvolací dôvod
nekorešponduje s napadnutým rozhodnutím, avšak je potrebné uviesť, že keďže súd prvého stupňa

a zhodne aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú
zodpovednosť odporcu, nebolo už potrebné sa zaoberať škodou a nemajetkovou ujmou ani príčinnou
súvislosťou.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v dôsledku absencie zákonnej lehoty
na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú
zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu

trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.