Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie, Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžhpu/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009201766
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1009201766.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej

a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Ľubice Filovej, v právnej veci žalobcu 1/ Hitachi Ltd., so
sídlom 6-6, Mamnouchi 1-chome, Chiyoda-ku, Tokyo, 100-8010, Japonsko, žalobcu 2/ Hitachi Európe
Limited, so sídlom Whitebrook Park, Lower Cookham Road, Maidenhead, Berkshire SL6 8YA, Veľká
Británia, žalobcu 3/ Japan AE Power Systems Corporation, so sídlom Landic Shimbashi building,
8-3 Nishi - Shimbashi 3 - chome, Minato-ku, Tokyo, 105-0003, Japonsko, všetci zastúpení JUDr.
Alenou Černejovou, advokátkou a konateľkou ČERNEJOVA & HRBEK, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Kýčerského č. 7, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Drieňová č. 24, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 14. augusta 2009 č. 2009/
KH/R/2/035, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. mája 2013,
č. k. 3S/231/2009-528, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky späťvzatie žaloby žalobcom 3/ pripúšťa, rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo 14. mája 2013, č. k. 3S/231/2009-528, v časti týkajúcej žalobcu 3/ z r u š u j e a
konanie zastavuje.

Žalobca 3/ nemá právo na náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14. mája 2013, č. k.

3S/231/2009-528, v časti týkajúcej sa žalobcu 1/ a žalobcu 2/ m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 14. mája 2013, č. k. 3S 231/2009-528, podľa § 250j ods.
2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného zo 14.
augusta 2009 č. 2009/KH/R/2/035 v časti týkajúcej sa žalobcov 1/, 2/ a 3/ a vrátil vec žalovanému na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde
je spochybňovaná existencia kartelu, účasť žalobcov na karteli, existencia kartelu ako jedného celku
a reálny dopad kartelu na slovenské územie. Považoval za preukázané, že skutok sa stal, že tento

skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody a je na slovenskom území stíhateľný. Podľa názoru
krajského súdu napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo potrebné zrušiť z dôvodu, že nie je dostatočne
preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov a v určení výšky pokuty.

Súčasne krajský súd rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov
konania vo výške 66 € za zaplatený súdny poplatok za návrh a 980,02 € na účet ich právnej zástupkyne
za právne zastupovanie, do troch dní právoplatnosti rozsudku.Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že prvostupňový správny orgán žalovaného,
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor dohôd obmedzujúcich súťaž, v správnom konaní č.
0050/ODOS/2007 začatom z vlastného podnetu 28. júna 2007, vydal 27. decembra 2007 rozhodnutie

č. 2007/KH/1/1/109, že konanie vymenovaných podnikateľov, medzi inými aj žalobcov, spočívajúce v
uzatvorení dohody dňa 15. apríla 1988 pod názvom E-Group Operation Agreement for GQ-Agreement,
na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie, a to určovaním cien,
rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót,

vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním
v procese verejného obstarávania je v období

- od 1. marca 1991 do 31. júla s1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a), b) a c) zákona č.
63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá je nedovolená a neplatná,

- od 1. augusta 1994 do 30. apríla 2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a),b)
a c) zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov, ktorá je

zakázaná,

- od 1. mája 2001 do 30. septembra 2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c)
a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,

- od 1. októbra 2002 do 30. apríla 2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a),b),c)
a f) zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z., ktorá je zakázaná.
Žalovaný za uvedené konanie podľa § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže uložil

jednotlivým účastníkom konania pokuty, a to žalobcovi 1/ vo výške 431 520 €, žalobcovi 2/ vo výške
398 320 € a žalobcovi 3/ vo výške 99 580 €.

Krajský súd ďalej zistil, že proti prvostupňovému rozhodnutiu podali žalobcovia rozklad, o ktorom
rozhodol žalovaný napadnutým preskúmavaným rozhodnutím zo 14. augusta 2009 č. 2009/KH/R/2/035
tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil

- v bode č. 1 uviedol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa 15.
apríla 1988, ktorá trvala do 11. mája 2004 určení podnikatelia, medzi inými aj žalobcovia v čase od
1. marca 1991 do 30. apríla 2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja
zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”)
na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne

trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní
licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania, čím
podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a), b), c) a f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže
uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 cit. zákona zakázaná;

- v bode č. 2 uložil žalobcom rovnakú pokutu ako v prvostupňovom rozhodnutí.

Krajský súd konštatoval, že medzi žalobcami a žalovaným bolo nepochybné, že skutkovo týmto
vytknutým konaním žalobcov sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa
24. januára 2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako
teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o
ES. Európska komisia začala konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 Zmluvy o ES, pričom v ňom

sledovala dopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný
naproti tomu začal a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1
zákona č. 188/1994 Z.z., a zákona § 4 ods. 1 č. 136/2001 Z.z.. Dopad konania účastníkov správneho
konania vedeného žalovaným pre obdobie konania žalobcov od 1. marca 1991 do 30. apríla 2004 bolpodľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej
súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie,
ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane

hospodárskej súťaže a následne potom zákona o ochrane hospodárskej súťaže a nie podľa čl. 81
Zmluvy ES.

Týmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako Európska komisia, tak žalovaný, oba súťažné orgány
samostatne deklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov
(EK podľa komunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný

podľa slovenského, vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.

Krajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady
„ne bis in idem" a sú vystavené na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako
teraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala Európska komisia, ktorá o tom
istom konaní už skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Súčasne krajský súd dodal, že táto otázka je
už plne vyriešená rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie zo 14. februára 2012 vo veci C-17/10, v

ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne.

Z predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru Súdneho dvora Európskej únie čl. 3 ods. 1
Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“) a čl. 81 Zmluvy o ES predstavujú
hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa Súdneho dvora EÚ ustanovenia čl. 81 Zmluvy ES a čl. 3
ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 1. máji 2004

nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej
únii až 1. mája 2004, v obdobiach pred týmto dátumom.

Pokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003,
orgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s
čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže

sankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia
pred pristúpením tohto štátu k Európskej únii.

Zásada „ne bis in idem" nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého
členského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky
spôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k Európskej únii, pokiaľ

pokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím Európskej komisie prijatým pred vydaním rozhodnutia
uvedeného vnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých
účinkov.

V podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu Súdneho dvora EÚ vo vyššie uvedenej veci a
uzavrel, že námietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.

Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné námietky žalobcov, ktoré podľa nich mali vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, týkajúcich sa procesného pochybenia žalovaného o tom, že výzva podľa §
33 zákona č. 136/2001 Z.z. nemusí obsahovať náležitosti uvedené v § 47 ods. 3 správneho poriadku,
nebol dôvod, aby žalovaný sa v tejto výzve venoval podrobne spôsobu kalkulácie pokuty, ale oboznámiť
účastníkov konania so závermi prešetrovania, ku ktorým dospel a umožniť účastníkom vyjadriť sa k

týmto záverom. K námietke o nepresnosti popisu skutku krajský súd uviedol, že namietaná nepresnosť
bola opravená spresnením výzvy ešte pred vydaním samotného napadnutého rozhodnutia. V spresnení
bol už uvedený rovnaký popis porušenia ako bol uvedený v prvostupňovom rozhodnutí. K námietke,
že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené až po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v
spojení s § 34 ods. 2 cit. zákona krajský súd uviedol, že zákon z hľadiska materiálneho a procesného

žiadne takéto účinky pre daný prípad neupravuje.Ďalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a
poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. sa postupuje v konaní
na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov zákona č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že na
konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú ustanovenia správneho poriadku, a to od začatia konania,
cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia. Z formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu
obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení § 47 ods. 1 správneho poriadku, t. j. výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti so žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou

rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v preskúmavanej veci výroková časť napadnutého
rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný vo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol
miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito, keď ho vymedzil územím Slovenskej republiky.
Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od 1. marca 1991 do 30. apríla 2004. Je nesporné,
že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď žalovaný popísal skutok dostačujúcim
spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobcovia naplnili znaky skutkovej podstaty.

Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne,
úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal
na to, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a
predaja GIS pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový relevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej

republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov (13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel
rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo aj na územie Slovenskej republiky, pričom
vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o všeobecných pravidlách pre GE, dôkazy
od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod Holding, a. s., Bratislava k projektu NPP
Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a tiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na

vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa citovaných ustanovení zákona č. 136/2001
Z.z.. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh tak, ako bol vymedzený, je logické, že by malo dopad
aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku, na ktorých účastníci kartelu
pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia T-44/00 zo dňa 8. júla 2007 vo
veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že precíznejšie vymedzenie relevantného trhu je

potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia trhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok
dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že môže byť ním dotknutý obchod medzi členskými
štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto veci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný
trh v konaní o tom istom karteli pred Európskou komisiou, kde to nebolo spochybňované. V uvedených
úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení relevantného

trhu a preto námietku žalobcu týmto smerom považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd
vychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že
podkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie
žiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu

spočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území
Slovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je
následneztýchtoskutočnostíodvoditeľnénaplneniezákazukartelovýchdohôdsdopadomnaslovenské
územie. Podľa názoru krajského súdu je zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s
GQ-Dohody, GQE-Dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu

od žiadateľa o Leniency. Prehlásenie pána V. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za
jediný samostatný dôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie
žiadateľa o Leniency, a preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti
postupných vyjadrení samotného žiadateľa o Leniency. Vychádzajúc z platnej judikatúry Súdneho dvora
EÚpodľanázorukrajskéhosúdujeakceptovateľné,žeskutkovýstavvovšetkýchpodstatnýchaspektoch

uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže byť vybudovaný iba na prehlásení jediného
subjektu(medziinýmipozrirozsudokSPIz8.júla2004,T-67/00,T-68/00voveciJFEEngineeringCorp).
Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v rozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB),
musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné dôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne
platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť, a teda aj dôkazná hodnota dokumentu na jehopôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe, ktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej
povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI T-l/89 z 24. októbra 1991 vo veci Rhône-Poulenc).

Krajský súd ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o

Leniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na
možný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia
nespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok
GIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných
obdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní
príslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci

kartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej
republiky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,
že ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z
pôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.

Podľa názoru krajského súdu, v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody, ktorý

krajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS,
účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa
netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).

Krajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je
zoznam licenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na

území bývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel
z bývalej Juhoslávie), a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal
rovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj slovenského územia. Pokiaľ
žalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky
na slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa

názoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody,
ktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a
japonských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť,
prečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali. To platí, podľa názoru
krajského súdu, aj pre žalobcu 2/, ktorý tvrdí, že v zásade pôsobí na svojich regionálnych (národných)

trhoch. Podľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa
GQ-Dohody, sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.

Z uvedeného mal krajský súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky
vstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne, a preto nebolo
potrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými okrem iných

aj žalobcami, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike
zúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok
ich záväzku podľa GQ-Dohody. Keďže ani Súdny dvor EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody
na slovenskom území, potom podľa názoru krajského súdu na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť
ako na vykonávaciu zmluvu ku GQ-Dohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj

preambuly,podľaktorejEGQ-DohodajepoužiteľnánavýkonGQ-Dohody,resp.vnejdohodnutépravidlá
majú prednosť pred GQ-Dohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní
spoločnej európskej kvóty medzi európskymi výrobcami.

Z uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a
jeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch,

ktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo, a preto aj v tejto časti sa stotožnil
s právnym názorom žalovaného.Ďalej krajský súd poukázal na to, že Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové
horizontálne kartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr.
pri úvahe o výške pokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného

dopadu protiprávneho konania na trh (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 3. septembra 2009 vo veci
Prym a Prym Consumer). Pokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému
trhu, potom podľa názoru krajského súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa
ktorej na slovenskom území existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa
jednotliví členovia kartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske

a na japonské a následne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom
sa uskutočňovali na slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela
sa koordinácia ako celok na slovenskom území prejaviť, a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých
účastníkov kartelu na slovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii
za predpokladu, že z ničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne
účinok vo vzťahu k tomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden

účastník kartelu. Toto práve v posudzovanej veci bolo preukázané.

Z uvedených dôvodov krajský súd považoval za preukázané, že skutok popísaný vo výroku
napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má
protisúťažné účinky aj na slovenskom území. Pokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu
ako celku, potom mu treba podľa názoru krajského súdu dať za pravdu predovšetkým v tom, že

bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o
obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty.

Žalobcami spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu, ako aj otázku totožnosti
kartelu ako jediného konania, krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd
vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-49/92 PO z 8. júla 1999 vo veci Anic Partecipazioni,

podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania tvoreného komplexom úkonov
niekoľkých súťažiteľov tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne
nesie zodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za
správanie sa ostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania ak je preukázané, že tento
súťažiteľ vedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol

pripravenýprijaťztohoplynúceriziko.Znapadnutéhorozhodnutiažalovanéhojepodľanázorukrajského
súdu dostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného
kartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku
(1. marca 1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa
teda japonskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa

od kartelu jednoznačne nedištancovali), nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to
pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla
EGQ-Dohoda na toto územie je uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t. j. rozdeliť
územie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na
slovenskom

území potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve
touto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili.

Podľa názoru krajského súdu v danom konaní žalobcovia nijako nepreukázali, že by kartel skutočne
po nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa
neskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci

európski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým
zámerom-manipulovaťdodávkyatietosatýkalitotožnéhoproduktu.Napadnutérozhodnutiekonštatuje,
že niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon
zodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto
otázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou

argumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu.Pokiaľ žalobcovia namietali dobu účasti na karteli a s argumentáciou, že z kartelu vystúpili za jeho
trvania, bez toho, že by o tom vykonali akékoľvek oficiálne prehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu
verejne dištancovali, krajský súd uviedol, že túto okolnosť možno vyhodnotiť len tak, že s ním naďalej

súhlasia resp., že sa budú ním naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency hol rozpad kartelu iba
predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech", pre ktorého bol kartel
dlhodobo najvýhodnejší. Súd pripomenul, že s otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho
konania sa zaoberala aj Európska komisia, ktorá o ňom rozhodla dňa 24. januára 2007rozhodnutím
COMP/F/38.899. Z uvedeného vychádzal aj žalovaný.

Krajský súd preto vyššie uvedené žalobné námietky nepovažoval za dôvodné.

Krajský súd za dôvodné však považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút za vyššie
uvedenú protizákonnú činnosť žalobcov.

S poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl.
154c, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.
septembra 1999, I. ÚS 44/1999 z 13. októbra 1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na odporúčanie výboru ministrov
č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“), ako aj judikatúru slovenských súdov, krajský súd zopakoval, že trestanie za správne
delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov)
musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj

všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za
ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle
zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzenými právnymi princípmi.

Krajský súd poukázal na to, že skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne
kvalifikované ako protiprávne, je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac,

či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade či presiahlo dátum 1. mája
2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo, t. j. zákaz kartelových
dohôd vyjadrený v čl. 81 Zmluvy o ES (k 1. máju 2004 sa stalo účinným nariadenie č. 1/2003 o výkone
pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a čl. 82 Zmluvy ES, ktoré kodifikovalo prednostnú
aplikovateľnosť čl. 81 Zmluvy o ES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, t. j. pred § 3 a nasl. zákona

č. 136/2001 Z.z.), a ak bolo samotné správne konanie ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia,
zahájené až po 1. máji 2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného nariadením č. 1/2003.

V rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti
práva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj
protikartelové právo uvedené v § 3 a nasl. zákona č. 136/2001 Z.z.. Tento záver podľa názoru krajského

súdu jasne vyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP vo veci Stenuit z 27. februára 1992.

Krajský súd ďalej uviedol, že trestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska
časového úseku, v ktorom boli spáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne).
Je pre ne spoločné, že trestná činnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov,
resp. spočíva v udržovaní protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný

ako čin, ktorým páchateľ vyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho,
aby ho vyvolal ak zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú
ako jediné konanie, ktoré trvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a
jediný trestný čin, ktorý je ukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin
sa považuje za spáchaný za účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania,

ktorým bol udržovaný protiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky,
že toto konanie bolo trestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy.Z uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v
uzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý
následne udržuje, t. j. je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.

Krajský súd poukázal na to, že od 1. mája 2004, v dôsledku účinnosti nariadenia č. 1/2003, bolo
povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými
súťažnýmiúradmivcelomkomunitárnompriestore,ktorésavobdobípred1.májom2004neuplatňovalo.
Nariadenie č. 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly nariadenia č. 1/2003, zdôvodňujúci
význam jeho prijatia, poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného

trhu...“. Pokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia nariadenia
č. 1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup
spoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský
súd považoval za legitímny.

Podľa vyššie uvádzaných princípov žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v
zásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. zákona č. 300/2005

Z.z., Trestný zákon).

Podľa názoru krajského súdu v danom prípade žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne
nepostupoval. Nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov,
ktorou namietali použitý metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania
dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat (celkový obrat

s daňou), z ktorého bola vypočítaná pokuta. Krajský súd poukázal na to, že v čase rozhodovania
žalovaného bol už účinný aktuálny metodický pokyn, podľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty
je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo
obmedzeniesúťažepriamoalebonepriamodotýka,atonavymedzenompriestorovomrelevantnomtrhu.
Preto podľa názoru súdu neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny metodický pokyn nebolo možné

použiť, lebo mohol vychádzať len z metodického pokynu účinného v čase vydaného prvostupňového
rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu, a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre delikventov
priaznivejší.Rovnakokrajskýsúdpovažovalzaneprípustné,abysprávnyorgánprivydávanírozhodnutia
použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci, lebo týmto

spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.

Pokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské
spoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že vychádzal zo zásady
osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd,
avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento, postupovať tak,

aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými
subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny
(koncerny), a teda vo výsledku, aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do
majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho
trestania v prípade účasti na kartelových dohodách.

Krajský súd z doloženého administratívneho spisu mal za preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo
vzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy
bezprostredne proti jednotlivým žalobcom, ale proti skupinám, ku ktorým títo žalobcovia patria, pričom
konkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých
skupín (koncernov) neplynie, podľa názoru krajského súdu, ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí,

ani z administratívneho spisu. Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré
sa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí,
v ktorých sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci
týchto skupín (koncernov), ako aj zmieňované účasti vo výbore. Podľa názoru krajského súdu, ani z
elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci skupín.Podľa názoru krajského súdu z napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je jasne zdôvodnený pomer
zodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva
a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa

daného protisúťažného konania zúčastnil.

Kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút podľa názoru krajského súdu je ich
výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých
subjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri
ukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát a obrat, v

ktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto podľa názoru krajského súdu z
napadnutého rozhodnutia nevyplýva.

Na záver krajský súd zhrnul, že žaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia
kartelu, účasť žalobcov (jednotlivých skupín - koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku
a reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach podľa názoru krajského súdu žalovaný
aplikoval správne právne prepisy (zákon o hospodárskej súťaži), v ich rámci správnu právnu normu,

ktorú s ohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil. Krajský súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré
považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne. Za preukázané mal, že sa skutok stal,
že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na
slovenskom území stíhateľný.

Krajský súd však na druhej strane skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne

preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním
a určením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené. Z uvedených dôvodov preto
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. K zrušeniu predchádzajúceho
prvostupňového rozhodnutia krajský súd nevzhliadol dôvody.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP s poukazom na § 11 ods. 4, § 14 ods.

1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb tak,
že prihliadol na úspešnosť žalobcov v konaní.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný včas odvolanie. Namietal, že rozhodnutie krajského
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a súdne konanie má tiež inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie.

Žalovaný v odvolaní namietal, že rozsudok, proti ktorému podal toto odvolanie je založený na rovnakých
zrušujúcich dôvodoch, ako rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. januára 2013 sp. zn.
4S/213/2009. Súdne konanie vo veci žalobcov však bolo založené na osobitne podanej žalobe a vec
žalobcov nebola spojená do jedného súdneho konania s ďalšími žalobami.

Podľa názoru žalovaného rozsudok krajského súdu je nedostatočne individualizovaný vo vzťahu ku
konaniu úradu proti žalobcom. Na jednej strane vyčíta žalovanému, že vykonal hodnotenie dôkazov k
preukázaniukarteluakocelkuanediferencovaldôkazysmerujúceprotijednotlivýmžalobcomanastrane
druhej sám svoj rozsudok nijako vo vzťahu k žalobcom neindividualizuje. Navyše, krajský súd zrušil
napadnuté rozhodnutie z dôvodov, ktoré sa žalobcov netýkajú. Poukázal na to, že že text rozsudku je

bez ďalšieho prevzatý z rozsudku vydaného vo veci 4S 213/2009, čo je zrejmé z jeho samotného textu.
Fakt, že krajský súd rozsudkom v inej veci rozhodnutie úradu vo vzťahu k niektorým žalobcom zrušil,
nie je podľa názoru žalovaného dôvodom na to, aby bez riadneho odôvodnenia zrušil rozhodnutie úradu
vo vzťahu k žalobcom v tomto konaní s poukazom na skôr vydaný rozsudok.

Uviedol, že rozhodnutie súdu by malo byť riadne odôvodnené a riadne by sa malo vysporiadať so

všetkými argumentmi žalobcov a žalovaného a predovšetkým vzhľadom na to, že rozhodnutie úradubolo zrušené pre nedostatky pri ukladaní pokuty, rozsudok krajského súdu by mal uviesť, v čom videl
nedostatky v postupe úradu pri uložení pokuty konkrétnym žalobcom. Pretože krajský súd tak neurobil,
jeho postup nie je v súlade s procesným právom na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V

prípade právoplatného vrátenia veci na nové konanie nemá potom žalovaný jasne daný právny názor,
ako má vo veci žalobcov ďalej pokračovať.

Žalovaný ďalej namietal, že zvýšenie sankcie spoločnosti Siemens AG, ktoré dostatočne odôvodnil,
nijako neovplyvnilo postavenie žalobcov, a preto zrušenie rozhodnutia voči žalobcom z tohto dôvodu
pokladal za neprípustné. Poukázal na to, že všeobecnú platnosť zákazu „reformatio in peius" bez

výslovného ustanovenia zákona nemožno z pozitívneho práva dôvodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je
zakotvený ani v správnom poriadku, ani v zákone o ochrane hospodárskej súťaže, preto táto zásada
v konaní pred úradom neplatí. Poukázal, napr. na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III.
ÚS 880/08 z 28. januára 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že pre oblasť správneho trestania
nie je možné z ústavnoprávnych predpisov odvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech
odvolateľa (zákaz „reformatio in peius"). Taký zákaz podľa Ústavného súdu Českej republiky nemožno

odvodiť ani z práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru. Poukázal na
rozhodovaciu prax slovenských súdov napr. na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.
februára 2012 sp. zn. 5Sžo/14/2011 a z 10. decembra 2002, sp. zn. 7Sž/110/2002, ktoré sú v súlade
s vyššie uvedenými tvrdeniami a v oboch najvyšší súd konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť

aj v neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius
neplatí.

Žalovaný k aplikovaniu metodického pokynu o ukladaní pokút uviedol, že Rada úradu preskúmavala
postupprvostupňovéhoorgánu,ktorýaplikovalprávnuúpravuplatnú aúčinnúvčasejehorozhodovania.
V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti ukladania pokút,

účinná v čase rozhodovania Rady úradu, bola pre účastníkov konania priaznivejšia, a preto bola Rada
úradu povinná na ňu prihliadať v tom smere, ako na to poukazuje krajský súd. V prvom rade je podľa
názoru žalovaného potrebné uviesť, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej
úpravy sankcií. Kritéria pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, sa nijako nemenili. V
roku 2008 bol prijatý nový metodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným

predpisom. Interný predpis iba bližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť teda nad jeho rámec.
V tejto súvislosti zdôraznil, že metodický pokyn účinný v čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol
(a ani nemohol priniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní sankcií. Naviac obrat, ktorý je základom pre
výpočet pokuty, je všeobecne vnímaný ako obrat bez daní, keďže dane nie sú príjmom podnikateľa,
ale sú odvádzané do štátneho rozpočtu. Žalovaný tiež zdôraznil, že skutočnosť, že metodický pokyn z

roku 2008 uvedenú skutočnosť expresiss verbis uvádza, neznamená, že úrad tak nepostupoval aj do
jeho prijatia. Ako dôkaz žalovaný predložil už neúčinnú smernicu úradu o postupe pri ukladaní pokút č.
5/2003, účinnú od 1. januára 2004, ktorá bola nahradená metodickým pokynom z roku 2008, a ktorá
neobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat s daňou.

Pokiaľ krajský súd vytkol úradu, že použil argumentáciu, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu, k tomuto

žalovaný uviedol, že je obtiažne sa k tomuto záveru súdu vyjadriť, lebo úradu nie je zrejmé, v
čom popis faktorov v tabuľke, ktorá sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé zohľadňované faktory
podieľali na celkovej výške uloženej pokuty, nezodpovedá reálnemu stavu. Podľa názoru žalovaného
v preskúmavanom rozhodnutí je presne uvedené, ako bola pokuta určovaná, t. j. aká suma bola
určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty

bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal zo zisteného a preukázaného skutkového stavu. Z
pohľadu žalovaného spomínaná tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo detailne popísané v odôvodnení
rozhodnutia. Záver krajského súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu stavu, nie je nijako bližšie
zdôvodnený a žalovaný preto túto časť rozsudku považuje za zmätočnú a nepreskúmateľnú. Záver
krajského súdu o tom, že úrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá

reálnemu stavu veci preto považuje žalovaný za nesprávne skutkové zistenie.Žalovaný vo vzťahu k argumentácií krajského súdu, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne
zdôvodnený pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej
skupiny, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie, tvrdil, že, preskúmavané rozhodnutie

dostatočne popisuje pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania vrátane tých, ktorí patria do
jednej ekonomickej skupiny, a preto rozhodnutie ani nevytvára priestor pre diskrimináciu. Zodpovednosť
účastníkov konania za uzatvorenie a realizáciu protisúťažnej dohody bola vyhodnotená ako rovnaká u
všetkých členov kartelu s tým, že v jednotlivých prípadoch boli zohľadnené priťažujúce a poľahčujúce
okolnosti.

Žalovaný poukázal tiež na to, že v napadnutom rozhodnutí na viacerých miestach odôvodnenia
uvádza, z akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia je uvedené:
„následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t.j. podľa dosiahnutých
celosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových obratov ich
členov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: „Rada úradu síce na účely
stanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej skupiny,

ale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť vychádzajúc
z jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že : „Rada úradu tiež zisťovala, či
nedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej hranice pre
uloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa uvádza, že :
„Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty vychádzal,

alepravdepodobnezkonsolidovanéhoobratuskupinyVATECH,čobolnesprávnypostup,keďžedošlok
dvojitémutrestaniujednotlivýchnavrhovateľov,keďžekonsolidovanýobratskupinyVATECHzohľadňuje
obratyďalšíchnavrhovateľov.Radaúradukonštatuje,žeprvostupňovýorgánvychádzalzcelosvetového
obratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto prípade správny postup“.

Žalovaný ďalej dôvodil, že rada pri výpočte pokuty na viacerých miestach uvádza, že prihliadala na to:

že niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín, a to v záujme uložiť pokutu v súlade
s princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty sa vychádzalo z celosvetového obratu
každého účastníka konania a nedošlo k dvojitému započítaniu obratov.

Žalovaný napokon namietal, že rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil nepreskúmateľné rozhodnutie
úradu z dôvodu nezrozumiteľnosti v časti rozhodnutia o pokute konkrétnych žalobcov a určenia výšky

pokuty nemožno považovať za úspech. Poukázal na skutočnosť, že hoci krajský súd mu iba čiastočne
vytkol určité závery v súvislosti s pokutou, napriek tomu musí hradiť trovy konania účastníkovi konania,
ktorý preukázateľne porušil ustanovenia zákona, čo nemôže prispievať k dôvere v spravodlivý výkon
práva.

Záverom žalovaný vyslovil názor, že neboli splnené podmienky pre postup súdu podľa § 250j ods. 2

písm. d) OSP. Preto žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako bezdôvodnú
zamietol.

Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného spolu žiadali, by odvolací súd rozsudok krajského
súdu v celom rozsahu potvrdil. Súčasne žiadali priznať náhradu trov odvolacieho konania za právne
zastupovanie. Tvrdili, že v rozsudku krajského súdu bolo jednoznačne uvedené, v ktorých otázkach

vzhliadol rozhodnutie Rady úradu nepreskúmateľným, tento názor dostatočne vysvetlil, ako dospel k
tomuto záveru, uviedol viacero samostatných dôvodov preukazujúcich nepreskúmateľnosť rozhodnutia
Rady úradu. Odôvodnenie rozsudku preto pokladajú za plne dostačujúce. Uviedli, že na tomto jeho
konštatovaní nemení ani možný výskyt chyby, ktorej sa prvostupňový súd pravdepodobne dopustil a
na ktorú v odvolaní poukázal žalovaný. Prípadné pochybenie súdu nemá žiaden dopad na ostatné

konštatované dôvody nepreskúmateľnosti rozhodnutia Rady, ktoré boli v rozsudku krajského súdu
uvedené dostatočne jasne, zrozumiteľne a súčasne presvedčivo vysvetľujú, prečo na základe nich
dospel k uvedenému záveru.Žalobcovia ďalej uviedli, že nedostatky v postupe žalovaného, tvrdené už v žalobe, jednoznačne
preukazujú, že záver krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia Rady úradu je plne
opodstatnený. Pokuty uložené spoločnostiam v rozhodnutí Rady úradu sú nepreskúmateľné a tieto sú

nezákonné, svojvoľné diskriminačné, neprimerané, no hlavne nepreskúmateľné. Aj keď v rozhodnutí
Rady úradu je venovaná pokutám a ich výpočtu väčšia pozornosť, než tomu bolo v predchádzajúcom
prvostupňovom správnom rozhodnutí, spôsob výpočtu jednotlivých pokút zostal v rozhodnutí Rady
úradu naďalej subjektívny, bez toho, aby Rada úradu dospela k jednotlivým čiastkam pokút s
tým dôsledkom, že účastníci konania nemajú žiadnu možnosť preskúmať im uložené pokuty.

Nepreskúmateľnosť pokút je okrem toho spôsobená aj skutočnosťou, že Rada úradu nepostupovala
podľa metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného
postavenia a dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž (ďalej len „Nový Metodický Pokyn"), ktorý bol
zverejnený na oficiálnej internetovej stránke žalovaného počas správneho konania. Namiesto toho
Rada úradu postupovala podľa verejne nedostupného "metodického pokynu" (ďalej len „Starý Metodický
Pokyn"), ktorý zrejme platil pred vydaním Nového Metodického Pokynu. Podľa názoru žalobcov v

prípade možného časového rozporu medzi dvoma procesnými ustanoveniami by sa malo použiť to
procesné ustanovenie, ktoré je výhodnejšie pre sankcionovaný podnik. V danom prípade je toto dôležité
pre výpočet výšky pokuty a predovšetkým v súvislosti s obratom, z ktorého sa mala pokuta počítať.
Konkrétne sa pri výpočte pokuty podľa Starého Metodického Pokynu bral do úvahy celkový obrat
podniku (aspoň podľa Rady úradu), pričom podľa Nového Metodického Pokynu bol rozhodujúci obrat

na relevantnom trhu. Rada tento procesný princíp vôbec nebrala do úvahy.

Žalobcovia ďalej videli pochybenie žalovaného v tom, že Rada úradu riadne nevzala do úvahy ostatné
kritériá pre výpočet pokuty, ktoré sú zakotvené v § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z., ako napríklad
druh porušenia zákona, jeho skutočný dopad na trh a veľkosť trhu, neplnenie dohody obmedzujúcej
súťaž v prax, atď., napriek tomu, že podľa tvrdení Rady úradu táto vzala do úvahy aspoň niektoré z

týchto kritérií. Berúc do úvahy tieto dodatočné kritériá, ako napríklad veľkosť slovenského trhu s GIS
zariadeniami a potenciálne obmedzenie hospodárskej súťaže na slovenskom trhu s GIS zariadeniami,
sú uložené pokuty neprimerané a v súvislosti s japonskými spoločnosťami aj diskriminačné, keďže
spoločnosť Hitachi Európe nikdy nevyrábala GIS zariadenia a ani sa nezaoberala ich predajom, nemôže
byť táto účastníkom konania a teda nemôže byť ani sankcionovaná. Dôvod, prečo žalovaný postupoval

opačne, nie je v rozhodnutí Rady úradu vôbec vysvetlený. Žalobcovia obranu žalovaného, týkajúcu
sa v rozsudku krajského súdu vo vytknutej absencii jasného zdôvodnenia zodpovednosti jednotlivých
účastníkov konania, patriacich do jednej ekonomickej skupiny, pokladali za vágnu bez uvedenia nových
argumentov.

Žalobcovia súčasne žiadali potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania. Podľa

ich názoru v prvostupňovom konaní vo veci dosiahli plný úspech, lebo docielili zrušenie nezákonného
rozhodnutia Rady úradu o uložení pokút, ktorých súhrnná výška dosahovala značne vysokú sumu 929
420 €.

Žalobca 3/ Japan AE Power Systems Corporation, Japonsko podaním, ktoré došlo najvyššiemu súdu
13. novembra 2013 vzal žalobu v celom rozsahu späť, žiadal konanie zastaviť bez náhrady trov konania.

Žalovaný podaním, ktoré došlo najvyššiemu súdu 6. októbra 2014 vyslovilo k späťvzatiu žaloby
žalobcom 3/ súhlas.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa§208 OSPakjenávrhnazačatiekonaniavzatýspäť,keďužrozhodolsúdprvéhostupňa,alejeho

rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.Odvolací súd v zmysle § 208 v spojení s § 246c ods.1, veta prvá OSP späťvzatie žaloby žalobcom
3/Japan AE Power Systems Corporation, so sídlom v Japonsku pripustil, rozsudok Krajského súdu v
Bratislave zo 14. mája 2013, č. k. 3S 231/2009-528 v časti, týkajúcej sa žalobcu 3/ zrušil a konanie

v tejto časti zastavil.

Žalobcovi 3/ odvolací súd nepriznal náhradu trov konania v zmysle § 250k v spojení s § 146 ods. 1
písm. c) a v spojení s § 224 ods.1 a s 246c ods.1 OSP z dôvodu, že konanie v časti týkajúcej sa žalobcu
3/ bolo zastavené a odvolací súd nezistil dôvody pre postup podľa § 146 ods.2, keďže späťvzatie návrhu
nebolo zavinené žalovaným a žalobca 3/ ich náhradu ani nežiadal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok

a konanie, ktoré mu predchádzalo v časti týkajúcich sa žalobcu 1/ Hitachi Ltd., so sídlom v Japonsku a
žalobcu 2/ Hitachi Európe Limited, so sídlom vo Veľkej Británii v rozsahu dôvodov odvolania podľa §
212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods.2
a § 214 OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného
je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 30. apríla 2015 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci je rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného zo 14. augusta 2009 č. 2009/KH/R/2/035 ,
ktorým žalovaný rozhodol tak, že podľa § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní - správny
poriadok, v znení neskorších predpisov rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
odbor dohôd obmedzujúcich súťaž č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 28.12.2007 mení vo vzťahu k žalobcom

1/,2/ tak, že bod 1. výroku znie: na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa
15. apríla 1988, ktorá trvala do 11. mája 2004 žalobca 1/ a žalobca 2/ v čase od 1. marca 1991 do 31.
decembra 1999 a od 2. júla 2002 do 30. septembra 2002 (aj iní určení podnikatelia) koordinovali svoje
správanie na relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením
trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným

obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese
verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona č. 136/2001
Z.z. uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 cit. zákona zakázaná. V bode 2.
výroku rozhodnutia žalovaný správny orgán podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. uložil žalobcovi
1/ pokutu vo výške 431 520 € a žalobcovi 2/ vo výške 398 320 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného.

Predovšetkým posúdil, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd
zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo
ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy (mutatis mutandis rozhodnutie II. ÚS 127/07). Teda či spôsob, ktorým krajský súd
odôvodnil svoje rozhodnutie je ústavné a zákonne konformné. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napríklad
rozhodnutie II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02).V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán
vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či
zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v
súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda

či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených

zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na
ne poukazuje.

Z odvolania žalovaného vyplýva, že voči rozsudku súdu prvého stupňa predovšetkým namietal, že
krajský súd nedostatočne odôvodnil nezákonnosť jeho rozhodnutia konkrétne vo vzťahu k žalobcom 1/
a 2/, nevysporiadal sa riadne so všetkými relevantnými argumentmi žalobcov a ani riadne neodôvodnil
nezákonnosť postupu v preskúmavanom rozhodnutí pri ukladaní pokuty žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/. Tiež
vytýkal krajskému súdu, že v zrušujúcom rozhodnutí neuviedol svoj právny názor, ako má vo veci v

ďalšom konaní pokračovať.

Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods.2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl.46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na

ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl.2 ods.2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou

v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 157 ods.2,
tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov,

stručne,jasneavýstižnevysvetlil,akýmiúvahamisariadilprihodnotenískutkovýchaprávnychokolností
namietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo
procesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri
bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, či sp. zn.
III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk).

Problematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú

pozornosť Ústavný súd Slovenskej republiky aj v ďalšej svojej judikatúre - napr. v náleze č. sp. zn. II.
ÚS 36/2010 ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v
ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim
súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov

svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v
ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových
zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom

v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,ženezávislosťrozhodovania
všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom
rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,
ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich

súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo
vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
(§ 157 ods. 2 O.s.p.) teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení

dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej
v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisyzvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky
odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v občianskom súdnom konaní
materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v
rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj
ESĽP) - napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B,
s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).

Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR

všeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,
IV. ÚS 112/05).

Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti
najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom
na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj
nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd prvého stupňa náležite

nepostupoval v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia napadnutého
rozsudku jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva vlastný právny názor krajského súdu k
nastoleným otázkam žalobcov uvedených v žalobe vo vzťahu k námietkam týkajúcich sa procesu
ukladania pokút a ich výšky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že napadnutý

rozsudok krajského súdu v dôvodovej časti nie je vo vzťahu k žalobcom konkretizovaný. Vychádzajúc
zo skutkových okolností danej veci krajský súd konštatoval, že v danom prípade mal preukázané, že
žalobcovia porušili príslušné ustanovenia zákona č. 136/2001 Z.z., európsku legislatívu a judikatúru
Súdneho dvora EÚ a SPI uzavretím kartelových dohôd, a preto dospel k záveru, že že žalovaný na
zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy a správne ich vyložil, považujúc napadnuté

rozhodnutie žalovaného za zákonné čo do preukázania správneho deliktu žalobcov a za nezákonné
v časti postupu žalovaného pri ukladaní pokút z dôvodu, že žalovaný pri ukladaní pokút neprihliadol
na aktuálny metodický pokyn, ak bol pre žalobcov priaznivejší, ako aj z dôvodu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia v časti ukladania pokút.

Pretože v prejednávanej veci krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil preskúmavané rozhodnutie

žalovaného, bolo právom žalovaného na také odôvodnenie, z ktorého musí byť zrejmé, akým spôsobom
k porušeniu zákonnosti rozhodnutia došlo. Podľa názoru odvolacieho súdu samotné konštatovanie
nedostatočného postupu v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ichtrestaním a určením výšky pokuty vykazuje znaky arbitrárnosti a možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy,
pretože absentujú zjavné a zreteľné dôvody, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil.

Uvedené nedostatky rozsudku súdu prvého stupňa by samé osebe mohli byť dôvodom na zrušenie
rozhodnutia krajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc zo zásady hospodárnosti konania v procese
preskúmania vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa preskúmal zákonnosť rozhodnutia
žalovaného v rozsahu námietok žalobcov, čo do postupu žalovaného pri rozhodovaní o uložení pokút
a ich výšky..

V prejednávanej veci zostal sporný postup žalovaného pri určovaní výšky pokuty. Krajský súd
nepokladal za správne tvrdenie žalovaného, že ako odvolací správny orgán mohol vychádzať len z
metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty účinného v čase vydania prvostupňového správneho
orgánu, keďže medzitým v čase rozhodnutia žalovaného bol vydaný nový, aktuálny metodický pokyn,
ktorý by bol pre žalobcu priaznivejší.

K uvedenému odvolací súd konštatuje, že v súlade s čl. 2 ods.2 ústavy žalovaný bol povinný rozhodovať
o uložení sankcie len na základe a v zmysle zákona. Zákonné podmienky, na základe ktorých žalovaný
bol povinný postupovať pri ukladaní pokút, zákonodarca stanovil v § 38 zákona č. 136/2001 Z.z.,
z ktorých žalovaný aj vychádzal v čase rozhodovania v odvolacom konaní. Zákonné podmienky
ukladania pokuty za porušenie právnej povinnosti ustanovené uvedeným zákonom v čase rozhodovania

žalovaného o uložení pokút sa nezmenili.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení platnom v čase rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4
a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10

ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté

účtovné obdobie dosiahol obrat do 10 000 Sk alebo, ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi,
ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 10 000 000 Sk.

Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. v znení účinnom do 30. septembra 2002, obrat na účely tohto
zákona je súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa
pripočíta finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi.

Táto právna úprava, ktorá definuje obrat na účely zákona o ochrane hospodárskej súťaže, zostala
nezmenená až do 30. júna 2014, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 151/2014 Z.z., ktorým sa zmenil
a dopĺňal cit. zákon č. 136/2001 Z.z..

ZpredloženejSmerniceč.5/2003opostupeukladaniapokút,účinnejvčase,kedyprvostupňovýsprávny
orgán vydal prvostupňové rozhodnutie nevyplýva, že by obrat, z ktorého má byť vypočítaná výška

uloženej pokuty podľa § 10 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z. mal byť obratom aj s daňou. Ani vyhláška
žalovaného č. 269/2004 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výpočte obratu (účinná od 1. mája
2004), ani Smernica č. 5/2003 nehovorí o obrate (s daňou), ako to v rozsudku uvádza krajský súd.
Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu Metodický pokyn účinný v čase rozhodovania žalovaného by
nepriniesol priaznivejšiu úpravu pre žalobcu pri ukladaní sankcií.

Zmena metodického pokynu i keď upravuje pravidlá pri ukladaní pokuty nemá žiadnu právnu relevanciu
na postup správneho orgánu ani pri rozhodovaní o pokute, keďže ide o internú normu žalovaného
upravujúcu pravidlá postupu určené uvedeným zákonom.Z uvedených dôvodov, vychádzajúc z rozsahu námietky žalobcov, záver krajského súdu o
nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia v postupe žalovaného v porušení pravidla „zákazu zmeny
k horšiemu“ voči žalobcom pri postupe ukladania pokuty bol nesprávny a v rozpore so zákonom, ako

aj so základnými pravidlami trestania.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyzpreskúmavaného rozhodnutiažalovanéhomalďalejpreukázané,že
žalovaný s námietkami žalobcu 1/ a žalobcu 2/ sa zaoberal pod bodom 851. V ňom okrem iného uviedol,
že pri určovaní výšky pokuty rozdelila podnikateľov podľa ekonomických skupín a pri vyhodnocovaní
závažnosti prihliadala na silu ekonomickej skupiny a tiež na to, že tieto spoločnosti vystupovali v karteli

ako jeden člen.

Výpočet pokuty je uvedený v tabuľke č. 3. Podľa textu uvedenom pod číslom 858. tabuľka zobrazuje,
akou mierou sa jednotlivé zohľadňované faktory podieľali na celkovej výške pokuty. Rada úradu najskôr
vyčíslila pokutu za závažnosť. Spoločnostiam, ktoré sa dopustili krátkodobého porušenia nezvýšila
pokutu určenú za závažnosť. V prípade strednodobého porušenia Rada úradu pokutu za závažnosť
zvýšila o 20% a v prípade dlhodobého porušenia o 40%. V prípade, že išlo o obdobie iba tesne nad

hranicou medzi strednodobým a dlhodobým porušením, bola pokuta za závažnosť zvýšená o 25%.
Následne k tejto sume prirátala sumu za priťažujúcu okolnosť, resp. od nej odrátala sumu za
poľahčujúcu okolnosť. Výsledná pokuta bola potom zaokrúhlená na celé (desiatky) Eur smerom dolu.

Konkrétne k výške pokuty žalobcov 1/ a 2/ sa zaoberá bod 871. preskúmavaného rozhodnutia, v ktorom
je uvedené, že k zníženiu (výšky pokuty) v menšom rozsahu dochádza u oboch spoločností Hitachi,

a to na spoluprácu počas konania, a to predloženie dôkazu o poslednom stretnutí kartelu dňa 11.
mája 2004. Keďže Rada úradu týmto dôkazom nedisponovala ani nemala možnosť ho získať z iného
zdroja, spolupráca účastníkov konania uľahčila Rade úradu posúdenie dĺžky skutočného trvania kartelu.
Vychádzajúc z ekonomickej sily skupiny a doby porušovania v trvaní 9 rokov a 19 dní Rada úradu pokutu
úhrnom uloženú tejto ekonomickej skupine prvostupňovým orgánom vo výške 29 miliónov Sk (962

623,65 €) znižuje na 829 840 € (24 999 759,80 Sk), pričom z toho ukladá spoločnosti Hitachi Ltd. pokutu
vo výške 431 520 € (12 999 971,50 Sk) a spoločnosti Hitachi Európe Limited pokutu vo výške 398
320 € (11 999 788,30 Sk).

Z uvedeného je nepochybné, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konkrétne uviedol popis
protisúťažného konania a jeho následkov v súvislosti s uložením pokuty nielen vo vzťahu k jednotlivým

ekonomickým skupinám a v závislosti od ich celkovej ekonomickej sily, ale aj jednotlivým účastníkom
týchto skupín a ich celosvetovému obratu, odôvodnil základné princípy trestania ako aj dôvody uloženia
sankcií jednotlivým účastníkom kartelu a ekonomickým skupinám a podrobne vysvetlil postupy pri
ukladaní pokuty žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/. Tabuľka č. 3 je súčasťou tohto odôvodnenia výpočtu
výšky pokuty. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal jednotlivými námietkami, ktoré žalobcovia uviedli

v rozklade, posudzoval ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou jednou vysporadúva.

Odvolací súd z toho dôvodu nepokladal za vecne správne ani konštatovanie krajského súdu, že
žalovaný nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej
skupiny, a že z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval
u jednotlivých účastníkov za rozhodujúc, ani že tabuľka č. 3 nezodpovedá reálnemu stavu veci, keďže

bližšie krajský súd tieto skutočnosti nevyhodnotil v zmysle § 157 OSP.

V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že súd pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal
na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho

spisu a z obsahu preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd nezistil, že by žalovaný vybočil z rozsahu
medzí a hľadísk zákona na základe ktorého rozhodoval o uložení pokuty žalobcovi 1/ a 2/.

Odvolací súd pokladal za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného, ktorou reagoval na časť
odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorom krajský súd vytkol žalovanému, že v preskúmavanom
rozhodnutí sa nezaoberal, prečo nepokutoval aj iných podnikateľov, ktorí sa na Slovensku karteluzúčastnili, napr. Siemens s.r.o.. Táto skutočnosť podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na predmet
tohto konania (protisúťažné správanie sa žalobcu1/ a žalobu 2/), je vo vzťahu k týmto žalobcom
irelevantná.

Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu, z obsahu
preskúmavaného rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie a postup
žalovaného v medziach žaloby je v súlade so zákonom, odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia
žalovaného je zrozumiteľné, riadne a dostatočne odôvodnené, je v súlade s vnútroštátnym právnym
poriadkom a relevantnou judikatúrou vnútroštátnych súdov, rovnako ako aj s európskou legislatívou a

judikatúrou SD EÚ a Všeobecného súdu (predtým SPI).

ZuvedenýchdôvodovNajvyššísúdSlovenskejrepublikyodvolaniužalovanéhovyhovelasprihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 250ja
ods.3, veta druhá, v spojení s § 246c ods.1 a s § 220 OSP zmenil a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP
zamietol.

Podľa § 250k ods. 1 prvá veta OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania.

V prejednávanej veci vzhľadom na výsledok odvolacieho konania žalobcovia 1/ a 2/ nemali úspech,
preto odvolací súd im nepriznal náhradu trov konania. Úspešnému žalovanému právo na náhradu trov
konania zo zákona neprináleží (§ 246c ods. 1, § 224 ods. 1 a § 250k OSP).

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.