Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/124/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412207864
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8412207864.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu Pohotovosť, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti SR so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 10.03.2014 č.k. 12C 426/2012 - 66 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom

nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že vo veciach, ktoré boli spojené na
spoločnékonanie,sažalobcadomáhaúhradymajetkovejškodyanemajetkovejujmy,ktorémalivzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu tým, že Okresný súd Kežmarok v daných exekučných veciach
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vo všetkých preskúmavaných exekučných
veciach súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie, prípadne tiež zamietol návrhy na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1,2 Zákona o rozhodcovskom

konaní a v tomto kontexte a po vykonaní tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu
so zákonom rozhodol o zastavení exekučného konania, aj keď to bolo v lehote presahujúcej 15 dní.
Uviedol, že v žiadnej z predmetných vecí nedošlo k disciplinárnemu postihu sudcu alebo vydaniu
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorý by
prieťahy v konaní konštatoval. Nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote
posudzovať bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach,
pri posudzovaní nárokov na vykonanie exekúcie, na podklade exekučných titulov rozhodcovských

rozsudkov a notárskych zápisníc sa javí 15 -dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre
objektívne posúdenie zákonnosti exekúcie. Žalobca ďalej neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní
vzniku škody a uvedené platí aj pokiaľ ide o žiadanú nemajetkovú ujmu. Žaloba napokon nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Preto
žalobu súd prvého stupňa zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci, na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona

č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Poukázal
na článok 144 ods. 1 Ústavy SR s tým, že súd prvého stupňa bol viazaný § 9 ods. 1 spomínaného

zákona v znení účinnom pred prijatím novely vykonanej zákonom č.412/2012 Z.z. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprišlúši polemizovať

o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. nárast
ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a podobne. Súd, ale ani samotný štát

neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie. Nedostatok takýchto opatrení nemôže
byť dávaný za vinu žalobcovi a to vo forme tej, že on nepresadzoval vydanie poverenia zákonnými
možnosťami. Je to predovšetkým štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote. Žalobca takýto záväzok nemá. Žalobca nechápe, aký môže mať
na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu

so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré
s predmetom konania nesúviseli.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214

ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci

a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže

poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhualebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu v tom, že aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na vznik
nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nemožno aplikovať na právne vzťahy,
pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto

zákonného ustanovenia, pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie
zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona novelou vykonanou zákonom č. 412/2012
Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na
zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z., tie ktoré vznikli od 01.01.2013.

Tovšakneznamená,žebysúdprvéhostupňanemoholakopríklad(inšpiráciu,oktorejhovoríajžalobca),

uviesť právne významné okolnosti uvedené v tomto ustanovení, a to v kontexte skúmania, ktoré musí
súd vykonať, aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v
konaní) pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré
bolo účinné v čase, keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v
namietanom exekučnom konaní uvedenom v žalobe a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Je potrebné konštatovať, že v predmetných veciach nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti, alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,

d/ Exekučného poriadku.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je
oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný

vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku aleboexekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Tieto závery v celom rozsahu platia pre exekučné veci, v ktorých žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie bola podaná pred 01.06.2010 (veci Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2Er
119/2010 a 2Er 392/2010). Súdom prvého stupňa uvádzaná dĺžka týchto exekučných konaní nie je
takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. V týchto veciach bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky,

ktoré boli podkladmi pre vykonanie exekúcii, nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, prípadne právom nedovolené, alebo či nejde o plnenie odporujúce dobrým mravom. Takéto
zisteniamajúsvojprávnyvýznam,pretožepokiaľrozhodcovskýrozsudokvyššiespomínanýmzákonným
ustanoveniam odporuje, je daná prekážka na vykonanie exekúcie na základe takéhoto exekučného
titulu.

Pokiaľ ide o ďalšie exekučné veci preskúmavané v tomto konaní (spisy Okresného súdu Kežmarok

sp. zn. 2Er 1011/2010, 2Er 264/2011, 2Er 624/2010, 2Er 762/2010, 2Er 1004/2010, 2Er 904/2010, 2Er
1116/2010 a napokon 2Er 733/2011) je zrejmé, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola v týchto prípadoch podaná na príslušnom súde prvého stupňa po 01.06.2010, kedy so zreteľom
na legislatívnu zmenu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.06.2010 lehota 15dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila pre rozhodcovské rozsudky, pričom táto legislatívna

zmenabolazavedenádoExekučnéhoporiadkuzákonomč.144/2010Z.z.,ktorýnovelizovalajExekučný
poriadok a stanovil uvádzanú okolnosť a teda, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie neplatí pre rozhodcovské rozsudky.

Je tiež potrebné súhlasiť s tými závermi súdu prvého stupňa, keď konštatoval, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce

skutočnú výšku tejto škody. Žalobca tiež nepreukázal dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej
tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím
nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne že táto situácia si vyžadovala

kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, keďže samotná žaloba
tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich preukázania.

Napokon nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej
exekučnej veci, ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní a
eventuálnymvznikomškodyalebonemateriálnejujmy.Žalobcatiežnepreukázalnímtvrdenýstavtrvania

právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol
v 15-dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd preto hodnotí rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny a potvrdil ho podľa § 219
ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto
štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.