Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. január 2014

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 20C/139/2002

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1202898585
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Raul Pospíšil

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2014:1202898585.24

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II pred samosudcom Mgr. Raulom Pospíšilom v právnej veci žalobcu: JUDr. I.

W., PhD., nar. XX.XX.XXXX, Y. X, XXX XX Q., št. občan SR, zast. JUDr. Roman Hošovský, advokát,
so sídlom Mikulášska 1/a, 811 01 Bratislava proti žalovanému: Ing. I. B., CSc., nar. XX.XX.XXXX, L.
XX, XXX XX Q., št. občan SR, zast. BAJO LEGAL, s.r.o., so sídlom Astrová 2/A, 821 01 Bratislava o
ochranu osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 7.882,54 EUR do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 24.09.2002 pôvodne domáhal, aby súd uložil

žalovanému povinnosť do siedmich pracovných dní od právoplatnosti rozsudku doručiť Najvyššiemu
kontrolnému úradu SR a ministrovi zahraničných vecí SR ospravedlňujúci list, v ktorom uvedie:
"Skutočnosti uvedené v mojom podaní zo dňa 2.6.2002 nemajú právny ani materiálny podklad a sú v
časti nepravdivé a v časti formulované zavádzajúco. Vzhľadom na uvedené, sa týmto ospravedlňujem
T.. I. W., U.., predsedovi predstavenstva a generálnemu riaditeľovi SSDZ, a.s., ktorý bol uvedeným listom
priamo dotknutý a poškodený". Žalobca zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenia
nemajetkovej ujmy v sume 500.000,- Sk a náhrady trov konania.

Žalobca písomným podaním zo dňa 12.04.2006 žiadal pripustiť zmenu návrhu na začatie konania.

Uznesením tunajšieho súdu, č.k. 20C/139/2002-335, zo dňa 26.03.2013 bola pripustená zmena návrhu
tak, že v zmysle nového petitu sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil
žalovanému povinnosť do siedmich dní od právoplatnosti rozsudku doručiť predsedovi Najvyššieho
kontrolného úradu SR, ministrovi zahraničných vecí SR a tlačovej agentúre SITA ospravedlňujúci list,
v ktorom uvedie: "Skutočnosti, ktoré sa týkajú činnosti žalobcu vo funkcii predsedu predstavenstva a
generálneho riaditeľa Správy služieb diplomatického zboru, a. s. Bratislava (SSDZ) a ktoré sú uvedené v
mojichpodaniachdoručenýchdňa5.6.2002a5.9.2002ministrovizahraničnýchvecíSRJUDr.Eduardovi

Kukanovi a predsedovi Najvyššieho kontrolného úradu SR Ing. Jozefovi Stahlovi nemajú

skutkový ani právny podklad, sú nepravdivé, skresľujúce a zavádzajúce v častiach týkajúcich sa najmä
tvrdení, že:- v SSDZ sú zahmlievané informácie o budove na Podjavorinskej ulici č. 4 v Bratislave a že vrcholový
manažment svojím neúčinným konaním vyrobil stratu dvadsať miliónov korún,

- zamestnanci SSDZ vykonávali pre generálneho riaditeľa SSDZ a z jeho poverenia utajené práce, za

čo SSDZ nič neutŕžila a tieto výkony neboli fakturované,

- za posledné štyri roky generálny riaditeľ prepustil zo "svojich" služieb siedmich riaditeľov,

- SSDZ sa chce výhodne zbaviť bytov vo svojom vlastníctve a že stav súčasného bytového fondu v
SSDZ svedčí o národohospodárskej krátkozrakosti vrcholového vedenia spoločnosti,

- SSDZ na rok 2002 katastrofálne podhodnotila plán výnosov a nekvalifikovane pristúpila k tvorbe
samostatného plánu akciovej spoločnosti,

-SSDZvykonávalabezplatnúsprávuobjektunaGemerskejulicičíslo1vBratislave,vktorejbytyobývajú
prevažne pracovníci Ministerstva zahraničných vecí SR,

- pre predajcu automobilov BMW vo finančnom pláne SSDZ bola vyčlenená čiastka 200.000,- Sk,

- predseda predstavenstva T.. I. W. dal nakúpiť vo svojom pašalíku s adresou Palisády 31 zriaďovacie
predmety tak, že všetko vyzerá ako z rozprávky Tisíc a jedna noc a spôsobom, ktorý zvádza k

domnienke, že išlo o nákupy v rozpore so schváleným finančným plánom a stanovami spoločnosti,

- SSDZ chce začať stavať na Palisádach č. 29 novú budovu za 300 miliónov korún, pričom investície na
túto akciu ešte nie sú zabezpečené a na projektové práce zatiaľ fiktívnej stavby boli presunuté milióny,
určené napríklad na rekonštrukciu chátrajúcich bytov,

- skresľujúco opisuje nákup výpočtovej techniky pre SSDZ a svoje ekonomické nevedomosti generálny

riaditeľ SSDZ zakryl a zlegalizoval tým, že uplatňuje v riadení systém tzv. referátnikov, prostredníctvom
ktorých realizuje nákupy. Za uvedené tvrdenia a za všetky ďalšie hanlivé, urážajúce, znevažujúce a
ironizujúce výroky uvedené v týchto podaniach sa ospravedlňujem bývalému predsedovi predstavenstva
agenerálnemuriaditeľoviSSDZa.s.,Bratislava, T..I.W.U..,pretožesadotklijehoosobnosti,občianskej
a profesionálnej cti a dôstojnosti." Žalobca ďalej žiadal, aby mu súd priznal právo uverejniť výrok

rozsudku na náklady žalovaného v denníku Nový Čas a zaslať informáciu o tomto rozsudku tlačovej
agentúre SITA a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 16.596,96 Eur titulom nemajetkovej ujmy
a nahradiť trovy konania.

Žalobca bol v čase podania návrhu generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva spoločnosti
Správa služieb diplomatického zboru a.s. (ďalej len "SSDZ, a.s."). Žalovaný, bývalý zamestnanec

spoločnosti SSDZ, a.s., sa písomným podaním zo dňa 2.6.2002 obrátil na predsedu Najvyššieho
kontrolného úradu SR a ministra zahraničných vecí SR. Predmetom podania boli skutočnosti týkajúce
sa žalobcovho nakladania so zverenými prostriedkami štátu a metódami používanými pri výkone funkcie
a v spojení s týmito skutočnosťami ďalšie domnienky žalovaného, ako i ironické komentáre k osobe
žalobcu a ďalších osôb, najmä v orgánoch SSDZ, a.s. Žalobca uviedol, že podanie obsahuje nepravdivé

alebo zámerne skreslené údaje o žalobcovi, ktoré sa dotkli jeho cti a dôstojnosti ako občana a tiež ako
predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa SSDZ, a.s., zároveň vážne ohrozili

jeho pracovnú vážnosť a česť. Žalobca ďalej uviedol, že tieto nepravdivé, skreslené a poškodzujúco
formulované informácie nepravdivého a ohovárajúceho listu sa dotkli jeho cti a dôstojnosti, ohrozili a
poškodili jeho vážnosť u všetkých osôb, ktoré sa s podaním dostali do styku. Žalobca uviedol, že do jeho

osobnej cti zasiahli najmä urážky, hanlivé a ironické oslovenia, ktoré žalovaný v písomných podaniach
uviedol ako "novodobý papaláš" a "nábob", vyhlásenia týkajúce sa odbornej nespôsobilosti žalovaného,
vyhlásenia týkajúce sa tvrdenia, že žalobca s majetkom SSDZ, a.s. šafáril, do cti a dôstojnosti žalobcu
zasiahli tvrdenia žalovaného, že pre žalobcu vykonávali utajené práce pracovníci spoločnosti, ktorej bol
generálnym riaditeľom. Uvedené tvrdenia podľa názoru žalobcu znížili i jeho vážnosť v zamestnaní, v

dôsledku týchto podaní musel vysvetľovať a obhajovať svoje postavenie a činnosť v SSDZ, a.s. pred
Generálnou inšpekciou Ministerstva zahraničných vecí SR, ktorá v dôsledku týchto podaní realizovalakontrolu v danej spoločnosti, ako i pred ďalšími osobami, ktoré s predmetnými podaniami prišli do styku,
najmä s ministrom zahraničných vecí SR, ktorý žalobcu menoval do funkcie predsedu predstavenstva
spoločnosti. Žalobca ďalej uviedol, že v dôsledku týchto podaní bola znížená jeho vážnosť u jeho

nadriadených ale i podriadených zamestnancov, ktorí sa s podaniami žalovaného dostali do styku,
písomnýprejavžalovanéhovyhodnotilakoohováranie,pričomironickýpodtóntýchtopodanínasvedčuje
tomu, že úmyslom žalovaného bolo privodiť žalobcovi ujmu, poškodiť žalobcu, znížiť jeho vážnosť a
narušiť jeho občiansku česť a nie hľadanie objektívnej pravdy.

Žalovaný doručil súdu vyjadrenie k žalobe zo dňa 03.03.2003, v ktorom uviedol, že žalobu žiada

zamietnuť. Uviedol, že obsahom jeho podaní bola snaha upozorniť na nedostatky a porušenia právnych
predpisov v SSDZ, .a. s., v ktorej bol zamestnaný, a preto dané podania kvalifikuje ako sťažnosti,
čo potvrdzuje i postup Ministerstva zahraničných vecí SR, ktoré podania ako sťažnosť vyhodnotilo a
pri ich vybavovaní postupovalo podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach. Žalovaný poukázal na
skutočnosť, že právo podať sťažnosť je jedným zo základných ústavných politických práv každého
občana, ktoré sám využil a podal sťažnosť na oprávnený orgán, a preto nemôže ísť o neoprávnený

zásahdoprávanaochranuosobnosti.Žalovanýprostredníctvomsvojejsťažnostiprejavilnespokojnosťs
existujúcimstavomajehosťažnosťjevosvojejpodstatekritikouexistujúcichpomerov,pričomprípustnou
je taká kritika, ktorá je vecná a konkrétna. Žalovaný ďalej uviedol, že čo sa týka niektorých použitých
výrazov, žalovaný je bežným občanom a nie právnikom a nemožno od neho požadovať profesionálne a
právne dokonalé spracovanie textu, prípadná ostrosť jazyka sa nemôže stať zámienkou pre vylúčenie

tých prejavov, ktoré sú v skutočnosti žalobcovi nepohodlné z iných dôvodov, než pre ich skutočnú
formuláciu a tieto výrazy nie sú neprimerané legitímnemu cieľu vyjadrenej kritiky.

Súdvovecivykonaldokazovanievýsluchomúčastníkovkonania,oboznámenímsasobsahomlistinných
dôkazov: podaním odporcu zo dňa 02.06.2002, odpoveďou ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana
zo dňa 15.08.2002, číslo 200.847/2002-KAMI adresovanou žalovanému a predsedovi Najvyššieho

kontrolného úradu SR, kolektívnou zmluvou obchodnej spoločnosti SSDZ a. s. na rok 2002, obsahom
článkov uverejnených v periodikách Nový Čas dňa 13.12.2002, SME dňa 28.06.2004, písomným
podaním odporcu zo dňa 05.09.2002, výsluchom svedkov: A. P., L.. B. U., Q.V. W., I.. L. U., T.. V. B., I..
A. Q., I.. C. B., Stanoviskom k možnostiam kontroly na SSDZ, a. s. zo dňa 18.06.2003, uznesením

Dozornej rady spoločnosti SSDZ, a. s., zo dňa 14.06.2002, obsahom notárskej zápisnice N 319/02, Nz

319/02 zo dňa 26.08.2002, zápisnicou o výsledku prešetrenia sťažnosti vo veci podania I.. B. zo dňa
02.09.2002, ako i ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovný skutkový stav:

Ministrovi zahraničných vecí SR, JUDr. Eduardovi Kukanovi, bolo dňa 05.06.2002 doručené podanie
žalovanéhonagenerálnehoriaditeľaapredsedupredstavenstvaSSDZ,a.s.-žalobcuvovecinakladania
so zverenými finančnými prostriedkami štátu a metódami používanými pri výkone jeho funkcie. V

danom podaní žalovaný konštatuje vznik akciovej spoločnosti SSDZ, a.s. zrušením príspevkovej
organizácie Ministerstva zahraničných vecí SR, ktorej bolo zverené imanie vo výške 1.517.000.000,- Sk,
pozostávajúcezbudov,bytovapozemkov,pričommajetokakciovejspoločnostispravujepredstavenstvo
na čele s predsedom, generálnym riaditeľom, t.j. žalobcom. Žalovaný v podaní konštatuje, že nad
všetkými aktivitami tejto spoločnosti by mala dozerať dozorná rada ako kontrolný orgán spoločnosti,

avšak dvaja z členov dozornej rady sú pracovníkmi Ministerstva zahraničných vecí SR, ktorí poberajú od
tejto akciovej spoločnosti slušné tantiémy v podobe reprezentačného. Žalovaný v predmetnom podaní
poukázalnaabsenciumechanizmukontrolydozornouradyakciovejspoločnosti,ktorýbyzabezpečil,aby
sa v spoločnosti rozvíjala podnikavosť, zamedzilo sa presadzovaniu osobných záujmov, obohacovaniu
a vytváraniu podmienok pre korupčné postupy. Žalovaný v danom podaní konštatuje, že v atmosfére,

ktorá v danej akciovej spoločnosti vládla sa podarilo zahmliť informácie o budove na Podjavorinskej
ul. č. 4 v Bratislave, ktorá bola z peňazí daňových poplatníkov zrekonštruovaná v rokoch 1997 -
1998 za 80 miliónov korún, avšak takmer 4 roky po ukončení rekonštrukcie sa z dôvodu nečinnosti
SSDZ, a. s. danú budovu nepodarilo prenajať, napriek tomu, že prenájom nehnuteľností je jedným
z hlavných predmetov činnosti tejto akciovej spoločnosti. Žalovaný tiež poukázal na hospodársky

výsledok tejto spoločnosti v 1. štvrťroku 2002, ktorý podľa jeho názoru svedčí o katastrofálnompodhodnotení výnosov a nekvalifikovanom prístupe k tvorbe samostatného plánu akciovej spoločnosti.
Žalovaný ďalej poukázal na činnosť zamestnancov (pracovníkov údržby) tejto spoločnosti, ktorí podľa
názoru žalovaného vykonávali súkromné práce pre žalobcu bez vedomia ich priameho nadriadeného,

ktorým bol v predmetnom období žalovaný. Žalovaný sa v podaní zaoberá i plytvaním s finančnými
prostriedkami určenými pre reprezentačný fond spoločnosti, z ktorých žalobca zariadil interiér budovy a
svoju kanceláriu, s výpočtom vynaložených finančných prostriedkov na nákup jednotlivých hnuteľných
vecí. Žalovaný rovnako poukázal na nevýhodný nákup prostriedkov výpočtovej techniky.

Minister zahraničných vecí SR sa v odpovedi zo dňa 15.08.2002 číslo: 200.847/2002-KAMI k

jednotlivým bodom podania žalovaného vyjadril tak, že nákup zariadenia do sídla spoločnosti SSDZ
a.s. bol realizovaný v súlade so schváleným finančným plánom a všetky zakúpené predmety
zariadenia sú zaevidované v majetku spoločnosti, finančným plánom spoločnosti bola schválená i
výška reprezentačného fondu, pričom reprezentačné bolo čerpané v súlade so schváleným plánom a
Metodickým usmernením generálneho riaditeľa SSDZ a.s. Akciová spoločnosť počas svojej existencie
predala zo svojho majetku len jeden trojizbový byt na ul. Janka Alexyho č. 5, pričom išlo o dlhodobo

neobsadený byt a predaj bol schválený na základe uznesenia dozornej rady. SSDZ a.s. plánuje a
realizuje rekonštrukcie bytov v súlade so schváleným investičným plánom, pričom výška investícií SSDZ
a. s. vložených do

rekonštrukcie bytov sa premietne do zvýšeného nájomného za daný byt. Žiaden z členov predstavenstva
spoločnosti ani dozornej rady nepoberá funkčné pôžitky, ktoré by neboli schválené dozornou radou,

resp. valným zhromaždením spoločnosti a práva a povinnosti členov orgánov sa riadia striktne
ustanoveniami Obchodného zákonníka a stanovami spoločnosti. Objekt na Podjavorinskej ul. č. 4
bol po rekonštrukcii realizovanej z vlastných zdrojov prenajatý na obdobie 5 rokov, pričom ročné
nájomné bolo vyššie oproti pôvodnému plánu. Práce vykonané pracovníkmi údržby pre žalobcu boli
vykonané v súlade s kolektívnou zmluvou na rok 2002 a internými predpismi spoločnosti. Konanie na

výber dodávateľa výpočtovej techniky bol realizovaný v súlade so smernicou spoločnosti o postupe pri
obstarávaní tovarov, služieb a prác. Záverom sa v odpovedi konštatuje, že uvedená spoločnosť sa riadi
zákonnými ustanoveniami Obchodného zákonníka v jeho platnom znení, pričom minister ako 100%
akcionáriniciovalzvolanievalnéhozhromaždeniaspoločnosti,ktorédňa25.06.2002zvýšilopočetčlenov
dozornej rady z troch členov na piatich členov.

Žalobca vo svojej výpovedi na prvom pojednávaní konanom dňa 04.03.2003 uviedol, že žalovaný bol
zamestnaný v SSDZ a.s. na základe pracovnej zmluvy, pričom v skúšobnej dobe s ním bol ukončený
pracovnýpomerzdôvoduneplneniasipracovnýchpovinnostíuloženýchspoločnosťou.Žalovanýasidva
mesiace po skončení pracovného pomeru podal sťažnosť na Ministerstvo zahraničných vecí SR a NKÚ
SR, pričom MZV SR je zriaďovateľom SSDZ a.s. Obsahom podania bolo hodnotenie spôsobu vedenia

spoločnosti žalobcom, spôsob nakladania s finančnými prostriedkami tejto spoločnosti s poukazom na
to, že žalobca s nimi nakladá nielen nehospodárne, ale najmä nedovolene, pričom sa sám obohacuje.
Žalobca dané podanie vyhodnotil ako osobnú pomstu žalovaného za to, že v spoločnosti, v ktorej bol
generálnym riaditeľom, neuspel, pričom niektoré závery podania sú síce pravdivé, avšak závery, ktoré
z nich žalovaný vyvodil pravdivé nie sú. Žalobca ďalej uviedol, že na základe uvedeného podania

žalovaného bola v spoločnosti SSDZ a.s. vykonaná kontrola Generálnou inšpekciou MZV SR, ktorá
žiadne nedostatky nezistila. Žalovaný následne podal ďalšiu sťažnosť, časovo naplánovanú tak, aby
zdiskreditoval osobu žalobcu a dosiahol jeho odvolanie z funkcie generálneho riaditeľa spoločnosti
a z funkcie predsedu predstavenstva tejto spoločnosti, keďže práve v tomto období žalobcovi končil
mandát a bolo vyhlásené výberové konanie na túto funkciu. Vzhľadom na to, že cieľom podaní bolo

zdiskreditovať osobu žalobcu, podal na žalovaného aj trestné oznámenie za ohováranie. Od 11.12.2002
žalovaný vyvolal mediálnu kampaň, ktorej cieľom bolo zdiskreditovať celú spoločnosť, pričom v článkoch
bolo poukazované na mrhanie finančných prostriedkov štátu. Podania žalovaného, ako i následne
rozpútaná mediálna kampaň vyvolali množstvo kontroverzií a neúmerný tlak zo strany kontrolných
orgánov akcionára, na žalobcu bol vyvinutý i značný psychický tlak, z čoho vyplynuli i následné problémy

mimo pracoviska, nakoľko žalobca je známou osobou pohybujúcou sa medzi veľvyslancami iných štátov
a žalovaný chcel týmito podaniami znížiť jeho vážnosť a zasiahnuť do osobnej integrity. Žalobca ďalej na
pojednávaní konanom dňa 02.03.2004 uviedol, že jeho menovanie do funkcie predsedu predstavenstvaspoločnosti bolo na základe preverovania podaní žalovaného odložené minimálne o dva mesiace, počas
ktorých žil v značnej neistote, keďže podania sa zaoberali i jeho spôsobilosťou vykonávať danú funkciu.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že uvedené podania zhoršili i jeho rodinné vzťahy s matkou, jeho

manželka bola v danom období vo vysokom štádiu tehotenstva a dané psychické napätie žalobcu malo
negatívny vplyv na jej psychickú pohodu. Nekorektné podanie žalovaného vyvolalo u žalobcu stres,
ohrozilo

žalobcovu perspektívu ako diplomata, pričom žalobca považoval aj svoju pôsobenie v SSDZ a.s. za
neperspektívne.

Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 04.03.2003 uviedol, že v spoločnosti pracoval od 01.02.2002 vo

funkcii riaditeľa odboru správy budov. Ďalej sa vyjadril, že predmetné podanie podával ako bežný občan,
nesledoval ním kompromitáciu ani diskreditáciu osoby žalobcu, jeho cieľom bolo ukázať zriaďovateľovi
spoločnosti, t.j. MZV SR, akým spôsobom sa dá nakladať s finančnými prostriedkami spoločnosti
SSDZ a.s. a dôvodom podania bolo morálne a profesionálne presvedčenie žalovaného. Nakoľko
žalovaný odpoveď ministra zahraničných vecí na jeho prvé podanie nepovažoval za dostatočné, podal

druhé podanie, v ktorom opäť zhrnul skutočnosti, na ktoré poukazoval v prvom podaní s cieľom
získať relevantnú odpoveď. Žalovaný zároveň uviedol, že médiám o uvedených záležitostiach žiadne
informácie neposkytol.

Svedok Tomáš Szabo, zamestnanec SSDZ a.s. vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa
19.09.2003 uviedol, že s podaním žalovaného bol oboznámený, keďže v dôsledku podania bola v SSDZ

a.s. promptne vykonaná kontrola špeciálnou komisiou ustanovenou ministrom zahraničných vecí SR,
ktorá vzhľadom na jej dĺžku a intenzitu určite poškodila osobu žalobcu, keďže o týchto skutočnostiach
informovali i médiá a on osobne bol dotazovaný rôznymi osobami otázkou, prečo v spoločnosti kradnú,
z čoho je zjavné, že v dôsledku podania žalovaného je činnosť spoločnosti vnímaná ako nedôveryhodná
a spochybnená. Svedok zároveň uviedol, že predpokladá, že žalobca bol pod dennodenným tlakom

nielen orgánov spoločnosti, ale i médií, MZV SR a všeobecne spoločnosti, resp. verejnosti, muselo mu
to byť nepríjemné a určite ho to hnevalo a obťažovalo. Svedok konštatoval, že po podaniach žalovaného
sa komunikácia v rámci spoločnosti zmenila, o všetko, čo sa spoločnosti týka, musia žiadať orgány
spoločnosti. Svedok tiež uviedol, že kontrola vykonaná na základe podania žalovaného, bola prvou
kontrolou v tejto akciovej spoločnosti od jej založenia, až po podaniach žalovaného boli o SSDZ a.s. v

médiách prvýkrát zverejnené negatívne informácie a SSDZ a.s. boli doručené aj ďalšie podania, ktoré
boli anonymné, ich obsah sa netýkal činnosti spoločnosti, ale vzťahov žalobcu v rámci spoločnosti,
pričom tieto podania poukazovali na niektoré skutočnosti zhodné s podaniami žalovaného.

Súd na pojednávaní konanom dňa 09.12.2003 vykonal výsluch svedkýň L.. K. U. a Q. W.. L.. K. U.
uviedla, že od júna 1999 do apríla 2003 bola zamestnaná v SSDZ a.s. vo funkcii vedúcej kancelárie

generálneho riaditeľa a bola členkou dozornej rady spoločnosti. Po podaniach žalovaného trvali
rozhodovacieprocesyvrámcispoločnostidlhšie,bolocítiťnedôveruzostranyostatnýchčlenovdozornej
rady voči zamestnancom SSDZ a.s., pričom napätie a celková nervózna atmosféra v spoločnosti sa
na žalobcovi odrazila tak, že stratil iskru a entuziazmus v riadení spoločnosti, ľudia boli sklamaní, že
sa nemôžu venovať svojej práci, keďže museli neustále pripravovať podklady pre kontrolnú komisiu.

Nakoľko bola v denno-dennom kontakte so žalobcom, mohla posúdiť i vplyv tejto atmosféry na duševné
rozpoloženie žalobcu, ktorý bol negatívny. V spoločnosti boli vykonané aj iné kontroly zo strany
zriaďovateľa, ako i v čase keď Správa služieb diplomatického zboru bola príspevkovou organizáciou,
bola vykonaná

kontrola zo strany NKÚ SR, avšak tieto kontroly nevytvorili takú negatívnu atmosféru, ako kontrola

vykonaná na základe podnetu žalovaného.

Svedkyňa Q. W., zamestnankyňa SSDZ a.s. od roku 1993 uviedla, že po podaniach žalovaného nastala
v spoločnosti, ako i na Ministerstve zahraničných vecí SR napätá atmosféra, bývalí zamestnanci sa
správali podozrievavo, vzniknutá situácia bola nepríjemná.Svedok I.. L. U., zamestnanec SSDZ a.s. od roku 1994 do roku 2002 na pojednávaní konanom
dňa 21.04.2005 uviedol, že kontroly vykonané na základe podania žalovaného jeho postoj a názor na
žalobcu neovplyvnili. Vo svojom okolí sa s negatívnymi reakciami na žalobcu nestretol. Uviedol však, že

osobu žalobcu negatívne hodnotilo jeho okolie. Svedok uviedol, že má obavy uviesť konkrétne okolnosti,
nakoľko v októbri 2004 mal dva telefonáty, ktoré ho varovali pred svedeckou výpoveďou o činnosti v
SSDZ a.s. v tomto konaní. Na základe telefonátov mal svedok obavy, že by mohol prísť o zamestnanie.

Svedok T.. V. B., v čase podania sťažnosti žalovaným minister zahraničných vecí SR, vo svojej
výpovedi na pojednávaní dňa 10.06.2005 uviedol, že po doručení prvého podania žalovaného mal so
žalobcom osobný pohovor a poveril útvar generálneho inšpektora Ministerstva zahraničných vecí SR

na vykonanie kontroly v danej obchodnej spoločnosti, ktorá žiadne porušenie právnych a ekonomických
predpisov nezistila. Po doručení ďalšieho podania žalovaného a následných anonymov poveril kontrolou
v spoločnosti dozornú radu a generálneho inšpektora, ktorí opätovne konštatovali, že k porušeniu
predpisov nedošlo. Svedok uviedol, že si nie je vedomý zmeny svojho správania, resp. postoja k
žalobcovi po doručení podaní žalovaného, avšak podľa jeho názoru uvedené podnety jeho povesť

poškodili,keďžedanýproblémbolajmedializovaný.Svedokuviedol,žediplomatisakdanémuproblému
síce nevyjadrovali, avšak vzhľadom na jeho medializáciu si existenciu tohto problému určite všimli.
Svedok uviedol, že kontrolu v danej spoločnosti vykonáva zo strany Ministerstva zahraničných vecí SR
úradgenerálnehoinšpektora,dozornáradaspoločnosti,ktorejčlenovmenujeazároveňvyžadujesprávy
o činnosti spoločnosti. Svedok ďalej uviedol, že podnety žalovaného považoval za sťažnosti a niektoré

tvrdenia v nich hneď vyhodnotil ako nepravdivé, nakoľko s činnosťou SSDZ a. s. bol oboznámený.
Svedok uviedol, že do funkcie veľvyslanca SR na Kube navrhoval žalobcu on, ako minister zahraničných
vecí SR, nakoľko mal skúsenosti so zahraničnou službou a spĺňal jazykové predpoklady, pričom v
súvislosti s týmto návrhom sa nestretol so žiadnymi negatívnymi reakciami a stanoviskami zo strany
vlády SR. Medializácia ohľadom činnosti SSDZ a.s. neovplyvnila rozhodnutie prezidenta SR menovať

žalobcu do funkcie veľvyslanca na Kube.

Svedok I.. A. Q., bývalý riaditeľ generálnej inšpekcie Ministerstva zahraničných vecí SR na pojednávaní
konanom dňa 16.02.2006 uviedol, že podania žalovaného boli v rámci inšpekcie riešené ako sťažnosti,
pričom kontrolu v SSDZ a.s. vykonávala dozorná rada tejto akciovej spoločnosti, členmi ktorej boli
zástupcovia Ministerstva zahraničných vecí SR. Svedok uviedol, že sťažnosti, ktoré sú doručené do

podateľne Ministerstva zahraničných vecí SR sa z podateľne doručujú priamo adresátovi, príslušnému
odboru a v prípade, ak je sťažnosť adresovaná priamo ministrovi, tak sa so sťažnosťou oboznámi jeho
sekretariát s tým, že kontrolóri aj všetci zamestnanci sú viazaní

mlčanlivosťou. Svedok vyslovil názor, že si myslí, že voči žalobcovi v súvislosti s vykonanými kontrolami
neboli vyvodené žiadne dôsledky. Svedok uviedol, že žalobca podľa neho môže aj nemusí pociťovať

ujmu ako dotknutá osoba. Podľa názoru svedka bola na základe vykonaných kontrol posilnená dozorná
rada SSDZ a.s. a určité konštatácie podnet žalovaného boli vyhodnotené ako pravdivé. Svedok uviedol,
že vykonanie kontroly kontrolnou skupinou bolo asi oznámené dozornej rade SSDZ a.s. a žalobcovi
vykonanie kontroly asi oznámené nebolo, keďže podľa jeho názoru už o kontrole vedomosť mal.

Svedok I.. C. B., bývalý referent generálnej inšpekcie Ministerstva zahraničných vecí SR na pojednávaní

konanom dňa 30.03.2006 uviedol, že vykonal na základe splnomocnenia zo dňa 19.05.2003, udeleného
dozornou radou SSDZ a.s. spolu s I.. I. F. a L.. L. T. kontrolu v danej spoločnosti. Svedok uviedol, že
sa zúčastnil iba jednej kontroly, akým spôsobom bola daná spoločnosť jej zriaďovateľom (MZV SR)
kontrolovaná uviesť nevedel. Svedok uviedol, že pred podaniami žalovaného ani potom ako pracovník
MZV SR alebo referent generálnej inšpekcie MZV SR do styku so SSDZ a.s. nikdy neprišiel.

Súd rozsudkom, č.k. 20C/139/2002-267, zo dňa 20.04.2006 rozhodol, že žaloba sa zamieta. Súd v
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v právnom štáte je nepredstaviteľné a s princípom právnej istoty
nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne právo priznané alebo
chránené právnym poriadkom, pričom žalovaný realizoval svoje právo na podanie sťažnosti spôsobom,
ktorý je konzistentný s Ústavou SR, a preto neprichádza do úvahy jeho zodpovednosť v rozsahuvyplývajúcom z petitu návrhu. Žalobca bol v relevantnom čase osobou verejného záujmu s dôsledkami
z toho vyplývajúcimi a musel si byť vedomý, že aj verejnosť bude sledovať a posudzovať jeho konanie.
Voči osobám verejného záujmu sa uplatňuje zvýšená tolerancia pri informovaní o ich činnosti, resp.

kritike o nej, dostáva tu teda prednosť právo na informácie, pričom musí byť daná priama väzba na
verejnú činnosť, ktorú tieto osoby vykonávajú. Osoba má právo domáhať sa, aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie a v prípade, že súd zistí, že došlo k zásahu do jej práva na ochranu osobnosti a
nie je postačujúce morálne zadosťučinenie najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch. V danom prípade však súd dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do práva na
ochranu osobnosti žalobcu nedošlo. Vzhľadom na vykonané dokazovanie dospel súd k záveru, že
žaloba nemá oporu v zákone, a preto ju v celom rozsahu zamietol.

Žalobca podal v zákonnej lehote voči rozsudku odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania.
Žalobca uviedol, že súd uvádza skutkový stav neúplne a tendenčne, najmä z hľadiska dôkazov, ktoré

svedčiavprospechžaloby.Súdsatýmitodôkazminezaoberalanevyhodnotilichpodľazásaduvedených
v § 132 O.s.p. a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. ich neuviedol vo svojom rozsudku. Žalobca ďalej
uviedol, že názor súdu, podľa ktorého právo podať sťažnosť je ústavným právom každého občana a
je nepredstaviteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne právo, je nielen
neúplný, ale hlavne nesprávny. K neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti môže dôjsť

nielen neprimeraným výkonom práva na slobodu prejavu, ale

akýmkoľvek konaním, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka
a je v rozpore s povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. Žalobca rovnako
nesúhlasí s názorom súdu, že žalobca bol osobou verejného záujmu. V čase podania podnetov
žalovaným bol žalobca predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom akciovej spoločnosti, teda

obchodnej spoločnosti súkromného práva. Nebol politicky činný, funkcionárom orgánov štátnej správy
alebomiestnejsamosprávyaaniinaknebolverejnečinnýaznámyanimedializovaný.Avšakaniosobám
verejného záujmu nemožno odňať právo brániť sa použitím ktoréhokoľvek zo základných prostriedkov
ochranyupravenýchv§13Občianskehozákonníkavprípade,ževdôsledkuvýkonuprávanainformácie
došlo k zásahu do týchto práv. Žalobca ďalej uviedol, že neoprávnený zásah do jeho osobných práv

nevidí v tom, že žalovaný naňho podal dve sťažnosti, ale v tom, že v nich uviedol nepravdy a celým ich
obsahom sa dotkol žalobcovej občianskej a profesionálnej cti.

Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozsudkom zo dňa 30.04.2009, č.k. 8Co/320/2006-288
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že po
preskúmaní odvolania dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Za neoprávnený zásah

sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom
nie sú podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom adresované príslušným
orgánom. Z obsahu spisu, predložených listinných dôkazov, ako aj výpovedí svedkov vyplynulo,
že podanie žalovaného bolo vyhodnotené ako sťažnosť, v ktorej žalovaný poukázal na nakladanie
so zverenými finančnými prostriedkami štátu a metódy používané pri výkone funkcie žalobcom.

Skutočnosť,žesťažnosťžalovanéhobolavyhodnotenáakoneopodstatnená,nedávapodkladprežalobu
na ochranu osobnosti. Odvolací súd sa stotožnil s názorom vysloveným súdom prvého stupňa, že
žalovaný realizoval svoje právo podať sťažnosť a týmto podaním nedošlo k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv žalobcu, pretože sťažnosť bola urobená v rámci realizácie práva podávať sťažnosti,
oznámenia či podnety. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že žalovaný uvedeným podaním

upozornil na konkrétne nedostatky v činnosti akciovej spoločnosti a sťažnosťou prejavil nespokojnosť
s určitým konkrétnym stavom. Na záver odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa vykonal potrebné
dokazovanie, riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec
posúdil správne aj po právnej stránke.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo dňa

18.02.2010 na Najvyššom súde SR podané mimoriadne dovolanie, pričom sa navrhovalo, aby
predmetné rozhodnutia boli zrušené a vrátené súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnenímimoriadneho dovolania sa uvádza, že konajúce súdy predmetnú vec nesprávne právne posúdili, čím
je daný dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c) O.s.p., pričom nepripustením návrhu na zmenu
petitu žaloby v pôvodnom konaní urobeným vo vyjadrení zo dňa 12.04.2006, súčasne odňali účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom, čím je daný dovolací dôvod aj podľa § 243 ods. 1 písm. a) v
spojení s § 237 písm. f) O.s.p. K neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti môže dôjsť
akýmkoľvek konaním, ktoré zasahuje do práv chránených § 11 OZ, teda nielen konaním upraveným
v oblasti občianskeho práva, ale aj v oblasti výkonu petičného práva, pričom aj petičné právo má
svoje zákonom garantované hranice, ktorých prekročenie môže spôsobiť adresátovi zásah do jeho

osobnostných práv. Petičné právo garantované Ústavou SR v čl. 27 ods. 1 nemôže byť

silnejšie a nadradené druhému právu tiež garantovanému Ústavou SR, t.j. právu na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena. V danom prípade boli splnené všetky
predpoklady úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 OZ, a to neoprávnený
zásah a spôsobilosť tohto zásahu privodiť ujmu na právach chránených § 11 OZ, čo v danom prípade
objektívne aj nastalo. Navyše uplatnenie práva na ochranu osobnosti nepredstavuje vyvodzovanie

dôsledkov voči sťažovateľovi zo strany zamestnávateľa a ani zo strany iného orgánu, ale predstavuje
právo osoby (žalobcu), do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté, brániť svoje osobnostné práva.
Právo podávať sťažnosti nemôže byť silnejšie ako právo na ochranu osobnostných práv podľa § 11 a
nasl. OZ.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.02.2012, č.k. 1MCdo/4/2010 rozhodol, že

rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Súdy zaťažili konanie procesnou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci tým, že nepripustili zmenu návrhu z dôvodov, ktoré ustanovuje § 95 ods. 2 O.s.p. Námietka
mimoriadneho dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci bola vyhodnotená ako dôvodná.
NajvyššísúdSRďalejuviedol,žepetíciapredstavujezvláštnykvalifikovanýprípadslobodyprejavu,ktorý

je spojený s povinnosťou orgánu verejnej moci na obsah petície reagovať. Základné práva a slobody
sa v konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu, pričom každý konflikt vo vnútri systému základných
práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy a so zreteľom na to, že
všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva
alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.

Názor súdov nižších stupňov, že realizáciou práva podať sťažnosť nemohlo dôjsť k neoprávnenému
zásahu do práva na ochranu osobnosti, je podľa Najvyššieho súdu SR nesprávny, a preto súdy nižšieho
stupňa nevyriešili správne otázku stretu dvoch ústavných práv, v dôsledku čoho rozsudky spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaný vo vyjadrení doručenom tunajšiemu súdu dňa 30.01.2013 uviedol, že obsah jeho sťažností

možno hodnotiť ako kritiku činnosti a pomerov, ktoré v tom čase vládli v SSDZ a.s. Jedná sa o kritiku
prípustnú, ktorá spĺňa všetky atribúty, akými sú vecnosť, konkrétnosť a primeranosť. Vo vzťahu k
použitiu pejoratívnych výrazov v sťažnosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 23.02.2012, sp. zn. 30Cdo/2455/2010, pričom sa žalovaný domnieva, že použité slovné spojenia
a výrazy nemožno považovať za pejoratívne alebo expresívne, ktoré sú spôsobilé narušiť alebo len

ohroziť osobnostné práva žalobcu. Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobcu je potrebné považovať
za verejne známu osobu, keďže žalobca sa z titulu svojej pozície dostával do styku s veľvyslancami,
diplomatmi a inými osobami verejného života. Uvedené žalobca potvrdil aj na pojednávaní, ktoré sa
konalo dňa 04.03.2003. V prípade osôb verejného záujmu je akceptovateľná miera kritiky zvýšená,
pričom žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. II. Ú 418/09 a II. ÚS 326/09.

Žalovaný ďalej poukázal na skutočnosť, že svoje podania adresoval len Ministerstvu zahraničných vecí
SR a NKÚ SR, t.j. nie verejne, teda nemožno mu pričítať medializáciu sťažností a nezodpovedá za to, že
došlo k zverejneniu informácii uvedených v sťažnosti médiami, keďže svojím konaním nezapríčinil a ani
nemal záujem o ich medializáciu. Žalovaný na záver uviedol, že má za to, že nedošlo k bezdôvodnému
uprednostneniu petičného práva pred právom na ochranu osobnosti a súkromného života a

konanie žalovaného spočívajúce v podaní dvoch sťažností nezasiahlo do osobnostných práv žalobcu.K vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného žalobca predložil svoje vyjadrenie zo dňa 26.03.2013.
Žalobca považuje tvrdenie žalovaného, že jeho kritika spĺňala atribúty vecnosti, konkrétnosti a
primeranosti za nesprávny. Žalobca uviedol, že žalovaný je povinný predložiť dôkaz pravdivosti svojich

tvrdení uvedený v sťažnostiach, pričom poukázal na ustálenú judikatúru súdov (rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 5Cdo/39/2000, 1Cdo/113/2009, nálezy Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 261/06, PL.
ÚS 9/96). Nakoľko žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, platí, že všetky jeho tvrdenia
sú nepravdivé. Žalobca opätovne poukázal na to, že žalovaný použil hrubo skresľujúce, tendenčné
tvrdenia ohľadne veci samej a rovnako množstvo hrubo urážlivých výrokov o osobe žalobcu. Žalobca

ďalej uviedol, že ani pri jednej príležitosti počas kontroly v SSDZ a.s. nebola potvrdená pravdivosť čo
len jedného bodu v sťažnostiach žalovaného.

Podľa č. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo
s inými obracať sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány

územnej samosprávy so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami.

Podľa § 3 písm. a) zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach (v znení účinnom v čase podania sťažností
žalovaným), sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len "sťažovateľ"), ktorým
sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, pretože došlo k ich porušeniu alebo
k ohrozeniu činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy.

Podľa § 3 písm. b) zák. č. 152/1998 Z. z., sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(ďalej len "sťažovateľ"), ktorým upozorňuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych
predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah orgánu verejnej správy.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 152/1998 Z. z., sťažnosť sa podáva spravidla písomne alebo ústne v záujme jej
urýchleného a efektívneho vybavenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.

Podľa § 6 zák. č. 152/1998 Z. z., podanie sťažnosti sa nesmie stať podnetom ani dôvodom na
vyvodzovanie dôsledkov, ktoré by sťažovateľovi spôsobili akúkoľvek ujmu.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo

odneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysaodstránilinásledkytýchtozásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie

Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K zásahu do osobnostných práv žalobcu malo dôjsť na základe dvoch sťažností žalovaného
adresovaných ministrovi zahraničných vecí SR a predsedovi NKÚ SR, v ktorých hodnotil situáciu v
akciovej spoločnosti Správa služieb diplomatického zboru a.s., ktorej jediným akcionárom je Ministerstvo
zahraničných vecí SR a vyjadroval sa k pôsobeniu žalobcu, ktorý v čase podania sťažností vykonával
funkciu predsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa SSDZ a.s. Podľa žalobcu došlo konaním

žalovaného k porušeniu žalobcovho ústavného práva, ktorým sa chráni ľudská dôstojnosť, osobná česťadobrápovesť.Nadruhejstranektomutozásahumalodôjsťprostredníctvomkonaniažalovaného,ktorý
realizoval svoje právo na podávanie sťažností, ktoré je rovnako garantované Ústavou SR. Z uvedeného
vyplýva, že sa dostali do konfliktu dve ústavou zaručené práva, a to právo na ochranu osobnosti (čl. 19

Ústavy SR) a petičné právo (čl. 27 Ústavy SR). Z ustálenej judikatúry súdov vyplýva, že každý konflikt
vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy
(IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia
len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96). Uplatňovanie

práv a slobôd a ich ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou
ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva, tzn. že existencia zásahu
do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol
dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci
tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality) (II. ÚS 340/09).

Akékoľvek právo garantované Ústavou SR, t.j. aj petičné právo, ako kvalifikovaný prípad slobody

prejavu, môže byť obmedzené zákonom, resp. na základe zákona, pričom takéto obmedzenie musí
zodpovedať legitímnemu cieľu a musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, t.j. ospravedlňuje
ho existencia spoločenskej potreby a primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a
sledovaným cieľom, t.j. obmedzenie práva musí byť v súlade so zásadou proporcionality.

Súd pristúpil k vysporiadaniu sa s otázkou stretu dvoch ústavných práv formou testu proporcionality,

ktorého uplatňovanie vyplýva aj z ustálenej praxe ústavného súdu (porov. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09,
IV. ÚS 302/2010). Test proporcionality je založený na zodpovedaní otázok kto, o kom, čo, kde, kedy a
ako sa vyjadril, resp. kritizoval:

Naotázku,ktojeautorompodaní,ktorýchobsahommalodôjsťkporušeniužalobcovhoprávanaochranu
osobnosti, je nutné odpovedať, že sťažnosti adresované ministrovi zahraničných vecí SR a predsedovi

NKÚ SR podával žalovaný ako bývalý zamestnanec spoločnosti SSDZ a.s., v ktorej žalobca vykonával
funkciu generálneho riaditeľa

a predsedu predstavenstva. Žalovaný využil svoje právo obrátiť sa na príslušný orgán so sťažnosťou,
pričom konal ako bežný občan Slovenskej republiky. Žalovaný prostredníctvom dvoch podaní vyjadril
svoju nespokojnosť s existujúcimi pomermi v SSDZ a.s., vyjadril podozrenie s nehospodárnym

nakladaním s finančnými prostriedkami spoločnosti a rovnako hodnotil pôsobenie žalobcu ako vedúcej
osobnosti v spoločnosti SSDZ a.s. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je bývalým zamestnancom
SSDZ a.s., možno dôvodne predpokladať, že o vnútorných pomeroch SSDZ a.s. mal dostatočné
informácie a v jeho záujme, ale aj v legitímnom verejnom záujme bolo upozorniť na nedostatky
zriaďovateľa SSDZ a.s. a NKÚ SR, ako orgán kontroly hospodárenia s majetkom v právnickej

osobe s majetkovou účasťou štátu. V sťažnostiach poukázal na konkrétne situácie, s ktorými
prejavil nespokojnosť, napr. s neprenajatím budovy na Podjavorinskej ul. č. 4 v Bratislave po jej
rekonštrukcii, nehospodárnym vynakladaním finančných prostriedkov na zariadenie interiéru budovy,
v ktorej spoločnosť sídli, predražený nákup prostriedkov výpočtovej techniky a pod. Vzhľadom na
to, že žalovaný v spoločnosti vykonával funkciu riaditeľa odboru správy budov, možno považovať za

prirodzené, že sa osobitne zaoberal problematikou prenájmu budov v správe spoločnosti a v prípade
nespokojnosti upozornil na konkrétny problém orgán, o ktorom sa domnieval, že je príslušný sa jeho
podnetom zaoberať.

Žalobca, ktorého pôsobenie bolo rovnako ako pôsobenie SSDZ a.s. predmetom sťažností žalovaného,
bol v čase podania sťažností generálnym riaditeľom a predsedom predstavenstva SSDZ a.s. Stupeň

dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie
u politikov a najužšie u "bežných" občanov (II. ÚS 152/08). Podľa uznesenia ÚS SR, č.k. IV.
ÚS 281/2010-15, do kategórie verejne činných osôb patria v prvom rade politici, ale aj štátni
zamestnanci, ktorých konanie by "malo byť trvale predmetom skúmania a debát a malo byť otvorené
kritike" (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992, sťažnosť č.13778/93, § 61), pričom "štátni zamestnanci pri plnení svojich úradných povinností musia tak ako
politici, zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky" (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21.
januára 1999, sťažnosť č. 25716/94, § 28). V rozhodnutí Thoma v. Luxembursko Európsky súd uviedol:

"Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju úradnú právomoc podliehajú, podobne ako politici,
širšejakceptovateľnejmierekritikynežsúkromnéosoby."Žalobcunemožnopovažovaťzapolitika,avšak
spoločnosť, v ktorej zastával vedúcu funkciu, bola zriadená Ministerstvom zahraničných vecí SR, ktoré
je ústredným orgánom štátnej správy a štát má v tejto spoločnosti 100%-nú majetkovú účasť. Na tomto
mieste súd konštatuje, že aj napriek tomu, že žalobca bol v predmetnom čase štatutárnym orgánom

v akciovej spoločnosti, t.j. obchodnej spoločnosti súkromného práva a nevykonával funkciu v žiadnom
štátnom orgáne, žalobcu nemožno v tomto smere považovať za bežného občana, u ktorého sú najužšie
hranice prípustnej kritiky. Na uvedenej škále medzi bežným občanom a politikom súd vníma postavenie
žalobcu ako zodpovedajúce postaveniu politika alebo štátneho zamestnanca. Súd k takémuto záveru
oprávňuje stanovisko Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 236/06, podľa ktorého takéto
právnické osoby hospodária s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí aj keď práva

a povinnosti orgánov verejnej moci nerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich
do oblasti súkromného práva. V náleze sp. zn. I. ÚS 260/06 Ústavný súd ČR mimo iného konštatoval,
že je potrebné "reflektovať skutočnosť, že sa v činnostiach mnohých inštitúcii prelínajú aspekty

súkromnoprávne s verejnoprávnymi a rozhodujúce pre kvalifikáciu inštitúcie ako verejnej či súkromnej
potom je, ktoré aspekty prevažujú. Zaradenie skúmanej inštitúcie pod inštitúciu verejnú či inštitúciu

súkromnú tak musí vyplývať z "prevahy" znakov, ktoré sú pre inštitúciu verejnú alebo súkromnú
typické." V tejto súvislosti označil za podstatné: a) spôsob vzniku (alebo zániku) inštitúcie (z pohľadu
prítomnosti alebo neprítomnosti súkromnoprávneho úkonu), hľadisko osoby zriaďovateľa (teda či je
zriaďovateľom inštitúcie štát alebo nie je štát), c) subjekt vytvárajúci jednotlivé orgány inštitúcie (t.j.
či dochádza kreacii orgánov štátom alebo nedochádza), d) existencia alebo neexistencia štátneho

dohľadu nad činnosťou inštitúcie, e) verejný alebo súkromný účel inštitúcie. Ďalej Najvyšší správny súd
Českej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 8 As 57/2006 vyslovil, že finančné prostriedky obchodnej
spoločnosti založenej orgánom verejnej moci sú de facto finančnými prostriedkami orgánu verejnej moci.
Najvyšší správny súd v rozsudku uviedol, že by bolo v rozpore s ústavným právom na informácie,
ak by záležalo len na vôli povinnej inštitúcie, či vlastným úkonom (t.j. vložením vlastného majetku

do obchodnej spoločnosti) obmedzí alebo úplne vylúči časť svojej činnosti z kontroly verejnosti. Súd
uviedol, že nemožno akceptovať argumentáciu, že možno vylúčiť kontrolu verejnosti nad hospodárením
s finančnými prostriedkami len preto, že obchodná spoločnosť hospodári aj s vlastnými prostriedkami,
ktorých oddelenie nie je v hospodárení možné. Nakoniec uvádza, že vzhľadom na to, že právom
akcionára je podieľať sa na riadení obchodnej spoločnosti, jej zisku a likvidačnom zostatku pri zániku

spoločnosti a orgán verejnej moci je jediným akcionárom obchodnej spoločnosti, obchodná spoločnosť
fakticky sama predstavuje majetkovú hodnotu v portfóliu orgánu verejnej moci. Sťažnosti žalovaného sa
týkali výlučne výkonu funkcie žalobcu v spoločnosti SSDZ a.s., žiadnym spôsobom sa nezaoberali inými
aspektmi jeho osobnej integrity, preto je súd názoru, že žalobca je povinný strpieť vyššie naznačenú
mieru kritiky.

Obsahom sťažností, t.j. odpoveďou na otázku čo bolo predmetom kritiky žalovaného, bola otázka
nakladania so zverenými finančnými prostriedkami štátu a metódy používané pri výkone funkcie
žalobcu. Ako už bolo uvedené, hlavnými témami, ktorými sa žalovaný zaoberal, boli prenájom budovy
na Podjavorinskej ul. č. 4 v Bratislave, hospodársky výsledok spoločnosti SSDZ a.s. v 1. štvrťroku
2002, výkon práce pracovníkov údržby na súkromné účely žalobcu, predražený nákup prostriedkov

výpočtovej techniky, zvýšené náklady na nákup zariadenia budovy, v ktorej sídli spoločnosť a kancelárie
žalobcu. Uvedené otázky súvisia výlučne s fungovaním spoločnosti a výkonom funkcie žalobcu ako
predsedu predstavenstva spoločnosti SSDZ a.s. Vzhľadom na žalobcove vedúce výkonné postavenie v
spoločnosti SSDZ a.s. sa javí ako prirodzené, že žalovaný upriamil svoju pozornosť aj priamo na osobu
žalobcu.

Vo vzťahu k otázke, kde boli predmetné sťažnosti podané, resp. kde boli uverejnené platí, že miera
ochrany osobnostných práv je vyššia, čím hromadnejšie sa informácie šíria. Žalovaný adresoval
sťažnosti ministrovi zahraničných vecí SR, JUDr. Eduardovi Kukanovi, ako štatutárnemu orgánuministerstva, ktoré je jediným akcionárom SSDZ a.s. a predsedovi NKÚ SR. Druhú sťažnosť, ktorá
bola reakciou na nespokojnosť so spôsobom vybavenia jeho prvej sťažnosti, adresoval aj vtedajšiemu
predsedovi vlády, Mikulášovi Dzurindovi. Žalovaný mal tak záujem upozorniť na nedostatky len

úzky okruh predstaviteľov štátnych orgánov, ktorých legitímne predpokladal za príslušných sa jeho
sťažnosťou zaoberať. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, o obsahu sťažností informovali aj média, avšak
v konaní sa nepodarilo

preukázať, že by bol žalovaný iniciátorom medializácie skutočností uvedených v sťažnostiach.
Žalovanému tak nemožno klásť na zodpovednosť, že sa o obsahu sťažností dozvedela širšia verejnosť,
čo mohol žalobca považovať za zvýšený zásah do jeho osobnostných práv.

Žalovaný podal prvú sťažnosť v krátkom čase po tom, ako s ním bol skončený pracovný pomer v
SSDZ a.s. V tomto období mohol žalovaný osobitne pociťovať nespokojnosť so stavom fungovania
SSDZ a.s. Žalovaný uviedol, že si zo spoločnosti žiadne doklady nevzal, všetky skutočnosti uvedené
v sťažnostiach vychádzajú z jeho skúseností. Z uvedeného dôvodu je prirodzené, že žalovaný pristúpil
k podaniu sťažností v čase, kedy mal predmetné informácie čerstvo v pamäti. Žalobca uviedol, že

sťažnosti považoval za osobnú pomstu žalovaného voči nemu, pretože boli podané v čase, kedy sa
končilo funkčné obdobie žalobcu v SSDZ a.s., dôsledkom čoho sa opätovné ustanovenie žalobcu do
funkcie oddialilo. Ako vyplýva z rozhodnutia jediného akcionára, spísaného vo forme notárskej zápisnice
zo dňa 26.08.2002, žalobca bol vymenovaný do funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti SSDZ
a.s. s tým, že funkčné obdobie malo začať plynúť odo dňa zápisu do obchodného registra, najneskôr

od 30.09.2002. Súd je toho názoru, že obdobie, v ktorom boli sťažnosti podané, nemalo na menovanie
žalobcu do funkcie taký významný vplyv, že by tým vo výraznej miere a vo výlučnej príčinnej súvislosti
došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Navyše vymenovanie do funkcie bolo autonómnym
rozhodnutím akcionára ako výsledok jeho úvah a zvažovania.

Nielen čo, ale aj spôsob, resp. forma, akou je kritika podaná, je nutné skúmať pri posudzovaní

akceptovateľnosti kritiky. Sťažnosti boli adresované ministrovi zahraničných vecí a predsedovi NKÚ v
písomnej forme. Okrem kritických vyjadrení týkajúcich sa hospodárenia s majetkom spoločnosti SSDZ
a.s. a výkonom funkcie žalobcu, ktoré žalobca považoval za nepravdivé, skreslené a poškodzujúco
formulované, žalovaný vo svojich sťažnostiach použil aj výrazy ako "nábob" alebo "novodobý papaláš",
ktoré sa podľa žalobcu dotkli jeho cti a dôstojnosti, ohrozili a poškodili jeho vážnosť u všetkých

osôb, ktoré sa s podaním dostali do styku. Žalovaný uvedenými podaniami upozornil na konkrétne
nedostatky v činnosti tejto akciovej spoločnosti a na konanie žalobcu ako predsedu predstavenstva tejto
spoločnosti a jej generálneho riaditeľa. Sťažnosťou sťažovateľ prejavuje svoju nespokojnosť s určitým
konkrétnym stavom, pričom prejav nespokojnosti je možné vyhodnotiť i ako kritiku určitých pomerov,
ktorou sa objektu kritiky vyčítajú chyby a konkrétne nedostatky, pričom prípustná kritika je tá, ktorá

je vecná a konkrétna. Podaniu žalovaného nie je možné vytknúť absenciu vecnosti ani konkrétnosti,
naopak žalovaný jasne formuluje vo svojich podaniach ním videné nedostatky v činnosti spoločnosti,
v ktorej pracoval, vychádzajúc z pomenovania konkrétnych okolností, a preto podľa názoru súdu ide o
právne prípustnú kritiku formulovanú v sťažnosti. Vo vzťahu k výrazom ako "nábob" alebo "novodobý
papaláš" súd uvádza, že sa jedná o výrazy, spadajúce do kategórie hodnotiacich úsudkov, ktorých

význam zodpovedá téme sťažnosti nehospodárneho nakladania s verejnými prostriedkami. Vecnosť,
konkrétnosť a primeranosť sťažnosti vylučuje, že by primárnym cieľom žalovaného bolo sťažnosťou
hanobiť žalobcu. Navyše žalobca sa v žalobnej žiadosti odstránenia zásahu do svojej osobnostnej
integrity konkretizáciou zásahu vo forme použitia pejoratívnych výrazov na adresu žalobcu vôbec
nedomáha.

K vecnosti, konkrétnosti a primeranosti kritiky žalovaného v časti v ktorej žalobca videl neoprávnený
zásah do svojich osobnostných práv súd považuje za potrebné uviesť, že:

- v prípade prvého výroku sa sťažnosť týka manažmentu, teda (z kontextu celej sťažnosti )
predstavenstva a dozornej rady SSDZ, bez výlučnej väzby na žalobcu. Navyše v priebehu konanianebolo žiadnym relevantným spôsobom vyvrátené skutkové tvrdenie žalovaného, že budova zostala po
rekonštrukcii skoro štyri roky prázdna.

- bolo nesporné, že zamestnanci SSDZ vykonávali pre generálneho riaditeľa SSDZ a z jeho poverenia

práce v mesiacoch marec a apríl, pričom z doložených faktúr je zrejmé, že marcové práce boli
fakturované so splatnosťou k 24.4. resp. až 15.7., je preto pravdepodobné, že ku skončeniu pracovného
pomeru (koniec apríla) žalovaný nemohol mať o fakturácii prác vedomosť a vo vzťahu k druhej fakturácii
bol v čase podania sťažnosti skutkovo presný.

-skutkovétvrdenieoprepustenísiedmichriaditeľovvobdobíštyrochrokovbolorelevantnespochybnené

len na obdobie zopár mesiacov (od 15.10.2001), čo je však podstatné, toto tvrdenie nie je objektívne
spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, nakoľko patrí k výkonu jeho vtedajšej funkcie,
vrátane naznačeného motívu prepustenia - nerešpektovania rozhodnutia manažéra.

- ďalšie skutkové tvrdenia "uvažuje sa, ako sa bytov výhodne zbaviť", "katastrofálne podhodnotila plán
výnosov a nekvalifikovane pristúpila k tvorbe samostatného plánu akciovej spoločnosti", "vykonávala
bezplatnú správu objektu na Y. E. číslo X F. Q.", "pre predajcu automobilov BMW vo finančnom pláne

SSDZ bola vyčlenená čiastka 200.000,- Sk", "chce začať stavať na U. Č.. XX novú budovu za 300
miliónov korún" sú opäť bez priamej väzby na osobu žalovaného a týkajú sa hospodárenia akciovej
spoločnosti ako právnickej osoby.

- pravdivosť skutkového tvrdenia o nákupe zriaďovacích predmetov do sídla SSDZ a.s. bolo preukázané
v zmysle výstupu z kontroly vo výške 45-tich nákupov, pričom názor žalovaného o ich neprimeranosti

spolushodnotiacimiúsudkamivoväzbenažalobcu(pašalík,zrozprávky)jerovnakolegitímnyakonázor
o potrebe reprezentatívnych priestorov a nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. V
uplatnenom zvyšku tento napadnutý zásah nemá oporu v samotnom napadnutom texte ani jednej zo
sťažností.

- v skutkovej identifikácii ďalšieho zásahu "skresľujúco opisuje nákup výpočtovej techniky pre SSDZ"

absentuje vymedzenie v čom sú tvrdenia žalovaného skresľujúce a ako takéto skreslenie zasahuje do
osobnostných práv žalobcu (dominus litis), čo je dôležitým výrazom zásady "rovnosti zbraní" procesných
strán. Z textu sťažnosti je však zrejmé, že v súvislosti s týmto nákupom žalovaný kritiku smeruje proti
členke dozornej rady, takže ani táto časť sťažnosti nebola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv
žalobcu.

- napokon žalovaný kritizoval, že žalobca, aby zakryl a zlegalizoval svoje ekonomické nevedomosti,
uplatňuje v riadení systém tzv. referátnikov, prostredníctvom ktorých realizuje nákupy. Tvrdenie
žalovaného o ekonomických nevedomostiach žalobcu v príčinnej súvislosti so systémom nákupov je
opäť hodnotiacim úsudkom, teda subjektívnym názorom žalovaného, ktorý nemožno dokazovať. O
pravdivosti premís v tomto prípade súd nemal pochybnosti. Žalobca nemá ekonomické vzdelanie a

opísaný spôsob nákupov nespochybnila ani žaloba.

Žalobca v priebehu konania požiadal súd, aby zvážil, či žalovaným použité výrazy ako napríklad: "hlavný
dirigent orchestra", "veľkopanské spôsoby", "ministerstvo ho odložilo na výhodnú funkciu", "zmenil sa
na náboba, ktorý si, žiaľ, skvele a slobodne vegetuje vo svojom

pašalíku" alebo "Pán generálny riaditeľ W. sa za Vaším chrbtom môže z chuti rehotať", "možno sa

aj chystá na obsadenie nového miestečka, kde ešte lepšie bude môcť šafáriť s peniazmi, ku ktorým
by sa inak nikdy nedostal" a podobne, sú len "ostrosťou použitého jazyka", alebo hrubo urážlivé
výroky týkajúce sa jeho osoby. Vyhodnotenie takto použitých výrazových prostriedkov ako hodnotiacich
úsudkov je určite podstatné pre posúdenie, či kritika na adresu žalobcu vo forme hodnotiacich úsudkov
bola prípustná (oprávnená), t.j. či spĺňala kritériá kritiky vecnej, konkrétnej a primeranej. Podstatou kritiky

bolo nepochybne poukázať na spôsob napĺňania účelu právneho nástupcu príspevkovej organizácie,
obchodnej spoločnosti SSDZ a.s., ktorá vznikla na základe uznesenia vlády SR v pôsobnosti MZV
SR. K naplneniu kritéria vecnosti kritiky vo vzťahu k žalobcovi sa súd zaoberal vyššie, vecnosť a
konkrétnosť nemožno uprieť sťažnosti ani ako celku. V prvom rade kritizuje nedostatočnú kontrolu
výkonného manažmentu dozornou radou a ministerstvom, čo nakoniec dotvrdil prinajmenšom sporný

spôsob vybavenia sťažnosti, interný spor o prípustnosti kontroly a rozšírenie počtu členov dozornejrady. V ďalšom sa venuje hospodárskym výsledkom prvého štvrťroku 2002, kde tvrdenie o neprenajatí
22% bytov v držbe SSDZ a.s. nie je zjavne nekorektnou informáciou nielen podľa výstupu z kontroly
pod bodom b) zo Splnomocnenia, ale aj výročnej správy za rok 2002 verejne prístupnej na webovej

stránke SSDZ a.s. To isté platí o výške odsúhlaseného reprezentačného v pôsobnosti generálneho
riaditeľa a cestovného. Tieto a podobné nákladové položky odporučilo 2. zasadnutie dozornej rady v
roku 2003 uznesením 3/2003 znížiť o 1 mil Sk. Mieru vecnosti kritiky vychádzajúcu z korektných tvrdení
a následných reakcii samotnej obchodnej spoločnosti tak neznižujú vyššie citované hodnotiace úsudky,
tvoria obsahovo okrajovú súčasť sťažností a korešpondujú s legitímnym cieľom výkonu petičného práva.

Vzhľadom na ich rozsah v pomere k celému textu a na primeranosť výkonu petičného práva v rozsahu
dvoch, respektíve troch adresátov (i s prihliadnutím na pomocný personál) vyhodnotil súd obe sťažnosti
žalovaného ako prípustnú kritiku, pričom istá miera expresivity nemá na tento záver vplyv. Tu súd
považujezapotrebnéeštepoznamenať,žetzv.druhásťažnosťbolareakciounaneadekvátnupozornosť
MZV k pôvodnej sťažnosti, ktorá bola vybavená "odpoveďou" s nedostatkom už len elementárnych
náležitostí korešpondenčného styku, potom je zvýšená miera emotívnosti prejavu namierená primárne

proti ministerstvu oprávnená a pochopiteľná.

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby podľa § 13 Obč. zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka
existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení
alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť

neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou
na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie súd
uzavrel, že sťažnosťami žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu, nebola splnená ani jedna zo
základných podmienok pre vznik zodpovednostného vzťahu a úspešnosť satisfakčnej žaloby.

V dôsledku toho je potom bezpredmetné skúmať splnenie ďalších podmienok, potrebných pre uplatnený

nároknafinančnúnáhraduzanemajetkovúujmu,ktoréžalobcavkonanípreukazovalnajmävýpoveďami
svedkov a listinnými dôkazmi.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu
súd priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania, ktoré predstavujú trovy právneho
zastúpenia žalovaného v sume 7.882,54 EUR, za nižšie uvedené úkony právnej pomoci (nakoľko právny

zástupca žalovaného je platiteľom DPH, výška trov právneho zastúpenia je zvýšená o sadzbu DPH vo
výške 20%).

Súd určil výšku tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby podľa § 13 ods. 1 vyhl. č. 163/2002
Z.z., v znení účinnom do 31.12.2004, § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008
a § 10 ods. 8 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v platnom znení.

Náhrada trov právneho zastúpenia sa žalovanému priznáva za nasledovné úkony právnej služby
(jednotlivé sumy tarifnej odmeny za úkony právnej pomoci sa zvyšujú o sumu režijného paušálu, ktorý
bol za jednotlivé roky nasledovný - rok 2003 - 128,- Sk; rok 2004 - 136,- Sk; rok 2005 - 150,- Sk; rok
2006 - 164,- Sk; rok 2012 - 7,63 EUR, rok 2013 - 7,81 EUR, rok 2014 - 8,04 EUR):

1. prevzatie a príprava právneho zastúpenia 2003.................................324,57 EUR

2. vyjadrenie k žalobe zo dňa 03.03.2003 ............................................324,57 EUR

3. účasť na pojednávaní dňa 04.03.2003 ..............................................324,57 EUR

4. účasť na pojednávaní dňa 03.07.2003 ..............................................324,57 EUR

5. účasť na pojednávaní dňa 19.09.2003 ..............................................324,57 EUR6. účasť na pojednávaní dňa 09.12.2003...............................................324,57 EUR

7. účasť na pojednávaní dňa 02.03.2004...............................................324,84 EUR

8. účasť na pojednávaní dňa 18.05.2004 ..............................................324,84 EUR

9. účasť na pojednávaní dňa 14.12.2004 ................................................81,21 EUR

10. účasť na pojednávaní dňa 21.04.2005 ..............................................325,30 EUR

11. účasť na pojednávaní dňa 10.06.2005 ..............................................325,30 EUR

12. účasť na pojednávaní dňa 29.09.2005 ..............................................325,30 EUR

13. účasť na pojednávaní dňa 08.12.2005 ..............................................325,30 EUR

14. účasť na pojednávaní dňa 16.02.2006 ..............................................325,77 EUR

15. účasť na pojednávaní dňa 30.03.2006 ..............................................325,77 EUR

16. účasť na pojednávaní dňa 05.04.2006...............................................325,77 EUR

17. účasť na pojednávaní dňa 19.04.2006...............................................325,77 EUR

18. účasť na pojednávaní dňa 20.04.2006 ..............................................162,89 EUR

19. ďalšia porada s klientom dňa 14.09.2012 ...........................................32,97 EUR

20. ďalšia porada s klientom dňa 16.01.2013 ...........................................99,10 EUR

21. vyjadrenie k priebehu konania zo dňa 28.01.2013 .............................99,10 EUR

22. ďalšia porada s klientom dňa 01.02.2013 ...........................................99,10 EUR

23. účasť na pojednávaní dňa 04.02.2013 ................................................99,10 EUR

24. ďalšia porada s klientom dňa 25.03.2013............................................99,10 EUR

25. účasť na pojednávaní dňa 27.03.2013 ................................................99,10 EUR

26. účasť na pojednávaní dňa 19.06.2013 ................................................99,10 EUR

27. ďalšia porada s klientom dňa 29.10.2013 ...........................................99,10 EUR

28. účasť na pojednávaní dňa 30.10.2013 ................................................99,10 EUR

29. záverečné vyjadrenie zo dňa 12.12.2013 ............................................99,10 EUR

30. účasť na pojednávaní dňa 08.01.2014 ................................................99,33 EUR

Spolu...........................................................................................................6.568,78 EUR

Spolu + 20% DPH......................................................................................7.882,54 EUR

Súd nepriznal žalovanému náhradu za úkon právnej pomoci "účasť na pojednávaní dňa 19.10.2004". Zo
zápisnice z pojednávania dňa 19.10.2004 vyplýva, že právny zástupca žalovaného sa na pojednávaní

nezúčastnil z dôvodu zahraničnej pracovnej cesty. Súd rovnako nepriznal žalovanému náhradu za
úkon právnej pomoci "príprava a prevzatie zastupovania zo dňa 14.09.2012". Súdna prax dospela v
obdobných prípadoch posudzovania nároku na advokátsku odmenu k záveru, že tento úkon právnej
pomocijeadvokátoprávnenýúčtovaťlenjedenkrát.Prípadnázmenaprávnehozástupcuasňouspojenýúkon "prevzatie a príprava" nemôže zaťažiť druhého účastníka, t.j. neúspešného žalobcu, ktorý je na
náhradu trov konania povinný.

Náhradu trov konania je žalobca podľa § 149 ods. 1 O. s. p. povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia na tunajšom súde, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti

alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.