Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. júl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/568/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203504
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203504.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr. Dušana

Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, o 4.902,48 eur, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo 6. mája 2014 č. k. 10C/342/2014-88 a proti uzneseniu Okresného
súdu Dunajská Streda z 27. júna 2014 č. k. 10C/342/2014-108 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy označenia žalovanej a označenia prejednávanej veci

v úvodnej časti jeho rozsudku.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobkyne v celom rozsahu (ktorou sa
žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia majetkovej škody 4.085,40 eur a nemajetkovej ujmy
817,08 eur), pričom žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe
založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní
vedenom týmto súdom pod sp. zn. 23Er/139/2011 s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu
za nesprávny úradný postup) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9

ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
platnom a účinnom do 31. decembra 2012 (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm.
d/, § 44 ods. 1 a 2 E. p. (Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti v znení účinnom do 31.5.2011), § 101 ods. 2 a § 152 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom dôvodil o. i. tým, že vo
vyššie označenom konaní galantského okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup

súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu (predstavovaného rozhodcovským rozsudkom) so
zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a následnému zastaveniu exekučného konania a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie
bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípadnezistenia rozporu titulu so zákonom a udelenia poverenia (o aký tu nešlo) a navyše v prípade
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) táto lehota neplatí ani pre vydanie poverenia. Žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu, preto nemôže

byť splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a
žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom
žalovanej, ktorá si trovy nevyčíslila a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého

stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona

v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že

vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu
neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany

základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite,avšakdĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory,napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,
keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutie odôvodnil položkou č. 1a/
(ide zjavne o preklep, nakoľko v koncepte uznesenia je uvedená položka 7a) Sadzobníka súdnych
poplatkov).

Aj proti takémuto uzneseniu podala včas žalobkyňa odvolanie a navrhla ho zrušiť, namietajúc absenciu

odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho rozhodnutia. V sadzobníku
súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa Ústavy SR neprichádza do úvahy.
Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP (zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registra trestov v znení nesk. zmien a doplnení), ako prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa
predpisov účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a
o takýto prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a
jednoznačne stanovená a žalobkyni bola uložená v rozpore so zákonom. Spoplatňovanie procesného
úkonu sa musí riadiť časom začatia konania. V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné
oslobodenie), teda konanie bolo od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na
rozhodovaciu prax okresných súdov (Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota), ktoré
pristúpili k zrušeniu uznesení o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7a.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania obe veci ako
celok (pretože v prípade rozsudku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách
konania a u uznesenia povaha odvolacích námietok vylučovala len čiastočný prieskum správnosti

rozhodnutia, nakoľko sa tu dôvody pre uloženie alebo naopak neuloženie poplatkovej povinnosti museli
vzťahovať na celý poplatok) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
súdprvéhostupňaprejednalvecnapojednávaní,nešlotuokonanievoveciporušeniazásadyrovnakého

zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne
správny (keď súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec
predovšetkým správne posúdil po právnej stránke) a v prípade uznesenia naopak bolo treba prakticky
v celom rozsahu dať za pravdu odvolateľke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s podstatou argumentácie použitou súdom

prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia -
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne
jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho
s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo (opäť s už
vyššie spomenutou výnimkou) i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219

ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom
prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého

použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako v takmer všetkých ostatných tunajšiemu
súdu známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd
prvéhostupňavtejtoveciustanovením§9ods.2zodpovednostnéhozákonavznenízákonač.412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 5 - 9 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.

2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase
a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej
veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté by platilo aj v prípade tu neuplatnenej námietky

údajnou nesprávnosťou odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste
až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie
opačného názoru by malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie
súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).
Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych

konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej
úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 časti prvej vety pred bodkočiarkou E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné

konanie tvoriace základ pre nárok uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E. p.) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanieexekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/
a d/ (veta druhá); pričom ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne (veta tretia) a proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie (veta posledná).

Podľa čl. I § 41 ods. 2 E. p. vo vyššie priblíženom znení podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s

vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/) a to isté (o vykonateľnosti) platí v prípade vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a
schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Napokon podľa čl. I § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov (odkaz poznámkou č. 15 v tu citovanom zákone aj

na § 41 ods. 2 E. p.).

Prvé z práve odcitovaných ustanovení hovorí to, čo správne vyvodil aj súd prvého stupňa a síce, že
zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované
poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, vo všeobecnosti ustanovil lehotu 15 dní
od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu

so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia
zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí
(žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak

zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či

prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje)
a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto
aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť aj
dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol). Kým teda predbežný záver

o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na
začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať
a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd

lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti
na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť
(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho

postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Takéto závery sú platnými bez ohľadu na možnosť dopadu úpravy z ustanovenia čl. I § 44 ods. 2 vety
druhej E. p. v spojitosti s čl. I § 41 ods. 2 písm. d/ rovnakého zákona (v čase pred dotknutím druhého
z nich - rozumej čl. I § 41 ods. 2 písm. d/ - ustanovením čl. I bodu 2 a čl. III zákona č. 102/2011 Z.
z.) aj na rozhodcovské rozsudky vydávané rozhodcovskými súdmi alebo rozhodcami podľa zákona č.

244/2002 Z. z..Aj v prejednávanej veci tak muselo byť rozhodujúcim iba to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 23Er/139/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 10.2.2011 síce zareagoval „až“ uznesením z 30. júna 2011 č. k. 23Er 139/2011-48,

EX 1282/2011, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto rozhodnutie však pre
nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou z prejednávanej veci) a teda i zjavné jej
uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku nadobudlo
právoplatnosť (20.8.2011) a nasledované bolo zastavením exekučného konania (od 6.12.2011 taktiež
právoplatným uznesením Okresného súdu Galanta zo 6.10.2011 č. k. 23Er/139/2011-53 EX 1282/11).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne

správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez
citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite
(kde inak i pre prípad vzniku trov žalovanej platilo, že účastníčka by sa procesného práva na náhradu
vzdala najneskôr nepodaním odvolania proti rozsudku, ktorým jej požiadavka na náhradu trov konania

akceptovaná nebola - čím v tu diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania
výlučne v časti trov konania).

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa ale odvolací súd nariadil vykonanie opravy
zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti napadnutého rozsudku, spočívajúcej v nesprávnom označení
prejednávanej veci (keďže predmetom konania boli sumy 4.085,40 eur a 817,08 eur, spolu 4.902,48 eur

a nie sumy 4.085,40 eur a 686,76 eur ako bolo uvedené v napadnutom rozsudku) a v potrebe označenia
žalovanej spôsobom zodpovedajúcim zákonu aj žalobe (žalovanou je Slovenská republika /štát/, kým
Ministerstvo spravodlivosti je len osobou, prostredníctvom ktorej štát koná). Preto správne označenie
žalovanej má byť súladné s ustanovením § 21 ods. 4 a § 79 ods. 1 predposlednej vety O. s. p. a inak aj
tým, ako žalovanú v úvodnej časti tohto svojho rozsudku označil odvolací súd.

Napadnuté uznesenie o poplatkovej povinnosti za odvolanie nebolo správnym predovšetkým pre vadné
právne posúdenie veci.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP v znení platnom a účinnom do 30. septembra 2012 (teda aj v čase
začatia konania v prejednávanej veci dňom 27. septembra 2012 - pozn. odvolacieho súdu) od poplatku
je oslobodené (o. i.) súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

S účinnosťou od 1. októbra 2012 bolo práve odcitované ustanovenie zo zákona (i tu rozumej zo ZoSP)
vypustené a zároveň bol sadzobník doplnený tak, že sa v ňom bola za položku 7 vložená položka 7a,
podľaktorejpoplatokzožalobynanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20 eur (v tejto súv. por. čl. II body 3 a 14 a čl. VII

zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v
znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony).

Podľa § 6 ods. 2 prvých dvoch viet ZoSP ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni a poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.Podľa § 18ca ZoSP (inak ustanovenia nadpísaného marginálnou rubrikou „Prechodné ustanovenie k
úpravám účinným od 1. októbra 2012“ a do ZoSP vloženého práve zákonom č. 286/2012 Z. z., tu por.
i čl. II bod 12 takéhoto zákona) z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30.
septembri 2012.

V prejednávanej veci nemohlo byť absolútne žiadnej pochybnosti o tom, že konanie (ako celok) tu začalo
ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona, vyjadrujúceho úmysel tuzemského zákonodarcu opustiť u
konanívoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnejmocialebojeho

nesprávnym úradným postupom (ďalej tiež „konania o zodpovednostných nárokoch voči štátu“) inštitút
vecného oslobodenia od súdnych poplatkov. Pri posudzovaní legitimity zámeru súdu prvého stupňa
zaťažiť žalobkyňu poplatkovou povinnosťou za odvolanie bolo rozhodujúcim to, že aj pri uzákoňovaní
vypusteniaustanovenia,oslobodzujúcehoodsúdnychpoplatkovkonaniaozodpovednostnýchnárokoch
voči štátu, bola príslušná úprava sprevádzaná štandardným prechodným ustanovením, zakotvujúcim
zjednodušene to, že po začatí hry sa jej pravidlá nemajú meniť. Z pohľadu existencie či neexistencie

poplatkovej povinnosti pritom význam mal len stav v čase začatia konania (opäť rozumej ako celku),
pretože opak (úmysel vyberať v konaniach začatých pred nadobudnutím účinnosti diskutovanej právnej
úpravy „aspoň“ poplatky za odvolacie konania, začaté až po nadobudnutí účinnosti zákona č. 286/2012
Z. z.) mal byť vyjadrený presne a nedostatok takéhoto presného vyjadrenia bolo treba vyložiť na ťarchu
štátu a nie potenciálneho poplatníka. To musí platiť tým skôr, ak pomôcť si tu nejde ani pokusmi

odvolávať sa na úpravu z taktiež vyššie citovaného § 6 ods. 2 ZoSP, použiteľného len v prípadoch
ustanovenia poplatku za konanie (o aký prípad tu pre spoplatnenie iba žaloby - na rozdiel od iných
prípadov uvedených v položkách 5 písm. a/ - d/, 9a, 10 písm. e/ - h/ a 18a sadzobníka - nejde) a
predpokladajúceho v odvolacom konaní vo veci samej (o aké by zhodou okolností v tejto konkrétnej veci
šlo) poplatky rovnakou sadzbou ako v konaní na súde prvého stupňa, keďže takouto argumentáciou

by aj v prejednávanej veci šlo dospieť iba k záveru o nulovej sadzbe poplatku (čiže o nemožnosti jeho
vyrubenia).

Uloženie poplatkovej povinnosti preto nemohlo obstáť (zvlášť ak so žalobkyňou bolo treba súhlasiť
i v tom, že napadnuté uznesenie neobsahovalo žiadne dôvody a bolo tak nepreskúmateľným) a
odvolaciemu súdu tak neostalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (práve uvedené

nerešpektujúce) podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ aj i/ O. s. p. i s použitím ustanovenia § 12 ods. 3 ZoSP
zrušiť (s nutnosťou suplovania tým pasivity súdu prvého stupňa, ktorý za vyššie opísaného stavu vecí
aj podľa § 210a O. s. p. mal odvolanie vybaviť tak, že mu plne vyhovie sám, ale tak neurobil).

Napokon o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. nepriznaním
náhrady žalovanej, rozhodujúcim tu totiž bol výsledok konania vo veci samej, kde žalobkyňa neuspela a

úspešná bola naopak žalovaná (v časti o poplatkovej povinnosti šlo o vzťah žalobkyne a štátu), žalovaná
však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 1 O.
s. p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.