Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. júl 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/210/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226253
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226253.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova

25, IČO: 35807598, zastúpený zástupcom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Grösslingova
4, proti žalovanému: Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.09.2012 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby

súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.131,30 eur, a to z titulu
náhrady majetkovej škody v sume 2.609,42 eur a nemajetkovej ujmy v sume 521,88 eur. Žalobca si v
žalobe zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že majetková škoda a
nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín.

Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade

s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere, navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu ako oprávnený navrhol vykonať pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 300500031
uzavretej s dlžníkom O. F.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX 5124/2011. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe
postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil jeho návrh na

vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, t.j.
Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie
konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť
o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Napriek povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo.

Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o tejto žiadosti, rozhodol až dňa 24.05.2011,
a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Pritom konanie sa začalo dňa 30.03.2011.K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 55
dní). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie príslušného súdneho spisu exekučného
súdu. Žalobca vo svojej žalobe tiež uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu,

ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum jeho
doručenia súdu, pretože použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie
exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. V predmetnom prípade podľa jeho názoru
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného

obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa
poškodený žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti žaloby žalobca poukazuje
na to, že podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 sa robil rozdiel medzi exekučnými
titulmi a podľa znenia Exekučného poriadku účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi
exekučnými titulmi. Preto mal exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti bez ohľadu na to, či išlo rozhodnutie riadneho súdu,
rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo notársku zápisnicu. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa
ustanovenia § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie
týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu

nároku žalobcu na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.

Základom žalobou uplatneného nároku je tak tvrdenie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe
Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal dopustiť v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod
sp.zn. 60Er/1080/2011, a to tým, že v rozpore s Exekučným poriadkom nerozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Tento postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase bez zbytočných prieťahov a bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou vzniku
materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Materiálnu škodu žalobca vyčíslil v sume
2.609,42 eur, pričom predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná

právoplatným rozhodnutím všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. K vzniku nemajetkovej
škody, ktorú vyčíslil v sume 521,88 eur uviedol, že ak by došlo k včasnému rozhodnutiu súdu, žalobca
mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia
vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia
bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho

hospodára. Nemajetkovú ujmu vníma ako spravodlivú satisfakciu. U členov riadiacich orgánov žalobcu
a u jej majiteľov nastali pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a
rovnosť spoločnosti. Táto situácia ovplyvnila ďalšie postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Dôvody uplatnenia nemajetkovej ujmy zhrnul v
závere tak, že táto predstavuje primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
vecí a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Samotnú výšku nemajetkovej ujmy určil

ako jednu pätinu z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Zhrnúc ďalšie uvedené dôvody podanej žaloby žalobca poukázal okrem iného na nezákonnosť postupu
exekučného súdu tým, že preskúmaval v exekučnom konaní exekučný titul.

Žalovanému bola výzva na vyjadrenie doručená dňa 21.12.2012. Dňa 09.12.2013 bolo súdu doručené
vyjadrenie žalovaného zo dňa 05.12.2013. Žalovaný v ňom uviedol, že žaloba žalobcu je zmätočným
podaním, pretože sa v nej vyskytujú viaceré nedostatky. Žalobca neuviedol ani spisovú značku
príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako je dátum doručenia podania na súd
a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz,

ktorý by preukazoval vznik škody a nemajetkovej ujmy. V skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť
na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca. Neoznačenie spisovej značky exekučného
konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo
jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušeniejeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na možnosť súdu
odmietnuť takéto podanie podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo žaloby ďalej nie je
zrejmý ani titul na náhradu škody. Žalobca jednak namieta nezákonné rozhodnutie, teda zamietnutie

žiadosti o vydanie poverenia súdneho exekútora a jednak namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov v konaní. Čo sa týka namietaných prieťahov v konaní je potrebné poukázať na skutočnosť,
že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca ani v rámci
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti
na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi súdu, resp. podania ústavnej sťažnosti. Žalovaný

má takisto za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, táto právomoc má iba predseda príslušného súdu alebo Ústavný súd Slovenskej
republiky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca podal žalobu pred uplynutím šiestich mesiacov
odo dňa, kedy bola žalovanému doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, teda odo dňa 23.04.2012. Tým nerešpektoval § 16 ods.1 a § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z..
Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. V rámci predbežného prerokovania

nároku žalobca na základe výzvy žalovaného neposkytol žiadnu súčinnosť, čím zmaril akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebné splniť tri podmienky súčasne. Ide o existenciu
nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi prvou a druhou podmienkou. K
existencii prvej podmienky uviedol, že zákonná 15 dňová lehota na poverenie súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré začali po 01.06.2011 neplatí ak ide o exekučný
titul, ktorým je rozhodnutie rozhodcovských súdov. Preto akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15 dňovej lehote v exekučných konaniach
začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pri konaniach začatých pred 01.06.2011 je
potrebné si vykladať dovtedy účinné znenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku tak, že toto

ustanovenie zahŕňa aj rozhodnutia rozhodcovských súdov. Takýto výklad zodpovedá aj autentickému
výkladu, ktorý podala Národná rada Slovenskej republiky. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 16/02, podľa ktorého samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vo vzťahu k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní uviedol, že je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie

právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa premietol do rozhodnutia súdu
o zamietnutí tejto žiadosti, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale by mohli viesť k
záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné
považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať v
tomto konaní. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom

úradnom postupe. Poukázal ďalej na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd
nepoverí exekútora 15 dňová lehota neplatí, čo zodpovedá tomu, že ide o zložitý proces posudzovania
žiadosti.Ďalejuviedol,ženiejemožnésúhlasiťstvrdenímžalobcuoprekročenírozhodovacejprávomoci
exekučného súdu, keď vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, pretože v zmysle
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že

vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, a
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný
takisto poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len

v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, v rozhodnutí
vydanom v disciplinárnom konaní, v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo,
žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovalebovprávoplatnomrozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca si vo vzťahu k týmto predpokladom nesplnil ani povinnosť
tvrdenia ani povinnosť ich preukázania. Žalovaný takisto vzniesol všeobecnú námietku premlčania pri

každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009. Túto námietku premlčania odôvodnil s poukazom na § 19
ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.. V časti uplatnenej majetkovej škody žalobca nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik
a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení, ochrana

osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Ohľadom uplatnenej nemajetkovej
ujmy poukázal žalovaný na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty
a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže nemajetkovú ujmu si v konaní uplatňujeprávnická osoba. Žalobca žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov. Taktiež nespresnil v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či

rozumnou úvahou. Spôsob jej určenia vo výške 20 % z istiny a príslušenstva je krajne nesprávny.
Ako ďalší dôvod na zamietnutie žaloby žalovaný poukázal na negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou
ako aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov, ďalej na povahu a predmet konaní,
v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, kedy všetky zložky štátnej moci zamerali
svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že činnosť žalobcu

na trhu spotrebiteľských úverov podmienila potrebu ochrany práv spotrebiteľov. S prihliadnutím na
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými
mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v
takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv
musí byť považované za dostačujúce. Záverom žalovaný poukázal na skutočnosť, že pre vznik práva na

náhraduškodyjenevyhnutnáajbezprostrednáapriamapríčinnásúvislosťmedzipríčinouvznikuškodya
touto škodou. Pritom je nepostačujúce, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný, nepriamy. Preto nemožno
konštatovať, že postupom okresného súdu vznikla škoda. Žalovaný si v tomto vyjadrení uplatnil aj právo
na náhradu trov konania. Toto vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi
riadne doručené.

Na prejednanie žaloby súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením
sa s listinnými dôkazmi a to: žiadosťou súdneho exekútora Rudolfa Krutého zo dňa 12.04.2011 z
pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 60Er/1080/2011, zápisnicou spísanou pred
súdnym exekútorom zo dňa 30.03.2011, uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 10.05.2011 sp. zn.

60Er/1080/2011 a uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.06.2011 sp. zn. 60Er/1080/2011. Po
tomto oboznámení sa so žalobou a listinnými dôkazmi súd zistil tento pre rozhodnutie o žalobe podstatný
skutkový stav:

Dňa 21.04.2011 bola Okresnému súdu Trenčín, ako exekučnému súdu, doručená žiadosť súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 12.04.2011 sp.zn. EX 5124/11, v prospech oprávneného
žalobcu, proti povinnému O. F.. O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd v konaní vedenom pod sp.zn.
60Er/1080/2011 tak, že dňa 10.05.2011 uznesením č.k. 60Er/1080/2011 - 10 túto žiadosť zamietol.
Exekučný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že predložený exekučný titul nie je spôsobilým exekučným
titulom, pretože priznáva plnenie zákonom nedovolené. Následne exekučný súd exekučné konanie

zastavil.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosti
podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa§9ods.4zákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociprávonanáhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím oväzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovujeinak.Vprípade,akibasamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

Súd na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobe zistil, že tento si uplatňuje právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote a nevykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok. Súd preto zisťoval existenciu nesprávneho úradného postupu, t.j. v

prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu zbytočných prieťahov v
konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia.

Na predmetné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinný ku dňu začatia exekučného konania.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Exekučný poriadok pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia lehotu súdu neurčuje. Tento záver súdu v tomto konaní je v súlade aj s početnou
existujúcou judikatúrou súdov Slovenskej republiky (napr. aj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
19Co/214/2014, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 1Co/206/2014, rozsudok Krajského súdu

v Nitre sp.zn. 26Co/182/2014, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/289/2014.) V
tejto súvislosti pomerne vyčerpávajúcim spôsobom Krajský súd v Nitre vo vyššie uvedenom rozhodnutí
uviedol, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o
plynutiektorejsaopieraajžaloba žiadajúcnáhraduškodyvzmyslezákonač.514/2003Z.z..Poukazujúc
na úmysel zákonodarcu súd konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v

tejto lehote „poverí“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od
01.06.2010 neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. notárske zápisnice, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmetačasplnenia,akpovinnáosobavnotárskejzápisnicisvykonateľnosťousúhlasilaavykonateľné
rozhodnutiarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.Vtomtoprípadesajednalooexekučný

titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto
lehota 15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva
z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a
systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútoravykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto
časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by

mal úmysel, aby lehota 15 dní sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných
ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...). Lehota 15 dní upravená v
44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t.j. o zamietnutí

žiadosti alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
Svedčí tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s
použitím slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného
slova „rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu
rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už pozitívne alebo negatívne (§

44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca nemal
na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. S týmto názorom sa plne stotožňuje aj konajúci súd. Preto už iba samotné tvrdenie
žalobcu o tom, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, pretože nerozhodol v zákonnej lehote,
nie je pravdivé. Vzhľadom k tomu, že skutočnosť, od ktorej žalobca odvodzuje svoj žalobný návrh

nie je daná, potom nie je daný ani nevyhnutný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, t.j. existencia nesprávneho úradného postupu. Už len pre uvedené
skutočnosti je žaloba žalobcu vychádzajúca z uvádzaného dôvodu existencie nesprávneho úradného
postupu nedôvodná.

K dôvodom žaloby, ktoré mali spočívať v nesprávnosti postupu exekučného súdu tým, že preskúmaval v
exekučnom konaní exekučný titul, súd uvádza, že tieto dôvody nie sú podstatné pre rozhodnutie súdu o
tejto žalobe. Na základe tejto žaloby v tomto konaní súd nemôže posudzovať správnosť postupu súdu v
exekučnom konaní, pretože nie je príslušným na rozhodovanie o správnosti postupu súdu v konkrétnom
exekučnom konaní. Príslušným na toto rozhodnutie je napríklad aj odvolací (exekučný) súd. Správnosť

tohto postupu, resp. správnosť rozhodnutia je preskúmavaná v takomto odvolacom, resp. v dovolacom
konaní. V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z
3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, z 26. septembra 2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010 a uznesenia z 29. marca
2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez
účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy,atovtakomrozsahu,vakommutoumožňujúvnútroštátneprocesnépravidlávrámciobdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Správnosť tohto postupu, resp. správnosť rozhodnutia
je preskúmavaná v odvolacom, resp. v dovolacom konaní. Súd takisto považuje za potrebné uviesť,

že správnosť postupu exekučného súdu nebola podrobená prieskumu odvolacieho súdu v odvolacom
konaní, pretože žalobca sa proti rozhodnutiu exekučného súdu odvolal, avšak vzal ho späť. Exekučný
súd vo svojom rozhodnutí, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora, uviedol, že predložený exekučný
titul nie je spôsobilým exekučným titulom, pretože okrem toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené
a odporuje dobrým mravom.

K žalobcom vyčíslenej výške materiálnej škody súd uvádza, že výšku tejto škody žalobca riadne
neodôvodnil. Uviedol iba, že táto škoda je tvorená istinou s príslušenstvom, ktorá mu nemôže byť viac
priznaná proti dlžníkovi. Súdu zo žaloby, jej odôvodnenia a po oboznámení sa s listinnými dôkazmi nie
je zrejmé, ako presne dospel k tejto výške škody. V tejto časti teda žalobca neuniesol ani bremeno

tvrdenia, teda nesplnil si povinnosť riadne uviesť skutočnosti, ktoré sú rozhodné pre rozhodnutie súdu
o jeho žalobe.

Súd k dôvodom žaloby ďalej uvádza, že všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva
na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje

žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd
Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v dôsledku napríklad nesprávneho úradného
postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda
žalobca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva na súdnu ochranu a porušenie princípovprávneho štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi týmito porušeniami a vznikom škody,
uložil žalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná.
Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade

s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade

škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný
súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli
oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Nad rámec potreby tohto rozhodnutia súdu uvádza aj nasledovné. Žalobcom uvádzané dôvody, od
ktorých odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy, a to že postupom exekučného súdu

došlo k vnútorným zásahom do spoločnosti, k ovplyvňovaniu jeho podnikateľského plánovania a
rozhodovania, k strate legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, k strate dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a k zamedzeniu vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie, sa súdu javia ako zjavne účelové. Podľa názoru súdu priama príčinná súvislosť medzi
rozhodnutím exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda

medzi zrealizovanou právomocou exekučného súdu a uvedenými skutočnosťami nie je daná. O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie (napr. nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a
vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí
iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť

treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo
všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že
nebyť protiprávneho konania (opomenutia konania) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou
škody je iná skutočnosť zodpovednosť za škodu nenastáva. V danej veci nie sú uvádzané všeobecné

predpoklady príčinnej súvislosti splnené.

Vzhľadom k tomu, že súd zamietol žalobu žalobcu z vyššie uvedených dôvodov, nevykonal v záujme
hospodárnosti konania dokazovanie ohľadne skutočnosti, či si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody,
ktorého sa domáha v tomto konaní, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl.

zákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Vprípade,žebytomutaknebolo,
súd by žalobu zamietol z tohto dôvodu.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo

veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto

rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu

nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.O trovách konania súd rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania, pretože žalovaný
bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov konania si uplatnil vo svojom vyjadrení. Rozsudok

súdu bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 2. júla 2015. V lehote troch dní odo dňa
vyhláseniarozsudkusižalovanýtrovykonanianevyčíslil.Vzhľadomktomu,žezobsahuspisumužiadne
trovy konania nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania nepriznal, neviazaný v zmysle § 151 ods.2
Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v rozsudku, ktorým sa
konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.