Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/8/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8709211256
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8709211256.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.
Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci navrhovateľa HUKOS, spoločnosť s ručením
obmedzeným Poprad, Teplická cesta 1, Poprad, IČO: 31 713 165, právne zastúpený JUDr. Jaroslav
Sidor, advokát, so sídlom Zdravotnícka 6, Poprad, proti odporcom 1) Ing. P. P., P., Y. XXXX/XX, štátne
občianstvo Slovenská republika, právne zastúpený Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom so sídlom
Mnoheľova 17, Poprad, 2) P. L., bytom P. X - K., X. XXX/XX, P., štátne občianstvo F. republika, zastúpený
U. L., bytom P., X. XXX/XX, 3) L. O., F. O. X., U. XXXX/X, štátne občianstvo Slovenská republika, 4) N.
L., P. B. XXXX/X, štátne občianstvo F. republika, 5) L. L., P. B. XXXX/X, štátne občianstvo F. republika,
6) R. T., F. O. X., U. XXXX/X, štátne občianstvo F. republika, zastúpená L. O., bytom U. XXXX/X, F. O.
X., v konaní o určenie vlastníckeho práva s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Poprad č. k. 12C 112/2009-336 zo dňa 11. 9. 2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e sa rozsudok vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do
30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Protinávrhy odporcov vylúčil na samostatné konanie.

V rozhodnutí súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že mal za preukázané, že návrh navrhovateľa
nie je dôvodný, pretože navrhovateľ nepreukázal nadobudnutie vlastníctva vydržaním ani z iného titulu
uvedeného v zákone. Navrhovateľ svoj nárok odôvodnil vydržaním sporných častí parciel, ako boli
zakreslené v pripojených geometrických plánoch, už jeho právnymi predchodcami. Vstup do držby
v priebehu konania špecifikoval rokom 1993, nakoniec tak, že do oprávnenej držby ako prvý vstúpil
jeho právny predchodca organizácia ZO Zväzarmu dňa 1.6.1988, kedy hospodárskou zmluvou
stavba svojpomocnej dielne s pozemkom a oplotením mu bola odovzdaná do užívania, a následne
tieto nehnuteľnosti nerušene užíval už ako občianske združenie Automotoklub, a tieto previedol ako
nemajetkový vklad do spoločnosti Autoklub s.r.o. a v poslednom rade na navrhovateľa. Vydržacia doba
mala uplynúť rokom 1998, najneskôr v roku 2003. Po prevode obchodného podielu predstavujúceho
tiež parcelu parc. č. 2425/4 spoločnosťou 2M spol. s r.o. v súvislosti s navýšením základného imania
sa teda stal vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá v reáli bola ohraničená oplotením. V držbe bol nerušený,
jeho vlastnícke právo spochybňované nebolo. Až neskôr pri realizácii stavby vlastníctvo časti parcely
bolo spochybnené zápisom iných vlastníkov v príslušnej evidencii, dôsledkom čoho bolo to, že nemôže
skolaudovať zrealizované stavby. Je preto možné konštatovať, že podľa tvrdenia navrhovateľa jeho
právni predchodcovia vstúpili do držby a vec držali na základe omylu skutkového spočívajúceho v tom,
že s parcelou 2425/4 mali nadobudnúť aj susediace pozemky v rozsahu danom oplotením.

Podmienku vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k veci je oprávnená
držba spôsobilej veci, trvajúca po zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Držiteľ musí byť v dobrej viere
o existencii držaného práva so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Či je držiteľ v dobrej viere alebo
nie, je treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)
samotného účastníka, a je treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú je možné
s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od neho požadovať, nemal, resp. nemohol mať po
celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Oprávnená držba sa
opiera o omyl držiteľa, ktorý sa domnieva, že je subjektom držaného práva. Oprávnená držba spočíva
na objektívne ospravedlniteľnom dôvode. Omyl môže byť skutkový alebo právny, pričom právny omyl je
ospravedlniteľný iba výnimočne. Oprávnená držba spravidla spočíva na skutkovom omyle; držiteľ je v
omyle ohľadne skutkových okolností, ktoré majú za následok vznik vecného práva. Dobrá viera držiteľa
sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť. Ochrana skutočného
vlastníka je zaručená zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv, než má sám. Túto zásadu
možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek
pochybnosť zrejme, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Dobrá viera
musí byť pri tom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi
sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie
tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať
v oprávnenej držbe. Dobrú vieru ako psychický stav nie je možné priamo dokazovať. Je možné však
na ňu usudzovať z okolností, v ktorých sa tento stav prejavuje. Tieto okolnosti musí v prípade sporu
preukazovať držiteľ. Už nadobudnutú dobrú vieru môže držiteľ tiež stratiť. Dôjde k tomu okamihu, kedy
sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec
patrí. Na tom nemení nič skutočnosť, že držiteľ bude v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere,
ku strate dobrej viery postačí, ak držiteľ pri obvyklej opatrnosti (t. j. z objektívneho hľadiska) musel dôjsť
k záveru, že mu vec nepatrí.

V danom prípade sa jedná o posúdenie obdobia od roku 1988 v čase platnosti a účinnosti občianskeho
zákonníka v znení platnom od 1.4.1983, kedy mal právny predchodca navrhovateľa vstúpiť do
oprávnenej držby a Občianskeho zákonníka účinného od 1.1. 1992, teda v čase, kedy mala uplynúť
vydržacia doba. V prejednávanej veci zistený skutkový stav dobrú vieru navrhovateľa, resp. jeho
právnych predchodcov pri vstupe do držby, ako aj počas plynutia zákonom stanovenej vydržacej doby
konštatovať neumožňuje.

Novovytvorená parcela evidovaná v reg. C správy katastra pod číslom 2425/4 o výmere 50x45 m2
tak, ako bola zakreslená v geometrickom pláne vyhotovenom strediskom Geodézie v Kežmarku, pod
č. 241-1-3403-87/79 , ktorý sa stal podkladom pre zápis parcely do príslušnej evidencie nehnuteľností,
mala výmeru 2250 m2 a bola vytvorená z časti parcely č. 3353 vedenej ako konfiškát o výmere
1422 m2 a z časti vyvlastnených pozemkov o výmere 828 m2. Automotoklub Zväzarmu po prevode
správy majetku požiadal správny orgán o vydanie kolaudačného rozhodnutia deklarujúc, že stavba
bola zrealizovaná podľa projektovej dokumentácie a stavebného povolenia. V rámci kolaudačného
konania predmetom posúdenia bolo o.i. oplotenie a verejné osvetlenie. Oplotenie stavebníkom bolo
zrealizované oproti skutočnej výmere pozemku zjavne v neprospech susedných parciel. Takúto prax
ozrejmila svedkyňa M. O. tým, že takéto pozemky boli prakticky všetkých a vytýčenie hraníc pozemkov
nikto nekontroloval. Vstup organizácie AMK Zväzarmu do oprávnenej držby v roku 1988 preukázaný
nebol pre chýbajúci titul. V tomto roku sa organizácia AMK Zväzarmu stala iba užívateľom budovy a
parcely č.2425/4 na základe hospodárskej zmluvy, ktorá bola legitímnym titulom užívania nehnuteľností.
Nadobúdateľ preto nemohol byť v dobrej viere, že mu vec patrí. Podľa vtedy platných predpisov
nadobúdateľ mohol nehnuteľnosti formálne získať do vlastníctva na základe hospodárskej zmluvy o
prevode vlastníctva, ktorá však uzavretá nebola. V takomto prípade by súd mohol uvažovať o legitímnom
právnom titule pre vstup do držby aj sporných nehnuteľností , aj keď by bola prípadne hospodárska
zmluva neplatná.

Prvýkrát je uvedený zápis vlastníckeho práva organizácie AMK Zväzarmu k parcele č. 2425/4 ako
zastavanej plochy o výmere 2250 m2 na LV č. XXXX k.ú. P. v roku 1991 s poznámkou výkazu zmien
pod č.149/91 s odvolávkou na hospodársku zmluvu č. 06/88 z roku 1988. Skúmať otázku vydržania je
preto náležité od uvedeného roku 1991, kedy právny predchodca navrhovateľa mohol začal nakladať
s vecou, teda zastavanou plochou ohraničenou oplotením, ako s vlastnou. Vychádzajúc z okolností
prípadu je možné konštatovať, že každý právny predchodca navrhovateľa i navrhovateľ samotný pri

zachovaní priemernej obozretnosti mohli pri prevode prípadne prechode nehnuteľností nadobudnúť
dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti mu nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnosti v tvare,
výmere a v hraniciach, ktoré malo tvoriť oplotenie, ale iba k parcela 2425/4. V skutočnosti právny
predchodca začal užívať oplotený areál odlišného tvaru a výmery presahujúcej 3000 m2 tak, ako to
kvantifikoval odporca v prvom rade a navrhovateľ prakticky potvrdil s odkazom na schvaľovací protokol
bývalého ONV v Poprade zo dňa 31.10.1979. Presnú výmeru fakticky užívaných pozemkov nebolo
možné zistiť vzhľadom ku skutočnosti, že oplotenie areálu sa zachovalo iba v torze. Žiadny právny
predchodca navrhovateľa nemohol byť preto dobromyseľný pri vstupe do držby vzhľadom na všetky
okolnosti. Jeho skutkový omyl nemohol prerásť v právny stav.

Dobromyseľnosť počas plynutia vydržacej doby ohraničenej navrhovateľom od roku 1988, do
roku 1998 resp. roku 2003, ktorá je rovnako podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva, tiež
preukázaná nebola . Túto spochybňujú geometrické plány vyhotovené na zákazku samotných právnych
predchodcov navrhovateľa a navrhovateľa, slúžiace k v výkonu stavebnej činnosti resp. prevodu
časti nehnuteľnosti z roku 1993, 1997, 2008. Všetky parcelu č. 2425/4 vyobrazujú podľa platného
stavu v tvare zanesenom do katastrálnej mapy na základe geometrického plánu z roku 1979, nie v
tvare vytvorenom oplotením. Navrhovateľ deklaroval vlastnícke právo parciel, ktoré sa z časti rovnako
nachádzali za oplotením daného areálu/ napr. časť parc. č. 2425/90/, v osvedčení vyhlásenia o vydržaní,
vyhotovenom notárom JUDr. Čabrom dňa 22.12. 2005, kde na rozdiel od tvrdení v tomto konaní uviedol,
že do držby vstúpil jeho právny predchodca najneskôr v roku 1990 a vydržacia doba uplynula v roku
2000, čo rovnako spochybňuje jeho tvrdenia o vstupe do oprávnenej držby a plynutí vydržacej doby.

Spochybnenie vlastníckeho práva odporcu v prvom rade, resp. jeho právnej predchodkyne s poukazom
na odôvodnenie rozhodnutia iného súdu a výpovede svedka JUDr. L. súd prvého stupňa nepovažoval za
preukázané. Ani v samotnom odôvodnení rozhodnutia iného súdu, ktoré nie je pre súd záväzné, ani vo
výpovedi svedka sa neuvádzajú také jednoznačné skutočnosti, ktoré by odporcu v prvom rade vylučovali
z vlastníctva spornej nehnuteľnosti. Pôvodní pozemkovoknižní vlastníci vlastnícke právo odporcu k
parcele, ktorá mala byť premetom vydržania, nenapadli. Platí teda údaj katastra. Súd bol preto povinný s
označeným účastníkom konať. Navrhovateľ pri svojom tvrdení bez podania negatórnej žaloby neoznačil
iných účastníkov konania na strane odporcu, ktorým by malo namiesto odporcu vlastnícke právo k
spornej parcele svedčiť a ktorí by boli súdnym rozhodnutím o určení vecného práva k nehnuteľnosti
viazaní. Absencia takéhoto účastníka konania zakladá sama osebe nedostatok pasívnej legitimácie
na strane žalovaného a už z tohto dôvodu by bola žaloba v časti zamietnutá. Voči ostatným odporcom
pasívna legitimácia spochybnená nebola.

Svedkyňa C. sama nevedela presne ani časovo špecifikovať, či štatutárny zástupca navrhovateľa
mal mať záujem o odkúpenie práve tej časti pozemku, ktorý je predmetom konania, preto jej výpoveď
súd vyhodnotil ako všeobecnú bez objasnenia dôkaznej situácie. Tvrdenie odporcu v prvom rade, že
sporné pozemky užívalo družstvo, a preto navrhovateľ nesplnil podmienku vydržania súd vyhodnotil ako
účelové, pretože logicky pozemky za oplotením užívať družstvo nemohlo a ani neužívalo.

Súd prvého stupňa zamietol ďalšie návrhy odporcu v prvom rade na doplnenie dokazovania, pretože
doposiaľ vykonané dôkazy považoval za postačujúce pre rozhodnutie vo veci.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. V odvolaní okrem
iného uviedol, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so všetkými zistenými
skutočnosťami, ktoré jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti ovplyvňujú (objektívne) presvedčenie držiteľa
o tom, že mu vec alebo právo patrí a vo väzbe na všetky zistené skutočnosti sa súd prvého stupňa
súčasne nevysporiadal aj s otázkou bežnej opatrnosti vo vzťahu k skutkovému omylu žalobcu a
jeho právnych predchodcov, najmä či tento skutkový omyl je ospravedlniteľný a či teda v tomto
konkrétnom prípade bol navrhovateľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný a držiteľ oprávnený
a či platí vyvrátiteľná právna domnienka vyjadrený v ust. § 130 ods. 1 OZ, že aj pri pochybnostiach
sa predpokladá, že držba je oprávnená. Pri hodnotení pomeru plochy nadobudnutého a držaného
pozemku, ako ospravedlniteľného skutkového omylu držiteľa, je povinnosťou súdu klásť dôraz na
individuálne posúdenie každej veci s tým, že judikatúrou vytvorené pravidlá je potrebné aplikovať vždy s
prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu. Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
súd prvého stupňa sa ďalšími okolnosťami, ktoré v tomto prípade mohli ovplyvniť dobromyseľnosť
držby žalobcu a jeho právnych predchodcov, vôbec nezaoberal, a preto vo vzťahu k týmto okolnostiam

je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a pre navrhovateľa je nepresvedčivý, pretože navrhovateľ
nevie z odôvodnenia napadnutého rozsudku posúdiť spravodlivosť súdneho procesu, čím súd prvého
stupňa odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Súd sa vôbec nevysporiadal so všetkými
okolnosťami dobromyseľnosti a oprávnenosti držby, ani vo vzťahu k vyvrátiteľnej právnej domnienke, že
v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Aj v tomto prípade je napadnutý rozsudok
nepreskúmateľný. Za najdôležitejšiu považuje navrhovateľ skutočnosť, že ani jedna zo zameraných
stavieb nebola zameraná mimo pozemku parc. č. 2425/4, a preto tieto plány z roku 1993 a 1997 nemohli
nijako spochybniť dobromyseľnosť držby celého oploteného pozemku a ani nemohli vzniknúť žiadne
pochybnosti o tom, že stavby, ktoré boli zrealizované v roku 1994 a 1996, stoja mimo hraníc pozemku
parc. č. 2425/4, keď tieto stavby boli realizované vo vnútri oploteného areálu a aj štát v stavebnom konaní
za vlastníka týchto pozemkov predchodcov navrhovateľa považoval. Odvolateľ súčasne zdôrazňuje,
že oplotenie pozemku nebolo nikdy geodeticky vytýčené, t.j. až do roku 2008, resp. 2009 nevedel, že
oplotenie na sporných pozemkoch je mimo hraníc pozemku parc. č. 2425/4 a že stavby sú postavené na
sporných pozemkoch. Toto oplotenie na sporných pozemkoch z juhovýchodnej strany tam stojí dodnes
(t.j. viac ako 25 rokov), čo súd zistil ohliadkou na mieste samom. Odstránené bolo iba oplotenie v rámci
výstavby nového „Autosalónu Toyota“ z juhozápadnej strany v roku 2007. Navrhovateľ poukázal aj na
uznesenia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 2986/2007 zo dňa 11. 2. 2009, 22Cdo 1398/2000, 28Cdo
890/2011 a 22Cdo 1562/2008. S poukazom na uvedené odvolateľ navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, resp. aby napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že sa súd prvého stupňa nevyporiadal s existenciou
ospravedlniteľného omylu držiteľa. Mal za to, že vstup do držby sa datuje rokom 1993, resp. do
oprávnenej držby ako prvý vstúpil právny predchodca navrhovateľa, organizácia ZO Zväzarmu dňa
1.6.1988. V tom čase mu hospodárskou zmluvou stavba svojpomocnej dielne s pozemkom a oplotením
bola odovzdaná do užívania. Predmetné nehnuteľnosti nerušene užíval ako občianske združenie
Automotoklub a následne tieto previedol ako nemajetkový vklad do spoločnosti Autoklub s.r.o. a
napokon na navrhovateľa. Vydržacia doba mala teda uplynúť rokom 1998, najneskôr v roku 2003.
Novovytvorená parcela evidovaná v reg. C správy katastra pod číslom 2425/4 o výmere 50x45
m2 bola zakreslená v zmysle geometrického plánu vyhotovenom strediskom Geodézie v Kežmarku,
pod č. 241-1-3403-87/79 (čl. 238), ktorý sa stal podkladom pre zápis parcely do príslušnej evidencie
nehnuteľností. Mala výmeru 2250 m2 a bola vytvorená z časti parcely č. 3353 vedenej ako konfiškát o
výmere 1422 m2 a z časti vyvlastnených pozemkov o výmere 828 m2.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že dobromyseľnosť navrhovateľa, že užíva predmetné nehnuteľnosti
ako vlastné nebola daná po celu dobu oprávnenej držby. Oplotenie predmetných nehnuteľností bolo
nepochybne vo vyššej výmere ako pôvodných 2250 m2, a to vo výmere uvedenej v odvolaní, t.j. väčšej
o 486 m2 (viac ako 21,6% výmery pôvodne nadobudnutej nehnuteľnosti). Takto oplotené nehnuteľnosti
nadobudol ako nepeňažný vklad Autoklub s.r.o. Oplotenie malo nepravidelný, lichobežníkový tvar (čl.
29).

Právni predchodcovia navrhovateľa i navrhovateľ samotný si zaobstarali za účelom stavebnej činnosti,
resp. prevodu časti nehnuteľnosti geometrické plány z roku 1993 (čl. 305), 1997 (čl. 311), 2008.
Geometrické plány parcelu č. 2425/4 vyobrazujú podľa platného stavu v tvare zanesenom do katastrálnej
mapy na základe geometrického plánu z roku 1979, a to v tvare obdĺžnikovom, teda nie v tvare
vytvorenom oplotením.

Nie je rozhodným, že navrhovateľ, ani jeho právny predchodca neboli oboznámení s geometrickým
plánom z roku 1979. Rozhodným v právnej veci je, že sa domnievali, že do vlastníctva nadobudli
nehnuteľnosti oplotené v nepravidelnom lichobežníkovitom tvare. Nemožno spochybniť, že nie je možné
zamieňať oplotenie pozemku v tvare štvorcovom a lichobežníkovom. Ako vyplýva z geometrického
plánu predloženým samotným navrhovateľom, oplotenie malo päť lomových bodov. Z geometrického
plánu z roku 1993, 1997 je zreteľné, že predmetná nehnuteľnosť je tvaru obdĺžnikového so štyrmi
lomovými bodmi. Preto nie je dôvodná odvolacia námietka, že porealizačným zameraním stavby
svojpomocnej dielne z roku 1993 nebol zameraný pozemok č. 2425/4, ani oplotené pozemky a nie sú
zrejmé ani rozmery tohto pozemku a nie je zrejmé, v akých vzdialenostiach hraníc pozemku je stavba
svojpomocnej dielne realizovaná. Odvolací súd uvedené skutočnosti nespochybňuje, no rozhodnou je
naďalej skutočnosť, že porealizačné zameranie stavby pozemok č. 2425/4 zakresľuje nepochybne so
štyrmi lomovými bodmi (tvar obdĺžnika), ktorý nezodpovedná reálne oplotenej nehnuteľnosti. Rovnaký
záver je možné vyvodiť i z geometrického plánu z roku 2007. Oplotenie nadobudnutého pozemku
bolo navrhovateľovi známe. Existencia geometrických plánov z roku 1993, 1997 jeho dobromyseľnosť
nepochybne prerušila s ohľadom na všetky okolnosti a pri priemernej obozretnosti.

Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku výslovne uviedol cit.: „každý právny predchodca
navrhovateľa i navrhovateľ samotný pri zachovaní priemernej obozretnosti mohli pri prevode prípadne
prechode nehnuteľností nadobudnúť dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti mu nesvedčí
vlastnícke právo k nehnuteľnosti v tvare , výmere a v hraniciach, ktoré malo tvoriť oplotenie, ale iba k
parcele 2425/4 . V skutočnosti právny predchodca začal užívať oplotený areál odlišného tvaru a výmery
presahujúcej 3000m2 tak, ako to kvantifikoval odporca v prvom rade a navrhovateľ prakticky potvrdil s
odkazom na schvaľovací protokol bývalého ONV v Poprade zo dňa 31.10.1979. Presnú výmeru fakticky
užívaných pozemkov nebolo možné zistiť vzhľadom ku skutočnosti, že oplotenie areálu sa zachovalo iba
v torze. Žiadny právny predchodca navrhovateľa nemohol byť preto dobromyseľný pri vstupe do držby
vzhľadom na všetky okolnosti. Jeho skutkový omyl nemohol prerásť v právny stav.“

Odvolací súd v súvislosti s existenciou dobromyseľnosti na strane navrhovateľa a jej zániku poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 119/2007 cit: „Vydržanie je osobitný
originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená
po celú vydržaciu dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania
je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo
patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda
vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak
si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ
zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí
alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie
vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach.“

Obdobný záver vyplýva i z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky cit: „Dobrá víra spočívá
v přesvědčení držitele, že je vlastníkem věci, kterou drží, anebo subjektem práva, které vykonává,
popřípadě že jsou dány právní skutečnosti, které mají za následek vznik vykonávaného práva. Dobrá
víra je vnitřní, psychický stav držitele. Ze zákona vyplývá, že držitel musí být v dobré víře se zřetelem ke
všem okolnostem. Posouzení, je-li držitel v dobré víře se zřetelem ke všem okolnostem či nikoli, je třeba
vždy hodnotit objektivně a nikoli pouze ze subjektivního hlediska (osobního přesvědčení) samotného
účastníka, a je třeba vždy brát v úvahu, zda držitel při běžné (normální) opatrnosti, kterou lze s ohledem

na okolnosti a povahu daného případu po každém požadovat, neměl, resp. nemohl mít po celou vydržecí
dobu důvodné pochybnosti o tom, že mu věc nebo právo patří. Dobrá víra zaniká v okamžiku, kdy se
držitel seznámil se skutečnostmi, které objektivně musely vyvolat pochybnost o tom, že mu věc po právu
patří. Na tom nic nemění skutečnost, že držitel může v tomto případě být nadále subjektivně v dobré
víře (viz např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 10. října 2002, sp. zn. 22 Cdo 490/2001, uveřejněný
v Souboru pod č. C 1481).“

Navrhovateľ začal užívať oplotený areál odlišného tvaru (lichobežník) a výmery (o viac ako 21,6%
skutočne nadobudnutej výmery), pričom vypracované geometrické plány zobrazujúce nadobudnutú
nehnuteľnosť ako obdĺžnik mohli vzbudiť pochybnosti u navrhovateľa, že užíva nehnuteľnosť
nezodpovedajúcu vypracovanému geometrickému plánu. Keďže si predmetné geometrické plány dal
vyhotoviť samotní navrhovateľ, jeho vedomosť je nesporná. Existenciou geometrických plánov nemožno
viac hovoriť o ospravedlniteľnom skutkovom omyle na strane navrhovateľa, keďže so zreteľom na všetky
okolnosti sa navrhovateľ nemohol domnievať, že užíva nehnuteľnosti vo vyššej výmere a iného tvaru
ako vlastné. Subjektívna dobrá viera k nadobudnutiu vlastníckeho práva nepostačuje, ak so zreteľom
na všetky okolnosti sa navrhovateľa mohol a mal domnievať, že užíva nehnuteľnosti, u ktorých mu
vlastnícke právo nesvedčí.

Pokiaľ odvolateľ namieta, že v prípade pochybností sa má predpokladať, že držba je oprávnená, nie je
namieste aplikácia predmetného ustanovenia v tejto právnej veci. Pochybnosti o oprávnenosti držby boli
rozptýlené práve vyššie uvedenými geometrickými plánmi.

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vo veci samej ako správny potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.)

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.