Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 11Co/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709202509
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1709202509.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov

senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateliek: X/ F..
M. N., G. L., Na K. XXX/XX, štátna občianka SR, X/ O. S., G. S., Q. XXX/XX,štátna občianka SR, obe
zastúpené JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom so sídlom v Malackách, Záhorácka 11, proti odporcovi:
F.. F. H. - M., N. N.O. I. K., X. X, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Barbora Holíková, s.r.o.,
so sídlom Staré Grunty 162, Bratislava, IČO: 36 863 971, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a iné, na odvolanie navrhovateliek v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu
Pezinok zo dňa 04.12.2013, č.k. 9C/45/2009-204, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľky v 1/ rade rozhodol tak, že určil
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.01.2009 doručeného dňa 26.01.2009,
zamietol návrh na určenie, že pracovný pomer navrhovateľky v 1/ rade skončil dohodou podľa § 63
ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce, odporcovi v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia
uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke v 1/ rade náhradu mzdy v sume XXX,XX euro a finančný

príspevok na stravovanie v sume XXX,XX euro a zamietol návrh navrhovateľky v 1/ rade na zaplatenie
odstupnéhoanadurčenýprísudoknávrhunazaplateniefinančnéhopríspevkunastravovanie. Onávrhu
navrhovateľky v 2/ rade rozhodol tak, že určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 23.01.2009 doručeného dňa 28.01.2009, zamietol návrh na určenie, že pracovný pomer
navrhovateľky v 2/ rade skončil dohodou podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce, odporcovi
v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke v 2/ rade
náhradu mzdy v sume XXX,XX euro a finančný príspevok na stravovanie v sume XXX,XX euro a

zamietol návrh navrhovateľky v 2/ rade na zaplatenie odstupného a nad určený prísudok návrhu na
zaplatenie finančného príspevku na stravovanie. V rozhodnutí napokon priznal navrhovateľkám v 1/ a 2/
rade náhradu trov konania vo výške 20% z vyčíslenej náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia
s tým, že o presnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté doplňujúcim uznesením po riadnom
vyčíslení požadovaných trov.

Výroky, v ktorých určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.1.2009

doručeného navrhovateľke v 1/ rade dňa 26.1.2009 a navrhovateľke v 2/ rade dňa 28.1.2009 právne
odôvodnil § 59 ods.1, § 68 ods.1, § 70, § 77 Zákonníka práce poukazujúc na to, že zákonná
konštrukcia dôkazného bremena v sporoch o určenie neplatnosti pracovného pomeru zaťažuje
zamestnávateľa, ktorý je povinný nepochybným a jednoznačným spôsobom preukázať existenciuzávažného porušenia pracovnej disciplíny u každej z navrhovateliek. Súd prvého stupňa mal za
preukázanésplnenieformálno-právnychpodmienokvyžadovanýchpreokamžitéskončenie pracovného
pomeru v ustanovení § 70 Zákonníka práce - dodržanie písomnej formy, kvalifikovaný spôsob doručenia

obom navrhovateľkám, zrušujúci prejav obsahoval dostatočne konkretizovaný a skutkovo vymedzený
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, bola dodržaná mesačná subjektívna lehota plynúca
od odo dňa, kedy sa odporca o porušení pracovnej disciplíny dozvedel a zároveň plynúca v rámci
zákonnej jednoročnej objektívnej lehoty.

Za závažné porušenie pracovnej disciplíny posúdil odporca u oboch navrhovateliek ich neodôvodnené
a neospravedlnené nedostavenie sa do práce v čase od 13.1.2009 do 22.1.2009 vyhodnotenej ako
neospravedlnenú absenciu zamestnanca na pracovisku. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa
zistil, že dňa 05.1.2009 sa obe navrhovateľky na výzvu odporcu stretli, aby prejednali podmienky ich
ďalšej spolupráce. Boli vyzvané na odovzdanie vecí a funkcie, ktoré sa uskutočnilo 9.1.2009, kedy bol
podpísaný Odovzdávajúci a preberajúci protokol. Následne bola obom navrhovateľkám predložená na

podpis Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru podľa § 60 v spojení s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, ktorú obe navrhovateľky odmietli podpísať z dôvodu, že návrh dohody obsahoval ich súhlas so
vzdaním sa nároku na odstupné. Pracovný pomer navrhovateliek v 1/ a 2/ rade teda neskončil a naďalej
trval. Dňa 12.1.2009 sa obe dostavili do práce, avšak dvere do kancelárie boli zatvorené. Súd prvého
stupňa poukazujúc na § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce dospel k záveru, že ak odporca v dňoch

od 13.1. do 16.1.2009 prestal prideľovať navrhovateľkám prácu v zmysle pracovnej zmluvy ( hoci ich
pracovný pomer stále trval), nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu navrhovateliek v 1/ a 2/ rade
a vyhodnotiť ich neprítomnosť na pracovisku ako absenciu.

Z vykonaného dokazovania ďalej súd prvého stupňa zistil, že dňa 17.1.2009 odcestovali obe

navrhovateľky spoločne na plánovanú dovolenku. Dovolenkové lístky si nevypísali s tým, že počet dní
čerpanej dovolenky nahlásia na konci mesiaca tak, ako to bývalo na pracovisku zvykom v minulosti.
Konštatoval, že nie je preto možné, aby zamestnávateľ niečo, čo sa doposiaľ dialo s jeho písomným
súhlasom, vyhlásil odrazu jednostranne sa porušenie pracovnej disciplíny a okamžite skončil pracovný
pomer zo zamestnancom. Keďže navrhovateľky v 1/ a 2/ rade konali podľa zaužívaných a obvyklých

pravidiel, ktoré boli tvorené v duchu veľmi nadštandardných až osobných vzťahov na pracovisku,
čerpali dovolenku na zotavenie spôsobom obvyklým , nebolo možné takéto ich konanie vyhodnotiť ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny ( nakoľko pracovná disciplína bola práve takto zamestnávateľom
nastavená).

Na základe uvedeného dospel k záveru, že neprítomnosť navrhovateliek na pracovisku v dňoch
13.1.2009 až 22.1.2009 nebola neospravedlnená a ani nedôvodná, resp. nemohla byť vyhodnotená ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny a nemohla byť dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru
navrhovateľky v 1/ rade a navrhovateľky v 2/ rade vykonané listom zo dňa 23.1.2009, doručené

navrhovateľke v 1/ rade dňa 26.1.2009 a dňa 28.1.2009 navrhovateľke v 2/ rade, je neplatné.

Výroky týkajúce sa nárokov z neplatne skončeného pracovného pomeru právne odôvodnil § 79 ods.3
Zákonníka práce a tým, že druh a rozsah nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru je závislý
od toho či zamestnanec trvá alebo netrvá na pokračovaní pracovného pomeru. Navrhovateľky v 1/ a

2/ rade sa pôvodne domáhali náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške
priemerného mesačného zárobku za obdobie od 29.1.2008 naďalej a trvali na ďalšom zamestnaní, resp.
vyslovení skončenia pracovného pomeru k určitému dátumu. V záverečnom návrhu doručenom súdu
dňa 21.11.2013 sa navrhovateľky v 1/ a 2/ rade domáhali určenia, že ich pracovný pomer s odporcom
sa skončil dohodou z dôvodu nadbytočnosti s tým, že výpovedná lehota je 2 mesačná a patrí im aj

odstupné vo výške stanovenej zákonom za dobu 2 mesiace.

Z uvedeného návrhu súd prvého stupňa ustálil, že navrhovateľky ďalej netrvajú na tom, aby ich pracovný
pomer pokračoval. Podľa obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.01. 2009
doručeného navrhovateľke v 1/ rade dňa 26.1.2009 a navrhovateľke v 2/ rade dňa 28.1.2009, mal

pracovný pomer skončiť dňom jeho doručenia. Z takto zistených skutkových okolností v spojení s
výkladom § 79 ods. 3 Zákonníka práce vyvodil, že pracovný pomer s odporcom skončil dohodou dňom
26.1.2009 u navrhovateľky v 1/ rade a dňa 28.1.2009 u navrhovateľky v 2/ rade.V prípadoch keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí zákonná fikcia, že pracovný pomer
skončil dohodou a náhrada mzdy mu okrem zákonom stanoveného rozsahu nepatrí. Pri neplatnom

okamžitom skončení pracovného pomeru dňom kedy mal pracovný pomer skončiť má zamestnanec
nárok na náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty. Keďže výpovedná lehota
bola v prípade oboch navrhovateliek dvojmesačná , súd prvého stupňa priznal s použitím § 134 ods.1
Zákonníka práce obom navrhovateľkám náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
vo výške po XXX,XX euro ( vychádzajúc pritom z priemerného zárobku zisteného z rozhodujúceho

obdobia október - december 2008).

Poukazujúc na spôsob skončenia pracovného pomeru navrhovateliek s odporcom ( § 79 ods.4
Zákonníka práce ) súd prvého stupňa ďalej zamietol návrhy na určenie, že pracovný pomer
navrhovateľky v / rade a navrhovateľky v 2/ rade s odporcom skončil dohodou podľa § 63 ods.1 písm.
b/ Zákonníka práce a od tohto výroku závislé návrhy na vyplatenie odstupného.

Návrhy navrhovateliek na vyplatenie nárokov súvisiacich so zabezpečením ich stravovania právne
posúdil podľa § 152 Zákonníka práce a po vykonanom dokazovaní mal za opodstatnený nárok
navrhovateľky v 1/ rade za obdobie od 20.3.2006 do 26.1.2009 v celkovej výške XXX,XX euro a nárok
navrhovateľky v 2/ rade za obdobie od 20.3.2006 do 26.1.2009 v celkovej výške XXX,XX euro. Nad

určený prísudok návrhy v tejto časti ako nedôvodné zamietol.

Proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ktorom boli zamietnuté návrhy navrhovateliek v 1/ a
2/ rade na vyplatenie odstupného, podali v zákonnej lehote odvolanie obe navrhovateľky žiadajúc, aby
odvolací súd rozhodnutie v tejto časti zmenil a ich návrhu vyhovel. Odvolateľky poukázali na to, že ak

súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že ich pracovný pomer skončil dohodou v zmysle §
60 ds.1 Zákonníka práce, potom jeho záver o nepriznaní odstupného za 2 mesiace je contra legem.

Odporca v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhovateliek navrhol zamietajúci výrok o nepriznaní
odstupného ako vecne a právne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdiť. V danej veci súd prvého stupňa

správne ustálil, že obe navrhovateľky netrvali na ďalšom zamestnaní a v nadväznosti na túto úvahu im
správne v nadväznosti na § 79 ods.4 Zákonníka práce priznal náhradu mzdy v sume ich priemerného
mesačného zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov . Náhrada mzdy tu má satisfakčnú povahu a
súčasne plní funkciu akejsi sankcie vo vzťahu voči zamestnávateľovi.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci
súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že

odvolania navrhovateliek proti výrokom, v ktorom boli zamietnuté ich návrhy na vyplatenie odstupného
nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa vo vzťahu k uvedeným nárokom riadne zistil skutkový stav
veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( §
120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhov na vyplatenie odstupného, právne
a skutkovo ich posúdil i v nadväznosti na ostatné návrhy uplatnené navrhovateľkami, výsledky

vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k
správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil ( § 157
ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania vyplýva pre

odvolací súd z § 212 ods. 1, 2 O.s.p.. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu,
tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so
zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri
rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako
rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len

do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Trebazdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.

V posudzovanom prípade odvolateľky napadli len výroky, v ktorých súd prvého stupňa zamietol ich
návrhy na vyplatenie odstupného. Uvedené znamená, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo
právoplatnosť vo výrokoch, v ktorých :
- vo vzťahu k navrhovateľke v 1/ rade určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
dňa 23.01.2009 doručeného jej dňa 26.01.2009, zamietol návrh na určenie, že pracovný pomer

navrhovateľky v 1/ rade skončil dohodou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, uložil odporcovi v
lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia povinnosť zaplatiť navrhovateľke v 1/ rade náhradu
mzdy v sume XXX,XX euro a finančný príspevok na stravovanie v sume XXX,XX euro a v ktorom nad
určený prísudok návrh v tejto časti zamietol,
- vo vzťahu k navrhovateľke v 2/ rade určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo
dňa 23.01.2009 doručeného jej dňa 28.01.2009, zamietol návrh na určenie, že pracovný pomer

navrhovateľky v 2/ rade skončil dohodou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, odporcovi uložil
povinnosť v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia zaplatiť navrhovateľke v 2/ rade náhradu
mzdy v sume XXX,XX euro a finančný príspevok na stravovanie v sume XXX,XX euro a v ktorom nad
určený prísudok návrh v tejto časti zamietol.

Podľa ust. § 59 ods. 1 zák.č. 311/2001 Z.z. v znení účinnom do 28.2.2009 ( ďalej „ Zákonník práce
„), pracovný pomer možno skončiť: a) dohodou, b) výpoveďou), okamžitým skončením, d) skončením
v skúšobnej dobe.

Podľa ust. § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Podľa § 60 ods. 2. Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a
zamestnanecuzatvárajúpísomne.Vdohodemusiabyťuvedenédôvodyskončeniapracovnéhopomeru,

ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných
zmien.

Podľa § 68 ods. 1) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne
a to iba vtedy, ak zamestnanec

a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin
b) porušil závažne pracovnú disciplínu

Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom vymedziť dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným

dôvodom, a musia ho v stanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 76 ods.1 Zákonníka práce zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer
výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil

vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu
prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume
najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u
zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného
mesačného zárobku.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvánatom,abyhozamestnávateľďalejzamestnával,platí,aksazamestnávateľnedohodnepísomne
inak, že jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak:
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej dobyb) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov.

Podľa§159ods.2,3O.s.p.výrokprávoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetkyorgány;

ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Vychádzajúc z hore citovaných zákonných ustanovení je treba ako prvoradé konštatovať, že odstupné
v zmysle § 76 Zákonníka práce prináleží zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný
pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec

stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať
doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov. V posudzovanom prípade, v ktorom bolo s
použitím zákonnej fikcie uvedenej v § 79 ods.3 Zákonníka práce právoplatne rozhodnuté o tom, že
pracovný pomer navrhovateľky v 1/ rade u odporcu skončil dohodou dňom 26.1.2009 a pracovný pomer
navrhovateľky v 2/ rade dohodou ku dňu 28.1.2009 a v ktorom bol právoplatne zamietnutý návrh

navrhovateliek v 1/ a 2/ rade na určenie, že ich pracovný pomer u odporcu skončil dohodou podľa § 63
ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, nebolo potom preukázané splnenie zákonných podmienok uvedených
v § 76 ods.1 Zákonníka práce pre možné priznanie odstupného .

Odvolací súd poznamenáva i to, že nárok na vyplatenie odstupného podľa § 76 Zákonníka práce je

nárokom z trvajúceho pracovného pomeru, ktorý nemožno priznávať súčasne s nárokmi z neplatného
skončenia pracovného pomeru. V posudzovanom prípade, v ktorom bolo právoplatne rozhodnuté o
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.01.2009 doručeného navrhovateľke
v 1/ rade dňa 26.01.2009 a navrhovateľke v 2/ rade dňa 28.1.2009 a bolo rozhodnuté aj o ich peňažných
nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru ( § 68 ods.1 písm. b/, § 79 ods.3,4 Zákonníka

práce ), sú potom návrhy navrhovateliek v 1/ a 2/ rade na vyplatenie odstupného bez akéhokoľvek
právneho základu.

Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním
podľa § 219 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1, §
151 ods.1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko tento
v lehote uvedenej v § 151 ods.1 O.s.p. požadované trovy konania nevyčíslil. V danej veci bolo miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením na úradnej

tabuli súdu ( § 156 ods.3 O.s.p.) a v súlade s ust. § 21 ods.2 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení o
Spravovacom a kancelárskom poriadku bolo v rovnakej lehote zverejnené v elektronickej podobe na
webovej stránke súdu. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v priebehu odvolacieho konania
došlo na strane právneho zástupcu odporcu k zmene jeho obchodného mena a sídla nemajúceho vplyv
na platnosť plnej moci udelenej mu dňa 14.9.2009 odporcom na jeho zastupovanie v konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.