Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/36/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010206
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9012010206.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: JUDr. N. Z., s adresou R. č. XXX, XXX XX Z. - B. M., proti
žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. februára 2014, č. k. 1S 47/2013-31 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. februára 2014, č. k. 1S 47/2013-47, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 06. februára 2014, č. k.

1S 47/2013-31 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. februára 2014,
č. k. 1S 47/2013-47 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. MF/021467/2012-23-8. zo dňa 17.09.2012 (ďalej na účely rozsudku tiež „napadnuté
rozhodnutie" - č.l. 4) vydaným ministrom financií Slovenskej republiky s oprávnením podľa § 84 ods. 3
písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 328/2002
Z. z.") žalovaný postupom podľa § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č. 328/2002 Z. z.") zamietol
odvolanie žalobcu a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky značka: 5351/2012-SZ
zo 04.07.2012, ktorým bol podľa ustanovení § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z.
z. a § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 žalobcovi výsluhový dôchodok
znížený od 01.07.2012 na sumu 1078,05 € mesačne.

Podľa § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého
rozhodnutia (04.07.2012) dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového

zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.

Podľa § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. v hore uvedenom (novelizovanom) znení dávky výsluhového
zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platypríslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby,
Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov

zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových
taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov
podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba
poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených
silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.

2. Žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že prvostupňové rozhodnutie, hoci to žalobca
namietal, nie je retroaktívne, nakoľko bolo vydané na základe už účinného ustanovenia § 68 ods. 13
zák. č. 328/2002 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 30.06.2012, t.j. ešte pred účinnosťou napadnutého
rozhodnutia vydaného dňa 01.06.2012.

Takýto postup Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky bol tiež podľa žalovaného plne v súlade s
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v podanom odvolaní neboli uvedené nové skutočnosti, ktoré

by poukázali na rozpor s právnymi predpismi a skutočným stavom v napadnutom rozhodnutí alebo iné
dôvody, ktoré by preukazovali nesprávnosť alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)

3. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Bratislave včas žalobu zo dňa 17.12.2012.

4. Zo žalobných dôvodov vyplýva s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 ako aj § 47 ods. 3
Správneho poriadku, že nakoľko napadnuté rozhodnutie obsahuje len citáciu zákonnej úpravy, ktorú
obsahuje aj prvostupňové rozhodnutie o znížení výsluhového dôchodku, a nakoľko sa nezaoberá
dôvodmi uvedenými v odvolaní, potom nie je mi nie je možné podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie

považovať za zákonné.

5. Podľa žalobcu sa žalovaný nevyporiadal s argumentmi administratívneho odvolania a naďalej
ponechal stav prejednávanej veci v právnej neistote.

Navyše sa nezaoberal s argumentom odvolania, že dávka bola priznaná v súlade s vtedy platnými
právnymi normami, to znamená, že bola priznaná v takej výške aká patrila žalobcovi ako jej príjemcovi.

6. Ďalej podľa žalobcu rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zn. 2351/2012-SZ z
05.06.2012 o zvýšení výsluhového dôchodku o 32,89 € mesačne mu mal vzniknúť na základe platných
právnych predpisov nárok na vyplácanie výsluhového dôchodku v priznanej sume.

Odvolací orgán sa nezaoberal ani tou skutočnosťou, že na základe právnych predpisov akt aplikácie
práva - individuálny právny akt založil nárok subjektu na poberanie dávky v priznanej sume.

7. Preto z procesného hľadiska podľa žalobcu zníženie výsluhového dôchodku individuálnym aktom, ak
nebola chybne priznaná vyššia dávka ako patrila, je nezákonné.

Preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom rozsudku zrušil tak napadnuté
ako aj prvostupňové rozhodnutie.

B)8. Žalovaný prostredníctvom stanoviska zaslaného k žalobe navrhoval žalobu zamietnuť a nepriznať
náhradu trov konania.

C)

9. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa § 244 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s §
247 a nasl. O.s.p., a na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a obidve
rozhodnutia je potrebné zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
ako aj nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (zrušovací dôvod uvedený v ustanovení § 250j
ods. 2 písm. a/ ako aj d/ Občianskeho súdneho poriadku).

10. S odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 až 3 O.s.p., § 68 ods. 1 zák.
č. 328/2002 Z. z. (do účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t.j. do 29.06.2012), § 68 ods. 13 zák. č.
328/2002 Z. z. (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t.j. od 30.06.2012) a § 105 ods. 7 zák. č.
328/2002 Z. z. a so zdôraznením skutočnosti, že k zákonu č. 185/2012 Z. z. neboli prijaté žiadne
intertemporálne (prechodné) ustanovenia, musel krajský súd vychádzať zo všeobecnej zásady zákazu

pravej retroaktivity právnych noriem.

11. Pri tomto svojom postupe aplikujúc čl. 1 ods. 1, prvá veta Ústavy Slovenskej republiky vyslovil právny
názor, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 01.06.2012 o valorizácii výsluhového
dôchodku bolo vydané v súlade s vtedy platným právnym stavom, je zákonné a právoplatné.

Bol teda nezákonný postup žalovaného, že následne (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z.) vydal dňa

04.07.2012 rozhodnutie, ktorým valorizáciu žalobcovi za to isté obdobie odňal, pričom vychádzal zo
znenia zákona po 30.06.2012.

12. Krajský súd argumenty žalovaného, že zmena nastala ex lege a rozhodnutie malo iba deklaratórny
charakter, odmietol s odôvodnením, že toto rozhodnutie má v časti zvýšenia (prípadne zníženia)
výsluhového dôchodku konštitutívny charakter.

Taktiež podľa krajského súdu nemohla obstáť námietka žalovaného, že takéto prípady rieši § 105 ods.
7 zák. č. 328/2002 Z. z. Podľa názoru krajského súdu toto ustanovenie nie je možné aplikovať na tento
prípad, pretože tu nejde o výpočet dávky výsluhového dôchodku, ale o valorizáciu (zvýšenie). Zvýšenie
výsluhového dôchodku bolo v čase rozhodovania prvostupňového orgánu dňa 01.06.2012 v súlade s
vtedy platným právnym stavom.

III.

Odvolanie žalovaného/stanoviská

A)

13.Vovčaspodanomodvolanízodňa13.02.2014(č.l.40)protirozsudkuprvostupňovéhosúdužalovaný
v úvode podrobne opísal konania, ktoré predchádzali vydaniu napadnutého rozhodnutia.

14. Ďalej s poukazom na ustanovenie § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. vyslovil nesúhlas s názorom
žalobcu, že právny predpis, ktorý nebol účinný v čase rozhodovania vo veci samej, nemôže zmeniť
právne pomery žalobcu, ak mu bolo priznané právo individuálnym správnym aktom, vydaným v súlade
s právnymi predpismi platnými v čase rozhodovania o jeho nárokoch.

Naopak‚ s dôrazom na zabezpečenie právnej istoty žalovaný uviedol, že zákonodarca uložil príslušnému

útvaru sociálneho zabezpečenia vydávať v každom jednotlivom prípade aj individuálne správne akty - t.j.
rozhodnutia s deklaratórnou povahou. Uvedená deklaratórna povaha rozhodnutí o zvýšení výsluhovéhodôchodku pritom nevyplýva len zo samotnej dikcie § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. ale aj z iných jeho
systematicky, logicky a obsahovo prepojených ustanovení.

15. Tiež žalovaný upozornil, že vzhľadom na periodicitu vyplácania predmetných dávok a na skutočnosť,

že opakujúce sa dávky výsluhového zabezpečenia sa vyplácajú na bežný kalendárny mesiac (§ 100 ods.
2 zák. č. 328/2002 Z. z.) na jednej strane a na určený výplatný termín (15. deň v kalendárnom mesiaci)
a čas potrebný na vydanie a oznámenie rozhodnutia na strane druhej útvar sociálneho zabezpečenia
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky vydal rozhodnutie o zvýšení výsluhového dôchodku v
predstihu s tým, že k zvýšeniu dôjde od 01.07.2012 (tak, ako to ustanovoval v tom čase platný a účinný

zákon), čomu zodpovedal podľa žalovaného aj výrok tohto rozhodnutia.

16. Žalovaný sa tiež nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že žalované rozhodnutie je nepreskúmateľné.

17. Záverom žalovaný navrhol v plnom rozsahu žalobu zamietnuť.

B)

18. Z vyjadrenia žalobcu zo 06.03.2014 (č.l. 49) k vyjadreniu žalovaného vyplýva jednoznačný názor, že
polemizuje s názorom žalovaného, že zákonodarca uložil príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia

vydávať v každom jednotlivom prípade aj individuálne správne akty.

Predovšetkým sa žalobca sústredil na objasnenie rozdielov medzi konštitutívnymi a deklaratórnymi
právnymi akty aplikácie práva.

19. Tvrdenie žalovaného, že už pred vydaním rozhodnutia o priznaní dávky vzniká nielen samotný nárok
na dávku výsluhového zabezpečenia ale dokonca nárok na jej výplatu, žalobca odmietol.

Naopak poukázal na to, že zákon len všeobecne, t.j. neadresne, hmotnoprávnym ustanovením upravuje
zmenu v spôsobe výpočtu a výške nárokovateľných dávok pre množinu subjektov. Až individuálny
správny akt konštitutívne priznáva subjektívny právny nárok na priznanie a výplatu výsluhovej dávky v
určitej sume konkrétnemu jednotlivcovi.

20. Tiež zdôraznil, že žalovaný [na tomto mieste sa zrejme žalobca podľa odvolacieho súdu pomýlil, keď

uvedenú myšlienku pripísal žalobcovi, t.j. sebe samotnému] opomenul existenciu zákonnej úpravy (§ 84
ods. zák. č. 328/2002 Z. z.), podľa ktorej na konanie o dávkach sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje
všeobecný predpis o správnom konaní, ak samotný zákon neustanovuje inak.

A keďže zák. č. 328/2002 Z. z. neupravuje procesný postup v prípadoch ukončených právoplatným
rozhodnutím, zmena takýchto rozhodnutí je potom možná podľa žalobcu iba v mimoodvolacom konaní.

21. Z uvedených dôvodov žalobca nezmenil svoj právny názor na to, že obe rozhodnutia, proti
ktorým smeruje žaloba, sú nezákonné z dôvodov uvedených v žalobe (dôraz na rozpor legislatívneho
konania s článkom 6 ods. 8 Legislatívnych pravidiel), a preto zdôraznil, že Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky nebolo oprávnené zasahovať do priznaného subjektívneho práva správnym aktom
bez zákonného zmocnenia prechodným ustanovením, a to ešte navyše aktom vydaným v rozpore so

zákonom o správnom konaní.

Procesné riešenie sporu nenavrhol.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu22. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd") ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.").

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že
ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie
prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po
neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) so zvážením
relevantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné,

pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je vydané v súlade so zákonom a je vecne správne,
a preto napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 220 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
zmenil tak, že žalobu postupom podľa 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

23. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu
(tzn.najmäpodmienkykonaniaaokruhuúčastníkov)saNajvyššísúdčiastočnestotožňujesoskutkovými
závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym

orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise a ktoré navyše nie sú medzi účastníkmi sporné.
Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa
žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je právna otázka, či výšku sociálnej dávky
právoplatne priznanú správnym orgánom je možné zmeniť z dôvodu neskoršej zmeny právneho stavu.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

24. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal
interpretáciou ustanovenia § 68 a s tým súvisiacich temporálnych účinkov iných ustanovení zák. č.
328/2002 Z. z.

Jadrom napadnutého rozhodnutia žalovaného je nepochybne výkladový dôraz na legislatívnu zmenu
(nepriama novela zákona č. 328/2002 Z. z. bola vykonaná zákonom č. 185/2012 Z. z, ktorým bol

novelizovanýzákonč.580/2004Z.z.),ktorábolavykonanávčasovejsúvislostispôvodnýmrozhodnutím
z 01.06.2012 o priznaní výšky výsluhového dôchodku.

Podľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. sa výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do dňa 30. júna
príslušného kalendárneho roka zvyšujú odo dňa 01. júla príslušného kalendárneho roka.

Podľa § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 (účinného odo dňa

01.01.2012), platové tarify sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012. Funkčné platy príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej
polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012.

25. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného,
najvyšší súd zistil, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, útvaru sociálneho

zabezpečenia značka: 2351/2012-SZ zo dňa 05.06.2012 (za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. v znení
do 29.06.2012) bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok podľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. odo
dňa 01.07.2012 na sumu 1110,94 € mesačne.

Následne z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z. z. pre zák. č. 328/2002 Z. z. (účinnej odo dňa
30.06.2012), vydalo rozhodnutie č. 5351/2012-SZ zo dňa 04.07.2012, ktorým podľa § 68 ods. 13 zák. č.

328/2002 Z. z. (účinného odo dňa 30.06.2012) znížil žalobcovi výsluhový dôchodok odo dňa 01.07.2012
na sumu 1078,05 € mesačne.

26. Predmetom súdneho prieskumu je teda napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný zamietol odvolanie
žalobcu a potvrdil hore uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 04.07.2012 o
znížení výsluhového dôchodku žalobcu odo dňa 01.07.2012.27. Najvyšší súd kladie vo svojej rozhodovacej praxi vysoký dôraz na predvídavosť práva ako imanentnú
súčasť právneho štátu. Preto v záujme udržania právnej istoty vychádza pri svojom rozhodovaní aj z už
vykonanej rozhodovacej súdnej činnosti.

Je nepochybné, že v obdobnej veci Najvyšší súd vydal dňa 29.10.2013 rozsudok sp. zn. 4Sžso/28/2013,
podľa ktorého (ďalej je v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. citovaná časť uvedeného rozsudku relevantná
pre prejednávanú vec):

„Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zn. 4319/2012-SZ zo dňa 04.07.2012 o znížení

výsluhového dôchodku na sumu 543,88 € mesačne.

Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie
vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným od 30.06.2012), bolo možné už priznané (zvýšené)
dávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z.z. (účinného do 29.06.2012),
znížiť.

V danom prípade krajský súd a žalobkyňa považujú zmenu žalobkyni priznanej valorizácie dávky

výsluhovéhozabezpečeniazaretroaktívnuvtomzmysle,žepreňuznamenázníženiesumy vporovnaní
s pôvodnou právnou úpravou.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal časovou
pôsobnosťou právnych noriem a aj v náleze PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27. októbra 2010 konštatoval, cit.:
„náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých opráv a legitímnym

očakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. Tiež Hendrych, D.:
Správní právo, obecná část. 7. Vydání. Praha: C.H.Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne očakávanie,
účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je potrebné metodicky
odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet
ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd".

Podľa citovaného nálezu ústavného súdu tiež je „...nepochybne nadobudnutým právom nárok na
konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však
nedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok
vo výške nie nižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by

nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci
však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne s
charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...".

Prijatánovelazákonač.185/2012Z.z.súčinnosťouod30.06.2012nevykazujeznakypravejretroaktivity,
v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou

novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona
(výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.

Samotné rozhodnutie zo dňa 04.07.2012 je iba deklaratórnym rozhodnutím. Deklaratórne rozhodnutia
autoritatívnym spôsobom zisťujú existenciu alebo neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pôsobia ex
tunc, teda od okamžiku kedy týmto aktom potvrdené práva a povinnosti vznikli, resp. v tomto prípade

zanikli. Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového
dôchodku vo vyššej sume a preto vydal rozhodnutie zo dňa 30.05.2013 o zvýšení výsluhovej dávky,
avšak právna úprava sa ku dňu 30.6. 2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na
zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobkyni nevzniklo
právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Napriek tomuto tu existovalo rozhodnutie o zvýšení, ktoré

bolo v rozpore s platným právnym stavom. Tento rozpor bol odstránený rozhodnutím zo dňa 04.07.2012,
ktoré na samotných existujúcich právnych vzťahoch sa nič nezmenilo.Preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s právnymi predpismi. Je nepochybné, že suma
výsluhového dôchodku priznaná žalobkyni rozhodnutím z 30.05.2012 bola vyššia než aká patrila na
základe zákona č. 185/2012 Z.z. účinného od 30.06.2012 (ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 68

zákona č. 382/2002 Z.z.). Keďže k zmene právnej úpravy došlo predtým, než nastala právna skutočnosť
s ktorou sa spája vznik nároku na zvýšenie dávky výsluhového dôchodku (01.07.2012), treba súhlasiť
so žalovaným, že táto právna úprava nemá retroaktívny charakter."

28. V tejto súvislosti bol prostredníctvom iného rozsudku Najvyššieho súdu (sp. zn. 10Sžso/57/2013
zo dňa 05.11.2014) zdôraznený rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou s nasledovnou citáciou

relevantného textu rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Szd/1/2010 zo dňa 29.09.2011:

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však
nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu

štátu,nepraváretroaktivitasaakceptujeakoprípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočne
významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny

predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu

môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcnaprinesieurčitézmenyajtýchpráv(alebopovinností),ktorévzniklizaplatnostiskoršiehozákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,
pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho

predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy".

29. Ďalej Najvyšší súd poukazuje na princíp prezumpcie ústavnosti, ktorý je imanentnou súčasťou
právneho štátu (viď čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t.j. len Ústavnému súdu
Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá právna norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale
nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte
neprípustná.

V tejto súvislosti Najvyšší súd zdôrazňuje obsah uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 595/2014, sp. zn. III. ÚS 596/2014 a sp. zn. III. ÚS 597/2014, všetky zo dňa 15.10.2014,
ktorými odmietol sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/28/2013
(vyššie citované), 4Sžso/29/2013 a 4Sžso/30/2013, ktoré po právnej ako aj skutkovej stránke sú totožné
s daným prípadom, ako zjavne neopodstatnené.

30. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd poukazuje na to, že prvostupňový orgán mal za to, že dňa
01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal v mesiaci
jún 2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej dávky. Toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym
predpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné.Avšak právna úprava sa následne ku dňu 30.06.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového
dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda
žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie o znížení

výsluhového dôchodku zo dňa 04.07.2012 bolo vydané na základe platného a účinného právneho
predpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva
žalobca. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z.,
podľa ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

31. Na základe hore uvedených argumentov je preto Najvyšší súd oprávnený vysloviť právny názor, že

novela zákona č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou odo dňa 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity,
v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou
novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona
(výsluhový dôchodok žalobcovi naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.

V.

32. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok

žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 4Sžso/28/2013 zo dňa
29.10.2013 ako aj sp. zn. 10Sžso/57/2013 zo dňa 30.05.2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v §
250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp

právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového
stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov,
najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až 34173/96,
poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si

argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia
rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

33. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1
O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

34. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,

lebonezistil,žebytýmtopostupombolporušenýverejnýzáujem(voveciprebehlonaprvomstupnisúdne
pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods.
2 O.s.p. (úprava sociálno - poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho
zabezpečeniaalebopoisteniajespojenásverejnoprávnymivzťahmi),vkonanínebolopotrebnévsúlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie

nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).