Rozsudok – Nezákonný zásah orgánu verejnej… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžz/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010113
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:9014010113.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej

a z členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa: Kaufland
Slovenská republika, v.o.s., Trnavská cesta 41/A, Bratislava, IČO: 35 790 164, zastúpeného PRK
Partners, s.r.o., Hurbanovo námestie 3, Bratislava, IČO: 35 978 643, proti odporcovi: Ministerstvo
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, Dobrovičova 12, Bratislava, v konaní o návrhu
na ochranu pred nezákonným zásahom odporcu, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom v časti
týkajúcej sa bodu 1 petitu z a s t a v u j e .

Vo zvyšnej časti návrh z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom z 3. októbra 2014 označeným ako „Žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom“ sa
navrhovateľ domáhal vydania nasledovného rozsudku:
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky zakazuje odporcovi pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa,
najmä práva na ochranu súkromia a na spravodlivý proces, v konaní č. 3872/2013 vo veci kontroly

vykonávanej u navrhovateľa so zameraním na dodržiavanie ustanovení zákona č. 362/2012 Z.z. o
neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú potraviny (ďalej len „zákon
o neprimeraných podmienkach“) začatej na základe Poverenia č. 20/2013 zo dňa 5. septembra 2013.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zakazuje odporcovi najmä používať podklady a dôkazy získané počas
kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013 v ďalšom
konaní a aj používať akúkoľvek informáciu získanú z týchto podkladov a dôkazov pri ďalšej činnosti
odporcu, a to ani ako dôvod na vykonanie novej kontroly voči navrhovateľovi alebo na pokračovanie

vyššie uvedenej prebiehajúcej kontroly voči navrhovateľovi.
2. Odporca je povinný obnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. úplne zničiť všetky podklady
a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa 30. októbra 2013 a 14.
novembra 2013, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Navrhovateľ si zároveň uplatnil náhradu trov konania.

Na odôvodnenie svojho návrhu uviedol, že dňa 13. septembra 2013 mu odporca doručil oznámenie

o začatí kontroly zo dňa 6. septembra 2013 č. j. 3872/2013-840 (ďalej len „Oznámenie“). Na základe
poverenia zo dňa 5. septembra 2013 č. 20/2013 vydaného ministrom pôdohospodárstva rozvoja vidieka
Slovenskej republiky zamestnanci odporcu zahájili dňa 6. septembra 2013 v spoločnosti navrhovateľa
kontrolu. V oznámení odporca uviedol, že kontrola je vykonávaná „so zameraním na dodržiavanieustanovení (Zákona o neprimeraných podmienkach), a to najmä § 4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 2 písm.
b); § 4 ods. 4 písm. f); § 4 ods.4 písm. y) a § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe na vybraných dodávateľov“.
Odporca v oznámení žiadal poskytnúť zoznam všetkých obchodných partnerov spoločnosti Kaufland

„vo väzbe na predmetný zákon“.

Podaním zo dňa 26. septembra 2013 navrhovateľ zaslal dňa 27. septembra 2013 odporcovi zoznam
všetkých jeho dodávateľov potravín (stav k 16. septembru 2013), ktorý obsahoval identifikáciu vyše tisíc
dodávateľov spoločnosti Kaufland. Zároveň požiadal odporcu o vysvetlenie niektorých otázok týkajúcich

sa kontroly, a to najmä povahu a dôvod vyšetrovania spoločnosti Kaufland v uvedenej veci, poučenie o
jeho právach a povinnostiach počas kontroly, a požiadal tiež o nazretie do spisu prípadu a poskytnutie
informácie, či v súvislosti s kontrolou odporca komunikoval s tretími osobami so žiadosťou o detaily
takejto komunikácie a o možnosť byť prítomný pri budúcej komunikácii s uvedenými osobami.

E-mailom zo 4. októbra 2013 odporca oznámil navrhovateľovi, že dňa 15. októbra 2013 plánuje

vykonať v kanceláriách spoločnosti Kaufland kontrolu na mieste a zároveň požiadal navrhovateľa,
aby zabezpečil na stanovený deň predloženie obchodných zmlúv vrátane všetkých príloh a dodatkov,
výpisov z bankového účtu za obdobie od januára 2013 do septembra 2013, faktúry (riadne vystavené
účtovné doklady podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty) za tovar dodaný
predmetnými dodávateľmi za mesiace máj, jún, júl 2013, spolu s dodacími listami a objednávkami,

prípadne inými prílohami v zmysle platných predpisov SR, ak existujú aj dobropisy a zápočtové
faktúry (tieto spolu s písomnou dohodou o započítaní pohľadávok v zmysle § 364 Obchodného
zákonníka), prípadne iné písomnosti obsahujúce údaje, informácie, doklady viažuce sa k vyššie
uvedeným kontrolovaným ustanoveniam zákona o neprimeraných podmienkach ako napr. rôzne dohody
o servisných a iných službách určených k plneniu zo strany dodávateľov, oznámenia o bonusoch a iných

peňažných plneniach zo strany dodávateľov, atď. a to ohľadne presne určených dodávateľov pod písm.
a) - n). V uvedenom e-maile však odporca vôbec nereagoval na otázky navrhovateľa.

Na základe žiadosti spoločnosti Kaufland bola predĺžená lehota na predloženie dokladov a dňa 30.
októbra 2013 vykonali zamestnanci odporcu v kanceláriách spoločnosti Kaufland kontrolu na mieste

(„inšpekcia“). V ten deň si odniesli zo spoločnosti Kaufland veľkú časť kontrolovanej dokumentácie
- viac ako 1 300 dokumentov, čo predstavuje okolo 5000 strán, resp. 20 šanónov. Na záver
Inšpekcie pracovníci odporcu oznámili spoločnosti Kaufland, že budú pokračovať v inšpekcii v priebehu
nasledujúcehotýždňa(t.j.medzi4.novembroma8.novembrom2013)azhabúajzvyšnúdokumentáciu.
Spoločnosť Kaufland oznámila počas inšpekcie zamestnancom odporcu svoje ústne námietky ohľadne

nedostatkov Inšpekcie a predložila im svoje stanovisko aj písomne. Následne dňa 14. novembra
2013 zamestnanci odporcu pokračovali v inšpekcii a odniesli zo spoločnosti Kaufland zvyšnú časť
kontrolovanej dokumentácie.

Navrhovateľ ďalej v návrhu uviedol, že inšpekcia bola vykonaná na základe poverenia na vykonanie

kontroly zo dňa 5. septembra 2013 číslo 20/2013, v ktorom je predmet kontroly vymedzený len
všeobecne ako dodržiavanie ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach, a to najmä § 4 ods. 2
písm. a), § 4 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 4 písm. f), § 4 ods. 4 písm. y) a § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe
na vybraných dodávateľov.

Navrhovateľ v návrhu poukázal na to, že kontrola aj inšpekcia vykonávaná odporcom v spoločnosti
Kaufland je uskutočňovaná v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „Dohovor“), konkrétne článkom 8 - právo na ochranu súkromia a článkom 6 - právo na spravodlivý
proces v trestných veciach, čím bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach a tento stav je možné
odstrániť len návrhom podľa § 250v OSP Podľa jeho názoru je nutné v uvedenej právnej veci analogicky

aplikovať na kontrolu a inšpekciu závery ESĽP týkajúce sa ochrany práv podľa článkov 6 a 8 Dohovoru
vyslovené v súvislosti s konaniami v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, nakoľko v súvislosti so
zákonom o neprimeraných podmienkach neexistuje v súčasnosti žiadna judikatúra.

V súvislosti s článkom 8 Dohovoru - právo na ochranu súkromia (Každý má právo na rešpektovanie

svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie) navrhovateľ uviedol, že právo na
ochranu súkromia nie je možné na právnické osoby aplikovať v celej jeho šírke, avšak poukázal na
judikatúru Ústavného súdu SR ako i na judikatúru ESĽP, podľa ktorej i právnické osoby sú nositelia
práva na nedotknuteľnosť obydlia - podnikateľských priestorov, pričom vo všeobecnosti platí, že právona ochranu súkromia (resp. nedotknuteľnosti obydlia) bráni štátnym orgánom zasahovať akýmkoľvek
spôsobom do toho práva s výnimkou stanovenou v článku 8 ods. 2, ktorý ustanovuje, že zásah štátneho
orgánu je možný len: a) keď je to v súlade so zákonom a b) je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania
nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky; alebo ochrany práv a slobôd iných. ESĽP vo
svojej rozhodovacej praxi špecifikoval podmienky uvedené v článku 8 ods. 2, týkajúce sa výnimiek, po
splnení ktorých môže kontrolný orgán v rámci inšpekcie zasiahnuť do ochrany obydlia právnickej osoby,
pričom zásah musí byť

a) v súlade s právom,
b) sledovať legitímny cieľ
c) byť nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

Navrhovateľ v súvislosti s vyššie uvedeným tvrdil, že inšpekcia má základ v zákone o neprimeraných
podmienkach, avšak pokiaľ ide o otázku, či inšpekcia sledovala legitímny cieľ a či je nevyhnutná v

demokratickej spoločnosti, tieto kritériá podľa jeho názoru splnené neboli. Počas vykonania kontroly,
inšpekcie bolo porušené jeho právo na ochranu súkromia (konkrétne nedotknuteľnosť obydlia) a tým
jeho právo podľa článku 8 Dohovoru, resp. čl. 16 Ústavy SR.

Ďalej poukázal na to, že odporca ani v oznámení o začatí kontroly, ani pri vykonaní inšpekcie

nevymedzil účel kontroly a ani dôvod jej začatia a nepreukázal, že inšpekcia a kontrola skutočne sledujú
legitímny cieľ (t. j. že kontrola a inšpekcia sú v zmysle článku 8 ods. 2 Dohovoru v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzaniu nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky; alebo ochrany práv a slobôd iných). V zmysle § 6 Zákona
o neprimeraných podmienkach odporca môže vykonať kontrolu aj z vlastného podnetu, čo však podľa

navrhovateľa nemožno vykladať tak, že odporca môže o vykonaní Kontroly a Inšpekcie rozhodnúť
svojvoľne, bez toho, aby už pri začatí kontroly jasne uviedol dôvody (podnety) pre vykonanie kontroly
ako aj Inšpekcie a definoval tak ich účel a rozsah, ako aj ich legitímny cieľ. Podľa názoru navrhovateľa
odporca začal kontrolu a vykonal inšpekciu bez zrejmého podnetu, resp. odôvodnenia na takýto úkon a
bez jasného vymedzenia jeho účelu - teda bez legitímneho cieľa. Potreba zásahu v tomto prípade nebola

nielenže presvedčivo preukázaná, ale nebola dokázaná vôbec. Kontrola a inšpekcia boli zneužité na
„lovenie“ akéhokoľvek potenciálneho porušenia zákona o neprimeraných podmienkach z dokumentácie,
ktorú odporca zhabal počas inšpekcie.

Ďalej poukázal na to, že v súlade s judikatúrou ESĽP zásah kontrolného orgánu nemôže byť v súlade

s článkom 8 Dohovoru najmä v prípade, kedy
a) bola inšpekcia uskutočňovaná bez predchádzajúceho príkazu vydaného sudcom;
b) kontrolný orgán disponoval širokou právomocou ohľadom kontroly (kontrolný orgán mal výlučne určiť
vhodnosť vykonania inšpekcie, počet, trvania a rozsah inšpekcií); a
c) počas výkonu inšpekcie nebola prítomná nezávislá tretia osoba.

V prípade inšpekcie odporca rozhodol o jej vykonaní bez toho, aby inšpekcia bola vopred schválená
akýmkoľvek súdnym alebo iným nezávislým orgánom, ktorý by zabezpečil nezávislú kontrolu takéhoto
rozhodnutia. ESĽP zdôraznil prísnejšie kritériá, a to, aby bol umožnený proti príkazu na inšpekciu účinný
efektívny opravný prostriedok, pričom zdôraznil, že takýto opravný prostriedok nie je kasačná sťažnosť.

Pri inšpekcii nebola tiež prítomná žiadna nezávislá tretia osoba, ktorá by kontrolovala zákonný priebeh
inšpekcie. V tejto súvislosti navrhovateľ poukázal tiež na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá
vyššie uvedené tvrdenia navrhovateľa potvrdzuje. Súdny dvor Európskej únie svoje závery formuloval
v súvislosti so vzťahom, ktorý sa riadil právom Európskej únie a vychádzal z princípov práva Európskej
únie. Navrhovateľ tvrdil, že vzhľadom na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii, na charakter

Slovenskej republiky ako právneho štátu musia byť tieto princípy analogicky a v rovnakom rozsahu
aplikovateľné aj na vnútroštátne konania, t. j. aj na kontrolu a inšpekciu.

Navrhovateľ následne poukázal na článok 6 Dohovoru - právo na spravodlivý proces s tým, že podľa
judikatúry ESĽP sa pojem „trestné obvinenie“ v zmysle článku 6 Dohovoru musí interpretovať nezávisle

od vymedzenia pojmu trestné obvinenie vo vnútroštátnom práve. Kontrola má povahu ako „trestné“
obvinenie v zmysle článku 6 Dohovoru, z toho dôvodu má navrhovateľ právo na spravodlivý proces o
jeho „trestnom obvinení“ a teda mu patria všetky práva, ktoré Dohovor priznáva obvinenej osobe. V tejto
súvislosti mu patrí:a) právo, aby vo veci rozhodol nestranný súd a právo na prezumpciu neviny,
b) právo byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia vzneseného proti
nemu,

c) právo, aby mal primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
Počas vykonania kontroly boli porušené vyššie uvedené čiastkové práva navrhovateľa vyplývajúce z
jeho práva v zmysle článku 6 Dohovoru a článku 50 Ústavy Slovenskej republiky. Postup odporcu
voči navrhovateľovi, ako významnému obchodnému reťazcu, je zjavne spolitizovaný. Nedávno boli
uverejnené viaceré verejne medializované vyhlásenia ministra, ktoré prejudikujú vinu navrhovateľa

a dokonca tiež trest, ktorý má byť navrhovateľovi uložený pred tým, ako bolo rozhodnuté vo veci.
Minister teda disponuje informáciami nachádzajúcimi sa v spisoch týkajúcich sa kontrol voči spoločnosti
Kaufland, a teda minister veľmi pravdepodobne komunikuje s pracovníkmi Kontroly priamo alebo
prostredníctvom ich nadriadených. Navrhovateľ je presvedčený, že tieto verejné vyhlásenia ministra
ako nadriadeného vo vzťahu k pracovníkom Kontroly, môžu byť pracovníkmi Kontroly vnímané ako
inštrukcie na rozhodnutie vo veci. Preto existujú objektívne pochybnosti o nezávislosti, nestrannosti a

nepredpojatosti rozhodovania pracovníkov Kontroly v tomto prípade.
Ďalej namietal, že odporca ho vôbec neinformoval, v akej konkrétnej veci akého konkrétneho konania
sa mal navrhovateľ dopustiť. Navrhovateľovi bol oznámený iba demonštratívny výpočet ustanovení
zákona o neprimeraných podmienkach, na dodržiavanie ktorých je kontrola zameraná, avšak nie presnú
právnu charakteristiku konania navrhovateľa. Bolo mu tým tiež odopreté právo na dostatočný priestor

na prípravu obhajoby, navrhovateľ navyše nebol dostatočne poučený o právach - právo nahliadnuť do
spisu, právo klásť svedkom otázky a pod., ktoré vyplývajú zo zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Navrhovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojej rozhodovacej
praxi potvrdil, že poverenie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky na vykonanie inšpekcie

musí obsahovať určité obsahové a formálne náležitosti, inak trpí vadami, ktoré ovplyvňujú zákonnosť
inšpekcie. Taktiež je navrhovateľ presvedčený, že súčasné znenie zákona o neprimeraných
podmienkach neposkytuje dostatočné záruky na vykonávanie kontroly voči navrhovateľovi vyžadované
najmä v zmysle článku 6 Dohovoru a príslušných článkov Ústavy. V tejto súvislosti navrhovateľ žiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zvážil podanie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky na

začatie konania o vyslovenie nesúladu zákona o neprimeraných podmienkach s Ústavou Slovenskej
republiky a medzinárodnými zmluvami najmä Dohovorom.

Podľa názoru navrhovateľa odporca sa prostredníctvom Kontroly snaží „loviť“ akékoľvek potenciálne
porušenie zákona o neprimeraných podmienkach bez toho, aby malo primerané podklady alebo

dôkazy odôvodňujúce podozrenie, že spoločnosť Kaufland tento zákon porušila. Tieto obavy sú
posilnené opakovanými medializovanými vyjadreniami predstaviteľov odporcu naznačujúce, že kontroly
podľa Zákona o neprimeraných podmienkach sú zneužívané na politické ciele; ide najmä o verejné
medializované vyhlásenia ministra Ľubomíra Jahnátka, keď minister neváhal vydávať závažné
vyhlásenia a dokonca robiť závery o vine ako aj treste bez toho, aby navrhovateľa čo i len vypočulo.

Tieto vyjadrenia preukazujú zaujatosť ministra s cieľom za každú cenu „uloviť“ porušenie Zákona o
neprimeraných podmienkach.

K prípustnosti žaloby navrhovateľ uviedol, že podal dňa 13. augusta 2014 sťažnosť, v ktorej sa domáhal
ochranytýchpráv,ktorýchochranysadomáhaajtoutožalobou.Odporcaodpovedallistomz12.09.2014,

doručeným navrhovateľovi 19.09.2014 so záverom, že nebolo zistené porušenie navrhovateľom
uvedených práv. V súlade s judikatúrou najvyššieho súdu návrh bol podaný v lehote 30 dní od doručenia
oznámenia o vybavení sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ má za to, že sú splnené všetky zákonné podmienky v zmysle § 250v
OSP na poskytnutie ochrany pred nezákonným zásahom:

- Navrhovateľ bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch;
- Inšpekcia je nezákonným zásahom,
- Predstavuje iba faktický úkon odporcu,
- Nezákonný zásah trvá a reálne hrozí jeho opakovanie, pričom odporca prehliada jeho námietky,
- Neexistujú prostriedky, ktoré by zabránili porušovaniu práv navrhovateľa,

- Navrhovateľ sa nedomáha len určenia, že zásah bol nezákonný; a
- Návrh podal v zákonnej lehote.Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhol, aby najvyšší súd po preverení právne významných skutočností
návrh ako nedôvodný a neprípustný zamietol v celom rozsahu.
Uviedol, že navrhovateľ sa ochrany pred nezákonným zásahom v súvislosti s vykonávaním kontroly

podľa zákona o neprimeraných podmienkach domáhal návrhom z 31.10.2013, ktorý bol zamietnutý
rozsudkom sp. zn. 10Sžz/5/2012 z 30. júla 2014 a ochrany pred nezákonným zásahom v súvislosti s
vykonávaním kontroly na základe poverenia č. 20/2013 z 5. septembra 2013 sa domáha ochrany aj
návrhom zo 14. augusta 2014, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.
Ďalej uviedol, že predmetná kontrola neprimeraných podmienok podľa zákona o neprimeraných

podmienkach vykonávaná zamestnancami ministerstva na základe poverenia č. 20/2013 zo dňa 5.
septembra 2013 nie je v súčasnosti ukončená. Ako vyplýva z obsahu poverenia, kontrola je zameraná
na dodržiavanie ustanovení zákona, a to najmä § 4 ods. 2 písm. a); § 4 ods. 2 písm. b); § 4 ods. 4
písm. f); § 4 ods. 4 písm. y); § 4 ods. 4 písm. w) vo väzbe na vybraných dodávateľov. Začatie kontroly
oznámilo ministerstvo navrhovateľovi listom zo 06.09.2013, doručeným 13.09.2013; prílohou oznámenia
bola Informácia o oprávneniach a povinnostiach kontrolovaného subjektu. Osobné stretnutie za účelom

prevzatia dokladov a písomností nevyhnutných k výkonu kontroly sa uskutočnilo dňa 30. októbra 2013
v sídle kontrolovaného subjektu, kedy zamestnanci odporcu prevzali kópie požadovaných dokladov a
písomností. Z tohto stretnutia bol spísaný Úradný záznam č. 01/P20/2013 s dohodou o ďalšom stretnutí
dňa 14.11.2013 za účelom prevzatia ďalšej časti originálov a kópii dokladov a písomností nevyhnutných
k výkonu kontroly.

Zamestnanciodporcu,poverenívýkonomkontrolyzačalizpredloženýchdokladovapísomnostízisťovať,
či medzi účastníkmi obchodného vzťahu bola dohodnutá a uplatňovaná podmienka, ktorú zákon o
neprimeraných podmienkach deklaruje ako neprimeranú.
Odporca poukázal na to, že kontrolu neprimeraných podmienok vykonával plne v súlade so zákonom

o neprimeraných podmienkach ako aj plne v súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 10/1996 Z.z. a pri jej vykonávaní, či postupe v žiadnom ohľade nie je možné vyvodiť také
pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do základného práva navrhovateľa na ochranu súkromia podľa
článku 8, či do základného práva navrhovateľa na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru.
Odporca nesúhlasí s argumentom navrhovateľa, že inšpekcia vykonávaná v zmysle zákona č. 136/2001

Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže je veľmi podobný typ šetrenia, ako sú kontroly vykonávané
podľa zákona o neprimeraných podmienkach, nakoľko právomoci týkajúce sa vykonávania inšpekcie
podľa zákona č. 136/2001 Z. z. sú definované aj v unijných právnych predpisoch, teda ide o oblasť
harmonizovaného práva Európskej únie a zákon č. 362/2012 Z. z. je právnym predpisom, ktorý na unijné
právne predpisy odkazuje len v tom zmysle, kde v primárnom a sekundárnom práve Európskej únie je

problematika tohto zákona upravená.
V súvislosti s tvrdením navrhovateľa o porušení čl. 8 a čl. 6 Dohovoru poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu ČR č.j. 2 As 43/2004-51 zo 04.08.2005, podľa ktorého „vykonávanie kontroly u
podnikateľa nepredstavuje zásah do jeho osobnostných práv, ale je prejavom dozoru nad dodržiavaním
podmienokaobmedzeníprevýkonurčitýchčinnostípodľačl.26ods.2Listinyzákladnýchprávaslobôd“.

Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepodal návrh v zákonnej 30-dňovej lehote. Navrhovateľ podal
13.08.2014 na ministerstvo podanie označené ako sťažnosť proti výkonu kontroly na mieste dňa 30.
októbra 2013 a 14. novembra 2013 v konaní č. 3872/2013-840, na ktorú odporca odpovedal listom z
12.09.2014, doručeným navrhovateľovi 19.09.2014. Tomuto podaniu navrhovateľa však predchádzala

sťažnosť proti výkonu kontroly na mieste dňa 16. júla 2014 v konaní č. 3872/2013-840, ktorú odporca
vybavil listom z 28. júla 2014 a listom z 27. augusta 2014. Obe sťažnosti teda súviseli s vykonávaním tej
istej kontroly oznámenej listom zo dňa 6. septembra 2013, doručeným dňa 13. septembra 2013. Podľa
názoru odporcu by 30 dňová lehota mala začať plynúť odo dňa, kedy bola navrhovateľovi doručená
odpoveď na podanie vo veci Sťažnosti proti výkonu kontroly na mieste zo 16. júla 2014 v konaní č.

3872/2013-840, a nie odo dňa doručenia odpovede na sťažnosť proti výkonu kontroly na mieste zo dňa
30. októbra 2013 a 14. novembra 2013 v konaní č. 3872/2013-840. Navyše podľa právneho názoru
vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžz/4/2011 bol rozhodujúcou skutočnosťou pre
začatie plynutia subjektívnej lehoty deň, keď reálne bola začatá opakovaná daňová kontrola. To by
znamenalo, že v danom prípade je pre začatie plynutia subjektívnej lehoty rozhodujúcou skutočnosťou

deň, kedy bolo kontrolovanému subjektu doručené Oznámenie o začiatku kontroly, t. j. 13. september
2013. Subjektívna lehota na podanie návrhu vo veci ochrany pred nezákonným zásahom začala teda
plynúť nasledujúci deň, t. j. 14. septembra 2013. Posledný deň tejto lehoty pripadol na 13. októbra 2013(nedeľa), čo znamená, že posledným dňom lehoty bol pondelok 14. októbra 2013, a nie 19. september
2014.
K požiadavke na zničenie dôkazov, ktoré odporca získal počas kontroly, odporca poukázal na

ustanovenie § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 10/1996 Z. z., ktoré sa na výkon kontroly vzťahuje primerane,
a podľa ktorého tieto - ak už nie sú potrebné na ďalší výkon kontroly alebo na iné konanie podľa
osobitných predpisov, je odporca povinný vrátiť tomu, komu boli odňaté. Ak by odporca ako kontrolný
orgán pri vrátení odobratých materiálov nepostupoval v súlade so zákonom, išlo by o konanie nad rámec
jeho zákonných oprávnení.

Pokiaľ ide požiadavku obnoviť stav pred nezákonným zásahom, podľa názoru odporcu samotná
kontrola neprimeraných podmienok vykonávaná podľa zákona protiprávnym konaním nie je a ani
nemôže byť, pretože oprávnenie na jej vykonávanie vyplýva priamo zo zákona. Nie je preto zrejmé,
ako a v akom rozsahu by mal súd uložiť odporcovi povinnosť obnoviť stav pred zásahom. Pretože
navrhovateľ de facto žiada uloženie zákazu voči oprávneniu odporcu, ktoré mu ako kontrolnému
orgánu vyplýva priamo zo zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, a preto ani

nemôže byť nezákonným zásahom, odporca žiada jeho návrh zamietnuť. Platí to pre celý navrhovaný
petit, ktorý je nielen nevykonateľný, ale nie je ani dostatočne dôvodný a jeho vyhovením by došlo
k zákazu vykonávať zákonné oprávnenie. Navyše skúmanie, či kontrola neprimeraných podmienok
je ministerstvom uskutočňovaná v rozpore s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti či
navrhovateľ bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, považuje za predčasné,

prejudikovalo by ďalší postup odporcu a neprípustne by zasahovalo do právomoci orgánov verejnej
správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie o návrhu navrhovateľa pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v a nasl. OSP, podľa § 250v ods. 8 v spojení s

§ 250g ods. 1 OSP prejednal vec na pojednávaní dňa 15. júla 2015 a dospel jednomyseľne k záveru, že
prejednaniu návrhu v časti bodu 1 petitu bráni prekážka litispendencie a vo zvyšnej časti navrhovateľov
návrh nie je dôvodný. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15. júla 2015. (§ 250ia OSP)

Podľa § 250v ods. 1 OSP, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich

právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je
rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo
vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú
alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 3 OSP, návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo
je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 250v ods. 4 OSP, súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo
výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho
konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze
pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom.
Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

Základnou úlohou súdu aplikujúceho ustanovenie § 250v ods. 1 OSP, ktorý koná v správnom súdnictve
o návrhu smerujúcemu proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť, či sa navrhovateľ
skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti nezákonnej aktivite verejnej
správy (materiálna stránka verejnej správy) a či navrhovateľom označená verejná správa skutočne

takúto aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy). Uvedené je dôležité z toho hľadiska, že
Občiansky súdny poriadok obsahuje viacero rôznych prostriedkov súdnej nápravy pochybení alebo
nedostatkov verejnej správy, pričom výber konkrétneho prostriedku je ponechaný celkom na dispozičnej
vôli účastníka. Súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k zvolenému prostriedku súdnej
nápravy účastníkom zaujať žiadne iné hodnotiace stanovisko ako iba to, či tento prostriedok bol

účastníkom zvolený správne, pričom ho nesmie v konaní upozorňovať na prípadnú nevhodnosť ním
zvoleného prostriedku súdnej ochrany, resp. mu radiť iný konkrétny prostriedok.Zmyslom tejto právnej úpravy je posilnenie ochrany fyzických a právnických osôb pred takými zásahmi,
ktoré nie sú založené na konkrétnom rozhodnutí orgánu verejnej správy, ale spočívajú vo faktickej
činnosti proti nej a vyžadujú si súdnu pomoc vo forme nápravy tohto pre navrhovateľa spoločensky

neúnosnéhostavu.Citovanéustanovenie§250vods.3OSPupravujepodmienkyprípustnostinávrhuna
ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Ide o kumulatívne stanovené podmienky
prípustnostinávrhu,ktorýmijejednakvyčerpaniedostupnýchopravnýchprostriedkovpodanýchscieľom
nápravy dôsledkov nezákonného zásahu a jednak podanie návrhu v zákonom určenej subjektívnej
a objektívnej lehote. Za právne prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, považuje

judikatúra Najvyššieho súdu SR ako aj judikatúra Ústavného súdu SR predovšetkým inštitút sťažnosti
podľa zákona č. 9/2010 Z. z. (predtým podľa zákona č. 152/1998 Z. z.).

Aj vzhľadom na námietky odporcu najvyšší súd skúmal predovšetkým splnenie podmienok prípustnosti
návrhu vyplývajúcich z citovaného ustanovenia § 250v ods. 3 OSP. Odporca videl neprípustnosť návrhu
z dôvodu nedodržania zákonnej 30 dňovej lehoty na podanie návrhu, čo bližšie odôvodnil vo vyjadrení

k návrhu. Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal v danom prípade z jeho ustálenej judikatúry, v
zmysle ktorej ustanovenie § 250v ods. 3 OSP je nevyhnutné vykladať tak, že o existencii zásahu sa
navrhovateľ dozvedel až doručením oznámenia o vybavení sťažnosti (R 80/2011). Akceptoval v tejto
súvislosti názor navrhovateľa, že návrh bol podaný včas, vychádzajúci zo skutočnosti, že odpoveď na
sťažnosť zo dňa 13.08.2014 mu bola doručená 19.09.2014, takže návrh podaný najvyššiemu súdu dňa

3. októbra 2014, bol podaný v zákonnej tridsaťdňovej lehote. Tu je potrebné uviesť, že navrhovateľ sa už
domáhal voči odporcovi ochrany pred nezákonným zásahom vo veci tej istej kontroly v konaní vedenom
na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sžz/5/2013, v ktorom súd jeho návrh z 31.10.2013 rozsudkom
z 30.07.2014 zamietol ako neprípustný z dôvodu nevyčerpania prostriedkov nápravy ako zákonnej
podmienky prípustnosti podaného návrhu, a to bez toho, aby posudzoval jeho dôvodnosť. Navrhovateľ

preto podal sťažnosť na postup odporcu a po obdržaní negatívnej odpovede podal obsahovo totožný
návrh. Súd sa preto musel zaoberať aj otázkou, či právoplatné rozhodnutie o zamietnutí návrhu z
dôvodu jeho neprípustnosti zakladá prekážku na jej nové prejednanie v zmysle § 159 ods. 3 OSP a
dospel k záveru, že takúto prekážku by zakladalo len rozhodnutie o zamietnutí návrhu z dôvodu jeho
nedôvodnosti (teda po jeho meritórnom prejednaní).

Splnenie ďalšej zákonnej podmienky - vyčerpanie prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný
predpis, sporné nebolo.

Ako je zrejmé z podaného návrhu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa

§ 250v OSP zo dňa 3. októbra 2014, v bode 1 petitu sa navrhovateľ domáhal, aby súd zakázal odporcovi
pokračovať v porušovaní práv navrhovateľa, najmä práva na ochranu súkromia a na spravodlivý proces
v konaní č. 3872/2013 vo veci kontroly vykonávanej u navrhovateľa so zameraním na dodržiavanie
ustanovení zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch, ktorých predmetom sú
potraviny, začatej na základe Poverenia č. 20/2013 zo dňa 5. septembra 2013. Konkrétne žiadal, aby súd

zakázal odporcovi najmä používať podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch
navrhovateľa dňa 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013 v ďalšom konaní a aj používať akúkoľvek
informáciu získanú z týchto podkladov a dôkazov pri ďalšej činnosti odporcu, a to ani ako dôvod na
vykonanie novej kontroly voči navrhovateľovi alebo na pokračovanie vyššie uvedenej prebiehajúcej
kontroly voči navrhovateľovi.

Rovnakej ochrany proti kontrole vykonávanej na základe poverenia z 05.09.2013 s obsahovo totožným
petitom sa navrhovateľ domáhal aj návrhom zo 14. augusta 2014 vedeným na najvyššom súde pod
sp. zn. 10Sžz/10/2014, o ktorom súd rozhodol dňa 15.07.2015. Jediným rozdielom v obsahu petitu boli
dátumy kontroly na mieste, kedy odporca získal požadované podklady a dôkazy, a to v prípade návrhu

z 03.10.2014 išlo o dni 30.10.2013 a 14.11.2013 a v prípade návrhu zo 14.08.2014 o dni 16.07.2014
a 21.07.2014. V oboch prípadoch však išlo o doklady, týkajúce sa odporcom určených vybraných
dodávateľov navrhovateľa v rámci tej istej kontroly s tým rozdielom, že v prvom prípade išlo o kópie a
v druhom o originály dokumentov, pričom dôvodom opakovane uplatnenej požiadavky na predloženie
dokladov v rámci prebiehajúcej kontroly bola skutočnosť, že doklady získané v r. 2013 odporca poskytol

najvyššiemu súdu ako súčasť administratívneho spisu v súvislosti s prebiehajúcim konaním vedeným
pod sp. zn. 10Sžz/5/2013.V zmysle § 83 OSP, podľa ktorého začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo iné súdne
konanie, a ktoré v zmysle § 246c ods. 1 OSP platí aj pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom
orgánu verejnej správy, najvyšší súd v tejto časti, t. j. v totožnej časti bodu 1 petitu, konanie zastavil.

Predmetom konania zostal bod 2. petitu, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd uložil odporcovi
povinnosť „obnoviť stav pred nezákonným zásahom, t. j. úplne zničiť všetky podklady a dôkazy získané
počas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa dňa 30. októbra 2013 a 14. novembra 2013, a to
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku“. Od petitu uplatneného v konaní vedenom pod sp. zn.

10Sžz/10/2014 sa tento petit líšil len v tom, že v skôr podanom návrhu sa navrhovateľ domáhal uloženia
povinnosti vrátiť všetky podklady a dôkazy získané počas kontroly vykonanej v priestoroch navrhovateľa
dňa16. júla 2014 a 21. júla 2014, kým v tejto veci žiadal o ich zničenie. Pretože ide o obdobnú vec, aká už
bola predmetom konania vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sžz/10/2014 a o ktorej najvyšší súd
rozhodol rozsudkom zo dňa 15.07.2015 tak, že návrh ako nedôvodný zamietol, nemal senát najvyššieho
súdu ani v tomto prípade dôvod odkloniť sa od vysloveného právneho názoru, s ktorým sa stotožňuje.

Tento právny názor vychádza zo záveru, že oprávnenie vykonávať kontrolu neprimeraných podmienok
vyplýva ministerstvu priamo zo zákona o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch,
ktorých predmetom sú potraviny (§ 6 ods. 1) a túto môže vykonať u odberateľa alebo dodávateľa z
vlastného podnetu, z podnetu účastníka obchodného vzťahu alebo z podnetu tretej osoby (§ 6 ods.

2 zákona), pričom najvyšší súd nezistil, že by v danom prípade konanie odporcu bolo v rozpore so
zákonom, že by sa jednalo o nezákonnú aktivitu orgánu verejnej správy a taktiež o priamy zásah
do subjektívnych práv navrhovateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu sa o nežiaduci stav majúci svoj
základ v mimozákonnom aktivizme (útoku, postupe) jednoznačne nejedná. Naopak, zistiť dohodnutie a
uplatňovanie neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu je možné len z údajov,

informácií, dokladov a písomností, predloženie ktorých si ministerstvo v tomto prípade v zmysle zákona
o neprimeraných podmienkach vyžiadalo od kontrolovaného subjektu - spoločnosti Kaufland Slovenská
republika v.o.s., ako účastníka obchodného vzťahu. Tento postup je nielen v súlade s ustanovením
zákona o neprimeraných podmienkach, ale aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 10/1996 Z.z. o
kontrole v štátnej správe. Je tiež zrejmé, že navrhovateľ na vykonanie kontroly poskytol odporcovi všetku

potrebnúsúčinnosť,atovstupovaťdoobjektov,zariadeníaprevádzok,napozemkyadoinýchpriestorov
a v určenej lehote tiež poskytol doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie potrebné na výkon
kontroly.

Je jednoznačne zrejmé, že samotné začatie a výkon kontroly neprimeraných podmienok za účelom

dohodnutia a uplatňovania neprimeraných podmienok medzi účastníkmi obchodného vzťahu nemôže
byť samo o sebe nezákonným zásahom, pretože takéto oprávnenie vyplýva Ministerstvu priamo zo
zákona, nie je teda možné Ministerstvu stanoviť zákaz používať podklady a informácie získané počas
kontroly pri ďalšej činnosti Ministerstva, a platí to aj pre uloženie povinnosti zničiť všetky podklady a
dôkazy získané počas kontroly, kde pre odporcu navyše platí zo zákona vyplývajúca povinnosť tieto

vrátiť kontrolovanej osobe. V tejto časti bol preto návrh zamietnutý ako nedôvodný.

O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 250v
ods. 5 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ v konaní nebol neúspešný
a odporcovi nevznikol zákonný nárok na ich náhradu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.