Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/209/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213765
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213765.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov

senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu : POHOTOVOSŤ,
spol. s r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, IČO : 36 864 421, proti žalovanej :
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom 813 11 Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu zo dňa 12.12.2014
proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota číslo konania 7C/108/2012-49 zo dňa 18.11.2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy
zamietol v celom rozsahu a súčasne zamietol aj návrh žalobcu na prerušenie konania podľa ustanovenia
§ 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Žalobca sa domáhal voči žalovanej nároku
na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 604,83 eur spôsobenej
nesprávnym, respektíve nezákonným úradným postupom súdu v konkrétnej exekučnej veci vedenej

pod sp. zn. Ex 1799/2010 v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s pripojeným exekučným spisom sp.
zn. 3Er/1242/2010 a v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v konkrétnej exekučnej veci oprávnený
podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 08.03.2010 a Okresného súdu Rimavská Sobota bola dňa
29.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie predmetnej exekúcie. Dňa 16.09.2010 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, lebo po preskúmaní exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku) v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dospel k záveru, že exekučný titul
obsahoval neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Súd konštatoval, že 15
dňová lehota na vydanie poverenia vyplývajúca z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí,
ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a súd musí rozhodnúť o
zamietnutížiadostisúdnehoexekútora.SúdvodôvodnenírozsudkupoukázalnarozhodnutiaÚstavného
súdu SR (napr. ÚS 46/01, I.ÚS 66/02, II. ÚS 57/01, I. ÚS 63/00 a I. ÚS 42/01), v ktorých ústavný súd v
nadväznosti na svoje zistenia konštatoval, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne

za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd v závere
odôvodnenia rozsudku poznamenal, že žalobca podával hromadne v rámci celej Slovenskej republiky
niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúciu a tým de facto znemožnil rozhodnúť súdom v
primeraných lehotách, pričom návrhy na exekúciu podáva opakovane aj po tom, ako boli právoplatnejudikované okolnosti, že žalobcom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre
ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Tým zo strany žalobcu dochádza k
šikanóznemu výkonu práva a k znefunkčneniu súdov. Súd mal na základe uvedených skutočností za to,

žežalobcanepreukázal,žebyčinnosťousúduvnamietanomvexekučnom konanídošloknesprávnemu
úradnému postupu súdu (§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci), teda neboli splnené základné zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu
v zmysle tohto zákona a tým ani splnenie predpokladov pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej
ujmy v zmysle zákona číslo 514/2003 Z.z.. Súd žalobu ako právne neopodstatnenú v celom rozsahu

zamietol. Následne súd rozhodol o trovách konania a vyslovil, že s poukazom na ustanovenie § 142 ods.
1 O.s.p. žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, nakoľko žalovaná bola v konaní úspešná, avšak
trovy konania si neuplatnila a súd tak má za to, že žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal,
že súd prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ustanovenia

§ 101 ods. 2 O.s.p., nakoľko sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Namieta,
že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny
spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.
a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred
súdom. Podotkol tiež, že okolnosť, že krajský sud nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení

na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno zákonného sudcu považovať za
nestranného. V ďalšom texte odvolania žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia všeobecných súdov
a taktiež na konkrétne judikáty Ústavného súdu Slovenskej republiky, podporujúce jeho námietku o
nedostatku nestrannosti zákonného sudcu. Žalobca v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu
ďalej uviedol, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie,

keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Uviedol, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom,
ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo podľa názoru žalobcu k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti
konať pred súdom. Keďže žalobca, ako strana konania, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho konania bola podľa argumentov žalobcu

porušená vo viacerých smeroch. Súd navyše žalobcu nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p.
a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca v odvolaní taktiež uvádza, že pokiaľ sa žalovaný nevyjadril, respektíve
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia
§ 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia §

153b O.s.p.. V ďalších dôvodoch odvolania sa žalobca zameriava na argumentáciu ohľadom existencie
majetkovej škody a uviedol, že majetková škoda mu vznikla v súvislosti s udržiavaním a správou
informačného systému a z titulu konkretizovaných výdavkov. Rozhodnutie súdu v tejto časti považuje za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako

sa to týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca nesúhlasí s tvrdením, že náklady na
správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Zotrváva na svojom stanovisku,
že nesprávnym úradným postupom exekučného súdu došlo ku škode, za ktorú dlžník nemôže niesť
zodpovednosť.Žalobcahodlávkonanípredsúdomprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiť
dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie

zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a žalobcu
nepoučil podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlási rozhodnutie vo
veci samej. Rozhodnutie súdu 1. stupňa žalobca označil za vnútorne rozporné, pretože napriek tomu,
že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil aj svoje rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rovnako súd podľa názoru žalobcu nesprávne rozhodol o

návrhu na prerušenie konania, pretože ak mu bol doručený takýto návrh z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke na základe ústavnej sťažnosti podanej na ústavnom súde SR, bol súd povinný
pred rozhodnutím vo veci samej o takomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na vyššie uvedenúargumentáciu potom žalobca navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a
vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2
O.s.p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v rozsahu podaného
odvolania a aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých
prvostupňovýsúd rozhodol,pričomvzhľadomnapresvedčivosťasprávnosťargumentácieobsiahnutejv
odôvodnení rozsudku nepovažuje za potrebné nad rámec dôvodov vyslovených prvostupňovým súdom

uviesť žiadne ďalšie argumenty.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa dostatočne jasne, zrozumiteľne a právne
argumentačne presvedčivo vysporiadal v odôvodnení rozsudku s preskúmaním právneho základu a
dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu, preto dôvody obsiahnuté v odvolaní žalobcu namietajúce

vnútornú rozpornosť a nedostatočnosť zdôvodnenia úvah súdu obsiahnutých v odôvodnení
napadnutého rozsudku, nie sú opodstatnené. Odvolací súd, vychádzajúc z konkrétnych dôvodov
odvolania žalobcu, navyše konštatuje, že predmetné odvolanie zjavne nereaguje výlučne len na
konkrétny rozsudok, voči ktorému smeruje, nakoľko odvolateľ v odvolaní konštatuje viaceré úvahy súdu,
ktoré v konkrétnom odôvodnení napadnutého rozsudku v danej veci vôbec obsiahnuté nie sú.

Odvolací súd len pre zdôraznenie správnosti právnej úvahy okresného súdu poznamenáva, že v
zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo

návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Od 01.06.2010 platí, že táto lehota neplatí, ak
ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo návrhu,
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca stanovuje lehotu na vydanie

poverenia exekútora na vykonanie exekúcie. V prípade, že nie sú splnené podmienky pre vydanie
poverenia, zákon nestanovuje súdu lehotu, v ktorej rozhodne o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Konštantná judikatúra Najvyššieho súdu a Ústavného
súdu SR za subjektívne prieťahy v konaní považuje lehotu presahujúcu 6 mesiacov. V konkrétnej
exekučnej veci bolo po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie (dňa 29.04.2010) uznesením exekučného súdu dňa 16.09.2010 žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietnutá pre nesplnenie zákonných predpokladov pre jej vydanie a bolo preto
rozhodnuté v lehote nepresahujúcej 6 mesiacov. Odvolací súd ešte poznamenáva, so zreteľom na
ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02,
I.ÚS 63/00), že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť

ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov).
Samotné nedodržanie zákonnej lehote (ak by aj bolo v konkrétnej veci preukázané) nemožno totiž
vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a
významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné
okolnosti prípadu, tak ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd, keď s akcentom na

nutnosťrešpektovaťzáväzkySlovenskejrepublikyvočiEurópskejúniiposkytovaťspotrebiteľovizvýšenú
ochranu v spotrebiteľských vzťahoch, (pričom potreba skúmania rozhodcovského rozsudku z hľadiska
obsiahnutia neprijateľných zmluvných podmienok vyplýva aj z vnútroštátnej právnej úpravy), v rozsudku
konštatoval, že posúdenie zákonnosti vedenia exekúcie vyžaduje osobitnú právnu úvahu. Preto v
konkrétnej veci dĺžka exekučného konania nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť

porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal splnenie
zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle ustanovení § 5 ods.1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 - 4 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a neosvedčil právny základ a dôvodnosť uplatneného nároku a to
tak ohľadom nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy.

Rovnako nezodpovedajú obsahu spisu a konkrétnym procesným situáciám v danej veci ani argumenty
obsiahnuté v odvolaní, spochybňujúce procesný postup súdu, v dôsledku ktorého malo byť údajne
žalobcovi odňaté právo konať pred súdom. Žalobca v odvolaní tvrdí, že napriek tomu, že riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s

označenými dôvodmi, súd v rozpore so zákonom konal podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. v
neprítomnosti žalobcu. Súd podľa tvrdenia žalobcu ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd nariadil termín
pojednávania na deň 18.11.2014 o 11.45 hod., pričom predvolanie naň bolo riadne doručené obom
účastníkom konania (právny zástupca žalobcu predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 06.11.2014).
Svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním datovaným a súdu aj faxom doručeným dňa

12.11.2014 žalovaný, pričom nežiadal odročiť pojednávanie z dôvodu svojej neprítomnosti. Žalobca
adresovalsúduprocesnépodanie-Návrhnazrušenienariadenéhopojednávaniazdôvoduobjektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu datované dňa 14.11.2014, v ktorom súčasne žiadal prerušiť
konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobcu. Súd o návrhu
žalobcu na prerušenie konania rozhodol osobitným výrokom v rozsudku č.k. 7C/108/2012-49 zo dňa

18.11.2014 a súd taktiež v odôvodnení rozsudku podrobnejšie uviedol dôvody, pre ktoré nevyhovel
návrhu na prerušenie konania a v nadväznosti na to nevyhovel ani návrhu na zrušenie pojednávania,
ktoré považoval za nedôvodné. Boli splnené všetky zákonné predpoklady pre postup súdu v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. Odňatím možnosti konať pred súdom podľa ustanovenia § 221 ods. 1
písm. f/ O.s.p. je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci, postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred súdom konať a v konaní uplatňovať procesné práva
priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Súd preto nepostupoval svojvoľne,
procesný postup súdu v súlade s ustanoveniami procesnej normy nemožno považovať za odopretie
ústavného práva účastníkovi konania na spravodlivý súdny proces a popretie ústavou garantovaného
práva každého na verejné prerokovanie veci pred všeobecným nezávislým súdom.

Rovnako je nedôvodný argument, že súd nepoučil účastníkov v zmysle ustanovenia § 120 ods. 4
O.s.p. pred tým, ako vo veci meritórne rozhodol. Poučenie súdu podľa ustanovenia § 120 ods. 4
O.s.p. (okrem ďalších procesných poučení v zmysle Občianskeho súdneho poriadku) bolo obsiahnuté v
osobitnom poučení pre účastníka konania, ktoré bolo zaslané účastníkom konania spolu s predvolaním

na pojednávanie (č.l. 23 spisu).. Argumenty žalobcu v odvolaní, že nesprávnym postupom súdu došlo
„k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom“ sú tak vzhľadom na konštatované skutočnosti neopodstatnené.

Rovnako nezodpovedá obsahu spisu argument žalobcu, že súd mal vyvodiť adekvátne procesné

následky zo skutočnosti, že sa žalovaný k žalobe nevyjadril, respektíve nereagoval na výzvu súdu, aby
predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., a preto mal
súd rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p.. Tento argument
žalobcu je zmätočný, nakoľko po tom, čo súd doručil žalovanej návrh spolu s prílohami, žalovaná zaslala
súdu rozsiahle procesné stanovisko k žalobe a k uplatnenému nároku (č.l. 28-33 spisu).

Rovnako sú už v danom štádiu konania neopodstatnené úvahy žalobcu o nedostatku nestrannosti a
nezaujatosti zákonného sudcu, a to s poukazom na právoplatné uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 41NcC/509/2012-8 zo dňa 11.10.2012, ktorého obsah je žalobca povinný rešpektovať.

Pokiaľ žalobca namieta aj správnosť výroku rozsudku, ktorým súd zamietol jeho návrh na prerušenie
konania ako nedôvodný, odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi zamietnutia návrhu na prerušenie
konania obsiahnutými v odôvodnení tohto výroku v rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti
žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok
odvodzuje od postupu toho ktorého okresného súdu. Ústavný súd sťažnosti žalobcu odmietol pre
nedostatok právomocí prerokovať a rozhodnúť takú vec (napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013, I. ÚS 92/2013)
s odôvodnením, že o veci napriek rozhodnutiu nadriadeného súdu rozhoduje sudca, ktorý by malbyť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z jej prejednávania vylúčený, je dôvodom na
uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa O. s. p. a ústavný súd nemá
právomoc preskúmavať námietky sťažovateľa, že vo veci rozhodol nezákonný sudca. Pokiaľ bol žalobca

presvedčený, že krajský súd nesprávne rozhodol o námietke zaujatosti, mal zákonnú možnosť podať
proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok v súlade s § 237 písm.
g/ O. s. p. a Najvyšší súd, ako súd dovolací, bol príslušný na poskytnutie ochrany základným právam
žalobcu. Za daných okolností potom rozhodnutie okresného súdu, ktorým návrh žalobcu na prerušenie
konania zamietol, nakoľko nezistil dôvody podľa § 109 ods. 1 písm. b/, ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.

s. p. na prerušenie konania, považoval krajský súd za vecne správne, lebo je právoplatne rozhodnuté
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41NcC/509/2012-8 zo dňa 11.10.2012, ktorý sudca
má v predmetnej veci ako zákonný sudca konať a rozhodovať.

Odvolací súd potom na základe uvedeného, po oboznámení sa s dôvodmi odvolania a s poukazom
na dôvody a právne úvahy obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu rozsudok

podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi
náhradu trov druhostupňového konania nepriznal, nakoľko táto účastníčka si trovy odvolacieho konania

v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila ani ich nežiadala priznať a odvolací súd tak má
za to, že si trovy odvolacieho konania neuplatňuje.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.