Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Najvyšší súd Slovenskej republiky

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Viera Nevedelová

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Zrušené

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/76/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200017
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4013200017.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci žalobcu: Borsodi Tranzit
Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u. 3, 3600
Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom
v Rožňave, Hviezdoslavova ul č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, Ul.
29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 03. februára 2012, číslo
10649-3/2012-BA, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 29. mája 2013, č. k.
15S/1/2013-32, takto

r o z h o d o l :

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyrozsudokKrajskéhosúduvNitre z29.mája2013,č.k.15S/1/2013-32
m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej z 03. februára 2012, číslo 10649-3/2012-BA z r u š u j ea
vec jej vracia na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd rozsudkom z 29. mája 2013, č. k. 15S/1/2013-32, podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 03. februára 2012, číslo 10649-3/2012-BA, ktorým
žalovaná zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch z 11. augusta 2011 číslo
32062-16/2011-TO vo výrokovej časti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom
poistení..." a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení...", a v ostatnej časti rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutím z 11. augusta 2011 číslo 32062-16/2011-TO
Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že
V., občanovi Maďarska, dňa 18. mája 2007 vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti (ďalej len „ povinné poistenie").

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd z administratívneho spisu žalovanej zistil, že Národný
fond zdravotného poistenia, odbor pre medzinárodné záležitosti a európsku integráciu z Maďarska

požiadal o pomoc vo veci poistného vzťahu dočasných pracovníkov na Slovensku, prijatých žalobcom
ako personálnou agentúrou s cieľom poskytnúť ich slovenskej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA,
s.r.o., Bánovce nad Bebravou na základe zmlúv o dočasnom pridelení pracovníkov zo 14. mája 2007,
z 15. decembra 2007 a z 28. decembra 2009. V mennom zozname osôb, ktoré pracovali na území
Slovenskej republiky v uvedenej spoločnosti s ručeným obmedzením, bol uvedený aj V., ktorý tu
vykonával prácu od 18. mája 2007 do 24. mája 2007. Žalobca nepreukázal, že mu príslušný orgán v
Maďarsku vydal osvedčenie (tzv. formulár E 101) o tom, že zamestnanec podlieha právnym predpisomtohto štátu. Podľa názoru krajského súdu, žalovaný i prvostupňový správny orgán správne právne
argumentujú uplatniteľnou legislatívou Slovenskej republiky a to tým viac, že v danom prípade nešlo o
vyslanie zamestnanca na výkon práce do iného členského štátu, ale len o jeho dočasné pridelenie. S

poukazom na § 14, § 15 a § 19 zákona o sociálnom poistení bol preto zamestnanec žalobcu v súvislosti
s výkonom práce na území Slovenskej republiky povinne nemocensky a dôchodkovo poistený a rovnako
v nezamestnanosti poistený. Krajský súd poukázal na to, že pán V. nebol v pracovnom pomere s
VALSABBIA SLOVAKIA, s.r.o. Bánovce nad Bebravou, ale so žalobcom, ktorým bol na výkon práce v
tejto spoločnosti pridelený a preto ustanovenie § 20 písm. a/ zákona o sociálnom poistení treba vykladať

v nadväznosti na skutočný výkon práce. Povinné poistenie preto V. vzniklo dňom 18.05.2007. Iný výklad
by znamenal, že tento zamestnanec žalobcu by nebol počas tohto výkonu práce nikde povinne poistený.
Krajský súd tak dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako i jej postup sú v súlade
so zákonom.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil. Nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že správny orgán preskúmavané rozhodnutie založil

na zistení, že dotknutému zamestnancovi V. vznikol pracovný pomer na území Slovenskej republiky.
Pracovný pomer na území Slovenskej republiky dotknutému V. nikdy nevznikol, lebo bol zamestnanom v
hlavnom pracovnom pomere u žalobcu. Nemohlo mu potom vzniknúť a ani zaniknúť povinné poistenie.
Ďalej poukázal na článok 13 ods. 2 písm. a) a články 14 až 17 nariadenia Rady EHS č. 1408/71, z
ktorých nie je možné dospieť k záveru, že sa na menovaného vzťahovala slovenská legislatíva, keďže

nebol nikde inde zamestnaný než na území Maďarska, a preto práve v dôsledku formulácie citovanej
normy sa naňho nemôžu vzťahovať právne predpisy žiadnej inej krajiny než Maďarska. Aplikovateľnosť
slovenského práva vylučuje podľa jeho názoru aj článok 14 ods. 1a cit. nariadenia. Podotkol, že vydanie
osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo
nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu resp. právnej skutočnosti, keďže aj

samotné nariadenie upravujúce status quo hovorí o osvedčení len ako o formalite. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 165,58 €.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že
svoj právny názor odôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne

zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie. Namietala, že v
preskúmavané rozhodnutie nezaložila na tvrdení, že zamestnancovi vznikol na území Slovenskej
republiky pracovný pomer, ale podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení
rozhodovala o vzniku povinného poistenia V. aplikovaním koordinačného nariadenia Rady (EHS) č.
1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby,

samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení
neskoršíchzmienadoplnkov(ďalejaj„nariadenie"),ktorýmjeviazanázdôvodu, žežalobcajeagentúrou
dočasného zamestnávania so sídlom v Maďarsku a dotknutí zamestnanci žalobcu, v danom prípade
pán V., vykonávali práce v období uvedenom v prílohe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov na
území Slovenskej republiky v obchodnej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r.o., Bánovce nad

Bebravou. Vychádzajúc z článku 13 (2) (a) nariadenia je zamestnanec žalobcu pokrytý systémom
sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, a to aj napriek skutočnosti,
že má bydlisko na území iného členského štátu alebo že sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo
jednotlivca, ktorý ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Dotknutí zamestnanci
žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska len v tom prípade, ak by

im Maďarsko, ako vysielajúci štát, vystavilo na obdobie, kedy vykonávali práce na území Slovenskej
republiky, formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Legislatíva Maďarska by sa v
oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by vecne príslušný úrad v Maďarsku po
vzájomnej dohode s Ministerstvom práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky udelil dotknutým
zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území Slovenskej republiky výnimku podľa

článku 17 nariadenia. Ďalej poukázala na články 11 a 80 nariadenia a na rozhodnutie č. 181 z 13.
decembra 2000, publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré precizuje podmienky vyslania
upravené v nariadení a na Kódex dobrej praxe, z ktorých vyplýva, že formulár E 101 je nevyhnutným
dokladom preukazujúcim uplatniteľnú legislatívu pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov.
Zamestnancom žalobcu nebolo vystavené v Maďarsku potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár

E 101), nebola udelená výnimka podľa článku 17, preto nie je možné určiť uplatniteľnú legislatívupodľa článku 14 (1) (a) alebo článku 17 nariadenia tak, ako uvádza žalobca v odvolaní. Z vyjadrenia
Országos Egészségbiztosítási Pénztáí (OEP), Nemzetkózi és Európai Integrációs Fóosztálky, Budapešť
vyplýva, že formuláre E 101 nemôžu byť vystavené. Na zamestnanca žalobcu V. v období od 18. mája

2007 do 24. mája 2007, kedy vykonával práce na území Slovenskej republiky, sa vzťahuje v oblasti
sociálneho zabezpečenia legislatíva Slovenskej republiky a to aj napriek skutočnosti, že bydlisko tohto
zamestnanca a sídlo jeho zamestnávateľa sa nachádzajú na území Maďarska. Počas obdobia určeného
zamestnávateľom je potom povinne nemocensky poistený, povinne dôchodkovo poistený a povinne
poistený v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja O.s.p. preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím (pobočky) o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancovi žalobcu, V., občana Maďarska, s

účinnosťou k 18. máju 2007.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie v relevantnom období
upravovalo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú

právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi
výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý
zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,

aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo dostatočne preukázané, či zamestnanec žalobcu,
ktorý vykonával na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov na území Slovenskej republiky
prácu v období od 18. mája 2007 do 24. mája 2007, podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym
predpisom Slovenskej republiky alebo právnym predpisom Maďarska.

Nebolo sporné, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku, ktorá na základe Zmluvy
o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov prijatých v Maďarsku na výkon
činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r. o. so sídlom v
Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.

Na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonával V. činnosť na území Slovenskej

republiky od 18. mája 2007. Formulár E 101, na základe ktorého by tento zamestnanec podliehal
právnemu poriadku vysielajúceho štátu, teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnanca a
zamestnávateľaplniťpovinnostivoblastisociálnehozabezpečeniavčlenskomštáte,vktoromvykonával
činnosť, nemal vystavený.Na podklade uvedených skutočností žalovaná vyslovila názor, že na V. sa vzťahuje v oblasti sociálneho
zabezpečenia právny poriadok Slovenskej republiky s odkazom na článok 13 (2) (a) nariadenia, teda
jeho použitie odôvodňuje všeobecné pravidlo, určujúceho uplatniteľnú legislatívu podľa miesta výkonu

práce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala v konaní tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci.

Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie
formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality
v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v

prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez
ďalšieho skúmania podmienok, upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev
pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej aj „rozhodnutie
správnej komisie č. 181“)) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil
formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve

vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky.

ŽalovanácharakteruformuláraE101dostatočnúpozornosťnevenovala.Zrozhodnutiasprávnejkomisie
Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra
2000 bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však
byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny

účinok.

Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto
žalobkyňa bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1
nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, ktorá povinnosť jej vyplýva
nielen z nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181, resp.

vyzvať žalobcu na dodatočné predloženie formulára E 101.

Na tieto účely je , v spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarska, potrebné vyžiadať si potvrdenia o
registrácii uvedeného zamestnanca, prípadne či mu bola registrácia v rozhodnom období právoplatne
zrušená, odkedy k tomu došlo a na základe akých rozhodnutí, preveriť, či prípadné zrušenie registrácie
zamestnancanebolonáslednemaďarskýmsúdomzrušené. Zadministratívnehospisuvyplýva(č.l. 30),

že výmaz poistného pomeru iného zamestnanca žalobcu bol rozhodnutím maďarského súdu l zrušený
a preto je potrebné overiť si, či aj vo veci V. neprebieha konanie o preskúmanie rozhodnutia o výmaze
poistenia v Maďarsku. Bez preverenia týchto skutočností žalovaná nemožno vylúčiť, že zamestnanec
bude poistený v dvoch štátoch Európskej únie, resp.. nebude poistený ani v jednom z nich

Okrem uvedených pochybení, žalovaná svojím postupom v správnom konaní odňala tiež možnosť konať

pred správnym orgánom zamestnancovi žalobcu pánovi V. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva,
že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany z 19. augusta 2011 číslo 32578-15/2011-TO
bol uvedenému zamestnancovi žalobcu ustanovený opatrovník na obhajovanie jeho práv z dôvodu, že
účastník konania nemôže konať samostatne, pretože jeho pobyt nie je známy. Toto rozhodnutie bolo
doručované verejnou vyhláškou podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13
zákona o sociálnom poistení). V administratívnom spise sa však nachádza zoznam osôb ako príloha
listu Národného fondu zdravotného poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/2009 (č. l.
16), v ktorom pod číslom 26 je uvedený aj pán V. spolu s dátumom narodenia aj adresou jeho bydliska.

Pobyt účastníka teda pre žalovanú, resp. prvostupňový orgán nebol neznámy a preto nebolo možnéz uvedeného dôvodu ustanoviť mu opatrovníka a doručovať rozhodnutie o ustanovení opatrovníka
verejnou vyhláškou.

Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje

zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení (nestačí uviesť
ustanovenie týkajúce sa vecnej príslušnosti organizačnej zložky správneho orgánu).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 220 O.s.p. zmenil tak,
že rozhodnutie žalovanej z 03. februára 2012, číslo 10649-3/2012-BA, podľa § 250j ods. 2 písm. c)
O.s.p., zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaná doplnila dokazovanie naznačeným smerom, postupovala
v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarskay tak, aby žalobca a jeho zamestnanec neboli
ukrátení na svojich právach, a aby prípadne došlo s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky k dohode
o legislatíve uplatniteľnej na daný prípad. Nové rozhodnutie vo veci žalovaná riadne odôvodní, pričom
sa vysporiada so všetkými námietkami žalobcu.

O trovách konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 151
ods.3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.