Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. jún 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/236/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7707201204
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7707201204.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu
JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v právnej veci žalobcov: 1/ H. A. s.r.o. so sídlom
T. dlhá XX, F., IČO: XXXXXXXX, zast. M.. O. Z., advokátom, R. 8, G., 2/ P. s.r.o. so sídlom O. XXXX/XX,
A., IČO: XXXXXXXX, zast. spoločnsťou advokátska kancelária B., C. a partneri, s.r.o., S. XX, N., IČO: XX
XXX XXX, proti žalovanému: Y., a.s., K. G. XXXX/XX, O., IČO: XX XXX XXX, zast. spoločnosťou G. A.,

s.r.o., G. 7, G., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 2 773 351,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov
v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Michalovce, č.k. 17Cb/42/2007-429 zo dňa 20.6.2011
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu žalobcov v 1. a 2. rade v celom rozsahu zamietol

a žalobcovi v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na trovách konania sumu 63 210,73 eur a
žalobcovi v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na trovách konania sumu 19 826,53 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Toto rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 30.1.2007 sa
pôvodne označený žalobca M.. O. V. so sídlom C. XX, N. N., správca konkurznej podstaty úpadcu H.
W. B. a.s., N. XXX/X, U. O., IČO: XXXXXXXX domáhal voči žalovanému zaplatenia 83 550 000,- Sk
s príslušenstvom, čo odôvodnil tým, že dňa 11.11.2002 bola uzavretá medzi spoločnosťou H. W. B. a.s.

a žalovaným Zmluva o dielo č. XX/XX/TDG, a to podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka o dodávke
stavby. Na základe bodu 9.1 a 9.2 tejto zmluvy žalobca uplatnil voči žalovanému zmluvnú pokutu vo
výške 28 000 000,- Sk. Žalovaný tento svoj záväzok, ktorý mal právny dôvod v zmluvnej pokute, ktorú
si žalobca vyúčtoval a uplatnil podľa bodov 9.1 a 9.2 Zmluvy o dielo uznal v plnej výške v Dohode o
úprave vzájomných práv a povinností, ktorú žalobca a žalovaný medzi sebou uzavreli dňa 22.8.2003.
Tento žalobca sa v dohode zaviazal, že nebude vymáhať súdnou ani inou cestou túto pohľadávku od
žalovaného do 31.12.2005, v dôsledku čoho sa podľa jeho názoru stala splatnou uvedená pohľadávka

1.1.2006. Nakoľko sa jedná o zmluvnú pokutu, platí pre omeškanie jej splatenia bod 9.12 Zmluvy o dielo,
na základe ktorého patrí žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,03 % z oneskorenej platby za každý
deň omeškania, preto si aj žalobca uplatnil uvedený úrok z tejto sumy od 1.1.2006. Ďalšia časť nároku
žalobcu predstavovala zmluvnú pokutu, ktorú si žalobca dňa 27.10.2005 vyúčtoval, a to na základe bodu
9.3 Zmluvy o dielo na základe reklamovaných vád diela v záručnej dobe vo výške 55 550 000,-Sk. Podľa bodu 9.10 zmluvy o dielo, zmluvná pokuta bola splatná v plnom rozsahu do 15 dní od prvej
písomnej výzvy žalobcu, nakoľko sa jedná o zmluvnú pokutu, platí pre omeškanie jej splatenia taktiež
bod 9.12 zmluvy o dielo, na základe ktorého si žalobca účtoval aj úrok z omeškania vo výške 0,03 % z

oneskorenej platby za každý deň omeškania, počnúc od 25.11.2005. K reklamácii diela v záručnej dobe
a k vyúčtovaniu uplatnenej zmluvnej pokuty zo strany žalobcu došlo dňa 27.10.2005, čo preukázal aj
podacím lístkom zo dňa 7.11.2005. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.11.2005
v konaní XXK XX/XXXX bol na majetok dlžníka H. W. B. a.s. vyhlásený konkurz s tým, že žalobca bol
ustanovený za správcu konkurznej podstaty.

V prejednávanej veci bol dňa 23.4.2007 vydaný platobný rozkaz XXRob XX/XXXX, ktorým bol žalovaný
zaviazaný uhradiť žalobcovi 83 550 000,- Sk spolu s príslušenstvom v zmysle žalobného návrhu a proti
ktorému v zákonnej lehote podal žalovaný odpor, v ktorom uplatnený nárok žalobcu neuznal ani čo
do základu. V podanom odpore žalovaný zdôraznil, že pokiaľ žalobca zaplatenie sumy 28 000 000,-
Sk opiera o Dohodu o úprave vzájomných práv a povinností, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným
dňa 22.8.2003 a žalovaný touto dohodou uznal svoj záväzok, ktorý mal právny pôvod v zmluvnej

pokute, uviedol, že v čase uzatvorenia dohody o úprave vzájomných práv a povinností nebola zo strany
žalobcu vyúčtovaná žalovanému zmluvná pokuta vo výške 28 000 000,- Sk. Ďalej uviedol, že keďže
v Dohode o urovnaní v článku II. bod 5 žalobca a žalovaný vysporiadali všetky svoje nároky a práva,
a to majetkovej a nemajetkovej povahy, ktoré majú pôvod alebo vyplývajú zo sporných skutočností
uvedených v preambule tejto dohody, nevzniklo žalobcovi právo na zmluvnú pokutu podľa bodov 9.1 a

9.2 zmluvy o dielo. Namietal uznanie záväzku zo svojej strany, pretože žiaden takýto záväzok v čase
uzatvorenia dohody neexistoval. Dohodu o úprave vzájomných práv a povinností považoval za dohodu,
ktorá svojim obsahom a účelom odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom, keďže touto dohodou
bola zmluvná pokuta dojednaná iba v prospech jednej zmluvnej strany, čo je v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku a došlo tak k narušeniu rovnosti zmluvných strán. Žalobca totiž, ktorý

meškal s úhradou faktúry za vykonané dielo, nebol zaviazaný zmluvnou pokutou, aj keď boli splnené
podmienky na uplatnenie zmluvnej pokuty žalovaným. Poukázal tiež na to, že Dohoda o urovnaní bola
z jeho strany uzavretá v tiesni, nakoľko z dôvodu neuhrádzania platieb za vykonané dielo žalobcom,
sa žalovaný dostal do platobnej neschopnosti voči svojim subdodávateľom a súrne potreboval peniaze
na vyrovnanie týchto záväzkov. Pokiaľ ide o sumu 55 550 000,- Sk, ani túto časť nároku žalobcu

žalovaný neuznal. Pokiaľ totiž žalobca tento nárok opiera o list zo dňa 27.10.2005, ktorý bol žalovanému
doručený 9.11.2005, tento list nemožno považovať za vyúčtovanie a uplatnenie zmluvnej pokuty v
zmysle ustanovení zmluvy o dielo, pretože je neurčitý a nezrozumiteľný. V bodoch 9.3.1 až 9.3.3 Zmluvy
o dielo je záväzok zhotoviteľa zaplatiť zmluvnú pokutu pri odovzdaní diela s vadami. Pri vzniku vady
diela, resp. jeho časti v záručnej dobe, výška zmluvnej pokuty je v každom tomto bode rôzna a závisí

od toho, či ide o vadu, ktorá bráni v užívaní celého diela. Vtedy bola dojednaná zmluvná pokuta 200
000,- Sk za každý deň omeškania, ďalej ktorá bráni v užívaní niektorého stavebného objektu alebo jeho
časti, vtedy bola dojednaná zmluvná pokuta 100 000,- Sk za každý deň omeškania, alebo ak ide o
vadu nebrániacu v užívaní stavebného objektu alebo jej časti, pokiaľ sa vada neodstráni do troch dní od
nahlásenia, vtedy bola výška zmluvnej pokuty dojednaná 50 000,- Sk za každý deň omeškania. Ďalej

poukázal na bod 9.4 zmluvy o dielo, v zmysle ktorého sa posúdenie predmetnej vady a jej oprávnené
nárokovanie malo uskutočniť do 14 dní od jej vzniku a uplatnenie zmluvných pokút mohlo byť až po jej
posúdení. Predmetný list žalobcu preto nemožno považovať za vyúčtovanie zmluvnej pokuty, pretože
žalobcanešpecifikovalbližšie,nazákladektoréhobodučlánku9siuplatňujezmluvnúpokutuaneuvádza
spôsob určenia zmluvnej pokuty, t. j. neuvádza v tabuľke č. 1 pri jednotlivých vadách výšku zmluvnej

pokuty. V tabuľke č. 1 citovaného listu nie je uvedený dohodnutý termín odstránenia vád, od ktorého by
sa počítalo omeškanie žalovaného s odstránením reklamovaných vád, keďže podľa čl. 7 bod 7.2 zmluvy
o dielo termín odstránenia vád sa mal vždy dohodnúť písomnou formou a zmluvné strany mohli okrem
zmluvne dohodnutých termínov dohodnúť iný termín na odstránenie vady. Tento nárok neuznal aj z toho
dôvodu, že pokiaľ ide o vady, ktorých čísla žalobca uvádza v tabuľke č. 1, jedná sa prevažne o vady

neuznané alebo odstránené, alebo ide o vady na odstránenie ktorých bola potrebná dočasná odstávka.

Zo Zmluvy o dielo č. XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002 súd zistil, že bola uzavretá podľa § 536
a nasledujúcich obchodného zákonníka, že zmluvnými stranami bol objednávateľ - H. W. B. a.s.,
zastúpený Ing. F. C., predsedom predstavenstva a L.. O. G., členom predstavenstva, za zhotoviteľa A.
- Y., a.s. sú uvedení zástupcovia L.. H. O., predseda predstavenstva, L.. O. W., člen predstavenstva

a L.. Z. M., člen predstavenstva, pričom predmetom zmluvy bolo zhotovenie Termálneho kúpaliska F.- I. etapy v U. O. s tým, že začatie stavby bolo dohodnuté 14.11.2002, dokončenie 10.6.2003, začatie
skúšobnej prevádzky 11.6.2003, kolaudácia a vydanie právoplatného užívacieho povolenia 30.6.2003.
Cena diela bola dohodnutá v sume 104 858 962,- Sk bez DPH. V bode 9.1 citovanej zmluvy bolo

účastníkmi dohodnuté, že ak sa zhotoviteľ dostane do omeškania s odovzdaním celého diela, ktoré je
predmetom tejto zmluvy po termíne uvedenom v bode 4.1, zaväzuje sa zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške
200 000,- Sk za každý deň omeškania až do riadneho odovzdania diela v zmysle tejto zmluvy. Podľa
bodu 9.2 citovanej zmluvy, ak sa zhotoviteľ dostane do omeškania v súvislosti s termínom ukončenia
niektorého stavebného objektu v rámci stavby alebo jeho časti podľa podrobného harmonogramu prác

podľa prílohy č. 2 a podľa kontrolného a skúšobného plánu podľa prílohy č. 6, zaväzuje sa zaplatiť
zmluvnú pokutu vo výške 50 000,- Sk za každý deň omeškania. Podľa bodu 9.3 zmluvy o dielo zhotoviteľ
sa zaviazal zaplatiť zmluvnú pokutu pri odovzdaní diela s vadami, ďalej pri vzniku vady diela, resp. jeho
časti v záručnej dobe, a to podľa článku 9.3.1 v sume 200 000,- Sk za každý deň až do dňa odstránenia
vady, pri vade brániacej užívaniu celého diela; podľa bodu 9.3.2 v sume 100 000,- Sk za každý deň až
do dňa odstránenia vady, pri vade brániacej užívaniu niektorého stavebného objektu alebo jeho časti,

ale nie brániacej užívaniu celého diela; podľa bodu 9.3.3 v sume 50 000,- Sk za každý deň až do
dňa odstránenia vady stavebného objektu alebo časti, pokiaľ zhotoviteľ vadu neodstráni do troch dní
od nahlásenia vady, pri vade nebrániacej ich užívaniu, pričom podľa článku 9.5 posúdenie predmetnej
vady a jej oprávnené nárokovanie sa uskutoční do 14 dní od jej vzniku a uplatnenie zmluvných pokút
môže byť až po ich posúdení. Podľa bodu 9.7, ak objednávateľ nezaplatí riadne vystavené a prevzaté

faktúry od zhotoviteľa, zhotoviteľ je oprávnený požadovať zaplatenie úroku z omeškania vo výške 200
000,- Sk za každý deň omeškania s úhradou faktúry po lehote splatnosti. Tento bod sa neuplatňuje pri
prvej úhrade z úverového rámca. Podľa bodu 9.9 zmluvné pokuty musia byť vyúčtované písomne, inak
sú neplatné. Podľa bodu 9.10 zmluvná pokuta je splatná v plnom rozsahu do 15 dní od prvej písomnej
výzvy objednávateľa a bude splnená pripísaním peňažných prostriedkov vo výške zmluvnej pokuty na

účet objednávateľa. Podľa bodu 9.14 objednávateľ si nebude nárokovať zaplatenie čiastkovej zmluvnej
pokuty v zmysle bodu 9.2 v prípade, že zhotoviteľ odovzdá dielo podľa bodu 8.33 a v termíne v zmysle
bodu 4.1.

Oboznámením Dohody o urovnaní zo dňa 22.8.2003 súd zistil, že túto uzavreli H. W. B., a.s. s A.-Y., a.s.
Z jej preambuly vyplýva, že za deň odovzdania a prevzatia diela v zmysle zmluvy o dielo sa považuje

deň 30.6.2003 a že k tomuto dňu k odovzdaniu a prevzatiu diela nedošlo, keďže účastníci dohody sa
v čase od 1.7.2003 do 22.8.2003 nedokázali dohodnúť na sporných skutočnostiach vyplývajúcich zo
zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002, a to vyriešiť platnosť zmluvy, celkovú cenu za zrealizované dielo,
schválenie vystavených faktúr, hodnoty viac a menej prác na diele, termín prevzatia a odovzdania diela,
zľavy z ceny diela. Účastníci preto v snahe predísť nedorozumeniam a prípadným súdnym konaniam

uzavreli citovanú dohodu o urovnaní, kde vyššie uvedené otázky riešili.

Čo sa týka platnosti Zmluvy č. XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002, účastníci dohody v článku 1 uviedli, že
zmluva bola uzavretá slobodne a vážne, pri dodržaní zásady zmluvnej voľnosti, v súlade s dobrými
mravmi, na základe poctivého obchodného styku a s obchodnými zvyklosťami platnými v obchodnom
odvetví podľa jej predmetu. Všetky plnenia, ktoré boli vykonané v stanovení dohody pri plnení záväzkov

zo zmluvy boli vykonané na jej základe. Zmluva bola uzavretá oprávnenými osobami na obidvoch
stranách a pri jej podpisovaní mal A. vedomosť o tom, že titulom rozhodnutia valného zhromaždenia H.,
spísaného a osvedčeného dňa 20.9.2002 v notárskej zápisnici N XXX/XX, NZ XXX/XX došlo k zmene
stanov H., k odvolaniu pôvodných a voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady. V deň podpisu
zmluvy t. j. 11.11.2002 boli osoby konajúce v mene spoločnosti - L.. G. a L.. C. riadne zvolenými členmi

štatutárneho orgánu H.. V citovanom článku 1 strany dohody prehlásili, že zmluva bola uzavretá platne,
vyvolávala a vyvoláva právne účinky z nej vyplývajúce.

Čo sa týka termínu prevzatia diela, strany dohody sa výslovne dohodli, že týmto termínom je deň
4.8.2003.

Čo sa týka zľavy z ceny diela, strany dohody sa dohodli, že cena diela je 105

847 552,80 Sk, v ktorej sume sú zahrnuté aj zľavy z ceny diela, na ktorých sa strany dohodli ku dňu
podpísania dohody.Celková cena za realizované dielo bola účastníkmi dohodnutá v tej istej sume. Ku dňu 22.8.2003 bolo
zo strany H. uhradených žalovanému 36 381 883,80 Sk, pričom nesplatená časť diela predstavovala 69
465 669,- Sk. V ďalších častiach dohody z 22.8.2003 sa účastníci dohodli na úhrade neuhradenej časti

ceny diela. V spoločných záverečných ustanoveniach sa okrem iného dohodli, že ostatné ustanovenia
Zmluvy o dielo č. XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002 a tie, ktoré touto dohodou neboli dotknuté, ostávajú v
platnosti a sú pre strany dohody záväzné.

Zo zmluvy o spolupráci zo dňa 22.8.2003 súd zistil, že túto uzavreli H. W. B., a.s. a A. - Y., a.s. podľa §
269 ods. 2 Obchodného zákonníka a v zmysle tejto zmluvy sa žalovaný A. - Y., a.s. ako sprostredkovateľ
zaviazal,žeprezáujemcu-H.W. B.,a.s. zabezpečísamostatneana vlastnénáklady sprostredkovanie

uzavretia zmluvy, a to stavebné práce v hodnote 300 000 000,- Sk v termíne do 31.12.2005.

Z dohody o úprave vzájomných práv a povinností, ktorá bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka a § 516 ods. 1 zák. č. 513/1964 Zb. (správne má znieť 40/1964 Zb.) súd zistil, že túto
uzavreli H. W. GRP., a.s. s A. - Y., a.s.. Z preambuly tejto dohody vyplýva, že účastníci dohody si
uzavretím Dohody o urovnaní zo dňa 22.8.2003 vyriešili otázky platnosti zmluvy, celkovej ceny za

realizované dielo, schválenie vystavených faktúr, lehoty, viac a menej prác na diele, termín prevzatia a
odovzdania diela a zľavy z ceny diela. Predmetom dohody o urovnaní však neboli sporné skutočnosti
zo zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002, a to zmluvné pokuty vyúčtované a uplatnené zo strany H. a
zmluvné pokuty, na ktoré mohol vzniknúť nárok A. V súlade s § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka
sa A. výslovne a s právnymi účinkami pre seba vzdala svojho práva uplatňovať a vymáhať akékoľvek

nároky, t. j. najmä zmluvné pokuty, úroky z omeškania, nároky na náhradu škody a všetko ostatné
príslušenstvo a penalizáciu, ktoré nároky vyplývajú zo zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 a ktoré vznikli
alebo mohli vzniknúť ku dňu podpisu tejto dohody. V súlade s § 323 Obchodného zákonníka, A. výslovne
a s právnymi účinkami pre seba uznáva svoj existujúci záväzok voči H. v sume 28 000 000,- Sk,
ktorý záväzok má právny pôvod v zmluvnej pokute, ktorú si H. vyúčtovala a uplatnila podľa bodov

9.1 a 9.2 zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002. V súlade s § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa
H. vyslovene s právnymi účinkami pre seba vzdala svojho práva uplatňovať a vymáhať akékoľvek
nároky, t. j. najmä zmluvné pokuty, úroky z omeškania, nároky na náhradu škody a všetko ostatné
príslušenstvo a penalizáciu, ktoré nároky vyplývajú zo zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 a ktoré vznikli
alebo mohli vzniknúť ku dňu podpisu tejto dohody. To však neplatí pre existujúcu pohľadávku voči A.

v sume 28 000 000,- Sk. H. sa s právnymi účinkami pre seba zaviazala, že svoju pohľadávku v sume
28 000 000,- Sk, ktorá má právny pôvod v zmluvnej pokute vyúčtovanej a uplatnenej podľa bodov
9.1 a 9.2 zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 a v uznaní záväzku A. nebude vymáhať súdnou cestou
do 31.12.2005. V prípade, ak A. svojim výlučným pričinením v súčinnosti s H. ku dňu 31.12.2005 ako
sprostredkovateľ pre H. ako záujemcu zabezpečí samostatne a na vlastné náklady sprostredkovanie

uzavretia zmluvy špecifikovanej v zmluve o spolupráci zo dňa 22.8.2003 a súčasne hodnota zmluvného
plnenia, dohodnutá v sprostredkovanej zmluve bude pripísaná na účet tej strany budúcej zmluvy, ktorá
bude podľa povahy záväzku zo sprostredkovanej zmluvy príjemcom nenávratnej finančnej pomoci, H.
svoju pohľadávku v sume 28 000 000,- Sk, ktorá má právny pôvod v zmluvnej pokute, vyúčtovanej a
uplatnenej podľa bodov 9.1 a 9.2 Zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 a v uznaní záväzku A. jednostranne

započíta voči pohľadávke A. v sume 28 000 000,- Sk, ktorá má právny pôvod v provízii zo Zmluvy
o spolupráci zo dňa 22.8.2003. V prípade, ak ku dňu 31.12.2005 k uzavretiu zmluvy špecifikovanej v
zmluve o spolupráci zo dňa 22.8.2003 nedôjde, a ani hodnota zmluvného plnenia nebude pripísaná na
účettejstranybudúcejzmluvy,ktorábudepodľapovahyzáväzkuzosprostredkovanejzmluvypríjemcom
nenávratnej finančnej pomoci, A. nevznikne nárok na províziu zo zmluvy o spolupráci zo dňa 22.8.2003.

H. svoju pohľadávku v sume 28 000 000,- Sk, ktorá má právny pôvod v zmluvnej pokute, vyúčtovanej a
uplatnenej podľa bodov 9.1 a 9.2 zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 a v uznaní záväzku A. jednostranne
započíta voči pohľadávke A. v sume 28 000 000,- Sk, ktorá má právny dôvod v odloženej splatnosti časti
z ceny diela podľa Dohody o urovnaní zo dňa 22.8.2003.

Z vyúčtovania a uplatnenia zmluvnej pokuty zo dňa 4.7.2003 H. W. B., a.s. súd zistil, že uvedeného dňa

H. W. B., a.s. vyúčtoval žalovanému zmluvnú pokutu podľa bodu 9.2 zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002
s bližšou špecifikáciou v sume 90 050 000,- Sk, ktorá bola aj toho istého dňa zaslaná doporučene
žalovanému.Z listu JUDr. L.. W. M., ktorý bol právnym zástupcom žalovaného zo dňa 8.7.2003 súd zistil, že žalovaný
s vyúčtovanou zmluvnou pokutou, ani čo do jej výšky, ani právneho dôvodu nesúhlasil.

Z listu H. W. B. a.s. zo dňa 27.10.2005, ktorý bol označený ako reklamácie diela v záručnej dobe -

vyúčtovanie a uplatnenie zmluvnej pokuty, súd zistil, že H. W. B. a.s. si na základe reklamovaných vád
diela v záručnej dobe v predchádzajúcich obdobiach na dielo - Termálne kúpalisko F.- I. etapa, ktoré
neboli žalovaným k uvedenému dátumu odstránené, si podľa bližšej špecifikácie v zmysle čl. 9 zmluvy
o dielo písomne uplatňuje zmluvné pokuty v celkovej výške 55 550 000,- Sk.

Z faktúry č. POH XXXXX zo dňa 27.10.2005 súd zistil, že touto faktúrou fakturovala H. W. B., a.s.
žalovanému 55 550 000,- Sk titulom zmluvnej pokuty, splatnosť tejto faktúry bola 17.11.2005.

Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. XXK/XX/XXXX zo dňa 18.11.2005 súd zistil, že na
H. W. B., a.s. bol citovaným uznesením vyhlásený konkurz na majetok dlžníka a z opatrenia Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. XXK/XX/XXXX-XXXX zo dňa 20.2.2009 súd zistil, že tento súd vyslovil súhlas
s tým, aby správca konkurznej podstaty speňažil súbor majetku úpadcu zapísaný v súpise konkurznej
podstaty úpadcu v časti VI. a) tuzemské pohľadávky a VI. b) zahraničné pohľadávky spolu za cenu nie

nižšiu ako 308 703,45 eur.

Zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá bola uzavretá podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a
ktorú ako postupca uzatvoril M.. O. V., správca konkurznej podstaty úpadcu H. W. B., a.s. v konkurze s F.
s.r.o., so sídlom T. W. XX, F. zo dňa 24.2.2009, súd zistil, že postupca postúpil na postupníka pohľadávky
vedené v prílohe č. 1 zmluvy za odplatu 308 703,45 eur, ktorá suma bola postupníkovi zložená na jeho

účet dňa 12.12.2008. Z prílohy č.1 súd zistil, že okrem iných bola na postupníka prevedená pod bodom 9
aj pohľadávka voči Y. a.s. O. vo výške 83 550 000,- Sk. V nadväznosti na vyššie uvedené prvostupňový
súd na návrh žalobcu doručený dňa 6.5.2009 uznesením XXCb/XX/XXXX dňa 5.11.2009 pripustil, aby v
konaníXXCb/XX/XXXXpríslušnéhosúdunamiestodoposiaľoznačenéhožalobcuM..O.V.,SKPúpadcu
H. W. B., a.s., U. O., IČO: XX XXX XXX v ďalšom konaní vystupoval ako žalobca F. s.r.o. so sídlom T.

W. XX, F., IČO: XX XXX XXX.

Keďže dňa 19.8.2010 spoločnosť F. s.r.o. F. podala na príslušný súd návrh na pripustenie zmeny
účastníkanastranežalobcupreto,žeuzatvoriladňa3.8.2010sobchodnouspoločnosťP.s.r.o.A.zmluvu
o postúpení pohľadávky a ako postupníkovi postúpila tejto spoločnosti časť istiny, a to 1 843 922,19 eur s
príslušenstvom, súd uznesením sp.zn. XXCb XX/XXXX zo dňa 13.10.2010 v spojení s uznesením XXCb

XX/XXXX zo dňa 4.11.2010 pripustil zmenu účastníka konania tak, že namiesto žalobcu obchodnej
spoločnosti F. s.r.o. vstupuje do konania v rozsahu o zaplatenie pohľadávky vo výške 1 843 922,19
eur s príslušenstvom, ktorá bola uplatnená v predmetnom konaní a ktorú sumu tvorí zmluvná pokuta
uplatnená pôvodne veriteľom H. W. B., a.s. od žalovaného na základe listu zo dňa 27.10.2005 podľa
bodu 9.3 zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 v znení neskorších dodatkov na základe reklamovaných vád

diela v záručnej lehote, a to Obchodná spoločnosť P. s.r.o., IČO: XX XXX XXX so sídlom O. XXXX/XX
A., ktorá bola v ďalšom konaní označená ako žalobca v druhom rade.

Ďalej súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na vyjadrenie žalovaného vo vzťahu k
žalobcovi v 1. rade, keď tento uviedol, že Zmluva o dielo č. XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002 je absolútne
neplatným právnym úkonom, keďže túto za právneho predchodcu žalobcu ako objednávateľ podpísal L..

F. C. ako predseda predstavenstva a L.. O. G. ako členka predstavenstva. V nadväznosti na to poukázal
na § 27 ods. 4 Obchodného zákonníka v platnom znení ku dňu 11.11.2002, podľa ktorého zapísané
údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Obsah listín, ktorých zverejnenie zákon
ustanovuje, je účinný voči tretím osobám odo dňa, keď bolo uloženie listín zverejnené, to neplatí, ak
zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch alebo o obsahu listín vedela. Zapísaná

osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa
ich zverejnenia, ak tretie osoby preukážu, že o nich nemohli vedieť. V nadväznosti na to uviedol, že z
výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina vyplýva, že L.. F. C. ako predseda predstavenstvaa L.. O. G. ako členka predstavenstva, boli do obchodného registra zapísaní ako predseda a členka
predstavenstva až dňa 12.2.2003. Z tohto dátumu je aj uznesenie o povolení zápisu do obchodného
registra. Podľa názoru žalovaného, až od 12.2.2003 bol voči tretím osobám, teda aj voči nemu účinný

aj obsah listín, ktorých zverejnenie ustanovuje zákon. Tvrdenie žalobcu v 1. rade, že žalovaný mal
vedomosť o tom, že L.. F. C. a L.. O. G. boli oprávnení konať za právneho predchodcu žalobcu ako
štatutárny orgán, je podľa názoru žalovaného nepravdivé a nepreukázané. Žalovaný poukázal na to,
že podľa výpisu z obchodného registra právneho predchodcu žalobcu v 1. rade, v čase uzatvorenia
zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002, bolo v obchodnom registri upravené konanie menom oprávneného

predchodcu žalobcu v 1. rade, a teda objednávateľa H. W. B. a.s. tak, že „konať v mene spoločnosti sú
oprávnení všetci členovia predstavenstva, a to minimálne traja, podpisovať za spoločnosť vo všetkých
veciach je oprávnený predseda predstavenstva s podpredsedom predstavenstva a ktorýmkoľvek ďalším
členom predstavenstva, za spoločnosť podpisujú tak, že k obchodnému menu spoločnosti pripoja
členovia predstavenstva svoje podpisy. Konanie v mene spoločnosti takýmto spôsobom bolo upravené
od 27.12.1999 do 11.2.2003, čiže platilo aj v čase uzavretia zmluvy o dielo, t. j. 11.11.2002. Zmluvu o

dielo z 11.11.2002 však uzavreli len dve osoby, pričom podľa výpisu z obchodného registra bol L.. F. C.
členom predstavenstva a L.. O. G. nebola ani členkou predstavenstva, a teda v čase uzavretia zmluvy
nebola zapísaná v obchodnom registri. Žalovaný ďalej uviedol, že podľa výpisu z obchodného registra
Y. - A. bolo konanie menom spoločnosti v čase uzatvorenia zmluvy o dielo, t.j. 11.11.2002 upravené
tak, že „písomnosti zakladajúce práva a povinnosti spoločnosti podpisuje každý z členov predstavenstva

tak, že k písanému alebo tlačenému obchodnému menu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis“. Z
uvedeného vyvodil, že je zrejmé, že konanie v mene spoločnosti upravené nebolo v čase od 1.7.1999 do
18.3.2004. Z výpisu z obchodného registra nevyplýva, ktorí členovia predstavenstva môžu konať v mene
spoločnosti. Za žalovaného zmluvu o dielo podpísal L.. O. W., nie však ako člen predstavenstva, ale ako
zástupca uvedenej spoločnosti, čo je v zmluve aj uvedené. Keďže konal ako zástupca, pre platný podpis

na tejto zmluve potreboval k zmluve pripojiť aj plnomocenstvo, ktoré ho oprávňovalo konať ako zástupcu
žalovaného, k čomu v danom prípade nedošlo, preto aj z tohto dôvodu považoval zmluvu o dielo za
neplatnú. Pokiaľ ide o následné zmluvy, ktoré žalovaný uzavrel s H. W. B. a.s., teda dohodu o urovnaní,
zmluvu o spolupráci a dohodu o úprave vzájomných práv a povinností, aj tieto zmluvy považoval
žalovaný za neplatné, a to z toho dôvodu, že ani uzavretím dohody o urovnaní sa z neplatnej zmluvy

nemôže stať zmluva platná. Čo sa týka uznania záväzku uviedol, že toto uznanie je jednostranným
právnym úkonom, urobeným dlžníkom a adresovaný je veriteľovi. Podľa Obchodného zákonníka musí
sa jednať o uznanie určitého záväzku. Nevyhnutnými zložkami uznania záväzku sú dôvod a výška
záväzku. Uznanie záväzku v dohode o úprave práv a povinností tieto náležitosti nespĺňa. Žalovaný
uznal záväzok, ktorý má pôvod v zmluvnej pokute, pričom takýto záväzok v čase uznania však platne

neexistoval, teda právne nevznikol. Uviedol, že pri zmluvnej pokute platí požiadavka zrozumiteľnosti a
určitosti právneho úkonu. Strany musia v zmluve jasne a určito špecifikovať, riadne opísať povinnosť,
ktorá sa zabezpečuje. V prípade, ak je zabezpečovaná povinnosť uvedená neurčito, je samotná dohoda
o zmluvnej pokute neplatná v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že právne úkony vyžadujú
striktnú a presnú formu aj obsah a ani súd nemôže vytvárať obsah z neúplných podmienok a výkladov

účastníkov zmluvy. Ukončenie výstavby a odovzdanie celého diela považoval za diametrálne právne
rozličné úkony. V zmluve o dielo bolo uvedené dokončenie s dátumom 10.6.2003 a ukončenie výstavby
a vydanie kolaudačného rozhodnutia 30.6.2003. Podľa názoru žalovaného sa účastníci nikdy nedohodli
na termíne odovzdania diela. Tieto skutočnosti robia dohodu o zmluvnej pokute dojednané v článku 9
- zmluvné pokuty odsek 9.1 neplatnou, a tak je tomu aj v prípade odseku 9.2. Žalovaný namietal aj

riadne vyúčtovanie a vyfakturovanie zmluvných pokút, či už vo vzťahu k nároku žalobcu v 1. rade alebo
žalobcu v 2. rade. Uviedol, že aj zmluva o postúpení pohľadávky z 24.2.2009 je absolútne neplatným
právnym úkonom. V predmetnej zmluve chýbajú základné znaky určitosti a zrozumiteľnosti, popísanej
pohľadávke chýba dostatočná identifikácia, jednoznačná určitosť. Zo zmluvy podľa jeho názoru nie je
zrejmé, čo je predmetom postúpenia, na základe akej skutočnosti a kedy mala postúpená pohľadávka

žalobcu vzniknúť. Ďalej poukázal na platnú judikatúru, v zmysle ktorej musí byť postúpená pohľadávka
jednoznačne špecifikovaná (uznesenie NS SR XObo/XX/XXXX zo dňa 25.2.2010). Zmluva z 24.2.2009,
ako aj príloha č. 1 zoznam pohľadávok, robia zmluvu o postúpení pohľadávok podľa žalovaného
neplatnou. Žalobca predložil aj opis stavu pohľadávok zapísaných správcom konkurznej podstaty bez
dátumu ako prílohu č. 2. Tak v zmluve, ako aj v zozname pohľadávok, ktorá je predmetom žaloby,

nie je pohľadávka jednoznačne identifikovaná. Ani žalobcom predložené opatrenie konkurzného súdu
neobsahuje presnú špecifikáciu pohľadávok úpadcu, ich výšku a identifikáciu dlžníkov. Podľa názoru
žalovaného, platnosť zmluvy sa nedá upraviť pomocou výkladových pravidiel. Žalobca po tom, ako si
uvedomil, že zmluva o dielo je neplatná, chcel svoje konanie napraviť, a preto vyhotovil tri dohody,teda dohodu o urovnaní, dohodu o úprave práv a povinností a zmluvu o spolupráci, všetko s dátumom
22.8.2003. Keďže dielo bolo riadne zhotovené a právny predchodca žalobcu v 1. rade za dielo riadne
nezaplatil, snažil sa touto cestou nepoctivým obchodným stykom získať pre seba výhody a napraviť

všetky vady a chyby, ktoré dovtedy urobil. Právny predchodca žalobcu ku dňu 22.8.2003 z celkovej
hodnoty ceny diela 105 847 552,80 Sk zaplatil žalovanému iba 36 381 883,80 Sk a nezaplatených
ostalo 69 465 669,- Sk. Všetky tri dokumenty v predstihu vyhotovil právny predchodca žalobcu, pričom
zástupca žalovaného všetky tri dokumenty podpísal s tým, že právny predchodca žalobcu konečne
žalovanému zaplatí aj cenu diela, čiže aj nezaplatenú časť 69 465 669,- Sk. Žalovaný všetky

tieto tri dokumenty podpísal hlavne s vidinou, že mu bude okamžite vyplatených 23 812 332,- Sk po
podpise dohody o urovnaní, nakoľko žalovaný ako zhotoviteľ potreboval finančné prostriedky pre svoju
prevádzkovú činnosť, v opačnom prípade by mu hrozili ďalekosiahle nepriaznivé následky, vrátane
konkurzného konania, podpísal tieto dohody pod tlakom okolností, v tiesni a za zjavne nevýhodných
podmienok. Ako vyplýva z článku 1 - vymedzenie vzájomných práv a povinností dohody o úprave
vzájomných práv a povinností zo dňa 22.8.2003, najprv právny predchodca žalobcu dal podpísať

žalovanému dohodu o urovnaní, kde v článku II sa zaviazal zaplatiť nesplatenú časť z ceny diela vo
výške 69 465 699,- Sk s tým, že 23 812 332,- Sk zaplatí hneď po jej uzavretí a zvyšok do 31.12.2005 s
tým, že žalovaný stornuje všetky doterajšie vystavené faktúry a nebude si uplatňovať akékoľvek nároky,
t.j. najmä zmluvné pokuty, úroky z omeškania, nárok na náhradu škody a podobne a že účastníci dohody
nebudú viesť voči sebe súdne konania. Predchodca žalobcu dal žalovanému zároveň podpísať zmluvu

o spolupráci s tým, že na základe nej mu vyplatí 28 000 000,- Sk za sprostredkovanie. Následne mu dal
podpísať dohodu o úprave práv a povinností tiež s dátumom 22.8.2003, v ktorej sa zameral výslovne na
zmluvné pokuty s tým, že ho oklamal a uviedol do omylu tak, že mu dal podpísať uznanie záväzku vo
výške 28 000 000,- Sk na základe nejestvujúcej zmluvnej pokuty s tým, že si túto pokutu jednostranne
započítal voči pohľadávke žalovaného na základe už uvádzanej zmluvy o spolupráci z 22.8.2003 vo

výške 28 000 000,- Sk a v opačnom prípade si to započíta jednostranne s poslednou splátkou ceny diela
vovýške28000000,-Sk,ktorámalabyťžalobcomzaplatenádo31.12.2005azároveňvčlánkuIII.odsek
4 upravil text tak, že účastníci dohody nepodajú voči sebe do 31.12.2005 žiadne žaloby a nebudú si
uplatňovať žiadne nároky. Právny predchodca žalobcu následne dňa 27.10.2005 vyúčtoval žalovanému
zmluvnú pokutu vo výške 55 550 000,- Sk. Podľa názoru žalovaného právny predchodca žalobcu pri

uzatváraní všetkých troch vyššie uvedených dokumentov nebol dobromyseľný. Uviedol, že dohodu o
úprave práv a povinností nepovažuje za dohodu o urovnaní, pričom si žalobca zamieňa uznanie záväzku
podľa § 323 Obchodného zákonníka s dohodou o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka
a prezentuje názor, že uznaním záväzku vznikol u žalovaného nový záväzok, na ktorý nemá vplyv
neplatnosť zmluvy o dielo. V dohode o úprave vzájomných práv a povinností si strany neupravili žiadne

sporné a pochybné práva, pričom jej obsah je taký, že žalovaný sa vzdal svojho práva na uplatňovanie
a vymáhanie akýchkoľvek nárokov zo zmluvy o dielo a uznal záväzok vo výške 28 000 000,- Sk. Hoci
právny predchodca žalobcu tieto ustanovenia vložil do dohody o úprave vzájomných práv a povinností,
v skutočnosti ide o jednostranné právne úkony žalovaného, a nie dohodu o urovnaní. Žalovaný vyslovil
názor, že obsahom ide o dohodu u urovnaní iba v záujme obohatenia sa žalobcu na základe ním

odprezentovaného vzniku nového záväzku na základe dohody o urovnaní, a tým aj väčšieho a ľahšieho
predpokladu úspešnosti v súdnom spore, vzhľadom na právnu úpravu dohody o urovnaní. Uzavretím
dohody o úprave vzájomných práv a povinností strany neupravovali práva ohľadom zmluvných pokút,
naopak žalobca sa vzdal práva na vymáhanie zmluvných pokút. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný
zastával názor, že dohoda o urovnaní, ako aj dohoda o úprave vzájomných práv a povinností boli

uzavreté v rozpore s dobrými mravmi, ako aj so zásadami poctivého obchodného styku. Medzi stranami
bola dohodnutá cena diela vo výške 105 847 552,80 Sk a žalobcovia, resp. ich právny predchodca sa
snažil obohatiť o 83 550 000,- Sk, ktorú sumu z ceny diela neuhradil právny predchodca žalobcov.

Aj pokiaľ ide o nárok žalobcu v 2. rade na zaplatenie 55 550 000,- Sk žalovaný použil aj vo vzťahu k
tomuto žalobcovi tú istú argumentáciu ako vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade a zastával názor, že vzhľadom

na absolútnu neplatnosť Zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 nemohlo dôjsť k platnému dojednaniu aj
k tým ustanoveniam ohľadom zmluvných pokút, od ktorých žalobca v 2. rade opiera svoj nárok na
vyplatenie zmluvnej pokuty, pričom namietal tiež riadne vyúčtovanie a fakturáciu tejto zmluvnej pokuty
a z uvedených dôvodov uplatnený nárok žalobcu v 2. rade tiež neuznal ani čo do základu.

Súd prvého stupňa poukázal aj na písomné podania žalobcu v 1. rade, z ktorých vyplýva, že Zmluvu o

dielo zo dňa 11.11.2002 považuje za platnú a pokiaľ žalovaný svoje tvrdenia o neplatnosti zmluvy opierao§27ods.3Obchodnéhozákonníka,podľanázoružalobcuv1.radevsituáciijepotrebnéaplikovať§27
ods. 4 Obchodného zákonníka platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy o dielo, v zmysle ktorého
„zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Obsah listín, ktorých zverejnenie

zákon ustanovuje, je účinný voči tretím osobám odo dňa, keď bolo uloženie listín zverejnené, to neplatí
ak zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch alebo o obsahu listín vedela.“ Žalobca
v 1. rade zastával názor, že túto skutočnosť preukázal práve ustanoveniami dohody o urovnaní, a to
konkrétne článkom 1, kde žalovaný vyhlásil, že zmluva bola uzavretá oprávnenými osobami na oboch
stranách a pri jej podpise mal žalovaný vedomosť o tom, že titulom rozhodnutia valného zhromaždenia

právneho predchodcu žalobcu v 1. rade spísaného a osvedčeného dňa 20.9.2002 do notárskej zápisnice
N XXX/XX, NZ XXX/XX došlo k zmene stanov právneho predchodcu žalobcu v 1. rade, k odvolaniu
pôvodných a voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady. Uviedol, že v deň podpisu zmluvy, t. j.
11.11.2002 boli osoby konajúce v mene spoločnosti L.. G. a L.. C. riadne zvolenými členmi štatutárneho
orgánu právneho predchodcu žalobcu v 1. rade, čím preukazoval, že žalovaný mal vedomosť o tom,
že v čase uzatvorenie zmluvy o dielo bol právny predchodca žalobcov oprávnený konať spôsobom,

ktorým uzatvoril zmluvu o dielo. Zastával názor, že táto skutočnosť vyplýva aj z výpisu z obchodného
registra príslušného súdu. Popieral, aby zmluvné strany v dohode o urovnaní sa snažili zhojiť absolútnu
neplatnosť zmluvy o dielo tým, že sa dohodnú na tom, že zmluva o dielo bola platne uzavretá, pričom
tento názor žalovaného nemá oporu v texte dohody o urovnaní, naopak žalovaný v dohode o urovnaní
osvedčil, že vedel o tom, že právny predchodca žalobcu v 1. rade bol oprávnený konať tak, ako konal,

teda tak, ako uzatvoril zmluvu o dielo. Taktiež popieral, aby zmluvu o dielo, resp. ďalšie dohody L.. O.
W. podpísal za žalovaného ako zástupca žalovaného a nie ako štatutár a člen predstavenstva a aby aj
ostatné tri dohody, ktoré boli medzi účastníkmi uzavreté dňa 22.8.2003 mali pochybný obsah. Uviedol,
že tieto boli platne uzatvorené, a teda vznikli z týchto dohôd práva a povinnosti medzi účastníkmi, okrem
iného aj záväzky vyplývajúce zo zmluvnej pokuty. Uviedol tiež, že dohoda o úprave práv a povinností z

obsahového hľadiska je dohodou o urovnaní, keďže v čase jej podpisu boli medzi účastníkmi pochybné
určité práva, resp. tieto práva boli sporné. Účastníci tento stav riešili uzavretím dohody o úprave práv
a povinností. K ich usporiadaniu došlo prostredníctvom inštitútu urovnania upraveného v Občianskom
zákonníku v § 586 až 587. Pokiaľ ide o postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu v 1.
rade na žalobcu v 1. rade uviedol, že táto okolnosť bola jednoznačne vyriešená práve opatrením, ktorým

bol schválený prevod pohľadávky konkurzným súdom. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v 1. rade uviedol,
že vymáhaná suma 28 000 000,- Sk vznikla titulom zmluvných pokút z dôvodu omeškania a
suma 55 550 000,- Sk vznikla titulom zmluvných pokút zo zodpovednosti za vady, teda z uvedeného je
zrejmé, že sa jedná o dva samostatné nároky a úplne odlišné právne skutočnosti, ktoré viedli k týmto
dôsledkom, teda aj k porušeniu iných ustanovení zmluvy o dielo. Suma 28 000 000,- Sk, zaplatenia

ktorej sa domáha má svoj právny dôvod v dohode o urovnaní práv a povinností, teda z materiálneho
hľadiska je už oddelená od zmluvy o dielo, resp. od zmluvnej pokuty, ktorá je súčasťou zmluvy o dielo.

Ďalej súd poukázal na stanovisko a vyjadrenia žalobcu v 2. rade, ktorý taktiež uviedol, že nárok žalobcu
v 1. rade má právny dôvod v dohode o urovnaní z 22.8.2003 a v dohode o úprave vzájomných práv a
povinností z toho istého dátumu, pričom zastával názor, že tieto dohody sú právne kvalifikované v zmysle

6. oddielu Občianskeho zákonníka t.j. zánik záväzkov jednak dohoda o urovnaní, ktorá bola uzatvorená
medzi právnym predchodcom žalobcu v 1. rade a v 2. rade a žalovaným je inštitútom, ktorý spôsobuje
zánik záväzku, to znamená, že záväzok zo zmluvy o dielo, ktorý bol uplatnený právnym predchodcom
žalobcov a vznikol nový záväzok, ktorý má právny dôvod v dohode o urovnaní, resp. v dohode o úprave
vzájomných práv a povinností. Tento záväzok je však samostatným nárokom, ktorý so zmluvou o dielo

nesúvisí, ide o nový, samostatný nárok, ktorý je potrebné posudzovať len v intenciách uzatvorených
zmlúv, na základe ktorých došlo k modifikácii pôvodného záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o dielo.
Zdôraznil,ženárokžalobcuv2.radejepriamymnárokomzozmluvyodielo,žeskutkovotietodvanároky
spolu vôbec nesúvisia a uviedol, že kým v prvom prípade nie je možné aplikovať moderačné oprávnenie
súdu,vdruhomprípadetakétomoderačnéoprávneniesúdudoúvahyprichádza.Ďalejuviedol,žeprávny

predchodca žalobcu v 2. rade si v časti nároku 55 550 000,- Sk uplatnil svoj nárok ako nárok zo zmluvy
o dielo, na ktorý mal aj v samotnom tomto uplatnení, kde boli vady reklamované, a teda od ktorých sa
odvíja začiatok plynutia doby omeškania a sankcie omeškania sankcionované zmluvnou pokutou. Ide
o dátumy, ktoré sú po uzavretí dohody o urovnaní, to znamená, že k tým reklamáciám a reklamačným
konaniam došlo až potom, ako bola vysporiadaná zmluvná pokuta dovtedy vzniknutá po 22.8.2003,

čiže tento nárok je úplne odlišným nárokom, ako je nárok žalobcu v 1. rade. Čo sa týka uzavretia
zmluvy o dielo uviedol, že notárska zápisnica, na základe ktorej došlo k zmene štatutárnych orgánov uprávneho predchodcu žalobcov, bola spísaná pred podpisom zmluvy o dielo, a preto v čase uzavretia
zmluvy o dielo nemohol nikto iný za túto spoločnosť konať, iba L.. C. a Ing. G., ktorí boli štatutárnymi
zástupcamiprávnehopredchodcužalobcov.Tátoskutočnosťpodľajehonázorubolažalovanémuznáma

už pri podpise zmluvy, keďže hodnota diela predstavovala 104 000 000,- Sk, čo bolo pre žalovaného
prioritnou stavbou v čase uzavretia zmluvy o dielo, a preto je nesporné, že tento mal stopercentnú istotu,
že ide o štatutárnych zástupcov objednávateľa. Zastával názor, že argumentácia žalovaného ohľadne
neplatnosti zmluvy o dielo je plne účelová. Poukázal na prihlášku žalovaného ako konkurzného veriteľa,
ktorý v konkurze vedenom na majetok úpadcu - právneho predchodcu žalobcov, uplatnil pohľadávku vo

výške 246 600 000,- Sk, ktorá vyplynula z faktúry č. XXXXXXX, pričom touto faktúrou boli uplatnené
zmluvné pokuty na základe článku 9 zmluvy o dielo uzavretej medzi spoločnosťou H. W. B. a.s. a
žalovaným, čiže žalovaný sám uplatnil a zúčtoval zmluvnú pokutu vystavenú na základe ustanovení
zmluvy o dielo, pričom v tomto konaní tvrdil, že táto zmluva je neplatná.

Oboznámením notárskej zápisnice N XXX/XX, NZ XXX/XX zo dňa 20.9.2002 notárky Dr. O. B. súd zistil,
že v uvedený deň notárka osvedčila priebeh rokovania riadneho valného zhromaždenia spoločnosti H.

W. B. a.s., pričom okrem iného z tejto notárskej zápisnici vyplýva, že uznesením č. 1 valné zhromaždenie
schválilo zmenu stanov spoločnosti zo dňa 13.12.1999 a úplne nové stanovy spoločnosti. Z uznesenia
č. 2 vyplýva, že valné zhromaždenie odvolalo doterajších členov predstavenstva L.. M. G., L.. S. A.,
O. O., L.. F. C., L.. Z. C., L.. M. B. a L.. T. G.. Z uznesenia č. 3 citovanej zápisnice vyplýva, že valné
zhromaždenie zvolilo nových členov predstavenstva, a to L.. F. C., L.. O. G. a L.. V. F.. Z uznesenia

č. 4 súd zistil, že valné zhromaždenie zvolilo L.. F. C. za predsedu predstavenstva a L.. O. G. a L.. V.
F. za členov predstavenstva.

Z úplne nových stanov akciovej spoločnosti H. W. B. a.s. zo dňa 20.9.2002 v článku 17 - konanie v mene
spoločnosti v bode 1 súd zistil, že v mene spoločnosti je oprávnený konať a podpisovať vždy predseda
predstavenstva spoločne s jedným členom predstavenstva.

Z doručených dokladov Okresného súdu Žilina, Obchodného registra, pod spisovou značkou D. XXXX/
XXXX súd zistil, že notárska zápisnica NZ XXX/XXXX, ktorej súčasťou je úplne nové znenie stanov zo
dňa 20.9.2002, bola doručená na Okresný súd Žilina, oddelenie obchodného registra dňa 7.2.2003 ako
jedna z príloh k návrhu na zápis zmeny údajov v obchodnom registri č. k. XXZpz XXX/XXXX. L.. F. C.
bol zapísaný do obchodného registra na základe návrhu na zápis zmien v obchodnom registri, doručený

na Okresný súd Žilina, oddelenie obchodného registra 7.2.2003 pod č. k. XXZpz XXX/XXXX. Dňa
12.2.2003 bola vykonaná zmena pod číslom XXZpz XXX/XXXX okrem iného aj v časti „konanie menom
spoločnosti“: V mene spoločnosti je oprávnený konať a podpisovať vždy predseda predstavenstva
spoločne s jedným členom predstavenstva. Uvedené konanie bolo platné od 12.2.2003 do 9.2.2004.
Dňa 30.1.2004 bol podaný na tomto súde návrh na zápis zmeny týkajúcej sa spôsobu konania menom

spoločnosti pod č. k. XXZpz XXX/XXXX.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina vložky č. XXXXX/L súd zistil, že v tejto vložke je
zaregistrovaná H. W. B., a.s. od 27.12.1999. Na druhej strane výpisu súd zistil, že L.. F. C. bol predsedom
predstavenstva od 12.2.2003 do 16.9.2005, pričom u tohto je datovaný vznik funkcie 20.9.2002. L..
O. G. je členkou predstavenstva od 12.2.2003 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie u nej došlo tiež

20.9.2002. Z toho istého výpisu na strane 2 v poslednom odseku súd zistil, že konať v mene spoločnosti
súoprávnenívšetcičlenoviapredstavenstva,atominimálnetraja,podpisovaťzaspoločnosťvovšetkých
veciach je oprávnený predseda predstavenstva s podpredsedom predstavenstva a ktorýmkoľvek ďalším
členom predstavenstva. Za spoločnosť podpisujú tak, že k obchodnému menu spoločnosti pripoja
členovia predstavenstva svoje podpisy. Tento stav platil od 27.12.1999 do 11.2.2003.

Prvostupňový súd citujúc ustanovenie § 37 ods. 1, § 38 ods. 1, § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 1 ods. 1, 2, § 272 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 536 ods.
1 a § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 516 ods. 1, § 585 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka,
ako aj § 27 ods. 3, 4 Obchodného zákonníka uzavrel, že z výsledkov vykonaného dokazovania mal za
preukázané, že žaloba žalobcov nie je dôvodná. Zdôraznil, že skúmal predovšetkým platnosť Zmluvy o

dielo č. XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002, a to vzhľadom na obranu žalovaného, teda či táto bola zo stranyprávneho predchodcu žalobcov H. W. B., a.s. uzavretá platne. Uviedol, že zo samotnej prvej strany
zmluvy o dielo vyplýva, že túto ako objednávateľ uzatvára H. W. B., a.s., N. XXX/X, U. O., zastúpená L..
F. C., predsedom predstavenstva a L.. O. G., členkou predstavenstva. Ďalej pri označení objednávateľa

je uvedené, že táto spoločnosť je zapísaná v obchodnom registri pri Okresnom súde v Žiline v oddieli
Sa vložka XXXXX/L a jej IČO je XX XXX XXX. L.. F. C. sa stal predsedom predstavenstva H. W. B., a.s.
dňa 20.9.2002 na základe uznesenia č. 4 a L.. O. G. a L.. V. F. sa stali na základe toho istého uznesenia
valného zhromaždenia členmi predstavenstva, teda valné zhromaždenie dňa 20.9.2002 zvolilo troch
nových členov predstavenstva, čo nesporne vyplýva z notárskej zápisnice N XXX/XX, NZ XXX/XX zo

dňa 20.9.2002. Na tom istom valnom zhromaždení uznesením č. 1 boli aj schválené zmeny stanov
spoločnosti zo dňa 13.12.1999 a úplne nové stanovy spoločnosti. V zmysle článku 17 ods. 1 týchto
stanov, v mene spoločnosti je oprávnený konať a podpisovať vždy predseda predstavenstva spolu
s jedným členom predstavenstva. Ako to vyplýva z oznámenia Okresného súdu Žilina, Obchodného
registra,právnypredchodcažalobcovH.W.B.,a.s.uvedenúnotárskuzápisnicuzodňa20.9.2002doručil
Okresnému súdu Žilina, oddelenie obchodného registra dňa 7.2.2003 a na základe tejto zápisnice boli

registrovým súdom v konaní XXZpz XXX/XXXX dňa 12.2.2003 vyznačené príslušné zmeny vo vložke
XXXXX/L tohto súdu. Z uvedenej vložky zo strany 2 vyplýva, že L.. F. C. bol predsedom predstavenstva
H. W. B. a.s. od 12.2.2003 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie došlo 20.9.2002. Obdobne L.. O.
G. bola členkou predstavenstva tejto a.s. od 12.2.2003 do 16.9.2005, pričom k vzniku funkcie - člena
došlo 20.9.2002. L.. V. F. ako ďalšia zvolená členka predstavenstva v citovanej vložke uvedená nie

je. Ďalej mal súd za preukázané, že od 27.12.1999 do 11.2.2003 v mene spoločnosti H. W. B., a.s.
sú oprávnení konať všetci členovia predstavenstva, a to minimálne traja. Podpisovať za spoločnosť vo
všetkýchveciachjeoprávnenýpredsedapredstavenstvaspodpredsedompredstavenstvaaakýmkoľvek
ďalšímčlenompredstavenstva.Zaspoločnosťpodpisujútak,žekobchodnémumenuspoločnostipripoja
členovia predstavenstva svoje podpisy.

V ďalšom súd prvého stupňa poukázal na to, že účinky zápisu v obchodnom registri konkretizujú význam
zriadenia a vedenia obchodného registra, že pri právotvorných rozhodnutiach registrových súdov účinky
nastávajú najskôr dňom zápisu, pri osvedčujúcich rozhodnutiach všeobecné účinky voči tretím osobám
takisto nastávajú zverejnením zápisu v obchodnom registri. Na rozdiel od právotvorných zápisov
účinky deklaratórnych zápisov môžu nastať už dňom, keď zapísaná osoba rozhodla o zmene určitých

skutočností a túto skutočnosť oznámila tretej osobe, prípadne tretia osoba sa o zmene dozvedela
zo zbierky listín. Významnou zmenou pri týchto zápisoch je, že takto zmenených údajov a obsahu
listín sa môže dovolať tak zapísaná osoba ako aj tretia osoba, ako to vyplýva z § 27 ods. 3 až 5
Obchodného zákonníka. V prípade nesúladu medzi zapísanými a zverejnenými údajmi alebo uloženými
a zverejnenými listinami zákon vymedzuje následky nesúladu tak, že moderuje princípy vyjadrené v

súvisiacich ustanoveniach § 27 ods. 3, 5 Obchodného zákonníka. Toto osobitné ustanovenie chráni
tretie osoby tak v prípade, ak vychádzali zo zapísaných údajov resp. z uložených listín ako aj v prípade,
ak vychádzali zo zverejnených skutočností. Zapísaná osoba musí dokázať, že tretia osoba vedela
o zapísaných údajoch resp. o uložených listinách, len v takom prípade budú rozhodujúce zapísané
skutočnosti resp. uložené listiny a nie skutočnosti zverejnené. Poukázal na to, že v § 27 ods. 3

Obchodného zákonníka je vyjadrený princíp materiálnej publicity, ktorý spolu s princípom formálnej
publicity dáva obchodnému registru povahu verejnej listiny, čo v praxi znamená, že údaje zapísané v
obchodnom registri sú právne účinné navonok i v prípade, ak nezodpovedajú skutočnému stavu, ak
sú splnené podmienky uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka princípu materiálnej
publicity spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému aj súdu odo dňa ich vykonania

registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu sa nemôže nikto dovolávať neznalosti
ich obsahu. Negatívna stránka materiálnej publicity doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva v tom, že
nie je možné namietať proti tretím osobám konajúcim v dôvere v zápis, že tento zápis nezodpovedá
skutočnosti.

S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd mal za nesporné, že notárska zápisnica z 20.9.2002

bola doručená Okresnému súdu Žilina, oddeleniu obchodného registra dňa 7.2.2003, teda skoro po
šiestich mesiacoch, pričom registrový súd na základe nej vykonal zmenu dňom 12.2.2003. Z uvedeného
vyvodil záver, že bolo povinnosťou zapísanej osoby (§ 27 ods.3, 4 Obchodného zákonníka) H. W. B.,
a.s. resp. žalobcov v 1. a 2. rade preukázať, že žalovaný mal v čase uzavretia zmluvy o dielo odo
dňa 11.11.2002 vedomosť o tom, kto koná za objednávateľa teda H. W. B., a.s. a akým spôsobom.

Podľa názoru súdu žalobcovia toto dôkazné bremeno v konaní neuniesli. Ich obrana spočívala v tom,že títo odkazovali na preambulu Dohody o urovnaní zo dňa 22.8.2003 v ktorej je okrem iného uvedené,
že zmluvné strany, teda H. W. B., a.s. a A. - Y., a.s. sa nedokázali dohodnúť na platnosti zmluvy. V
článku 1 - vyporiadanie sporných skutočností je pod prvou odrážkou riešená medzi účastníkmi platnosť

zmluvy, kde sa hovorí, že zmluvné strany uznávajú, že Zmluva o dielo zo dňa 11.11.2002 bola uzavretá
slobodne, vážne a neexistujú žiadne okolnosti, ktoré by spôsobovali jej neplatnosť, ďalej, že zmluvné
strany sa dohodli, že zmluva bola uzavretá oprávnenými osobami na obidvoch stranách a pri jej podpise
mal A. vedomosť o tom, že titulom rozhodnutia valného zhromaždenia H. spísaného a osvedčeného
dňa 20.9.2002 do notárskej zápisnice N XXX/XX, NZ XXX/XX došlo k zmene stanov H., k odvolaniu

pôvodných a voľbe nových členov predstavenstva, dozornej rady a v deň podpisu zmluvy t. j. 11.11.2002
boli osoby konajúce v mene spoločnosti L.. G. a L.. C.. V závere tohto ustanovenia dohody, strany
dohody prehlasujú, že zmluva bola uzavretá platne, vyvolala a vyvoláva právne účinky z nej vyplývajúce.
Prvostupňový súd zdôraznil, že žalovaný už v liste zo dňa 28.7.2003, ktorý za žalovaného zaslal
žalobcovi v tom čase H. W. B., a.s. M.. L.. W. M., právny zástupca žalovaného uviedol, že Zmluva o dielo
je absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko pri jej podpise v mene objednávateľa konali osoby,

ktoré na to neboli oprávnené a navyše nekonali ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri.

S poukazom na vyššie uvedené mal súd zato, že žiadnou dohodou o urovnaní nemožno zhojiť absolútnu
neplatnosť právneho úkonu. Tento buď v čase jeho vzniku bol platne uzavretý alebo neplatne. Dohodou
o urovnaní podľa § 585 Občianskeho zákonníka môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné
a pochybné, nie však absolútnu neplatnosť právneho úkonu, keďže pôvodný žalobca ako ani jeho

nástupcovia - žalobcovia v 1. a 2. rade nepreukázali, že žalovaná strana bola pri uzavretí zmluvy o dielo
dňa 11.11.2002 informovaná o zmenách, ktoré nastali na základe uznesenia valného zhromaždenia
z 20.9.2002 o zmene stanov H., o voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady, a preto súd
žalobu oboch žalobcov zamietol. Vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade zároveň uviedol, že podľa § 585
ods. 3 Občianskeho zákonníka pri dohode o urovnaní doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý

vyplýva z urovnania. Zákonodarca však jednoznačne predpokladá, že doterajší záväzok bol uzavretý
platne a nie je absolútne neplatným právnym úkonom. Zmluva o dielo môže byť uzavretá aj ústne,
avšak dojednania o zmluvných pokutách musia byť zo zákona uzavreté v písomnej forme. Keďže
zákonodarca predpokladá písomnú formu pod následkom neplatnosti takéhoto právneho úkonu, mali
byť tieto dojednania urobené aj v predpísanej forme. Tieto dojednania podľa názoru súdu o zmluvných

pokutáchneboliurobenévpredpísanejforme,pretonemôžesažalobcav1.radedomáhaťsvojhonároku
s poukazom na dohodu o urovnaní, ktorý úkon už predpísanú formu má. Z vyššie uvedených dôvodov
sa už v konaní nezaoberal ani ďalšími skutočnosťami, teda či došlo k platnému, neplatnému, určitému
vyúčtovaniu zmluvných pokút, či došlo k ich odsúhlaseniu resp. či tieto boli riadne žalobcami resp.
ich predchodcom fakturované, nakoľko vykonanie týchto dôkazov vzhľadom na absolútnu neplatnosť

zmluvy o dielo z 11.11.2002 stratilo v podstate svoj význam.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému
priznal náhradu trov konania titulom jeho právneho zastúpenia advokátom v celkovej výške 83.037,26
eur, z ktorej sumy je povinný žalovanému uhradiť žalobca v 1. rade 63.210,73 eur a žalobca v 2. rade
19.826,53 eur. a to v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb v platnom znení. Prvostupňový súd s poukazom na § 10 ods. 1 citovanej
vyhlášky poukázal na to, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej
hodnoty 2.773.351,92 eur (83.550.000,00 Sk) predstavuje sumu 5.970,93 eur a po povolení zmeny
účastníkovkonaniaod04.11.2010predstavujezákladnásadzbatarifnejodmenyadvokátazajedenúkon
právnej služby z tarifnej hodnoty u žalobcu v 1. rade 929.329,72 eur ( 28.000.000,00 Sk) sumu 2.285,73

eur a u žalobcu v 2. rade pri hodnote sporu 1.843.922,19 eur ( 55.550.000,00 Sk) predstavuje jeden
úkon právnej služby sumu 4.111,73 eur.

Trovy konania žalovaného vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade vo výške 63.210,73 eur predstavujú tak
odmenu za sedem úkonov právnej pomoci v plnej výške po 5.970,93 eur (prevzatie a príprava veci,
2 x účasť na pojednávaní dňa 11.01.2010, 31.05.2010 t.j. 3 x 5.970,93 = 17.912,79 eur; 4 x vyjadrenie

vo veci - 08.09.2008, 15.05.2009, 05.01.2010, 24.05.2010 t.j. 4 x 5.970,93 = 23.883,72 eur, a za účasť
na nemeritórnom pojednávaní dňa 10.9.2008 odmena vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny t. j.
1.492,73 eur); odmenu za 4 úkony právnej pomoci po 2.279,09 eur, keďže advokát si uplatnil odmenu
za úkon právnej pomoci v nižšej výške ako mu patrí v zmysle vyhlášky (2x účasť na pojednávanídňa 31.12011 a 20.6.2011 t.j. 2 x 2.279,09 eur = 4.558,18 eur, 2 x vyjadrenie vo veci z 17.01.2011 a
29.04.2011 t.j. 2 x 2.279,09 = 4.558,18 eur t. j. spolu 52.405,60 eur - (17.912,79 + 23.883,72 + 1.492,73
+ 4.558,18 + 4.558,18); ako aj režijný paušál v celkovej výške 84,33 eur za 12 úkonov právnej služby

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a to za 3 úkony v roku 2008 po 6,30 eur = 18,90 eur, 1 úkon v roku 2009 po
6,95 eur, za 4 úkony v roku 2010 po 7,21 eur = 28,84 eur, za 4 úkony v roku 2011 po 7,41 eur = 29,64 eur,
čo spolu s 20% DPH, keďže advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, predstavuje sumu 10.481,12
eur. Ďalej súd priznal právnemu zástupcovi žalovaného aj cestovné (§ 16 ods. 4 vyhlášky) za účasť
na jednotlivých pojednávaniach v celkovej výške 52,14 eur, a to za použitie motorového vozidla zn. V..

S.: G. XXXT. (5krát), pri priemernej spotrebe 5,8 l/100 km, počet prejazdených km 146 (tam a späť)
pri účasti na jednom pojednávaní a cene pohonných hmôt 1,43 eur v roku 2008, 1,14 eur, 1,34 eur v
roku 2010 a 1, 285 eur, 1,359 eur v roku 2011. Náhradu cestovného na pojednávaní dňa 31.01.2011
a 20.06.2011 mu určil v 50% podiele, pričom uviedol, že pri náhrade cestovného si právny zástupca
žalovaného neuplatnil nárok na pevnú sadzby za 1 km platnú pre roky 2008, 2010 a 2011. V zmysle §
17 ods. 1 vyhlášky priznal súd aj náhrada za stratu času, za čas strávený cestou do miesta, ktoré nie

je sídlom advokáta v celkovej výške 187,64 eur, a to za 4 x 10,52 eur = 42,08 eur za rok 2008, 8 x
12,02 eur = 96,16 eur za rok 2010, 8 x 12,35 eur = 98,80 eur za rok 2011, z ktorej sumy mu priznal iba
50% t.j. 49,40 eur, teda spolu 187,64 eur (42,08+96,16+49,40). Súd nepriznal právnemu zástupcovi
štvrtinový úkon za účasť na pojednávaní 6.7.2010, keďže na uvedenom pojednávaní nebol prítomný,
čo vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní.

Trovy konania žalovaného proti žalobcovi v 2. rade vo výške 19.826,53 eur predstavujú odmenu za
4 úkony právnej pomoci v plnej výške po 4.111,73 eur ( 2 x účasť na pojednávaní dňa 31.01.2011 a
20.06.2011,2xvyjadrenievoveci17.01.2011,29.04.2011t.j. 4x4.111,73eur=16.446,92eur,4xrežijný
paušál za 4 úkony po 7,41 eur = 29,64 eur + 20% DPH vo výške 3.289,38 eur; stratu času 8x 12,35 eur =
98,80 eur z toho 50% = 49,40 eur; cestovné za účasť na pojednávaní 31.01.2011 a 20.06.2011 vo výške

11,19 eur v 50% podiele, a to za použitie motorového vozidla zn. V. S.. ŠPZ: G. (2 krát), pri priemernej
spotrebe 5,8 l/100 km, počet prejazdených km 146 (tam a späť); t.j. spolu 19.826,53 eur (16.446,92 +
3.289,38 + 29,64 + 49,40 + 11,19). Súd nepriznal právnemu zástupcovi v plnej výške stratu času, ktorú
si uplatnil vo výške 235,72 eur, túto položku krátil o 186,32 eur a priznal mu iba 49,40 eur v zmysle § 17
ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., vo výške 1/60- iny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu

platnú pre rok 2011 vo výške 12,35 eur. V zostávajúcej časti priznal právnemu zástupcovi trovy proti
žalobcovi v 2. rade v súlade s jeho vyúčtovaním.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali v zákonnej lehote odvolanie obaja žalovaní. Navrhli, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
alternatívne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobe žalobcu v 1. rade a

žalobe žalobcu v 2. rade vyhovie.

Žalobca v l. rade odvolací dôvod zakladal na ust. § 205 ods. 2 písm.a/ O.s.p. t.j., že v konaní došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.f/ O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, pretože napadnuté rozhodnutie
súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a pre jeho vnútornú rozporuplnosť; na ust. §

205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. t.j., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a na ust. § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p. t.j., že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zastával názor, že súd nezrozumiteľne a
nedostatočne odôvodnil výrok o zamietnutí žaloby, z rozhodnutia nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s
rozpornýmistanoviskamiúčastníkovkonania,akýmiúvahamisaprihodnotenírozhodujúcichskutočností

riadil, ako vyložil aplikované právne normy t.j. ako právne posúdil predmet sporu, nereagoval na
podstatnú argumentáciu žalobcu v 1. rade a neuviedol, prečo argumentáciu žalobcu v 1. rade
nepovažoval za dôvodnú. Súd sa teda v zásade obmedzil iba na konštatovanie určitých záverov bez
toho, aby na strane jednej ozrejmil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a na strane druhej
ozrejmil úvahy pri formulovaní právnych záverov a v nadväznosti na to poukázal na niektoré časti

napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že súd nemôže rozhodnutie založiť na všeobecnom konštatovaní
bez toho, aby bolo jednoznačne zrejmé, z akých konkrétnych dôkazov vychádzal a ako ich hodnotil,
teda z akých konkrétnych dôkazov dospel ku konkrétnemu zisteniu. Nedostatočným odôvodnením
rozhodnutia súd tak porušil základné právo žalobcu v 1. rade na spravodlivý proces v zmysle čl. 46ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Poukázal ďalej na to, že z napadnutého rozhodnutia nie je vôbec
zrejmé, že na základe čoho súd dospel k záveru, že žalovaný v zastúpení JUDr. L.. W. M. už v liste zo

dňa 28.7.2003 oznámil právnemu predchodcovi žalobcu v l. rade, že zmluva o dielo č. XX/XX/TDG zo
dňa 11.11.2002 je absolútne neplatný právny úkon, nakoľko pri jej podpise v mene objednávateľa konali
osoby, ktoré na to neboli oprávnené a navyše nekonali ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri
a uviedol, že z predmetnej listiny za žiadnych okolností nevyplýva, že M.. L.. W. M. konal v zastúpení
žalovaného, podľa názoru žalobcu v l. rade išlo o súkromný počin M.. L.. W. M. a nie o prejav vôle

žalovaného, keďže z listiny je zrejmé, že M.. L.. W. M. konal vo vlastnom mene a nie v mene žalovaného
(listina je vyhotovená na hlavičkovom papieri M.. L.. W. M. a je ním aj podpísaná), k predmetnému
listu nebola pripojená plná moc a podľa jeho názoru, aj keby plná moc existovala, tak vzhľadom na
to ako M.. L.. W. M. konal je zrejmé, že nekonal v zastúpení, ale vo vlastnom mene. Súd teda nijak
nezdôvodnil a ničím nepodložil skutočnosť, že obsah listu zachytáva prejav vôle žalovaného a že JUDr.
L.. W. M. konal v mene žalovaného. Podľa názoru žalobcu v l. rade je rozhodnutie nepreskúmateľné

aj z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti. Vychádzajúc z časti odôvodnenia napadnutého rozsudku
možno totiž podľa názoru žalobcu v 1. rade konštatovať, že súd mal za preukázané, že medzi stranami
zmluvy došlo k dojednaniam, ktoré sú písomne vyjadrené v zmluve, vrátane zmluvnej pokuty a na druhej
strane v rozpore s predchádzajúcim zistením súd uvádza, že zmluva nebola uzatvorená, pretože právny
predchodca žalobcu v 1. rade nekonal spôsobom zapísaným v obchodnom registri a žalobca v 1. rade

nepreukázal,žežalovanýmalvedomosťozmenáchvosobáchaspôsobekonaniaprávnehopredchodcu
žalobcu v l. rade. S poukazom na vyššie uvedené teda žalobca v 1. rade zastával názor, že ak súd
zistil, že zmluva bola uzatvorená, tak na druhej strane nemôže konštatovať, že uzatvorená nebola.
Zdôraznil, že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia a porušenie uvedeného práva účastníka

na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania odníme možnosť náležite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych opravných
prostriedkov a teda sa mu odníme možnosť konať pred súdom a poukázal v tejto súvislosti aj na nález
Ústavného súdu SR z 12.5.2004 sp.zn. I. ÚS XXX/XXXX. V odvolaní ďalej uviedol, že súd sa nijakým
spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnými tvrdeniami a záver súdu o tom, že dohodou o urovnaní

nemožno zhojiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu je záver, ktorý je v kontexte žalobcom v l. rade
tvrdených skutočností mimo rámca jeho podstatnej argumentácie. Žalobca v l. rade nikdy netvrdil, že
dohodou o urovnaní zo dňa 22.8.2003 sa mala zhojiť neplatnosť právneho úkonu, ale že zmluvné strany
Dohodou o urovnaní len deklarovali existujúci stav a to ten, že žalovanému bolo v čase uzatvorenia
zmluvy zrejmé, že právny predchodca žalobcu v l. rade konal spôsobom, ktorým bol oprávnený prejaviť

vlastnú vôľu a teda zmluvné strany dohody o urovnaní sa nedohodli, že neplatná zmluva sa stáva
zmluvou platnou, ale iba deklarovali, že zmluva bola uzatvorená riadne - teda spôsobom, ktorým boli
obe zmluvné strany oprávnené prejaviť svoju vôľu. Aj v tejto časti považoval rozhodnutie súdu prvého
stupňa za nepreskúmateľné, pretože súd sa nijak nevysporiadal s tvrdeniami žalobcu v l. rade, v
rámci ktorého žalobca v l. rade poukazoval na tú skutočnosť, že dohoda o úprave práv a povinností

je z materiálneho hľadiska dohodou o urovnaní v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka a
že práve Dohodou o úprave práv a povinností zmluvné strany odstránil spornosť vo svojich právach
a nastolili nový právny stav. Aj keď súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol správne, že
aplikácia inštitútu urovnania v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka je možná iba ohľadom
sporných alebo pochybných práv a povinností, pričom podľa názoru žalobcu v l. rade tento v konaní

jednoznačne preukázal spornosť nároku, ktorý bol predmetom dohody o úprave práv a povinností,
súd na túto argumentáciu neposkytol žiadnu odpoveď a pokiaľ citoval „zákonodarca však jednoznačne
predpokladá, že doterajší záväzok bol uzavretý platne a nie je absolútne neplatným právnym úkonom“,
nebolo žalobcovi zrejmé, čo súd touto vetou myslel, pretože súd v danom kontexte nerozlišuje medzi
záväzkom a právnym úkonom (právnou skutočnosť) ako právnym dôvodom záväzku. Ide totiž o dva

rôzne právne inštitúty, kde prvý je následkom toho druhého. Teda záväzok v žiadnom prípade nie je
totožný s právnym úkonom. Z citácie vyššie uvedenej vety nie je možné zistiť, z čoho súd dospel k
„jednoznačnému“ presvedčeniu o vôli zákonodarcu a v nadväznosti na to poukázal aj na ust. 586 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého „Urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť ani v
prípade, že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania

nemala.“ Z uvedeného vyvodil, že zákonodarca v rámci inštitútu urovnania počíta aj so situáciou, keď
sporné právo je odvodzované od právnej skutočnosti, ktorá nenastala alebo je neplatná a teda urovnanie
je prípustné aj v situácii, kedy (sporné) právo je odvodené od neplatnej právnej skutočnosti alebo právnej
skutočnosti neexistujúcej. Urovnanie v zmysle Občianskeho zákonníka je novo koncipovanou úpravoupráv sporných alebo pochybných a ako také predstavuje originárny dôvod vzniku záväzku bez ohľadu
na to, že pôvodný (subjektívne sporný alebo pochybný záväzok) pre absolútnu neplatnosť právneho
úkonu nevznikol a vzniknúť nemohol.

Ak by aj zmluva bola neplatná, alebo by vôbec nevznikla, tak vzhľadom na skutočnosť, že zmluvné
strany urovnali sporné otázky v dohode o úprave práv a povinností, tak nie je možné prijať záver o
tom, že žalobcom v l. rade uplatnené právo je nedôvodné. Žalobcom v l. rade uplatnené právo je práve
naopak dôvodné a jeho materiálnym základom je nová právna skutočnosť - urovnanie v zmysle § 585
a nasl. Občianskeho zákonníka formálne stelesnená v Dohode o úprave práv a povinností. Pokiaľ sa

teda súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal s podstatnými námietkami účastníka
konania, prostredníctvom ktorých spochybňoval správnosť záverov súdu a opomenul právne významné
skutočnosti majúce zásadný právny význam pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku, je
jeho právne posúdenie veci, podľa názoru žalobcu v 1. rade, neúplné a tým nesprávne.

Pokiaľ súd považoval zmluvu za absolútne neplatnú a tento právny záver oprel o skutočnosť, že z
výpisu z obchodného registra právneho predchodcu žalobcu v 1. rade platného v čase uzatvorenia

zmluvy, nebolo upravené konanie právneho predchodcu žalobcu v l. rade tak, ako bola zmluva
uzatvorená, a pokiaľ ustálil, že ani osoby, ktoré zmluvu uzatvorili, neboli v čase uzatvorenia zmluvy
oprávnené konať za právneho predchodcu žalobcu v l. rade a túto skutočnosť subsumoval pod ust. §
27 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, s týmto záverom
súdu sa žalobca v l. rade nestotožnil a uviedol, že skutočnosť, že Ing. O. G. bola v čase uzatvorenia

zmluvy členkou predstavenstva právneho predchodcu žalobcu v l. rade, vyplýva z výpisu Obchodného
registra Okresného súdu Žilina týkajúceho sa zapisovaných údajov právneho predchodcu žalobcu v l.
rade, kde sa uvádza, že vznik funkcie L.. C. a L.. G. nastal dňa 20.9.2002, teda ešte pred uzatvorením
zmluvy a táto skutočnosť vyplýva aj z Notárskej zápisnice NZ XXX/XXXX zo dňa 20.9.2002 a stanov,
ktoré sú jej súčasťou. Skutočnosť, že žalovaný vedel, že uvedené osoby sú osobami oprávnenými

konať v mene právneho predchodcu žalobcu v l. rade, vyplýva aj z dohody o urovnaní, kde žalovaný
túto skutočnosť vyslovene deklaruje v čl. I Dohody o urovnaní, ktorú žalobca jednak predložil a ktorej
obsah podpísal žalovaný. Podľa čl. III bodu 3 a 6 Dohody o urovnaní, strany súhlasili s podmienkami
uvedenými v tejto dohode, zaviazali sa ju rešpektovať a vyhlásili, že táto nebola uzavretá v tiesni, že
bola uzavretá slobodne, vážne, pri dodržaní zásady zmluvnej voľnosti, že je v súlade s dobrými mravmi,

so zásadami poctivého obchodného styku i s obchodnými zvyklosťami. Tieto skutočnosti žalobcu v
l. rade, jeho práva argumentácia a označený a vykonaný dôkaz v konaní sú v priamom rozpore s
právnym názorom súdu svedčiacim o neplatnosti zmluvy i v priamom rozpore s tvrdením súdu o
tom, že žalobca v l. rade neuniesol dôkazné bremeno. Ani právny názor súdu, že prostredníctvom
Dohody o urovnaní nie je možné konvalidovať neplatnú zmluvu na platnú, nie je možné vzťahovať na

skutočnosti uvedené v čl. I Dohody o urovnaní, keďže zmluvné strany sa nedohodli, že neplatná zmluva
sa stáva platnou, ale iba deklarovali, že zmluva bola uzatvorená riadne, teda spôsobom, ktorým boli
obe zmluvné strany oprávnené prejaviť svoju vôľu. Z materiálneho hľadiska o urovnanie v zmysle §
585 Občianskeho zákonníka v danom prípade nešlo. Ak žalovaný v konaní, ním v minulosti výslovne
deklarovanú skutočnosť spochybňoval, tak podľa názoru žalobcu v l. rade je na jeho strane dôkazné

bremeno o skutočnostiach ním uvádzaných. Bez ohľadu na vyššie uvedené, žalobca v l. rade zastával
názor, že skúmanie uvedenej skutočnosti (platnosti zmluvy) nemá svoje opodstatnenie a to z dôvodu,
že žalobca v l. rade odvodzuje uplatnený nárok z Dohody o úprave práv a povinností, ktorá podľa
jeho názoru je z obsahového hľadiska urovnaním v zmysle § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka,
a teda žalobca v l. rade odvodzuje svoj nárok priamo z Dohody o úprave práv a povinností ako

samostatnej a novej právnej skutočnosti a z toho dôvodu nemá význam skúmať otázku, či zmluva bola
riadne uzatvorená a či zmluvná pokuta bola alebo nebola riadne vyúčtovaná a otázku správnosti výšky
vyúčtovanej zmluvnej pokuty. Zmluvné strany Dohody o úprave práv a povinností spornú otázku týkajúcu
sa zmluvnej pokuty upravili tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu v l.
rade sumu 28.000.000,00 Sk (929.429,73 eur). Keďže žalobca v l. rade je toho názoru, že Dohoda o

úprave práv a povinností je z obsahového (materiálneho) hľadiska urovnaním v zmysle § 585 a nasl.
Občianskeho zákonníka, rovnako ako pre každý právny úkon, tak aj pre urovnanie platí všeobecné
pravidlo, že právny úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu a nie podľa jeho názvu a citujúc ust. §
585 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka zmluvné strany v Dohode o úprave práv a povinností v
preambule deklarovali, že za sporné považujú „zmluvné pokuty vyúčtované a uplatnené zo strany H.“

a „zmluvné pokuty, na ktoré mohol vzniknúť nárok A..“ Následne prejavili vôľu riešiť sporné nároky zaúčelom korektného usporiadania ich právneho vzťahu. Zmluvné strany uplatnené nároky na zaplatenie
zmluvných pokút zo strany objednávateľa a to listami zo dňa 4.7.2009 a 22.7.2003 usporiadali tak, že
zhotoviteľ (žalovaný) sa zaviazal zaplatiť objednávateľovi (právnemu predchodcovi žalobcu v l. rade)

sumu 28.000.000,00 Sk. Ďalej uviedol, že z názvu čl. II Dohody o úprave práv a povinností vyplýva, že
zmluvné strany touto dohodou prijímajú záväzky a z obsahu ďalej vyplýva, že žalovaný prijíma záväzok
zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu v l. rade sumu 28.000.000,00 Sk. Inými slovami to, že zmluvné
strany prijali v Dohode o úprave práv a povinností nové záväzky vyplýva z čl. II a z jeho označenia
„Záväzky prijaté stranami dohody“, kde následne zmluvné strany zakotvili povinnosť žalovaného zaplatiť

sumu 28.000.000,00 Sk právnemu predchodcovi žalobcu v l. rade. Žalovaný prijatý (urovnaný) záväzok
v zmysle § 323 Obchodného zákonníka uznal, teda zároveň potvrdil aj jeho existenciu. Z hľadiska
obsahových (podstatných náležitostí Dohody o urovnaní) a vôľových náležitostí tejto dohody je nutné
dospieť k záver, že v predmetnom prípade zmluvné strany uzatvorili Dohodu o urovnaní v zmysle §
585 a nasl. Občianskeho zákonníka to bez ohľadu na to, ako túto dohodu formálne označili. Zmena,
vznik alebo zánik (celkový alebo čiastočný) subjektívne sporného práva, je v takom prípade funkciou

urovnania. Uvedené vyplýva aj z ust. § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého dohodou
o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. V danom prípade to
znamená, že ak mali žalovaný a právny predchodca žalobcu v l. rade spor o zaplatenie zmluvnej pokuty
a právny predchodca žalobcu v l. rade si nárokoval zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 90.650.000,00
Sk a žalovaný túto zmluvnú pokutu v celom rozsahu spochybňoval, je zrejmé, že ohľadom zaplatenia

zmluvnej pokuty existoval medzi zmluvnými stranami spor. Tým, že následne došlo k urovnaniu sporu
tak, že žalovaný bol povinný zaplatiť právnemu predchodcovi žalobcu v l. rade sumu 28.000.000,00
Sk, tak z obsahového hľadiska je nutné takúto dohodu považovať za dohodu o urovnaní v zmysle §
585 Občianskeho zákonníka s tým právnym dôsledkom, že doterajší záväzok sa nahrádza záväzkom,
ktorý vyplýva z urovnania, teda sporný záväzok vo výške 90.650.000,00 Sk sa nahradil záväzkom, ktorý

vyplýva z urovnania (Dohody o úprave práv a povinnosti), teda záväzkom žalovaného zaplatiť sumu
28.000.000,00 Sk. Tým, že zmluvné strany Dohody o úprave práv a povinností naplnili znaky (hypotézu)
uvedené v § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka má ten dôsledok, že nutne musia nastať len tie dôsledky
(dispozícia), ktoré vyplývajú z § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dohoda o úprave práv a povinností
teda naplnila aj účel urovnania, a to odstránenie pochybností alebo sporu medzi zmluvnými stranami, k

čomujednoznačnepráveprostredníctvomDohodyoúpraveprávapovinnostímedzizmluvnýmistranami
malo dôjsť a došlo, a to bez ohľadu na to, či zmluva bola alebo nebola uzatvorená riadna. Žalobca
v l. rade považoval aj výrok o trovách konania za nesprávny, namietal nesprávne vyčíslenú a súdom
priznanú hodnotu základnej sadzby tarifnej odmeny za l úkon právnej služby ako aj spôsob výpočtu
hodnoty základnej sadzby tarifnej odmeny vo vzťahu k žalobcovi v l. rade. Uviedol, že žalobca v l. rade

si uplatnil nárok vo výške 929.329,72 eur, pričom výška základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby v zmysle § 10 ods. 1 vyhl. S SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení je 2.279,09 eur a nie ako
uvádza súd v rozhodnutí vo výške 2.285,73 eur. Bez právneho významu je však podľa názoru žalobcu v
l. rade skúmať hodnotu základnej sadzby tarifnej odmeny do času povolenia zmeny účastníkov konania
a po nej (4.11.2010), pretože žalobca v l. rade bol nositeľom nároku vo výške 929.329,72 eur, nakoľko v

prevyšujúcej časti pôvodne uplatneného nároku vstúpil do konania na miesto žalobcu v l. rade žalobca v
2. rade. Nemožno preto privoliť názoru prvostupňového súdu o tom, že do času, kedy ten povolil zmenu
účastníkov konania, priznal hodnotu tarifnej odmeny z pôvodne uplatneného celého nároku, správne
je, že v prevyšujúcej časti, a to za všetky dovtedy poskytnuté úkony právnej služby, mali byť tieto, v
rozsahu nad hodnotu základnej sadzby tarifnej odmeny priznané žalovanému na ťarchu žalobcu v 2.

rade. Z uvedeného dôvodu je výpočet hodnoty tarifnej odmeny za 7 úkonov právnej služby (príprava
a prevzatie zastúpenia, 4x vyjadrenie zo dňa 8.9.2008, 15.5.2009, 5.1.2010, 24.5.2010, 2x účasť na
pojednávaniach v dňoch 11.1.2010 a 31.5.2010, ako aj priznaná náhrada za účasť na nemeritórnom
pojednávaní dňa 10.9.2008 v hodnote 1/4-tiny z úkonu vo výške 5.970,93 eur, pričom správne mal súd
vychádzať z hodnoty základnej sadzby tarifnej odmeny vo vzťahu k žalobcovi v l. rade, len vo výške

2.279,09 eur.

Žalobca v 2. rade zakladal odvolací dôvod na ust. § 205 ods. 2 písm.b/ O.s.p. t.j., že konanie má inú
vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; na ust. 205 ods. 2 písm.c/ O.s.p. t.j., že
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností; na ust. § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. t.j., že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ust. § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p.
t.j., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľcitujúc časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I ÚS XXX/XX
z 12.6.2008, ako aj judikatúru NS SR (R XXX/XXXX) uviedol, že súd tým, že bez akejkoľvek vecnej
súvislosti s prejednávaným prípadom v odôvodnení rozsudku citoval výklad o materiálnej a formálnej

publicite obchodného registra, pričom tento výklad na prípade neaplikoval, založil odvolací dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm.b/ O.s.p.. Uviedol, že súd nijakým spôsobom neodôvodnil, z akého dôvodu pokladá
za nevieryhodný dôkaz - Dohodu o urovnaní z 22.8.2003, pričom tento listinný dôkaz, preukazujúci
predloženie Notárskej zápisnice žalovanému je pritom absolútne rozhodujúci dôkaz pre unesenie
dôkazného bremena žalobcami. Citujúc aj obsah Dohody o urovnaní z 22.8.2003 uviedol, že táto dohoda

preukazuje, že žalovaný mal vedomosť o Notárskej zápisnici č. N XXX/XX, Nz XXX/XX, o zmene stanov
spoločnosti H. W. B. a.s., o odvolaní pôvodných a voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady.
Dohoda o urovnaní totiž konštatuje tak vedomosť žalovaného o oprávnenosti osôb konajúcich za H.
W. B. a.s. v čase podpisu zmluvy o dielo č. XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002 a zároveň, vzhľadom na
predchádzajúce spochybnenie platnosti zmluvy právnym zástupcom žalovaného, vyslovene dojednáva,
že Zmluva o dielo zo dňa 11.11.2002 je platná. Prejudiciálne rozhodnutie súdu o neplatnosti zmluvy zo

dňa 11.11.2002 je podľa názoru žalobcu v 2. rade v priamom rozpore s obsahom dojednaným v rámci
Dohody o urovnaní zo dňa 22.8.2003. Zároveň je neodôvodneným zásahom do dispozičnej autonómie
účastníkov obchodnoprávneho vzťahu, keďže súd ako predbežný otázku riešil platnosť zmluvy o dielo,
ktorej „spornosť“ bola vyriešená priamo účastníkmi tohto zmluvného vzťahu Dohodou o urovnaní. Je
tiež v priamom rozpore s inštitútom dohody o urovnaní upravenej v § 585 a § 586 Občianskeho

zákonníka, zmyslom ktorej je vysporiadať sporné a pochybné otázky medzi účastníkmi civilnoprávneho
vzťahu dohodou (§ 585), pričom urovnanie dojednané dobromyseľne nestráca platnosť aj v prípade,
že dodatočne vyjde najavo, že niektorá zo strán dohodnuté právo v čase dojednania urovnania nemala
(§ 586). Existencia akejkoľvek tiesne zo strany žalovaného pri uzatváraní dohody o urovnaní zo dňa
22.8.2003 je účelová a nie je preukázaná žiadnym dôkazom. Súd teda vôbec nezdôvodnil, prečo tento

listinný dôkaz pokladá za nevieryhodný resp. prečo ho odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do
úvahy. Jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné - žalobca v 2. rade nevie, akému právnemu
názoru súdu má čeliť, keďže tento absentuje, a teda je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm.b/ O.s.p.. Jedinou okolnosťou, s ktorou sa súd v rámci svojho rozsiahleho rozsudku vyporiadal
je, že nedošlo k uneseniu dôkazného bremena týkajúceho sa preukázania oprávnenosti osôb konať

v mene H. W. B., pričom aj s touto otázkou sa súd vysporiadal v rozpore s vykonanými dôkazmi
(najmä Dohoda o urovnaní zo dňa 22.8.2003). Takéto odôvodnenie súdu nemôže spĺňať podmienky
predpokladané v § 157 ods. 2 O.s.p.. Ide pritom o vec, ktorá má právny základ v zmluve z roku 2002,
konanie na súde prebieha od roku 2007 a uplatnený je nárok vo výške istiny 83.550.000,00 Sk. V
odvolaní ďalej uviedol, že žalobcovia v konaní nesporne preukázali vedomosť žalovaného o tom, kto

koná za objednávateľa, teda H. a.s. a akým spôsobom a to predložením Dohody o urovnaní zo dňa
22.8.2003. Podaním zo dňa 15.3.2011 žalobca v 2. rade navrhol výsluch svedka Ing. O. G., ktorá
v čase uplatnenia zmluvnej pokuty vo výške 55.550.000,00 Sk (ku dňu 22.9.2005) bola predsedom
predstavenstva spoločnosti H. W. B. a.s., v čase podpisu zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002 bola členom
predstavenstva,pričomzmluvuajpodpísala,akoajsvedkaL..M.B.,ktorýbolvčaseuplatneniazmluvnej

pokuty technickým riaditeľom a podpredsedom predstavenstva spoločnosti H. W. B. a.s.. Súd o tomto
návrhu vôbec nerozhodoval, pričom s dôvodmi, pre ktoré toto dokazovanie nevykonal, sa nevysporiadal
ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa názoru žalobcu v 2. rade tieto výsluchy sú potrebné a
nevyhnutné na zistenie rozhodujúcich skutočností (najmä platnosti zmluvy), čo zakladá odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm.c/ O.s.p..

Žalobca v 2. rade ďalej uviedol, že pokiaľ ide o listinný dôkaz - Dohoda o urovnaní zo dňa 22.8.2003,
tento bol riadne vykonaný a skutkové zistenia z neho vyplývajúce - vedomosť žalovaného o tom, kto
bol oprávnený pri podpise zmluvy o dielo konať za H. W. B. a akým spôsobom, nebolo vyvrátené
žiadnym spôsobom a teda záver súdu o nevedomosti žalovaného o notárskej zápisnici je v rozpore s
uvedeným listinným dôkazom, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p.. Pokiaľ

súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobcovia podľa neho nepreukázali, že žalovaný vedel, že L.. F.
C. a Ing. O. G. boli v čase podpisu zmluvy riadne vymenovanými štatutárnymi orgánmi, uviedol, že v
čase podpisu zmluvy boli v obchodnom registri zapísaní ako členovia štatutárneho orgánu L.. M. B.,
L.. Z. C., L.. U. C., L.. M. G., L.. T. G., O. O., L.. S. A. a tvrdenie súdu, že nie je možné namietať proti
tretím osobám konajúcim v dôvere v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti, by bolo logické

iba v prípade, ak by žalovaný zmluvu podpísal v dôvere, že zapísaní členovia štatutárneho orgánu
stále sú štatutármi, a teda zmluvu by podpísali výlučne niektoré z vyššie uvedených osôb. Keďževšak zmluvu podpisoval L.. F. C., L.. O. G. je zrejmé, že žalovaný nemohol konať v dôvere v zápis.
Ak by totiž konal v dôvere v zapísané údaje, nebol by podpísal zmluvu s L.. C. a L.. G., ale bol by
trval na podpisoch členov v tom čase zapísaných v obchodnom registri. Ak teda žalovaný nekonal v

dôvere v zápis, muselo mu byť známe vymenovanie L.. G. za členku predstavenstva ako aj spôsob
zmeny konania štatutárneho orgánu. Citujúc ust. § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka vyvodil, že ak
by tretia osoba podpísala zmluvu s medzičasom odvolaným štatutárnym orgánom a zapísaná osoba
by preukázala, že tretia osoba o týchto údajoch - zmeny štatutára alebo obsahu listiny vedela, právny
úkon by bol neplatným. Avšak tvrdenie žalovaného a súdu, že žalovaný konal v dobrej viere v zapísané

údaje, ak v skutočnosti reálne podpísal zmluvu s novovymenovaným štatutárnym orgánom a novým
spôsobom a navyše svoju vedomosť potvrdil v Dohode o urovnaní, sú nelogické a účelové. Žalovaný
totiž tvrdí, že zmluvu o dielo s predmetom plnenia cca 105.000.000,00 Sk bez DPH uzatvoril s tým,
že síce z obchodného registra vedel, že L.. G. nie je členkou predstavenstva a za spoločnosť H. W.
B. a.s. majú konať traja členovia štatutárneho orgánu, avšak napriek tomu zmluvu podpísal s L.. G. a
Ing. C.. Je potom na mieste otázka, ako mohol žalovaný konať v dobrej viere v zapísané údaje ak

„vedel“, že právny úkon podpisuje s inými osobami ako sú zapísané a prečo by právny úkon mal byť
neplatný, keďže bol urobený riadne vymenovanými štatutárnymi orgánmi. Dohoda o urovnaní, ktorú
žalovaný podpísal je dôkazom, že žalovaný o vymenovaní nových štatutárov vedel, rovnako ako fakt,
že žalovaný si pohľadávky zo zmluvy, o ktorej v tomto konaní tvrdí, že je absolútne neplatná, prihlasoval
v konkurznom konaní. Právnym dôvodom tejto pohľadávky je uplatnenie zmluvnej pokuty podľa čl. 9

zmluvy o dielo. Táto pohľadávka bola voči spoločnosti H. W. B. a.s. uplatnená faktúrou č. XXXXXXX a aj
táto skutočnosť preukazuje rozpor v tvrdeniach žalovaného a teda ich účelovosť. Uvedená argumentácia
jednoznačne preukazuje, že súd posudzovanú vec nesprávne právne posúdil, že zápis v obchodnom
registri v tomto prípade nie je rozhodujúci, keďže žalovaný o zmene osôb a zmene konania štatutárneho
orgánu H. W. B. a.s. preukázateľne vedel. Spôsob nadobudnutia vedomostí o týchto zmenených údajov

Obchodný zákonník nepredpisuje. V konečnom dôsledku to znamená, že vo vzťahu k tretej osobe je
účinný iný stav, ako je uvedený v obchodnom registri. Žalobca v 2. rade namietal aj výrok o trovách
konania, keďže súd priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za rovnaké úkony voči obom
žalobcom (účasť na pojednávaní dňa 31.1.2011, 20.6.2011, vyjadrenie vo veci 17.1.2011 a 29.4.2011,
vrátane DPH a režijných paušálov) a zastával názor, že súd môže trovy v tejto časti uložiť žalobcovi v 1. a

2. rade spoločne a nerozdielne, ale nie je možné priznať žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia
za tie isté úkony voči obom žalobcom jednotlivo.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v l. rade žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a zároveň priznať žalovanému trovy odvolacieho konania titulom jeho právneho zastúpenia,
ktorých výšku špecifikoval a to na účet právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný na rozdiel od žalobcu v

l. rade zastáva stanovisko, že prvostupňový súd úplne zistil skutkový stav veci, vykonal všetky navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a správne právne posúdil vec, pričom odvolacie
dôvody žalobcu v 1. rade, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm.f/ O.s.p., že účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a
že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a jeho vnútornú rozporuplnosť,

považuje za účelové a s týmto tvrdením žalobcu v 1. rade sa nijako nestotožňuje. V odôvodnení tohto
odvolacieho dôvodu sa žalobca totiž len všeobecne odvoláva na porušenie práv na spravodlivý proces
podľa Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a cituje § 157 ods. 2 O.s.p., čo má obsahovať odôvodnenie rozsudku. Tieto argumenty žalobcu
v odvolaní sú nadbytočné a v konkrétnom posúdení veci k ničomu nevedú. Žalovaný zastával názor,

že súd jasne a výstižne v odôvodnení rozsudku vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako
vec právne posúdil. Podľa názoru žalovaného je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a práve dôvody
uvádzané žalobcom presvedčivé nie sú a všeobecne by mohli byť použité pri napadnutí akéhokoľvek
rozsudku, keďže prečítaním dôvodov v bode IV. odôvodnenie odvolacieho dôvodu pod písmenom aa),

odvolania na strane 2 a 3 sú uvedené len všeobecne. Žalovaný sa nestotožnil a nesúhlasil ani s
odôvodnením odvolania na strane 3, 4 a 5, kde žalobca v 1. rade uvádza dôvody počnúc stranou 3
ako ad), nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Vo veci bolo vykonaných
5 pojednávaní s prejednaním veci a súd dal každému z účastníkov možnosť sa dostatočne k veci
vyjadriť a to tak ústne ako aj písomne, o čom svedčí obsah spisu. Neobstojí ani argumentácia žalobcu

na strane 4 dôvodov odvolania, kde rozoberá postup komerčného právnika M.. W. M. a polemizuje o
tom, že M.. M. bol alebo nebol právnym zástupcom žalovaného, pričom žalobca dospel k unikátnemuzáveru, že M.. M. si len tak svojvoľne a zrejme z dlhej chvíle napísal podanie právnemu predchodcovi
žalobcu. Je presvedčený, že toto v ďalšom komentár nepotrebuje a vzhľadom na skutočnosť, že sám
žalobca v 1. rade predložil prvostupňovému súdu listiny podané M.. W. M. ako dôkazy svojim podaním

zo dňa 1.6.2010, doručeným súdu dňa 4.6.2010, ktoré sa nachádzajú v spise. Žalovaný sa rovnako
nestotožňuje a nesúhlasí s dôvodom odvolania uvedeným pod bodom ad), absencia reakcie zo strany
súdu na podstatné tvrdenia žalobcu v l. rade, počnúc stranou 5 až 8 odvolania. Žalobca v 1. rade aj
tu argumentuje len všeobecným tvrdeniami, čo dokumentuje citácia nálezu Ústavného súdu SR. Na
rozdiel od žalobcu v l. rade žalovaný zastáva názor, že súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami

žalobcu, ohľadom „Dohody o urovnaní“ ako aj „Dohody o úprave vzájomných práv a povinností“ a
„Zmluvy o spolupráci“, ktoré všetky boli uzatvorené medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
dňa 22.8.2003, o čom svedčí odôvodnenie rozsudku na strane 3, 4, 5 ako i na strane 8, 9, 10, 11,
12 až 16. Žalovaný svoje vyjadrenia k samotnej zmluve i uvádzaným dohodám širšie uviedol, tak na
pojednávaniach vo veci samej, ako aj v písomných vyjadreniach, čo je zrejmé zo spisu, a preto ďalšie
vyjadrenie k nim v súvislosti s podaním tohto vyjadrenia považuje za nadbytočné. Žalovaný však

zastáva názor, že aj v tomto smere súd úplne zistil skutkový stav veci, vykonal všetky dôkazy navrhnuté
účastníkmi a správne právne posúdil vec. Je presvedčený, že súd dôsledne vykonal dokazovanie a
každému účastníkovi konania dal podľa jeho názoru priestor na predloženie dôkazov, dokonca až nad
rámec, o čom svedčí obsah spisu, zápisnice z pojednávania ale aj písomné vyjadrenia účastníkov.
Žalovaný sa nestotožňuje a nesúhlasil ani s dôvodmi odvolacieho dôvodu pod písmenom bb a cc -

bod V. odvolania na strane 8-12, pretože súd správne právne posúdil tak samotnú Zmluvu o dielo
ako aj uzavreté Dohody a Zmluvu zo dňa 22.8.2003 a úplne zistil skutkový stav. Súd správne vyriešil
základ sporu, keď na základe preukázanej skutočnosti, že pri uzatvorení Zmluvy o dielo za právneho
predchodcu žalobcu nekonali a nepodpisovali členovia predstavenstva v súlade s vtedy účinným
zápisomvobchodnomregistrianatomtozákladeajsprávneprávneposúdilneplatnosťuzavretejZmluvy

o dielo. Zdôrazniť, že je správny aj záver súdu v tom, že žalobca neuniesol vo veci dôkazné bremeno
a nijako nepreukázal ním tvrdené skutočnosti. Nepreukázal, že žalovaný mal vedomosť o tom, že v
čase podpisu (uzavretia) zmluvy boli za právneho predchodcu žalobcu konať L.. F. C. a Ing. O. G.
spoločne dvaja. Podľa vykonaného dokazovania a zápisu v obchodnom registri museli za právneho
predchodcu žalobcu ako objednávateľa konať najmenej traja členovia predstavenstva s požadovanými

funkciami, čo súd správne zistil a na tomto základe vo veci rozhodol. Tieto skutočnosti boli v konaní
dostatočne preukázané a súd to v rozsudku aj náležite presvedčivo odôvodnil. Na základe správneho
právneho posúdenia neplatnosti zmluvy o dielo, súd správne posúdil aj nárok žalobcu zo zmluvných
pokút, keďže na základe výsledkov dokazovania zmluvné pokuty neboli dojednané v predpísanej forme
(písomnej- platnej). Súd správne posúdil a Dohodu o urovnaní, Dohodu o úprave práv a povinností,

Zmluvu o spolupráci, ktoré všetky boli uzatvorené dňa 22.8.2003 súčasne medzi právnym predchodcom
žalobcu a žalovaným. Správny záver súdu je v tom, že Dohodou o urovnaní nemožno zhojiť absolútnu
neplatnosť právneho úkonu. Treba súhlasiť so závermi súdu aj v tom, že vzhľadom na to, že súd
správne posúdil základné otázky sporu, nadbytočné by bolo zaoberanie sa ďalšími skutočnosťami a ich
dokazovanie, teda či došlo k platnému, neplatnému, určitému vyúčtovaniu zmluvných pokút, či došlo

k ich odsúhlaseniu resp., či tieto boli riadne žalobcami resp. ich právnym predchodcom fakturované,
keďže vykonanie týchto dôkazov vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002
v podstate stratilo význam, čo súd správne uvádza na strane 17 rozsudku. Napriek tomuto záveru súdu,
žalovaný zastával stanovisko, že on v konaní dostatočne preukázal nepravdivosť a neopodstatnenosť
tvrdení žalobcu, a to tak čo sa týka textu a obsahu neplatnosti Dohody o zmluvných pokutách, ich

vyúčtovaní a následne neplatnosť uznania záväzkov i neplatnosť následných „dohôd uzavretých medzí
právnym predchodcom žalobcu a žalovaným“, keď žalobca sa snažil z neplatného úkonu urobiť úkon
platný a na tomto základe sa obohatiť. Žalovaný zastáva stanovisko, že svojim konaním pred súdom,
čo predovšetkým preukazujú zápisnice z pojednávaní a ním predložené dôkazy a vyjadrenia v konaní,
prispel k úplnému zisteniu skutkového stavu, o čom svedčí obsah spisu a tým aj k správnemu právnemu

posúdeniu veci. Ďalej uviedol, že žalobca vo veci nenavrhol vykonanie žiadnych iných dôkazov a
na pojednávaní dňa 20.6.2011 vyhlásil, že žiadne iné návrhy na vykonanie dokazovania nemá, čo je
preukázané zápisnicou z pojednávania. Taktiež nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu ohľadom vyčíslenia a
priznania trov právneho zastúpenia a zastával názor, že súd ich žalovanému priznal v súlade s právom.
Žalovaný na tomto mieste si dovoľuje poznamenať, že nepovažuje za účelné v tomto vyjadrení detailne

rozoberať všetky právne otázky, ktoré v konaní vznikli, nakoľko o ich prerokovaní svedčí celý obsah
spisu, cítil však potrebu na základe výzvy súdu vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu v l. rade ako aj k
samotnému rozsudku.Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v 2. rade žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a zároveň priznať žalovanému trovy odvolacieho konania titulom jeho právneho zastúpenia na
účet právneho zástupcu žalovaného. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu v 2. rade, že napadnutý

rozsudok je nepreskúmateľný. Na rozdiel od žalobcu zastával stanovisko, že súd jasne a výstižne v
odôvodnení rozsudku vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie i to, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Podľa
názoru žalovaného je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm.b/
O.s.p. - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci uvádzaný

žalobcom v 2. rade neobstojí. Súd správne vyhodnotil základnú otázku v spore, teda či zmluva o dielo
uzavretá medzi účastníkmi je platná alebo neplatná a na tomto základe aj správne vo veci rozhodol.
Žalovaný zastával stanovisko, že súd správne vyhodnotil aj Dohodu o urovnaní z 22.8.2003. Tvrdenie
žalobcu o vedomosti žalovaného o Notárskej zápisnice č. N XXX/XX Nz XXX/XX, o zmene Stanov
spoločnosti H. W. B. a.s., o odvolaní pôvodných a voľbe nových členov predstavenstva a dozornej rady
a vedomosti žalovaného o oprávnenosti osôb konajúcich za H. W. B. a.s. v čase podpisu Zmluvy o dielo

č. XXXX/TDG zo dňa 11.11.2002 považoval za nepravdivé a ničím a nijako nepreukázané. Uviedol, že v
tomto treba súhlasiť so súdom, že žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremene, o čom svedčí
obsah spisu. Keby bolo tomu tak, ako tvrdí žalobca, zrejme už pri podpise Zmluvy o dielo namiesto
vtedy účinného výpisu z obchodného registra žalobca by žalovanému túto citovanú notársku zápisnicu
predložil a tieto skutočnosti uviedol aj v samotnej Zmluve o dielo č. XXXX/TDG zo dňa 11.11.2002, čo

však neurobil, naopak v zmluve je uvedené, že L.. F. C. a L.. O. G. konali za objednávateľa H. W. B.
a.s. v zastúpení. Súd úplne zistil skutkový stav ohľadom konania a podpisovania za spoločnosť H. W. B.
a.s. a vec správne právne posúdil, o čom svedčia dôvody rozsudku na strane 11 až 17, pričom na tomto
základe rozhodol aj o absolútnej neplatnosti medzi účastníkmi uzatvorenej Zmluvy o dielo. Nepravdivé
je aj tvrdenie žalobcu, že súd nevyhodnotil a nevzal do úvahy Dohodu o urovnaní zo dňa 22.8.2003,

o čom svedčia aj dôvody rozsudku na strane 16-17. Žalovaný nesúhlasil ani so žalobcom tvrdeným
odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm.c/ O.s.p. t.j., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíauviedol,
že žalobca nehovorí pravdu, keď tvrdí, že súd nevykonal dôkaz výsluchom svedkov, keďže v konaní
ako svedkov nevypočul ním navrhnutú L.. O. G. a Ing. M. B. hoci to navrhol. Je pravdou, že pôvodne

žalobca tak písomne ako aj ústne navrhol vypočuť menovaných ako svedkov, ale na pojednávaní vo
veci samej dňa 20.6.2011 sám žalobca súdu vyhlásil, že netrvá na vypočutí týchto svedkov, svoje návrhy
zobral späť a pred súdom vyhlásil, že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie. Na otázku sudcu, či trvá
na vypočutí svedkov a či má ďalšie návrhy na vykonania dokazovania, vyslovene vyhlásil, že vypočutie
svedkov nežiada a ďalšie návrhy na dokazovanie nemá. To dokazuje zápisnica z pojednávania zo dňa

20.6.2011. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm.d/ O.s.p., že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a zastáva názor, že súd dospel k správnym skutkovým zisteniam. Žalovaný nesúhlasil ani
so žalobcom tvrdeným odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm.f/ O.s.p. t.j., že rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a uviedol, že práve naopak

žalovaný zastával stanovisko, že súd správne právne posúdil vec. Žalobca v podstate opakuje svoje
tvrdenia, ktoré však ničím nepreukázal a treba súhlasiť so súdom, že žalobca vo veci neuniesol dôkazné
bremeno. Skutočnosť, že žalovaný si pohľadávku so zmluvy prihlásil v konkurznom konaní je vo vzťahu k
predmetu sporu právne bezvýznamná. Žalovaný si však dôvodom tohto odvolacieho dôvodu uvádzaným
žalobcom dovoľuje poznamenať, že cena diela bola dohodnutá vo výške 105.847.552,80 Sk, z toho

právny predchodca žalobcov nezaplatil žalovanému sumu 36.744.767,60 Sk a naopak žalobcovia sa
na základe tejto právnej veci pokúšajú obohatiť o 2.773.351,92 eur t.j. o 83.550.000,00 Sk. Žalovaný
sa k tvrdeniam žalobcu detailne vyjadril v celom konaní pred súdom, napriek tomu dáva do pozornosti
odvolaciemu súdu svoje vyjadrenie vo veci zo 17.1.2011 a 29.4.2011. Žalovaný nesúhlasí s tvrdeniami
žalobcu, ani ohľadom vyčíslenia a priznania trov právneho zastúpenia a zastáva názor, že súd ich priznal

žalovanémuvsúladesprávom.Žalovanýnarozdielodžalobcuzastávastanovisko,žeprvostupňovýsúd
úplne zistil skutkový stav veci, vykonal všetky navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností
a správne právne posúdil vec. Žalovaný tvrdí, že súd dôsledne vykonal dokazovanie a každému z
účastníkov dal podľa jeho názoru priestor na predloženie dôkazov, dokonca až nad rámec, o čom
svedčí obsah celého spisu, najmä zápisnice z pojednávaní, ale aj písomné vyjadrenia účastníkov. Ďalej

uviedol, že treba súhlasiť so závermi súdu aj v tom, že vzhľadom na to, že súd správne právne posúdil
základné otázky sporu, nadbytočným by bolo zaoberanie sa ďalšími skutočnosťami a ich dokazovanie,
keďže vykonanie týchto dôkazov vzhľadom na absolútnu neplatnosť Zmluvy o dielo zo dňa 11.11.2002v podstate stratilo význam, čo súd správne uvádza na strane 17 v rozsudku. Súd správne rozhodol o
základnej otázke a to o otázke absolútnej neplatnosti Zmluvy o dielo.

Súd prvého stupňa v priebehu konania uznesením č.k. XXCb/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.10.2011 pripustil

zmenu účastníkov konania tak, že na miesto žalobcu v l. rade - obchodnej spoločnosti F. s.r.o. IČO: XX
XXX XXX so sídlom T. dlhá XX, F., vstupuje do konania v rozsahu o zaplatenie pohľadávky 929.429,72
eur obchodná spoločnosť H. A. s.r.o. IČO: XX XXX XXX, so sídlom T. dlhá XX, F., ktorá bude v ďalšom
konaní označená ako žalobca v 1. rade a to s poukazom na ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p., keďže mal za
preukázané, že počas konania došlo k postúpeniu časti pohľadávky uplatnenej žalobcom spoločnosti H.

A.s.r.o.,ktorápodalanávrhnazmenuúčastníkovkonania.Uvedenéuznesenienadobudloprávoplatnosť
dňa 22.11.2011.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov v l. a 2. rade v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods.
1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie
proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1. O.s.p. na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávania a zistil, že odvolania žalobcov nie sú dôvodné.

Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav.

Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že právny predchodca žalobcov H. W. B., a.s. U. O. a žalovaný
uzavreli zmluvu o dielo XX/XX/TDG zo dňa 11.11.2002, o dodávke stavby.

Za objednávateľa túto zmluvu podpísal L.. F. C., ako predseda predstavenstva a L.. O. G., ako členka
predstavenstva. Podľa tejto zmluvy (bod 4.1) dielo malo byť ukončené a zároveň malo byť vydané

kolaudačné rozhodnutie dňa 30.6.2003.

Právny predchodca žalobcov (ďalej len H.) dňa 4.7.2003 vyúčtoval a uplatnil zmluvnú pokutu vo výške
90.650.000,00 Sk, prostredníctvom právneho zástupcu M.. Z. M..

Podaním z 8.7.2003 adresovaným M.. Z. M. oznamuje právny zástupca žalovaného M.. L.. W. M., že „v
reakcii na tento list, v ktorom ste nášmu klientovi A. Y. a.s. vyúčtovali zmluvnú pokutu Vám oznamujem,

že s vyúčtovanou pokutou ani čo do jej výšky ani právneho dôvodu nesúhlasíme a neakceptujeme ju.“

Ďalším podaním z 28.7.2003 právny zástupca žalovaného M.. L.. W. M. ako reakciu na list H. z
22.7.2003 okrem iného oznamuje, že vyúčtovanie ďalšej zmluvnej pokuty, ako aj jej zápočet, jeho
klient (t.j. žalovaný) odmieta a neakceptuje. Zároveň tvrdí, že predmetná zmluva o dielo je absolútne
neplatným právnym úkonom, nakoľko pri jej podpise v mene objednávateľa konali osoby, ktoré na to

neboli oprávnené a navyše nekonali ani spôsobom zverejneným v obchodnom registri.

Z obsahu oboch týchto podaní je jednoznačné, že M.. L.. W. M. konal ako právny zástupca žalovaného,
čo vyplýva zo samotného textu („ako právny zástupca tejto spoločnosti oznamujem“).

Nie je podstatné, že listina bola vyhotovená na jeho hlavičkovom papieri a že nebola pripojená plná moc.

Tvrdenie žalobcu v l. rade, že konal vo vlastnom mene je preto nelogické a účelové.

Ako reakcia na tieto podania žalovaného boli medzi H. a žalovaným dňa 22.8.2003 uzavreté tri dohody.

V dohode o urovnaní uzavretej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka okrem iného riešili spornú
otázku platnosti zmluvy. Nebola však v nej riešená otázka zmluvných pokút.Stranyprehlásili,žezmluvabolauzavretáplatneažežalovanýmalprijejpodpisevedomosťorozhodnutí
valného zhromaždenia z 20.9.2002, ktorým došlo k odvolaniu a voľbe nových členov predstavenstva
a dozornej rady i k zmene stanov H. a že v deň podpisu zmluvy, t.j. 11.11.2002 boli osoby konajúce v

mene spoločnosti - L.. G. a L.. C. riadne zvolenými členmi štatutárneho orgánu H..

Samotná táto skutočnosť svedčí o tom, že žalovaný pri podpise zmluvy o dielo takúto vedomosť nemal.

Totiž, ak by tomu tak nebolo, jeho právny zástupca by mesiac predtým netvrdil, že práve z tohto dôvodu
je zmluva o dielo neplatná a táto sporná otázka by nebola riešená dohodou o urovnaní.

Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi
nimi sporné alebo pochybné.

Ak pri podpise zmluvy o dielo žalovaný o týchto skutočnostiach nemal vedomosť (čo vyplýva aj z
podania jeho právneho zástupcu), túto skutočnosť nemožno konvalidovať urovnaním, pretože spôsobili
absolútnu neplatnosť už pri podpise zmluvy.

Spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv je pojmovým znakom urovnania, urovnanie smeruje k
odstráneniu tejto spornosti alebo pochybnosti. Účelom urovnania pritom nie je odstrániť existujúci spor

alebo pochybnosť tým spôsobom, že si strany vyjasnia či vysvetlia sporné otázky alebo že zistia, aký je
skutočný stav veci, urovnaním strany odstránia ich spor alebo pochybnosť tým spôsobom, že sporný či
pochybný záväzok zrušia (prípadne) nahradia záväzkom novým, nesporným a nepochybným.

V danom prípade išlo o vlastné vysvetlenie spornej platnosti zmluvy o dielo.

Druhá dohoda, označená ako dohoda o úprave vzájomných práv a povinností, uzavretá podľa § 269

ods. 2 Obchodného zákonníka a § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka riešila otázku zmluvných pokút
medzi H. a žalovaným.

Túto dohodu, ani podľa obsahu v žiadnom prípade nemožno považovať za urovnanie.

Ak by to účastníci mienili vyriešiť urovnaním, boli by zmluvné pokuty zahrnuli do predchádzajúcej dohody
o urovnaní.

Predtým už boli účtované zmluvné pokuty a touto dohodou účastníci menili vzájomné práva a povinností
tak, ako to má na mysli ust. § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Touto dohodou bola odložená splatnosť ceny diela vo výške 28.000.000,00 Sk do 31.12.2005.

Ďalej žalovaný uznal zmluvnú pokutu 28.000.000,00 Sk, ktorú H. nemalo vymáhať do 31.12.2005.

H. túto pohľadávku malo jednostranne započítať proti pohľadávke žalovaného, ktorá mala vzniknúť z

tretej zmluvy.

Treťou zmluvou o spolupráci, uzavretou podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka sa žalovaný
zaviazal, že pre H. zabezpečí samostatne a na vlastné náklady sprostredkovanie uzavretia zmluvy
špecifikovanej v čl. II. v hodnote najmenej 300.000.000,00 Sk za províziu 28.000.000,00 Sk, všetko do
31.12.2005.Zmluva o spolupráci nebola realizovaná, pretože žalovaný sprostredkovanie uzavretia dohodnutej
zmluvy nezabezpečil.

H. listom z 27.10.2005 vyúčtoval a uplatnil proti žalovanému zmluvnú pokutu na základe reklamovaných

vád diela v záručnej lehote vo výške 55.550.000,00 Sk a to už v čase, keď začalo konanie o vyhlásenie
konkurzu na majetok H. (návrh na Krajskom súde v Banskej Bystrici bol podaný ešte predtým).

V konkurze vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. XXK/XX/XXXX nebola pohľadávka
žalovaného za vykonané dielo v neuhradenej časti, ani čiastočne uspokojená.

Z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že zmluva o dielo je absolútne neplatná, pretože
v čase jej podpisu žalovaný nemal vedomosť o tom, kto koná za H. a akým spôsobom. H., uvedomujúc

si túto skutočnosť po odmietavom stanovisku žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu M.. L..
W. M., sa snažilo vyriešiť situáciu uzavretím zmluvy o urovnaní.

V ostatnom (v tomto smere) odvolací súd odkazuje v konečnom dôsledku na vecne správne dôvody
uvedené v napadnutom rozsudku.

Nárok žalobcu 1 (pôvodne 28.000.000,00 Sk) nemôže preto vyplývať zo zmluvy o dielo, ale ani z dohody

o urovnaní (jej predmetom neboli zmluvné pokuty).

Dohoda o úprave práv a povinností, ako bolo vyššie uvedené, nie je urovnaním, ale bola zmenou
pôvodného záväzku. Zmluva o dielo je neplatná a teda je neplatná aj jej zmena.

Aj nárok žalobcu 2 (zmluvná pokuta za vady diela v záručnej dobe) vyplýva z neplatnej zmluvy o dielo,
preto ho nemožno priznať.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že výsledky dokazovania preukazujú konanie H. v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku.

O tom svedčí skutočnosť, že H. po zistení neplatnosti zmluvy o dielo sa snažilo tento nedostatok
odstrániť uzavretím zmluvy o urovnaní. Dohodou o úprave vzájomných práv a povinností bola odložená
splatnosťčasticenydiela28.000.000,00Sk,žalovanýuznalsvojzáväzokvyplývajúcizozmluvnejpokuty

28.000.000,00 Sk a zároveň sám sa vzdal svojho práva uplatňovať a vymáhať akékoľvek nároky, t.j.
najmä zmluvné pokuty, úroky z omeškania, nároky na náhradu škody a všetko ostatné príslušenstvo a
penalizáciu (čl. II. zmluvy).

H. svoju pohľadávku malo započítať proti pohľadávke žalovaného, ktorá mala vzniknúť zo zmluvy
o spolupráci, ktorou žalovaný mal sprostredkovať uzavretie zmluvy pre H. vo výške najmenej

300.000.000,00 Sk s neurčitým záujemcom. Je nepochybné, že takéto sprostredkovanie bolo už vopred
určené na neúspech.

Napokon ďalšiu zmluvnú pokutu uplatnila H. v čase, keď už bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu
na jej majetok a zvyšok nezaplatenej ceny diela, uplatnený žalovaným v konkurznom konaní nebol
uspokojený.Teda výkon práv žalobcov, ktorí sú právnymi nástupcami H. je z vyššie uvedených dôvodov v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku a nepožíva právnu ochranu (§ 265 Obchodného zákonníka).

Z uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, odvolací súd podľa § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Ostatné námietky vo veci samej uvedené v odvolaniach žalobcov sú pre rozhodnutie odvolacieho súdu
právne bezvýznamné.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci správne rozhodol pokiaľ priznal úspešnému žalovanému
náhradu trov konania a to titulom jeho právneho zastúpenia a pokiaľ výrok o náhrade trov konania
odôvodnil ust.§ 142 ods. 1 O.s.p.. Odvolací súd sa však nestotožňuje s rozhodnutím o trovách konania,

pokiaľ ide o ich výšku ako aj spôsob ich výpočtu vo vzťahu k žalobcovi v l. rade a k žalobcovi v 2. rade a
dáva za pravdu odvolateľovi v 1. rade, že je bez právneho významu skúmať hodnotu základnej sadzby
tarifnej odmeny do času povolenia zmeny účastníkov konania a po nej. Je totiž nepochybné, že žalobca
v 1. rade je nositeľom nároku vo výške 929.429,72 eur (28.000.000,00 Sk), nakoľko v prevyšujúcej
časti pôvodne uplatneného nároku v priebehu konania vstúpil do konania namiesto žalobcu v l. rade

žalobca v 2. rade (na základe zmluvy o postúpení časti pohľadávky), ktorý je nositeľom nároku v časti,
ktorý mu bol postúpený t.j. vo výške 1.843.922,20 eur (55.550.000,00 Sk). Postúpením časti pohľadávky
žalobcom v l. rade vo výške 1.843.922,20 eur žalobcovi v 2. rade prešli práva k vymáhanej pohľadávke,
jejpríslušenstvuavšetkyprávasňouspojenénažalobcuv2.rade,akopostupcu.Pokiaľtedasúdprvého
stupňa do času, kedy povolil zmenu účastníkov konania priznal hodnotu tarifnej odmeny z pôvodne

uplatneného celého nároku a to na ťarchu žalobcu v 1. rade, nesprávne rozhodol, pretože v prevyšujúcej
časti a to za všetky dovtedy poskytnuté úkony právnej služby mali byť tieto v rozsahu nad hodnotu
základnej sadzby tarifnej odmeny priznané žalovanému na ťarchu žalobcu v 2. rade. Správne mal súd
pri spôsobe výpočtu náhrady trov konania vychádzať z hodnoty základnej sadzby tarifnej odmeny vo
vzťahu k žalobcovi v l. rade vypočítanej z predmetu konania 929.429,72 eur a vo vzťahu k žalobcovi v

2. rade, mal súd správne vychádzať z hodnoty základnej sadzby tarifnej odmeny vypočítanej z hodnoty
predmetu konania 1.843.922,20 eur a to za všetky dovtedy poskytnuté úkony právnej služby bez ohľadu
na to, kedy povolil zmenu účastníkov konania.

Za nedôvodnú však odvolací súd považuje námietku odvolateľa v 2. rade, ktorý zastával názor, že
súd môže trovy uložil žalobcovi v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, a že nie je možné priznať

žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za tie isté úkony voči obom žalobcom jednotlivo.
S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje a dodáva, že v danom prípade ide o samostatné
nároky (tzv. samostatné spoločenstvo, nie nerozlučné spoločenstvo), t.j. každý spoločník vystupuje proti
druhej strane samostatne, pričom práva a povinnosti spoločníka sú nezávislé od práv a povinností
ostatných spoločníkov, pričom procesné dôsledky rozhodnutia sú samostatné pre každého spoločníka.

Uvedené dôsledky vyplývajú z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, ktorý je samostatný (individuálny) a
spoločenstvo je dané iba na procesnom základe (spoločného konania a spoločného rozhodnutia).

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm.h/, f/ O.s.p. napadnuté uznesenie
vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože pokiaľ
súd prvého stupňa o trovách konania nesprávne rozhodol a ich výšku by posudzoval iba odvolací súd,

bola by tým porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania a účastníkom konania odňatá možnosť
konať pred súdom.Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách konania v intenciách odvolacieho súdu,
pred rozhodnutím ktorého bude potrebné sa vysporiadať aj s ostatnými námietkami odvolateľov v tejto
časti. V novom rozhodnutí súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.