Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. jún 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/8/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210213786
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1210213786.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu E. J., bývajúceho v H., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERS, s.r.o., so sídlom v Šali, Hlavná 6, proti žalovanej
A.j, bývajúcej v L., zastúpenej JUDr. Jankou Hazlingerovou, advokátkou v Bratislave, Čapkova 8,
o zaplatenie 182 567 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7
C 108/2010, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 534/2012, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 534/2012 a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia sumy 182 567 € z titulu bezdôvodného obohatenia.
Konkrétne sa domáhal vrátenia kúpnej ceny, ktorú zaplatil na základe kúpnej zmluvy za nehnuteľnosti

žalovanej, ktorých vlastníkom sa nestal. Žalovaná sa v konaní bránila najmä tým, že H. F., ktorý podpísal
kúpnu zmluvu, na uzatvorenie kúpnej zmluvy nesplnomocnila, teda pokiaľ tento kúpnu zmluvu podpísal
a žalobca mu zaplatil kúpnu cenu, nevznikol právny vzťah medzi ňou a žalobcom.
Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 11. apríla 2012 č. k. 7 C 108/2010-179 žalovanú zaviazal zaplatiť
žalobcovi 182 566,55 € s 9,5 % - ným úrokom z omeškania ročne od 4. októbra 2011 do
zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z

omeškania od 29. septembra 2008 do 1. októbra 2011 zastavil a vo zvyšku návrh zamietol. Vyslovil,
že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaná splnomocnila H. F. na úkony, spojené s
predajom týchto nehnuteľností. Sporný však bol rozsah tohto splnomocnenia, a to najmä to, či H. F.
bol oprávnený za žalovanú uzatvoriť a podpísať kúpnu zmluvu. Bol toho názoru, že pokiaľ žalovaná
mala v úmysle splnomocniť H. F. iba na určité právne úkony spojené s predajom nehnuteľností, pričom

medzi tieto úkony nemalo patriť uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy, mala to v záujme právnej
istoty tretích osôb, jednoznačne v plnomocenstve vyjadriť. Uviedol, že v konaní nebolo tvrdené ani
preukázané, že by žalobca mal vedomosť o procese upravovania rozsahu plnej moci udelenej H. F.
a ani o tom, že žalovaná si vymienila podpísanie kúpnej zmluvy. Z obsahu plnomocenstva udeleného
žalovanou H. F. 2. septembra 2008 pritom podľa súdu prvého stupňa vyplýva, že ho splnomocnila, aby
ju zatupoval pri všetkých právnych úkonoch spojených s predajom pozemkov v jej výlučnom vlastníctve.

Hoci v druhej časti plnomocenstva je vymenovaných 10 konkrétnych úkonov súvisiacich s predajom
nehnuteľnosti, pri absencii akéhokoľvek slova či vety uvádzajúcich tento výpočet právnych úkonov (napr.
"a to konkrétne", "a to výlučne", "a to" a pod.), resp. absencie negatívneho vymedzenia úkonu/úkonov,
na ktoré H. nebol splnomocnený, nie je možné z tohto plnomocenstva vyvodiť, že sa jedná o taxatívne
vymedzenie právnych úkonov, na ktoré splnomocnený bol. Skôr sa dá vyvodiť, že malo ísť o príkladmý
výpočet právnych úkonov. H. F. bol teda podľa tohto plnomocenstva splnomocnený na všetky právne

úkony spojené s predajom predmetných nehnuteľností, vrátane podpísania kúpnej zmluvy. Pokiaľ H. F.
teda kúpnu zmluvu z 29. septembra 2008 podpísal, konal za žalovanú a z tejto zmluvy vznikli práva apovinnosti priamo žalovanej. Medzi žalovanou a žalobcom tak došlo k uzatvoreniu platnej kúpnej zmluvy.
Ak by sa aj súd prvého stupňa stotožnil s tvrdením žalovanej, že H. F. nesplnomocnila na podpísanie
kúpnej zmluvy, išlo by o prekročenie jeho oprávnenia. Žalovaná v takom prípade, pokiaľ týmto právnym

úkonom nechcela byť viazaná, mala bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení dozvedela,
oznámiť žalobcovi svoj nesúhlas. V prejednávanej veci sa žalovaná o uzatvorení kúpnej zmluvy z 29.
septembra 2008 dozvedela niekedy koncom roka 2008, dňa 16. januára 2009 sa dozvedela, že jej
pozemok kúpil žalobca a až 4. februára 2009 oznámila žalobcovi svoj nesúhlas. Takýto časový odstup
podľa názoru súdu prvého stupňa nemožno považovať za konanie "bez zbytočného odkladu". Preto,

aj ak išlo o prekročenie oprávnenia zo strany H. F., žalovaná svoj nesúhlas žalobcovi neoznámila
bez zbytočného odkladu, a teda v zmysle § 33 ods. 1 Obč. zák. platí nevyvrátiteľná domnienka,
že prekročenie schválila. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že na základe platne uzatvorenej kúpnej
zmluvy sú kupujúci aj predávajúci navzájom v postavení veriteľa aj dlžníka. Predávajúci je povinný
previesť vlastnícke právo k predmetu kúpy na kupujúceho a kupujúci je povinný zaplatiť kúpnu cenu.
Žalobca zaplatil celú kúpnu cenu dohodnutú v zmluve H. F., ktorý bol na to splnomocnený žalovanou

(časť v hotovosti do jeho rúk, čo potvrdil H. F. podpisom zmluvy, a zvyšok prevodom na účet cez
sprostredkovateľa, čo bolo preukázané výpisom z účtu). Žalovaná však na žalobcu vlastnícke právo
k predmetu zmluvy nepreviedla (resp. bolo prevedené späť na žalovanú). Z uvedeného je zrejmé, že
žalobca mal právo v súlade s § 517 ods. 1 Obč. zák. odstúpiť od kúpnej zmluvy. Súd prvého stupňa preto
považovalodstúpenieodzmluvyz26.septembra2011zaplatnéavsúladesozákonom.Odstúpením od

zmluvy sa kúpna zmluva od začiatku zrušila a v zmysle § 457 Obč. zák. bol každý z účastníkov povinný
vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Keďže žalovaná zostala vlastníčkou nehnuteľností, ktoré
boli predmetom kúpnej zmluvy, bola povinná vrátiť žalobcovi celú zaplatenú kúpnu cenu, bez ohľadu na
skutočnosť, že kúpna cena bola vyplatená jej splnomocnencovi, ktorý podľa tvrdenia žalovanej jej túto
ani sčasti nevyplatil, nakoľko H. F. pri prevzatí kúpnej ceny konal v mene žalovanej. Vyporiadanie so

splnomocnencom je pritom vecou žalovanej, nakoľko ide o ich dvojstranný vzťah. Vzhľadom na vyššie
uvedené súd prvého stupňa zaviazal žalovanú na zaplatenie celej zaplatenej kúpnej ceny. O trovách
konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej rozsudkom z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 534/2012
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd zhodne

so súdom prvého stupňa uviedol, že vo veci nebolo sporné, že dňa 29. septembra 2008 bola
podpísaná kúpna zmluva, v ktorej bola ako predávajúca uvedená žalovaná a ako kupujúci žalobca,
a ktorú v mene žalovanej podpísal H. F.. Na základe tejto zmluvy mala žalovaná predať žalobcovi
predmetné nehnuteľnosti a žalobca mal za kúpu týchto nehnuteľností zaplatiť kúpnu cenu. Spornou
však bola skutočnosť, či H. F. bol na základe plnomocenstva z 2. septembra 2008 oprávnený podpísať

túto zmluvu v mene žalovanej. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že
splnomocnenec H. F. takéto oprávnenie nemal. Z obsahu plnomocenstva udeleného žalovanou H. F. 2.
septembra 2008 vyplýva, že žalovaná splnomocnila H. F. na všetky právne úkony spojené s predajom
predmetných pozemkov v jej výlučnom vlastníctve, zároveň však v plnomocenstve bolo vymedzených
konkrétne 10 úkonov, ktoré splnomocnenec mohol vykonať (medzi ktorými sa podpísanie kúpnej zmluvy

nenachádzalo). V udelenom plnomocenstve teda došlo k stretu všeobecného plnomocenstva (na
všetky právne úkony spojené s predajom predmetných pozemkov) a špeciálneho plnomocenstva (na
10 konkrétne uvedených právnych úkonov). V takýchto prípadoch v zmysle zásady mandatum speciale
derogat generali platí, že ak je všeobecné plnomocenstvo v rozpore so špeciálnym, platí špeciálne
plnomocenstvo. V prejednávanej veci teda podľa názoru odvolacieho súdu nemožno prihliadnuť na

generálne plnomocenstvo. Vôľou žalovanej podľa názoru odvolacieho súdu nebolo splnomocniť H. F. aj
na podpísanie kúpnej zmluvy v jej mene, a preto ani nebol oprávnený túto zmluvu v jej mene podpísať.
Pokiaľ však H. F. napriek tomu kúpnu zmluvu z 29. septembra 2008 v mene žalovanej podpísal, prekročil
tým svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa (žalovanú) a v zmysle § 33 ods. 2 Obč. zák. je z tohto
právneho úkonu zaviazaný sám. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že je potrebné

rozlišovať medzi prekročením oprávnenia splnomocnenca vyplývajúceho z plnomocenstva (§ 33 ods.
1 Obč. zák.) a prekročením oprávnenia splnomocnenca konať za splnomocniteľa, resp. konaním za
iného bez plnomocenstva (§ 33 ods. 2 Obč. zák.). V prejednávanej veci bol H. F. splnomocnený na
zastupovanie žalovanej pri niektorých úkonoch súvisiacich s predajom jej nehnuteľností, bol teda pri
úkonoch uvedených v plnomocenstve oprávnený konať za žalovanú, avšak nebol oprávnený aj podpísať

v jej mene kúpnu zmluvu. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval ustanovenie § 33 ods. l Obč. zák., nakoľko správne mal
postupovať podľa § 33 ods. 2 Obč. zák. V prejednávanej veci totiž nejde o prekročenie oprávnenia
vyplývajúceho z plnomocenstva (§ 33 ods. l Obč. zák.), ako to posúdil súd prvého stupňa, ale oprekročenieoprávneniasplnomocnencakonaťzasplnomocniteľa(§33ods.2Obč.zák.).Keďženedošlo
k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovanou ako predávajúcou, žalovanej ani
nevznikla povinnosť previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na žalobcu a žalobcovi

nevznikla povinnosť zaplatiť kúpnu cenu žalovanej, resp. H. F. ako jej splnomocnenému zástupcovi na
prevzatie kúpnej ceny. Pokiaľ žalobca napriek uvedenému zaplatil sumu 5 000 000 Sk (182 566,55 €) H.
F. a tento túto sumu prevzal, nekonal tak na základe plnomocenstva udeleného žalovanou na prevzatie
kúpnej ceny a je z tohto konania zaviazaný sám. Podľa názoru odvolacieho súdu by sa žalobca teda
mohol domáhať vydania uvedenej sumy len voči H. F., resp. jeho právnym nástupcom, nie však voči

žalovanej. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že právny vzťah vznikol medzi žalobcom a
H. F. a nie medzi žalobcom a žalovanou. Z toho vyplýva, že žalovaná nemá pasívnu vecnú legitimáciu
v prejednávanej veci. Vecnou legitimáciou sa pritom rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v
rámci ktorého je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník
je nositeľom právnej povinnosti vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom (je pasívne legitimovaný).
Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym

rozhodnutím. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil
tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Napokon uviedol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd
prvého stupňa po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 534/2012 podal dovolanie žalobca.
Okresný súd Bratislava II uznesením z 27. septembra 2013 č. k. 7 C 108/2010-352 dovolacie konanie

zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom za podané dovolanie.
Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 534/2012 následne podal
postupom podľa § 243h ods. 3 O.s.p. mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky,
ktoré riadne v zákonnej lehote doplnil. Žiadal uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Krajskému
súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom

(§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Mal za to, že súd prvého stupňa správne posúdil po právnej stránke
rozsahoprávneniakonaťvmenežalovanej,ktorýjeuvedenývpísomnomplnomocenstvez2.septembra
2008, a ktoré H. F. oprávňovalo, aby žalovanú zastupoval pri všetkých právnych úkonoch spojených s
predajom pozemkov v jej výlučnom vlastníctve. Vzhľadom na to, že v posudzovanej listine sa výslovne
v ďalšom texte neuvádza, ktoré právne úkony nie je H. F. oprávnený vykonávať za žalovanú, ale sa tu

iba demonštratívne uvádzajú určité právne úkony, ktoré sa pri predaji nehnuteľností realizujú, nemožno
pri právnom posúdení obsahu tejto listiny žiadnym výkladom (napr. logickým a ani gramatickým) dôjsť
k záveru, že tento výpočet 10 právnych úkonov (medzi ktorými nie je podpísanie kúpnej zmluvy) je
taxatívnym výpočtom a v tejto časti predstavuje špeciálne plnomocenstvo, ktoré má prednosť pred
generálnym plnomocenstvom na tejto istej listine sa nachádzajúcim. Ak by mal byť rozsah oprávnenia

H. F. konať za žalovanú nejakým spôsobom obmedzený, malo by byť toto obmedzenie výslovne
uvedené v plnomocenstve. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že nejasný rozsah, resp.
sporný rozsah plnomocenstva, ktorý v posudzovanej veci nespôsobil žalobca, nemôže byť na jeho
príťaž, resp. v jeho neprospech. Z uvedeného vyvodil, že k tomu, aby sa dalo prisvedčiť právnemu
posúdeniu rozsahu plnomocenstva udeleného žalovanou H. F., teda, že sa jedná o stret generálneho a

špeciálnehoplnomocenstva(takakotovykonalodvolacísúd),muselabyposudzovanálistinaobsahovať
ustanovenie, podľa ktorého H. F. nie je oprávnený podpísať kúpnu zmluvu, resp. nie je oprávnený
uzavrieť kúpnu zmluvu, alebo, že je oprávnený v mene žalovanej konať výlučne iba vo vymenovaných 10
právnychúkonoch.Generálnyprokurátornapokonuzavrel,žerozsudokodvolaciehosúduniejesprávny,
nakoľko odvolací súd pri právnom posúdení rozsahu plnomocenstva nepostupoval v súlade s § 35 ods.

1 a 2 OZ, ktorý upravuje pravidlá výkladu právnych úkonov. Následne na nesprávne právne posúdenie
plnomocenstva udeleného žalovanou H. F., odvolací súd aj nesprávne právne posúdil platnosť kúpnej
zmluvy a tým aj pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej.
Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora žiadala Najvyšší súd
Slovenskej republiky, aby mimoriadne dovolanie zamietol. Uviedla, že nesúhlasí s názorom generálneho

prokurátora, že ochranu práv žalobcu nebolo možné zabezpečiť iným právnym prostriedkom, než
podaním mimoriadneho dovolania. Toto tvrdenie, podľa jej názoru, nemá oporu v ustanoveniach O.s.p.,
pretože podľa § 238 O.s.p. bol žalobca oprávnený podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa, čo však žalobca neurobil a túto zákonnú možnosť
vedome nevyužil. Čo sa týka právneho posúdenia veci, plne sa stotožnila s odôvodnením

odvolacieho súdu, pričom zdôraznila, že právny vzťah medzi ňou a žalobcom nevznikol, nebola medzi
nimi uzavretá kúpna zmluva a že žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná v predmetnom spore.
Žalobca sa s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora plne stotožnil. Navrhol, aby Najvyšší súd
Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.),
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej
republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s §

243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané
opodstatnene.
V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu možno
považovať za prípustné. K tomuto právnemu záveru dospel dovolací súd napriek tomu, že žalobca síce

podal včas dovolanie, avšak pre nezaplatenie súdneho poplatku bolo dovolacie konanie zastavené.
Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy.
Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými
právnyminázormi.VpraxiNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysaspravidlatentomimoriadnyopravný
prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca taxatívnym

spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre jeho
uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný
inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn.
I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,
keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.
1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.

Z dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo
štrasburskej judikatúry.
Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA,
a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť
č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie

právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.
Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika),
ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov právnych
princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa právoplatné a definitívne
rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie

konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť
existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady
je odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej
inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s
cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v

maximálnejmožnejmierespravodlivúrovnováhumedzizáujmamijednotlivcaanutnosťouzabezpečovať
účinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí
najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázka, či k
obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne
orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami

vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho
systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti
prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí zaručovať
celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch
zdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a

zaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti
súdnych pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb
pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov justície -
indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.
Európskysúdpreľudsképrávatedauplatňovanímvymenovanýchprincípovvždyvkaždejposudzovanej

veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali
odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr.
bod 81 vyššie citovaného rozsudku ESĽP).Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom
opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov
vo výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave

skutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.
Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej
istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia každého prípadu.
Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.

ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,
zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky
zákonomdovolenéaefektívneprostriedkypredsamotnýmpodanímpodnetugenerálnemuprokurátorovi
Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania
Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek
tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii

Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace
senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto“.
Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu však
predstavujú jeho intertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho

súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie názoru Ústavného súdu viacero mimoriadnych dovolaní bez
akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.
Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to pri
zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky pred
súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto premisa platí

bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach
generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho stanoviska
Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere
občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a

dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná
nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich
právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej dôvery
občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme stanoviska Najvyššieho
súduSlovenskejrepubliky,bymalabyťprepodanémimoriadnedovolaniaprednovýmprávnymzáverom

Ústavného súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno mať tak za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej
situácie, ktorá je založená intenzívnejším záujmom na ochrane legitímnych očakávaní adresátov na
riadnom prejednaní mimoriadneho opravného prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky,
ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v
súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda

generálnyprokurátorSlovenskejrepublikyužpodalmimoriadnedovolanie,ideovyužitiejehoprávvtakej
intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho
súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú
tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky,
ako prostredníka jedného z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať,

aby v prípade reálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“,
mohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho
zákonných predpokladov.
Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky len
s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky by podľa

dovolacieho súdu znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas
riadny, resp. tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo
inicioval u generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania.
Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých štrasburskou
judikatúrou skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu, také pochybenie, ktoré

možno označiť za elementárne porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky
považuje zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s
konkurenciou jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa
odráža kolízia ústavných princípov.Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.
2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv.

inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom
dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. namietané, tieto neboli ani
zistené. Dovolací súd však zistil, že odvolacie konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť

stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov obce, fyzických
osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu
predpísaný, určí ho súd.
V zmysle ustanovenia § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú
splnené podmienky ani na potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.).
Ak odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.).
Z uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť
napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na ním založených následných právnych
záveroch, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny

rozhodnutia súdu prvého stupňa v takomto prípade je teda skutočnosť, že odvolací súd opakuje v
potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od
skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriaceho podklad pre rozhodnutie v danej veci.
Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
vyvodil odlišné skutkové zistenia a na ich základe aj právne závery, ako súd prvého stupňa bez toho,

aby vo veci vykonal potrebné dokazovanie (zopakovanie alebo doplnenie).
Ak sa chcel odvolací súd odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa na základe bezprostredne
pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. sám v potrebnom
rozsahu opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný poklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle §
132 O.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústnosti civilného procesu, ktoré

zásady zostali zachované aj po účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku vykonané zákonom
č. 273/2007 Z.z. vrátane novely uskutočnenej zákonom č. 348/2008 Z.z. Je neprípustné, aby odvolací
súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam, dospel len na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných
súdom prvého stupňa. Na to, aby ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom konaní opäť vykonať.
Odvolací súd podľa týchto ustanovení a zásad v danej veci nepostupoval, keď vo svojom

zmeňujúcom rozhodnutí vychádzal z dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa, na základe ktorých
ale dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vyvodil iný právny záver bez toho, aby doplnil alebo
opakoval dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.
Žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia 182 567 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného
obohatenia. Konkrétne sa jednalo o vrátenie kúpnej ceny za nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX,

nakoľkoajnapriekzaplateniukúpnejcenyžalobcomsaobnovilvlastníckyvzťahžalovanejkpredmetným
nehnuteľnostiam. Súd prvého stupňa sa okrem iného zaoberal otázkou, či H. F. bol oprávnený konať za
žalovanú pri uzatváraní a podpísaní tejto kúpnej zmluvy na základe plnomocenstva z 2. septembra 2008.
Dospel k záveru, že H. F. bol splnomocnený na všetky právne úkony spojené s predajom nehnuteľností
žalovanej, teda aj na uzatvorenie a podpísanie kúpnej zmluvy. V porovnaní s uvedeným odvolací súd,

pokiaľ ide o hodnotenie predmetného plnomocenstva dospel k záveru, že splnomocnenec H. F.
takéto oprávnenie nemal.
Obsah zápisnice z pojednávania pred odvolacím súdom z 8. júla 2013 (č. l. 311) svedčí o tom,
že odvolací súd v skutočnosti nevykonal žiadne dokazovanie. Doplnením dokazovania alebo
jeho zopakovaním, nie je totiž oboznámenie priebehu doterajšieho konania predsedníčkou senátu ani

vyjadrenie účastníkov konania k veci na odvolacom pojednávaní. Z uvedeného vyplýva, že konanie pred
odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
243f ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní ako dovolací dôvod uvádza, žerozsudokodvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pretože odvolací

súd nesprávne právne posúdil rozsah plnomocenstva udeleného H. F.alovanou, na čo nadväzovalo
nesprávne právne posúdenie platnosti kúpnej zmluvy a tým aj pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho
mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,

len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 32 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v
medziachoprávneniazastupovať,vzniknútýmprávaapovinnostipriamosplnomocniteľovi.Pokynydané
splnomocnencovi, ktoré nevyplývajú z plnomocenstva, nemajú vplyv na právne účinky konania, iba že
by boli známe osobám, voči ktorým splnomocnenec konal.
Podľa § 35 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen
podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie

je v rozpore s jazykovým prejavom. Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho,
čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a
chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.
V súdenej veci sa jedinou spornou skutočnosťou stal rozsah oprávnenia H. konať v mene a na
účet žalovanej na základe plnomocenstva z 2. septembra 2008 pri predaji pozemkov v jej výlučnom

vlastníctve.
Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon splnomocniteľa, ktorým prehlasuje voči tretej osobe, resp.
tretím osobám (tzv. vonkajší vzťah), že splnomocnil inú osobu ako oprávnenú, t. j. za splnomocnenca,
aby ho v rozsahu uvedenom v tejto plnej moci zastupoval (akékoľvek obmedzenia, resp. usmernenia
alebo výhrady nezahrnuté v plnej moci, nie sú voči tretím osobám právne relevantné - bližšie §

32 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Plnomocenstvo zároveň osvedčuje, resp. deklaruje navonok,
že medzi splnomocniteľom a splnomocnencom existuje vnútorný právny vzťah založený dohodou
o zastúpení (možno tiež hovoriť o dôkaze vnútorného právneho vzťahu). Na vymedzenie rozsahu
oprávnenia splnomocnenca konať za splnomocniteľa je rozhodujúci obsah plnej moci. Ak má byť
rozsah splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa nejakým spôsobom obmedzený, musí

byť toto obmedzenie výslovne vyjadrené v plnej moci (vyžaduje to princíp ochrany právnej istoty
tretích osôb). Akékoľvek vnútorné obmedzenia nemajú voči tretím osobám žiadne právne účinky. Ak
plnomocenstvo žiadne obmedzenia nevykazuje, ide o plnú moc neobmedzenú (všeobecnú, generálnu),
t. j. splnomocnenec koná voľne podľa svojho vedomia a svedomia. V takom prípade splnomocniteľa
postihujú všetky prípadné riziká, ktoré z prekročení pokynov daných zástupcovi vyplývajú.

Obsah plnej moci ako právneho úkonu, ktorý musí spĺňať všetky jeho náležitosti je potrebné vykladať
podľa zásad stanovených pre interpretáciu právnych úkonov § 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka.
Plnomocenstvo teda môže byť všeobecné (neobmedzené, generálne), t. j. také, ktoré oprávňuje na
všetky právne úkony (okrem tých, ktoré si vyžadujú osobitné plnomocenstvo - porov. napr. § 463 ods. 2
Občianskeho zákonníka), alebo špeciálne (konkrétne, obmedzené), ktoré oprávňuje len k jednotlivému,

resp. k niekoľkým právnym úkonom alebo k opakujúcim sa právnym úkonom určitého druhu (napr.
uzatvárať za splnomocniteľa kúpne zmluvy).
Z obsahu sporného plnomocenstva (č. l. 7 spisu) vyplýva, že žalovaná splnomocnila H. F., aby
ju zastúpil pri všetkých právnych úkonoch spojených s predajom pozemkov v jej výlučnom
vlastníctve, ktoré pozemky následne podrobne špecifikovala. Pod špecifikáciou predmetných pozemkov

je uvedených 10 právnych úkonov bezprostredne súvisiacich s predajom nehnuteľností, medzi ktorými
podpísanie kúpnej zmluvy absentuje, avšak bez akéhokoľvek vymedzenia, ktoré by bezpochybne
určovalo, že splnomocnenec je oprávnený za žalovanú a v jej mene vykonať výlučne iba 10 konkrétne
vymenovaných právnych úkonov. Pokiaľ mala žalovaná v úmysle splnomocniť H. F. iba na určité
právne úkony spojené s predajom nehnuteľností, pričom medzi tieto úkony nemalo patriť uzatvorenie

a podpísanie kúpnej zmluvy, bola povinná takéto obmedzenie oprávnenia konať v jej mene, v záujme
ochrany právnej istoty tretích osôb, výslovne v spornom plnomocenstve vyjadriť. Keďže si žalovaná
túto povinnosť nesplnila, je potrebné vychádzať z „prvej“ časti sporného plnomocenstva kde je výslovné
uvedené, že H. F. je oprávnený zastupovať žalovanú pri všetkých právnych úkonoch spojených s
predajom presne špecifikovaných pozemkov, medzi ktoré bezpochyby patrí aj uzatvorenie a podpísanie

kúpnej zmluvy.
Z uvedeného dôvodu sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s právnou argumentáciou súdu
prvého stupňa ako aj generálneho prokurátora a uzatvára, že v súdenej veci bola medzi účastníkmi
uzatvorená platná kúpna zmluva. Žalovaná teda je vo veci pasívne legitimovaná. Generálny prokurátorpreto odvolaciemu súdu dôvodne vytýka, že neprávne právne posúdil otázku platnosti kúpnej zmluvy a
tým aj pasívnej vecnej legitimácie žalovanej.
Tým, že odvolací súd z tohto aspektu neposudzoval skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke

veci, došlo vo vzťahu k uvedenému k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 243f ods. 1
písm. c/ O.s.p. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zostal skutkový stav neúplný.
Dovolací súd konštatuje, že normy občianskeho práva boli interpretované odvolacím súdom v
extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Za jeho porušenie možno považovať aj prílišný
formalizmus, ktorý zvolil odvolací súd pri hodnotení povahy plnomocenstva. Prílišný formalizmus pri

výklade právnej normy spravidla vedie k extrémne nespravodlivému záveru, čo predstavuje porušenie
základných práv. Spravodlivosť sa totiž považuje za kritérium ukladajúce každému všeobecnému súdu
ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako
nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.
Aj to bol dôvod, pre ktorý najvyšší súd skonštatoval prípustnosť a opodstatnenosť mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na skutočnosť, že konanie pred odvolacím súdom je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. f/
O.s.p.) a že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), v dôsledku čoho
zostal skutkový stav neúplný, zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
(§ 243b ods. 2 O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd
znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.