Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Banská Bystrica
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Peter Priehoda
Forma rozhodnutia – Uznesenie
Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/32/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714210387
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6714210387.1
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : POHOTOVOSŤ, spol. s r.o., so
sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova č. 25, IČO : 35 807 598, zastúpený splnomocnenou Advokátskou
kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO : 36 865 141, proti
povinnému : S. S.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX R. Q., P. XXX/X, obchodné meno S. S.- S., IČO : XXXXXXXX,
na vymoženie pohľadávky
v sume 2.383,32 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorský úrad 821 08 Bratislava, Záhradnícka č. 60
pod spisovou značkou Ex 23480/2014, o odvolaní oprávneného zo dňa 22. 12. 2014 proti uzneseniu
Okresného súdu Zvolen číslo konania 10Er/422/2014-21
zo dňa 11. 12. 2014, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podľa ustanovenia
§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku). Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval,
že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy a aplikoval pri právnom
posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne ustanovenia
§52ods.1a2,§53ods.1,§53ods.4písm.k/ar/a§54ods.1Občianskehozákonníka,iprávnuúpravu
európskeho spoločenstva a to Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval,
že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne,
čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytovania úveru,
ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spotrebiteľ nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť, čím došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného vzťahu medzi
dodávateľom a spotrebiteľom. Spotrebiteľovi bola rozhodcovskou doložkou odoprená ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľskýchzmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa dotýkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch a spotrebiteľ ňou tak nie je viazaný.
Exekučný súd právne
posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú podmienku
a ako taká bola už od počiatku absolútne neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka. V odôvodnení uznesenia súd okrem uvedeného konštatoval,
že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa priznal oprávnenému neprimerane
vysoký úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, čomu zodpovedá 91,25 % ročný úrok z omeškania,
pričomtotozmluvnédojednaniejesamoosebenekaloupodmienkouuvedenouvspotrebiteľskejzmluve.
Rovnako súd konštatoval, že rozhodcovský súd neprihliadol ani na skutočnosť, že zmluva o úvere
neobsahuje RPMN, pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych
náležitostí zmluvy o úvere, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul bola absolútne neplatnou
podmienkou, v dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia
tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj dôvodom na
zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na jej vykonanie.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Právne
posúdenie veci súdom považuje za nesprávne, pretože súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný
skutkový stav nedopadá. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu
vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych náležitostí
exekučného titulu a preskúmaním materiálnej stránky zisťuje súd, či sú splnené hmotnoprávne
predpoklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Súd však podľa
názoru oprávneného nemôže skúmať samotné rozhodcovské konanie, pretože dôvodom na zastavenie
exekúcie môže byť len rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom či dobrými mravmi
a nie rozhodcovského konania. Exekučný súd sa tak mal v rámci materiálneho prieskumu obmedziť len
na skúmanie výroku exekučného titulu. Oprávnený sa navyše domnieva,
že postupom súdu a jeho výkladom ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k
nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov
(podľa ustanovenia § 40 zákona o rozhodcovskom konaní) exekučným konaním,
čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Namieta
tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený s povinným
uzatvárali rozhodcovskú zmluvu podľa ustanovenia § 3 a násl.
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní formou samostatného právneho úkonu
a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci
všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto
skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutočného
stavu. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením
§ 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a
uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonná sudkyňa predložila vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O. s. p. s vyjadrením, že odvolaniu
účastníka konania nemieni vyhovieť.
Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku
(§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a 2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2)
je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia
pre súdneho exekútora, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí.
Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez
návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj
adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v
judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10
zo dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť
aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť,
či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v
prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa,
že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Taktiež neobstojí argument oprávneného, že súd nemal dostatok podkladov k právnym záverom
o existencii spotrebiteľského vzťahu. Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel
na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd
tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi
oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere
a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu
k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Súd prvého stupňa oboznámiac sa
s obsahom Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 07. 12. 2007,ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je rozhodcovská doložka - vec
správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný
vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené
stanovisko je plne konformné a s v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98
až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
V konkrétnej veci je zrejmé, že na daný zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere
č. XXXXXXX zo dňa 07.12.2007 dopadá právna úprava podľa ustanovenia § 52
a násl. Občianskeho zákonníka upravujúca spotrebiteľské zmluvy. Odvolací súd
v tejto súvislosti konštatuje nesprávnu aplikáciu právneho predpisu, ktorý exekučný súd v odôvodnení
uznesenia citoval, konkrétne pokiaľ aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1,
§ 53 ods. 1, § 53 ods. 4 písm. r/, ods. 5 a § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 01.01.2008, napriek tomu, že Zmluva o úvere č. 6210759 bola uzatvorená
dňa 07. 12. 2007. Pri posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z
právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Napriek nesprávnej citácii v čase
uzatvoreniazmluvyešteneúčinnéhozákonnéhoustanoveniaObčianskehozákonníkavšakodvolacísúd
konštatuje, že táto nesprávna aplikácia a citácia ustanovení Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 01.01.2008 nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého uznesenia, nakoľko na právny
vzťah vyplývajúci z konkrétnej zmluvy o úvere
je nutné aplikovať spotrebiteľské právo a ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení platnom a
účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere zo dňa 07. 12. 2007.
Podľa ustanovenia § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené
v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu
na uzavretie zmluvy.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy
o úvere, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.
Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o
úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných stránv neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase,
ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník
(ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie
je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc
z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy
je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o
užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení
osobitnej právnej úpravy
zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvu o úvere možno nesporne považovať
za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa.
Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že
spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné,
že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere
zo dňa 07. 12. 2007 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu
práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného
zákonníka.
Odvolací súd mal taktiež z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná
o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere,
ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah
medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Nedostatky rozhodcovského
rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore
so zákonom (konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, podľa ktorého v dôsledku absencie RPMN v zmluve o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov), odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše, potvrdzujúci správnosť
úvahy exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.
Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných podmienok
poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskejzmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to
výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že
zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne
so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej
neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka
nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola,
napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v
rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 zmluvných dojednaní. Po tomto výbere
už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo
k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým
všeobecným súdom. Spornosť
vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku,
navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v
rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd,
ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto
formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby
uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj
právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu
či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.
Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti,
naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným),
čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv
spotrebiteľa zo strany rozhodcov.
Odvolací súd v závere konštatuje, že pokiaľ oprávnený v odvolaní tvrdí,
že bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená rozhodcovská zmluva, ako samostatný právny úkon na
osobitnej listine oddelenej od zmluvy o úvere, jeho argument nie je možné zohľadniť, nakoľko oprávnený
neprodukoval na podporu svojho tvrdenia žiadny listinný dôkaz. V spise sa samostatná rozhodcovská
zmluvanenachádza,aanivštádiuodvolaciehokonaniaoprávnený,naprieksvojimodvolacímtvrdeniam,
k odvolaniu žiadny listinný dôkaz verifikujúci jeho tvrdenie, nepredložil. Súd tak správne vychádzal z
obsahu spisu a hodnotil rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 17 VPPÚ. Odvolací súd poznamenáva,
že napokon aj z obsahu rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v danej veci, vyplýva, že
si rozhodcovský súd založil právomoc na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v bode 17 VPPÚ
zmluvy o úvere. Žiadna skutočnosť, ani listinný dôkaz,
preto nenasvedčuje pravdivosti tvrdenia oprávneného, že v konkrétnej veci
bola medzi účastníkmi uzatvorená osobitná rozhodcovská zmluva. Dôkazné bremeno preukázania
spôsobilosti predloženého exekučného titulu spočívalo na oprávnenom.
Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženiaby sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky potom aj ďalšie konštatované vady exekučného titulu - a
to, že rozhodcovský súd priznal veriteľovi nárok v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi, a
to pokiaľ ide o priznané neprimerane vysoké sankcie z poskytnutého úveru - už vyznejú len ako dôvody
navyše podporujúce správnosť záveru o zákonných prekážkach brániacich vykonaniu exekúcie.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia
§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.