Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 21CoE/248/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208223133
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1208223133.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti povinnému: O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, XXX XX Z., zast. Mgr. Ing. Ivan Galbavý,
advokát, so sídlo Tehelná 6, 917 01 Trnava, pre vymoženie istiny 916,15 Eur s prísl., vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 9704/08, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava II č. k. 56Er/1969/2008-44 zo dňa 20.01.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 56Er/1969/2008-44 zo dňa
20.01.2014 p o t v r d z u j e .

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu vedenú na Okresnom súde Bratislava II

pod sp. zn. 56Er/1969/2008, u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, Bratislava,
pod sp. zn. EX 9704/08. V odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že podkladom
navykonanieexekúciejerozhodcovskýrozsudokStálehorozhodcovskéhosúduzriadenéhoSlovenskou
rozhodcovskou a.s., sp. zn. SR 06787/08 zo dňa 06.08.2008.

Súd prvého stupňa uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola Zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa 11.12.2007, kde v bode 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bola dohodnutá rozhodcovská doložka.

Predmetná zmluva je typovou zmluvou uzavretou podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy,
bolo potrebné vychádzať z § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len "Obč. zák.") v znení účinnom
do 31.12.2008, v zmysle ktorého je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu,
ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Účastníci zmluvy o úvere v jej záhlaví uviedli, že uzatvárajú
zmluvu o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka (ďalej len "Obch. zák.").

V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na ust. § 52 ods. 2, 3 a 4 Obč. zák., ako aj na ust. § 53
ods. 1 prvá veta Obč. zák., § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., ako aj § 54 ods. 2 Obč. zák..

Súd zistil, že vyššie uvedená zmluva o úvere medzi oprávneným a povinným je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov z vlastných
zdrojov, teda pri poskytovaní úveru postupoval v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Povinný
vystupuje v zmluve ako fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej obchodnejalebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ sa svojej ochrany nemôže vzdať, ani inak zhoršiť svoje
postavenie.

S poukazom na vyššie uvedené mal súd za to, že uvedená zmluva o úvere medzi účastníkmi konania je

zmluvou spotrebiteľskou a v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR podľa rozsudku vydaného pod
sp. zn. 3Cdo 164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod ( R 58/97), ako aj v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR č. k. ÚS 429/2011-16 z 03.11.2011, skúmal zákonnosť exekučného
titulu, resp. jeho spôsobilosť byť exekučným titulom z hľadiska materiálnej a formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu.

Exekučný súd v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011

(R 46/2012) sa zaoberal skutočnosťou, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej
rozhodcovskej zmluvy. Zistil, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc na konanie
a rozhodnutie vo veci rozhodcovským súdom, je upravená iba ako zmluvný odkaz na Všeobecné
podmienky zmluvy o úvere a splýva s ostatnými dojednaniami. Mal za to, že rozhodcovská doložka
nebola osobitne dojednaná k zmluve, nebola ani osobitne podpísaná zmluvnými stranami a nevyplýva

z nej, že povinný bol oboznámený o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené aj pred
Stálym rozhodcovským súdom. Samotný podpis na úverovej zmluve, ktorá iba formálne odkazuje na
všeobecné podmienky, s ktorými netransparentne splynula aj rozhodcovská doložka spolu s ostatnými
dojednaniami, nepostačuje na to, aby bola riadne preukázaná vôľa povinného uzatvoriť rozhodcovskú
zmluvu.

Zdôraznil, že v preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka uvedená vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere zo dňa 09.03.2009. Táto
rozhodcovská doložka uvedená v bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bola dohodnutá
ako alternatíva s právomocou všeobecného súdu, čím bola formálne splnená požiadavka uvedená v §
53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., aby zmluva neobsahovala také dojednania rozhodcovskej doložky, aby

spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Súd mal za to, že právomoc rozhodcovského súdu vydať exekučný titul bola odvodená z neprijateľnej
rozhodcovskejdoložky,výkonprávapovinnostízpredmetnejdoložkyodporujedobrýmmravom,čímboli
splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona o rozhodcovskom
konaní a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len "Ex. por."). Vzhľadom na tieto skutočnosti, súd

exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu sa v zákonnej lehote odvolal oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že bola odňatá
možnosť konať pred súdom vzhľadom na ust. § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len "OSP") v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

Mal za to, že pokiaľ súd založil svoje rozhodnutie na aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii,
ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.

Uviedol, že v prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych
okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex
offo zistil, že podmienka patrí do pôsobnosti smernice, konštatuje v rámci preskúmavania ex offo, že táto

podmienka má nekalú povahu, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a
vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. V prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť
povinnosť upovedomiť účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť,
ktorá je sama osebe nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv

priznaných právnym poriadkom únie. Je totiž zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené
najmä základné zásady vnútroštátneho súdneho systému.Mal za to, že zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci
preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

V prípade predmetnej úpravy, ako ukazuje rozsudok Súdneho dvora EÚ, uplatnenie Smernice 93/13/
ES sa musí uskutočňovať prostredníctvom spravodlivého konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie
záruky kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, v zmysle čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie.

Konštatoval, že v danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv,

konkrétne oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice 93/13/ES svoju
povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného.

Uviedol, že rozhodcovské súdnictvo je súdna právomoc v širšom zmysle, predstavuje tiež sporové
rozhodnutie prostredníctvom neutrálnej tretej strany. Mal za to, že je ako forma neštátneho sporového

vybavovania zákonne uznaná a zásadne aj pri účasti spotrebiteľa prípustná. Poukázal na rozhodnutia
Spolkového súdneho dvora, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky a zdôraznil, že
vnútroštátny súd má právomoc posúdiť rozhodcovskú doložku v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom
a obchodníkom (profesionálom) vo svetle uvedenej smernice, a to aj keď spotrebiteľ sám neprimeranosť
doložky nenamietal.

Zdôraznil tiež, že podľa § 56 Obč. zák. je treba vždy skúmať, či s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam,
nemôže byť za neprípustné dojednanie tiež považovaná rozhodcovská doložka.

Oprávnený mal za to, že exekučný súd pristupuje odlišne k tejto problematike a v danom prípade
považoval rozhodcovské konanie automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ sa reálne
vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne zmocnenie.

Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je síce podmienená
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna
inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej
činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Exekučný súd pri posudzovaní okolností prípadu
týkajúceho sa rozhodcovskej doložky mal zohľadniť tie rozhodovacie kritériá nemeckých súdov a

českých súdov, ktoré rozhodujúcou mierou prispeli k tomu, že nemecké a české súdy považujú
rozhodcovské dohody za v zásade prijateľné podmienky. Uviedol tiež, že objektívne je zrejmé v súlade
s nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe
rozhodcovskej doložky, nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán -
obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách, ak je rozhodca vopred menovaný,

je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby.

Oprávnený poukázal tiež na to, že z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove jednoznačne vyplýva, že
exekučné konanie sa zastaví, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky alebo zaväzuje na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie však z dôvodu,
že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Ak exekučný súd už vydal poverenie

exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je podľa názoru oprávneného možné, aby v následných
procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto
posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takéhoto dôvodu je nezákonné. Mal tiež za
to, že v prípade konštatovania nekalej povahy podmienky ex offo nemôže byť povinnosť upovedomiť
účastníkov konania a umožniť im vyjadriť sa, považovaná nakoniec za povinnosť, ktorá je sama osebe

nezlučiteľná so zásadou efektivity, ktorou sa riadia členské štáty pri prevedení práv priznaných právnym
poriadkom únie. Je tiež zrejmé, že pri uplatnení tejto zásady musia byť zohľadnené najmä základné
zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú napr. ochrana práv na obhajobu, ktorej jednousúčasťou je zásada kontradiktórnosti. Táto možnosť spotrebiteľa vyjadriť sa v tomto smere takisto
zodpovedá povinnosti vnútroštátneho súdu tak, ako je pripomenutá v bode 25 rozsudku, na ktorý
poukázal odvolateľ, vziať prípadne do úvahy vôľu vyjadrenú spotrebiteľom vtedy, keď si je vedomý toho,

že nekalá podmienka nie je záväzná, nepraje si však, aby bolo vylúčené jej uplatnenie, čím vyslovuje
slobodný a vedomý súhlas s dotknutou podmienkou. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Mal za to, že súd

pochybil, keď neupozornil účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a nedal im
možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako tak nedal možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného.

V ďalšom oprávnený v odvolaní poukázal na jednotlivé rozhodnutia Spolkového súdneho dvora, ktoré
sú v predmetnom odvolaní presne špecifikované. Mal za to, že z citovaných rozhodnutí Spolkového
súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky je možné vyvodiť, že súdy týchto

členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako
pristupuje k tejto problematike exekučný súd. S týmito odlišnosťami sa nevysporiadal a rozhodcovské
konanie iniciované oprávneným na základe predchádzajúcej rozhodcovskej doložky uzavretej so
spotrebiteľom, v danom prípade považoval automaticky za neprijateľnú podmienku, pretože spotrebiteľ
sa reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu a nedal na rozhodcovské konanie riadne

zmocnenie. Rozdielnosť prístupov súdov členských štátov Európskej únie k výkladu čl. 3 ods. 1 je
síce podmienená judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, avšak nie je mysliteľné, aby najvyššia
civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky sa zásadne odchyľovala od
rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov.

Zdôraznil, že je objektívne zrejmé v súlade s nemeckou a českou jurisprudenciou, že samotné

podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky, nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Zdôraznil tiež, že exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní,
nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu
uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty,

ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd,
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na
právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú
len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže

prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.

Oprávnený zdôraznil tiež, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia
opravenéhoprocesuindikovanéhoust.§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonanírevíznymprocesom
exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na

spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Ex. por. tak, ako ju v danej veci
uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) na súdnu ochranu
a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany
legitímneho očakávania a princípom právnej istoty.

Poukázal tiež na to, že z pohľadu ochrany princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a

princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ako aj ochrany základných práv,
je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní pri
stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
sleduje účel zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo
do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je

neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať doprávnychvzťahovzaloženýchtýmtorozsudkom.Zákonorozhodcovskomkonanízámerneurčujelehotu,
v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto
lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť

zásadysprávnostirozhodnutiarozhodcovskéhosúdu,atovrátaneúčinkov,ktorénajehozákladenastali.
Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená, rovnako ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by
žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek
ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť
alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu.

Poukázal tiež na to, že ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie
bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského
súdu. Mal za to, že exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu konal mimo rámec zverenej
právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov
rozhodcovského konania, úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Zdôraznil, že v danom prípade exekučný súd použil dôvod iného

postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho
iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Opäť je nutné konštatovať, že z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto
odlišné zaobchádzanie.

Poukázal na to, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania
aprávanarozhodovaniepodľarelevantnejprávnejnormy.Zdôraznil,žeoprávnenýakoúčastníkkonania
nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,
a to v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu, nebol oboznámený s obsahom
dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť

a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Podľa konštantnej
judikatúry súdu, nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako
dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.

Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku

vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného
konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti konania
exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a
porušuje právo žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny
proces. Súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný

učiniť.

Z uvedených dôvodov oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Zdôraznil, že súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, a že jej výkon je konaním v rozpore s

dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek vyššie uvedenej
argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, mal za to,
že táto je platná.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zdôraznil, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce
dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák.. Uviedol, že v zmysle §
261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanoveniaObchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania
si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o
úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obch. zák. všetky právne vzťahy medzi nimi budú upravované

Obchodným zákonníkom.

Oprávnený poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Mal za to, že
dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná, nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov,
nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného.

Zdôraznil, že ani zo zákona, ani z iných právnych prepisov, nie je možné odvodiť pre obchodné

záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Mal za
to, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie
začatejnazákladerozhodcovskéhorozsudkuakoexekučnéhotitulu.Súdpretoniejeoprávnenývykonať
prieskum rozhodcovského konania podľa § 45 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, teda
podľa dôvodov uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268

OSP, § 57 zákona č. 233/1995 Z.z. Ex. por. v znení neskorších predpisov. Súd však exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. a urobil tak nie na návrh účastníka
konania, ale z úradnej povinnosti. Mal za to, že takýto postup je v rozpore so zákonom, a preto je po
právnej stránke neudržateľný.

Zdôraznil, že ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie

exekúcie podľa ust. § 57 Ex. por. neakceptoval, uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného
exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd pri
vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od
vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne

ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Pokiaľideonávrhnaprerušeniekonanianazáklade§109ods.1písm.c)OSPapodanieprejudiciálnych
otázok Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom Európskej únie a
všeobecnýmsúdomrozhodujúcimvexekučnomkonaní,ktoréslúžinauspokojeniepohľadávokveriteľov.

Všeobecný súd vo svojom uznesení tvrdí, že Smernica Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 považuje
riešeniesporovzospotrebiteľskýchzmlúvvrozhodcovskomkonanízaustanovenieneprimerané,pričom
zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej
zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky
schopný presadiť akékoľvek zmeny formulovaných zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv,

spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pri tom nepochybuje o tom,
že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ
dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie
a sú vylúčené opravné prostriedky. Súd preto dospel k záveru, že v spotrebiteľských zmluvách sú
rozhodcovské doložky zakázané, čo vyplýva aj z toho, že je neprípustné, aby sa spotrebiteľ vzdával v

spotrebiteľskej zmluve svojich práv, čo v prípade rozhodcovskej doložky znamená dokonca práva na
spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Mal za to, že všeobecný súd si týmto tvrdením vytvoril sám
právny základ, ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu.

Mal za to, že z predmetnej smernice vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa
vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi

predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však
podľa názoru oprávneného zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle §
31 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej
republiky.Zdôraznil, že výklad právnych predpisov všeobecnými súdmi sa musí riadiť jasnými a stanovenými
výkladovými metódami. Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok
všeobecného súdu aj vtedy, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných

hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy.

Z uvedených dôvodov považuje oprávnený za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať
tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory

vzniknuté zo zmluvy budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť
na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa
zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo po b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený mal za to, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici
Rady 93/13/EHS a ani nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú
podmienku v zmluve o úvere. Má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá
zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.

Uviedol, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí. Mal za to, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a

následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky tak, ako boli vyššie konkretizované, vrátane otázky, či je v súlade

s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Krajský súd, ako súd odvolací, v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných
ustanovení § 212 ods. 1 OSP a postupom podľa § 214 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP bez nariadenia

pojednávania, uznesenie okresného súdu potvrdil.Odvolací súd sa predovšetkým ako s prvou otázkou vysporiadal s návrhom na prerušenie konania v
zmysle postupu podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b), c) OSP.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (článok 234 Zmluvy o

založení Európskeho spoločenstva - Ú. v. ES C 325, 24.12.2002).

Podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEU), Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydaťpredbežnýnálezootázkach,ktorésatýkajúa)výkladuzmlúv,b)platnostiavýkladuaktovinštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/33/2012
zo dňa 29.03.2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil práve aj
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEU Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej prejudiciálnej otázke. V uvedenom uznesení
uviedol: "Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEU má povahu osobitného nesporového a

medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v
tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a

platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej."

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEU nemožno vykladať absolútne t. j., že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu

komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť,
či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie
daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru Európskej únie nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie zo 06. októbra 1982 vo veci CILFIT, S - 283/81, v ktorom v bodoch
9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teda článok 267 ZFEU) nepredstavuje ďalší

opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie
niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva spoločenstva na to, abybol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží
vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi
druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú

právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke
práva spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im
položenú otázku výkladu práva spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď
odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEU Súdny dvor

nie je oprávnený uplatniť právne predpisy únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu
zmluvy a aktov prijatých inštitúciami únie.

Oprávnený návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru EU na základe článku 267 ZFEU predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa zákona o

rozhodcovskom konaní. Preto považuje v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky
za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval
za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, aby
mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie mu takýto postup umožňuje,

t. j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej
únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak
k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t. j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie, je plne v súlade s doktrínou Acte Eclaire, ako aj

s doktrínou Acte Claire. Doktrína Acte Eclaire (konanie objasnené, alebo konanie už rozsúdené) je
pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, teda na
judikatúre konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo
na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej
judikatúry vlastne nie sú. Doktrína Acte Claire (konanie jasné, alebo konanie zrozumiteľné) je založené

na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a
aplikácie úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny
dvor Európskej únie.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedený v § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP pre prerušenie konania podľa osobitného

zákona a nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor
Európskej únie, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie
vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 06787/08 zo dňa 06.08.2008, ktorým
zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému sumu 916,15,- Eur (27.600,- Sk) spolu s 0,25 % úrokom z
omeškania denne zo sumy 908,18,- Eur (27.360,- Sk) od 20.02.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy
konania vo výške 227,87 Eur (6.865,- Sk) , a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd tak rozhodol na základe tej skutočnosti, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená Zmluva
o úvere č. XXXXXXX dňa 11.12.2007. Žalobcom, resp. oprávneným poskytnutý úver mal povinný t. j.
žalovaný splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách. V preskúmavanej veci je rozhodcovská doložka
uvedená vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere. Táto rozhodcovská doložka bola uvedená v bode 18 Všeobecných podmienkach poskytnutia

úveruakoalternatívasprávomocouvšeobecnéhosúdu,čímbolaformálnesplnenápožiadavkauvedenáv § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák., aby zmluva neobsahovala také dojednanie rozhodcovskej doložky, aby
spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Z ust. § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti vyplýva, že

súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a
materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania, aj bez návrhu, zastavená (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.1997 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997).

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa ods. 2 uvedeného zákonného ustanovenia, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu, zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z.z., doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať

podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

Podľa § 52 ods. 1 Obč. zák. účinnom od 01.01.2008, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 4 Obč. zák., spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 39 Obč. zák., je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, absolútne neplatný.

Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva právo súdu príslušného na vykonanie rozhodnutia, ex offo

preskúmať a zastaviť exekúciu z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. b) t. j., ak rozhodcovský rozsudok
má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) a podľa písm. c) t. j., ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.

Odvolací súd je toho názoru, že rozsah preskúmavacej povinnosti rozhodcovských rozsudkov

exekučným súdom je daný jednak kogentným ustanovením § 44 ods. 2 Ex. por., ako aj § 45 ods. 1
písm. a) a c) zákona č. 244/2002 Z.z. a je potrebné preskúmavať, či pre vykonanie exekúcie existuje
spôsobilý exekučný titul, či priznané plnenie nie je plnením nemožným, plnením právom nedovoleným
alebo plnením v rozpore s dobrými mravmi a preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky, či
nejde o plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá viedla k priznaniu takéhoto plnenia.Viazanosť rozhodcovského rozsudku platí len pre účastníkov rozhodcovského konania na rozdiel od
viazanosti rozsudkom súdu podľa § 159 ods. 2 OSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je
záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre

každého.

Jenesporné,žeprávnyvzťahmedzioprávnenýmapovinnýmbolzaloženýzmluvouoúvereuzatvorenou
dňa 11.12.2007.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a
účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného

zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie
obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právamiapovinnosťamizmluvnýchstrán,najmä1.podmienky,ktoréviažupredajvýrobkunaposkytnutie
služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými

sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre
predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním zavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky,
ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.6.2007), citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,

ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z.,
ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho

zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do
novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 1.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č.

250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. V § 52 Občianskeho zákonníka v znení
v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom

podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Obč. zák. v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia

predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z., keďže
ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa

uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Obč. zák., je možné vyvodiť, že 5. hlava Obč. zák. sa vzťahuje len a výlučne na
tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Obč. zák. je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské
zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z..

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v
zmysle § 52 ods. 3 Obč. zák. v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i
v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal
poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo

forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Keďže zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods.
3 písm. d) Obch. zák.). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat
lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Obč. zák., má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch.

V zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. v znení účinnom do 01.01.2008, teda v čase uzavretia predmetnej

zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("ďalej len
neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3
tohto ustanovenia zákonodarca demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré
sú neprijateľnými podmienkami. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v

spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 Obč. zák. zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2).

Z ust. § 53 ods. 1 Obč. zák. vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka vyvoláva nepomer v právach
a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy, je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva
vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoréspôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti
ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné

podmienky individuálne dojednané.

Podľa ods. 4 tohto ustanovenia potom zákonodarca demonštratívne vymenováva ustanovenia v
spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.

Podľa ods. 5 tohto ustanovenia, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Odvolací súd preto záver súdu prvého stupňa, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným

je možné posúdiť ako vzťah spotrebiteľský, nakoľko povinného možno s určitosťou považovať za
spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. (Obč. zák. v znení neskorších predpisov), keďže
povinný nekonal pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti a na druhej strane oprávneného možno považovať za dodávateľa podľa § 52
ods. 4 Obč. zák., za správny. V danom prípade sa oprávnený pred rozhodcovským súdom domáhal

zaplatenia istiny a úrokov z omeškania a takto priznané nároky si uplatnil v exekučnom konaní.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por., exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Ex. por., exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a

to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovanie zásady rovnosti pred súdom, odvolací súd
poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v
spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení

dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje, či už o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ust. § 57
ods. 1 písm. g) Ex. por., a teda aj neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie v zmysle Ex. por. prípustné.
Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa
je predmetom tohto odvolacieho druhostupňového konania. Odvolací súd považuje za správne právne

hodnotenie okresného súdu vo vzťahu, ktorý vznikol medzi oprávneným a povinným, a to, že je vzťahom
spotrebiteľským. Z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom, a že by
bol pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18 Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru, odvolací súd posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Obč. zák. tým
absolútneneplatnúzmluvnúpodmienkuobsiahnutúvspotrebiteľskejzmluve,nakoľkospôsobujeznačnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora

Európskeho spoločenstva, nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia prijatého právneho názoru súdu v
danom prípade zásady, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu
úpravu týkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací
súd a podporne poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie.Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôžebyťspôsobilýmexekučnýmtitulom,nazákladektoréhobyoprávnenémuvočipovinnémuvznikol

nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ust. § 219 ods. 1 OSP ako vecne
správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.