Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/137/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110235768
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5110235768.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: JUDr. Jozef Kadura, so sídlom kancelárie
Republiky 16 010 01 Žilina, správca úpadcu: FIM- EX, s.r.o., so sídlom Palúčanská 32, 031 01
Liptovský Mikuláš, IČO: 36 320 285, proti žalovanému: Pressburg Finance Group, spol. s r.o., so
sídlom Slovenského národného povstania 7/13, 018 51 Nová Dubnica, IČO: 35 815 728, zastúpenému
opatrovníkom: E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. F. XXXX/X, XXX XX A. E., v konaní o zaplatenie

192.494,26 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb
111/2011-84 zo dňa 19.02.2013

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 20Cb 111/2011-84 zo dňa 19.02.2013, v napadnutom výroku,
ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo výroku o trovách prvostupňového konania z r u š
u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 1.017,84 Eur zastavil. Vo
zvyšnej časti návrh zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, zák.
č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“) dospel okresný súd k záveru o nedôvodnosti žalobcom uplatneného
nároku. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou, doručenou na Okresný
súd Bratislava I. dňa 11.10.2010 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy

192.494,26 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne od 1.6.2008 do zaplatenia. Žalobu
odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Žilina sp.zn. 2K 20/2009 zo dňa 30.12.2009, ktoré bolo
zverejnené v obchodnom vestníku dňa 5.1.2010, bol vyhlásený konkurz na spoločnosť FIM-EX, s.r.o.,
IČO: 36 320 285 (ďalej aj ako „úpadca“) a do funkcie správcu bol ustanovený JUDr. Jozef Kadura.
Úpadca uzatvoril dňa 10.4.2006 so žalovaným zmluvu o dodávke a montáži v zmysle § 269 ods. 2 OBZ.
Predmetom tejto zmluvy bol záväzok úpadcu dodať a namontovať drevenú plávajúcu podlahu do 90

rodinnýchdomovnastavbe„radovédomy,Podpriehradná-VrakuňaBratislava“.VzmyslečlánkuIII.ods.
3.3 úpadca vystavil faktúry na základe čiastkového plnenia predmetu zmluvy a žalovaný sa zaviazal k
úhradevystavenýchfaktúrvlehote14dníodprevzatiafaktúry.VzmyslečlánkuIII.kúpnejzmluvyúpadca
vyfakturoval žalovanému dodanú a namontovanú drevenú plávajúcu podlahu nasledovnými faktúrami:
č. 4070646 na celkovú sumu 32.922,74 Eur, t.j. 991.830,50 Sk, so splatnosťou 21.10.2007, „kde odporca
uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 23.725,80 Eur, pričom k úhrade ostáva 9.196,94 Eur, č. 4080127

nacelkovúsumu241.757,36Eur,sosplatnosťou30.4.2008,kdeodporcauskutočnilčiastočnúúhraduvo
výške 59.477,88 Eur, k úhrade ostáva 182.279,38 Eur a faktúrou č. 4080359 na celkovú sumu 1.017,84
Eur ktorú odporca neuhradil.“ Dňa 13.6.2008 uzatvoril úpadca so žalovaným dohodu o splnení dlhu v
splátkach, čím žalovaný uznal svoj dlh čo dôvodu a do výšky. V zmysle uvedenej dohody o splnení dlhu
v splátkach sa dlžník zaviazal aj k úhrade úrokov z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej čiastky za
každý deň omeškania. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania odo dňa splatnosti poslednej faktúry, to je od

1.6.2008. Dňa 30.11.2010 bola vec postúpená s poukazom na § 105 ods. 1 a 2 OSP a § 88 ods. 1 písm.j) OSP z Okresného súdu Bratislava I. na Okresný súd Žilina. Uznesením sp.zn. 20Cb 111/2011-34 zo
dňa 6.12.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.1.2012, okresný súd ustanovil
žalovanému opatrovníka. „Odporca sa k návrhu nevyjadril.“

Na nariadené pojednávania sa opatrovník žalovaného nedostavoval, predvolania mu boli doručované
v zmysle § 47 ods. 2 OSP, preto okresný súd za splnenia zákonných podmienok uvedených v § 101
ods. 2 OSP vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalovaného. Dňa 10.04.2006 bola medzi úpadcom a
žalovaným uzatvorená zmluva o dodávke a montáži v zmysle § 269 ods. 2 OBZ. Úpadca ako dodávateľ
vystavil voči žalovanému ako odberateľovi faktúry „č. 4080359 na sumu 30.663,50 Sk, t.j. 1.017,84

Eur, so splatnosťou dňa 30.05.2008, č. 4080127 na sumu 7.283.182,20 Sk, t.j. 241.757,36 Eur, so
splatnosťou dňa 30.04.2008 a č. 4070646 na sumu 991.830,50 Sk, t.j. 32.922,74 Eur, so splatnosťou
dňa 21.10.2007.“ Z dohody o splnení dlhu v splátkach vyplývalo, že bola uzatvorená medzi úpadcom a
žalovaným dňa 13.06.2008. Žalobca na pojednávaniach pôvodne zotrval na podanom návrhu, následne
vzal svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 1.017,84 Eur späť. Zostávajúca žalovaná suma, uplatnená
faktúrami č. 4070646 a č. 4080127, bola podľa jeho vyjadrenia uznaná v dohode o splnení dlhu v

splátkach dňa 13.06.2008, ktorú žalobca považoval za uznanie záväzku v zmysle § 323 ods. 1, 2 OBZ.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že z dohody o splnení dlhu v splátkach,
uzatvorenej dňa 13.06.2008 medzi úpadcom a žalovaným vyplývalo, že jej predmetom je dohoda
účastníkov tejto dohody o splatení dlhov žalovaného ako dlžníka voči úpadcovi ako veriteľovi, a to dlhu
vo výške 6.291.351,70 Sk a dlhu vo výške 277.067,- Sk. Dlh žalovaného ako dlžníka voči úpadcovi ako

veriteľovi vyplýval zo zmluvy o dodávke a montáži zo dňa 12.04.2006, na základe ktorej sa úpadca ako
veriteľ zaviazal dodať a namontovať drevenú plávajúcu podlahu do 90 ks radových domov na stavbe
Radovédomy,Podpriehradná-Vrakuňa,Bratislavaažalovanýakodlžníksazaviazaluhradiťzadodávku
a montáž dohodnutú cenu. Dlh vo výške 6.291.351,70 Sk vznikol neuhradením faktúry č. 4080127 a dlh
vo výške 277.067,- Sk vznikol neuhradením faktúry č. 4070646. Žalovaný ako dlžník sa v bode II. tejto

dohody zaviazal uhradiť aj úroky z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej čiastky za každý deň omeškania,
podľa čl. VIII. bod 8.2 zmluvy o dodávke a montáži. Žalobca svoj nárok na zaplatenie žalovanej
sumy odôvodnil uznaním záväzku žalovaným v Dohode o splnení dlhu v splátkach, uzatvorenej dňa
13.06.2008. Vykonaným dokazovaním okresný súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol vo vzťahu k
ním uvádzaným skutočnostiam dôkazné bremeno. Uznanie záväzku v zmysle dohody o splnení dlhu v

splátkachzodňa13.06.2008nebolopodľaokresnéhosúduurčité,nakoľkosumyuvádzanévpredmetnej
dohode, ktoré žalobca považoval za uznané, nekorešpondovali so sumami uvedenými na jednotlivých
faktúrach, na ktoré sa žalobca odvolával, a ktorých kópie priložil k žalobe. Tiež boli nejasnosti v dátume
uzatvorenia zmluvy o dodávke a montáži, ktorou žalobca preukazoval vznik zmluvného vzťahu medzi
úpadcom a žalovaným. Dátum uzatvorenia zmluvy o dodávke a montáži, ktorú žalobca vo fotokópii

priložil k žalobe bol 10.04.2006, avšak v Dohode o splnení dlhu v splátkach, v ktorom bolo
uznanie záväzku, na ktoré sa odvolával žalobca, bol uvedený dátum uzatvorenia zmluvy o dodávke
a montáži, hoci s rovnakým predmetom zmluvy 12.04.2006. Z uvedeného preto nebolo možné podľa
okresného súdu jednoznačne ustáliť, a to aj vzhľadom na sumy, ktoré nekorešpondovali s jednotlivými
uvedenými faktúrami, že sa jedná o jednu a tú istú zmluvu o dodávke a montáži. Žalobca okresnému

súdu nevedel preukázať tvrdené čiastočné úhrady. „Vzhľadom na späťvzatie návrhu v časti o zaplatenie
sumy 1.017,84 Eur súd konanie zastavil a vzhľadom na vykonané dokazovanie vo zvyšnej časti návrh
zamietol.“ O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov v § 205 ods. 1 písm. f) OSP,
pretože mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol vo vzťahu k dohode o uznaní
záväzku dôkazné bremeno. Uznanie dlhu podľa okresného súdu nebolo určité, nakoľko sumy výšky dlhu
uvádzané pri jednotlivých faktúrach v predmetnom uznaní dlhu nekorešpondovali zo sumami uvedenými
priamo na týchto faktúrach, ktorých kópie žalobca predložil. Okresný súd vychádzal z toho, že žalobca
nevedel preukázať čiastočné úhrady, o ktoré sa znížila výška vymáhanej sumy oproti výške uvedenej na

predmetnej dohode o splátkach spojenej s uznaním dlhu. Vznesenou argumentáciou zo strany žalobcu
ohľadne uznania dlhu v zmysle § 323 OBZ, určitosťou uznaného záväzku a dôkazným bremenom v
zmysle § 133 OSP na strane žalovaného sa okresný súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia vôbec
nezaoberal. S právnym názorom okresného súdu žalobca nesúhlasil, pretože podľa neho predmetnádohoda o splnení dlhu v splátkach obsahovala jednoznačne určený dlh čo do dôvodu a výšky, a to čo
do sumy 6.291.351,70 Sk z titulu neuhradenia faktúry č. 4080127 a sumy 277.067,- Sk z titulu
neuhradenia faktúry č. 4070646. Podľa ustálenej judikatúry „napr. Rozsudok NS ČR zo dňa 30.08.2006,

sp. zn. 29Odo 1457/2005 je uznaním záväzku podľa § 323 ods. 1 ObZ založená vyvrátiteľná právna
domnienka o trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania.“ Dôkazné bremeno trvania záväzku
sa tak presúva na dlžníka, ktorý ak sa má zbaviť povinnosti plniť, musí preukázať, že uznaný záväzok
neexistuje. V procesnej rovine vznik vyvrátiteľnej domnienky nachádza svoj odraz v § 133 OSP, ktoré
určuje, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd

za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Z toho vyplývalo, že v predmetnom
konaní spočívalo dôkazné bremeno ohľadom neexistencie záväzku, resp. rozsah splnenia záväzku
na žalovanom. Podľa žalobcu bolo jednoznačne preukázané, že predmetná dohoda o splnení dlhu v
splátkach obsahuje identifikáciu faktúr, z ktorých predmetný dlh vznikol. Táto dohoda sa považovala
v zmysle § 323 ods. 1 a ods. 2 OBZ za uznanie záväzku s ohľadom na výkladové pravidlá v § 266
OBZ, podľa ktorého sa prejav vôle vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby. Z úmyslu dlžníka uhradiť celú

dlžnú čiastku formou mesačných splátok potom jednoznačne vyplývalo, že súčasne túto čiastku uznáva,
nakoľko chcel dosiahnuť účinok spočívajúci v uhradení celej dlžnej čiastky. Skutočnosť, že žalobca
nepredložil všetky doklady o prevedených úhradách na plnenie dlhu z predmetnej dohody, nemôže
vzhľadom na argumentáciu žalobcu už uvedenú zakladať neunesenie dôkazného bremena na strane
žalobcu. Žalobca zdôraznil, že uznaný dlh bol špecifikovaný ako aj jeho výška a žalovaný neuniesol

dôkazné bremeno o eventuálnej neexistencii tohto záväzku, alebo o jeho úplnom alebo čiastočnom
splnení. Žalobca žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 220
OSP zmení a vyhovie žalobe v celom rozsahu, alebo v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP zruší a vec
vráti na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), postupom v medziach podľa § 212 ods. 1, 3

OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a vo výroku o trovách prvostupňového konania
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
07.03.2013 (č.l. 90-91 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov
dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP) odvolací súd dospel k
záveru o opodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Žalobcavodvolanínamietalpredovšetkýmnesprávneprávneposúdenieveci.Prinámietkenesprávneho

právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace
prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval
nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval
nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval.

Žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu, ktorý mu nepriznal žalobou uplatnený nárok s
odôvodnením, že uznanie záväzku nie je určité, nakoľko sumy uvádzané v predmetnej dohode, ktoré
žalobca považoval za uznané, nekorešpondovali so sumami uvedenými na jednotlivých faktúrach, na
ktoré sa žalobca odvolával, že neboli odstránené nejasnosti uzatvorenia zmluvy o dodávke a montáži,

ktorou žalobca preukazoval vznik zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným a dátum uzatvorenia
zmluvy o dodávke a montáži, ktorú žalobca vo fotokópii priložil k žalobe, bola zo dňa 10.04.2006, avšak
k dohode o splnení dlhu v splátkach, v ktorom bolo uznanie záväzku, na ktoré sa odvolával žalobca,
bol uvedený dátum uzatvorenia zmluvy o dodávke a montáži s dátumom 12.04.2006. Z uvedených
skutočností preto nebolo možné podľa okresného súdu jednoznačne ustáliť, a to vzhľadom aj na sumy,

ktoré nekorešpondovali s jednotlivými uvedenými faktúrami, že sa jedná o jednu a tú istú zmluvu ododávke a montáži. V súvislosti s týmito konštatovaniami okresného súdu a po oboznámení sa so
žalobou, celým spisovým materiálom a vyplývajúcim skutkovým a právnym stavom veci, dospel krajský
súd k záveru, že konštatovania okresného súdu bolo možné vyhodnotiť len ako neúplné, predčasné

závery. Krajský súd poukazuje v rovine svojich záverov na to, že žalobca svoj nárok vyvodzoval zo
zmluvy uzatvorenej dňa 10.04.2006 so žalovaným, a to zmluvy o dodávke a montáži v zmysle § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka. Zo samotnej žaloby je nepochybné, že žalobca v žalobe dostatočne
špecifikoval záväzok z tejto zmluvy ako i samotný predmet zmluvy, ktorým bol záväzok žalobcu dodať
a namontovať drevenú plávajúcu podlahu „do 90 ks rodinných domov na stavbe“ „rodinné domy,

Priehradná -Vrakuňa Bratislava“. V zmysle „čl. III. ods. 3.3 navrhovateľ vystavil faktúry na základe
čiastkového plnenia predmetu zmluvy a odporca sa zaviazal k úhrade vystavených faktúr v lehote 14
dní od prevzatia faktúry“. Následne žalobca vyfakturoval v zmysle čl. III. zmluvy dodanú a namontovanú
drevenú plávajúcu podlahu „faktúra č. 4070646 na celkovú sumu 32.922,74 € (991.830,50 Sk) so
splatnosťou 21.10.2007, kde odporca uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 23.725,80 € k úhrade
ostáva 9.196,94 €, faktúra č. 4080127 na celkovú sumu 241.757,36 € so splatnosťou 30.4.2008, kde

odporca uskutočnil čiastočnú úhradu vo výške 59.477,88 €, k úhrade ostáva 182.279,48 €, faktúra
č. 4080359 na celkovú sumu 1.017,84 €, k úhrade ostáva 1.017,84 €, spolu k úhrade: 192.494,26
€“. Žalobca v žalobe v rámci skutkových a právnych tvrdení zvýraznil, že dňa 13.06.2008 uzavrel so
žalovaným aj dohodu o splnení dlhu v splátkach, čím podľa žalobcu žalovaný uznal svoj dlh čo do
výšky, aj čo do dôvodu a zároveň sa zaviazal aj k úhrade úrokov z omeškania. Okresný súd napriek

tomuto sumáru skutkových a právnych okolností žalobu zamietol s tým, že nosným dôvodom boli jeho
závery, že „dátum uzatvorenia zmluvy o dodávke a montáži, ktorú navrhovateľ vo fotokópii priložil k
návrhu, je 10.04.2006, avšak v dohode o splnení dlhu v splátkach, v ktorom je uznanie záväzku, na
ktoré sa odvoláva navrhovateľ, je uvedený dátum uzatvorenia zmluvy o dodávke a montáži, hoci s
rovnakým predmetom zmluvy 12.04.2006. Z uvedeného preto nie je možné jednoznačne ustáliť aj

vzhľadom na sumy, ktoré nekorešpondujú s jednotlivými uvedenými faktúrami, že sa jedná o tú istú
zmluvu o dodávke a montáži, žalobca súdu nevedel preukázať tvrdené čiastkové úhrady.“ Krajský
súd zvýrazňuje, že primárnym v danej veci bolo komplexné vyhodnotenie nároku žalobcu uplatneného
žalobou. Je potrebné na tomto mieste podľa odvolacieho súdu pripomenúť skutočnosti, ktoré vyplývali
napríklad i z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. Obdo V 68/2001, podľa právnej

vety ktorého rozhodnutia v bode 2, občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou. Platí
teda, že súd je viazaný žalobou; nemôže preto žalobcovi priznať viac, než požadoval v žalobnom petite
a žalovanému nemôže uložiť inú povinnosť, než žalobcom navrhovanú. Opačný postup by bol v rozpore
s § 79 a nasl. OSP. Práve o § 79 ods. 1 OSP je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci
procesných princípov, na ktorých stojí občianske súdne konanie, je žalobca dominus litis (pán sporu),

ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv, pričom na strane žalobcu sa
táto zodpovednosť, ako účastníka konania, premieta do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti
tak, ako vyplývajú z ust. § 79 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 OSP. Realizáciou týchto povinností zo strany žalobcu
v rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe. Rozhodujúcimi
skutočnosťami (§ 79 ods. 1, 2 OSP), ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu

konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu, o čom a na akom
podklade má súd rozhodnúť. Pre vymedzenie predmetu konania (t.z. pre záver čoho sa žalobca domáha
a na základe akých rozhodujúcich skutočností) je rozhodujúce nielen žiadané peňažné plnenie ako také,
ale posúdenie žaloby ako celku.

Krajský súd zdôrazňuje, že z obsahu žaloby vyplýva, že žalovaným nárokom bola tvrdená existencia

zmluvnej záväzkovej povinnosti žalovaného a preto pri tomto viazaní skutkovým vymedzením v žalobe
bolo potrebné, aby sa z neho odvíjalo dokazovanie a následne zistený skutkový stav mal byť okresným
súdom vyhodnotený. Je pravdou, že žalobca v žalobe poukázal i na dohodu o splnení dlhu v splátkach,
čím uznal svoj dlh čo do výšky, aj čo do dôvodu. V tomto smere však nemožno opomenúť i skutočnosť
tvrdenej existencie zmluvného záväzkového vzťahu a z neho vyplývajúcich povinností a práv. Okresný

súd sa pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu však obmedzil len na hodnotenie dohody o
splnení dlhu v splátkach, pričom nie je zrejmé, v akej rovine uvedenú dohodu vyhodnocoval, keďže
citoval a poukázal na § 261 ods. 1 OBZ, konštatoval, že uznanie záväzku nie je určité, z ktorého
záveru vyvodil v konečnom dôsledku nedôvodnosť žalobou uplatneného nároku, avšak bez toho, aby
primárne vyhodnotil zmluvný vzťah účastníkov, z neho vyplývajúce vzájomné práva a povinnosti a

následne po tomto vyhodnotení, aby sa zaoberal i predmetnou dohodou o splnení dlhu. Je zrejmé,
že bez vyhodnotenia zmluvného, hmotno-právneho základu nie je možné, a to v dostatočnom rámciv skutkovej a v právnej rovine vyhodnocovať len uznanie dlhu ako nosnej skutočnosti pre priznanie
nároku žalobcu uplatneného žalobou, ak žalobca v rámci svojej povinnosti dôkaznej, ktorá mu vyplýva
primárne z OSP, svoj nárok odvodzoval od zmluvy, na ktorú poukazoval nielen v žalobe, ale i v

priebehu prvostupňového konania, teda na Zmluvu o dodávke a montáži zo dňa 10.04.2006, v zmysle
ktorej poskytol plnenie pre žalovaného. V tomto smere je potrebné pre definovanie každého právneho
vzťahu, z ktorého má vzniknúť záväzok, záväzkový vzťah, aby bolo zrejmé, kto je v danom právnom
záväzkovom vzťahu povinným subjektom, oprávneným subjektom, čo je predmetom práv a povinností
(pohľadávky a záväzky), prípadne, či ide o plnenie odplatné, bezodplatné, v akom čase plnenia a v

akom mieste plnenia. Z týchto všeobecných náležitostí kladených na záväzkové právne vzťahy, ktorých
obsah kogentná právna úprava stanovuje pri jednotlivých zmluvných typoch, niektoré z nich, prípadne i
s vyžadovaním právnej formy. V tomto smere bolo posúdenie a vyhodnotenie predmetného zmluvného
vzťahu účastníkov nedostatočné v rovine odôvodnenia napadnutého rozsudku, bolo v nesúlade s § 157
ods. 2 OSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však nie je zrejmé, že by okresný
súd uvedené skutočnosti skúmal.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd napriek prijatým právnym záverom sa „argumentáciou
zo strany navrhovateľa ohľadne uznania dlhu v zmysle § 323 OBZ, určitosťou uznaného záväzku a
dôkazným bremenom v zmysle § 133 OSP na strane odporcu sa súd v svojom odôvodnení rozhodnutia
vôbec nezaoberal“. V rovine tejto odvolacej námietky považuje krajský súd za nevyhnutné konštatovať,
že okresný súd vyhodnocoval v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku dohodu o splnení dlhu

v splátkach, ktorú vyhodnotil ako uznanie záväzku, avšak neurčité, ktorý postup a najmä záver bol
žalobcom v odvolaní namietaný s poukazom na § 133 OSP. Žalobca v odvolaní zároveň poukázal i na
judikatúru v súvislosti s aplikáciou § 323 ods. 1 OBZ, preto považuje krajský súd za podstatné predmetné
zákonné ustanovenie.

Podľa § 133 OSP, skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku,

má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

Podľa § 323 ods. 1 OBZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom
rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa
bola v čase uznania už premlčaná.

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva hmotno-právna domnienka existencie uznaného

záväzku, ktorá trvá dovtedy, pokiaľ nie je preukázaný opak. Je zrejmé, že žalobca namietal závery
okresného súdu, ktorý vyhodnocoval dohodu o splnení dlhu v splátkach, pričom dôkazné bremeno
ohľadom neexistencie záväzku spočívalo na žalovanom, avšak z obsahu spisu nie je možné prijať
záver o aktivite žalovaného (resp. jeho opatrovníka) práve v tomto smere. V rovine týchto odvolacích
námietok krajský súd poukazuje na to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné ustáliť

postup okresného súdu v zmysle § 133 OSP, teda nevyplýva z neho ako okresný súd uvedené
ustanovenie aplikoval, a to konkrétnym uvedením, avšak ani z ďalších skutočností vyplývajúcich z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nie možné v tomto štádiu konania prijať záver, že by vyhodnocoval
obranu žalovaného práve v tomto smere. Krajský súd nemal potom v tejto rovine a v rozsahu odvolacej
námietky žalobcu priestor na konštatovanie iného záveru, len že závery okresného súdu sú neúplné

a predčasné. Pokiaľ i rozhodné skutočnosti okresný súd posudzoval, tak tieto myšlienkové pochody
okresného súdu nebolo možné podriadiť odvolaciemu prieskumu, z dôvodu absencie ich uvedenia v
písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu
musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a

jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet
v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie
písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu
obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom

rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom
posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jehosprávnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri
vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Je nepochybné, že nedostatok odôvodnenia
písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka

súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Je tiež na mieste podľa odvolacieho súdu uviesť, že za situácie, že okresný súd vyššie špecifikované
skutočnosti nevyhodnocoval, nevykonal k nim žiadne dokazovanie, nebol vytvorený krajskému súdu,

tak ako už uviedol vyššie, priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu
postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením
dokazovania v tomto smere vzhľadom na dvojinštančnosť konania. Podstata princípu dvojinštančnosti
spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom
posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania
krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom. Na dotvrdenie správnosti

prijatých záverov krajský súd v tomto smere poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 3Cdo 302/2008 z 30. júla 2009, v zmysle ktorého „Ak odvolací súd dospel k iným
právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, odvolací súd mohol

učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne
z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci
odvolacím súdom, však rozhodujúcich skutkových zistení.“

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd považoval za relevantné a opodstatnené odvolacie dôvody

žalobcu, ktoré poukazovali na nedostatočné vyhodnotenie žalobou uplatneného nároku žalobcom,
uvedenými dôvodmi sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal, čo malo
dopad na jeho neúplné, predčasné, skutkové ako aj právne závery. Súčasne pri konštatovanom zistení
nedostatočného odôvodnenia vyvodených záverov k aplikovanému OBZ, OSP, odvolací súd konštatoval
nesúladdanejčastiodôvodnenianapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdus§157ods.2OSP,čonaplnilo

dôvod zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa cez § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. z dôvodu odňatia
možnosti žalobcu konať pred súdom a súčasne z vyššie uvedených dôvodov došlo k naplneniu i § 221
ods. 1 písm. h) OSP pre zrušenie rozsudku okresného súdu a podľa § 221 ods. 2 OSP pre vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní sa okresný súd bude opätovne zaoberať dôsledne argumentáciou žalobcu v rovine

vyhodnotenia nároku žalobcu na základe žalobcom tvrdených skutočností (uvádzaných nielen v žalobe,
ale v celom konaní) tiež s argumentáciou žalovaného v celom konaní, s dôrazom na skutočnosti
uvádzané žalobcom v odvolaní. Z doplneného dokazovania vyvodené zistenia opätovne skutkovo a
právne vyhodnotí vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku. Vec opätovne prejedná, rozhodne o
prípadných procesných návrhoch účastníkov, na vykonanie dokazovania za dodržania § 118 ods. 2 OSP

a opätovne vo veci rozhodne; pri písomnom vyhotovení rozhodnutia za dodržania všetkých náležitostí
podľa§157ods.2OSP.Pokiaľvrámcinovéhokonanianedôjdekukvalitatívneodlišnej,zásadnejzmene
skutkového a právneho stavu veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených záverov krajského súdu.

Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenej žalobe spočíva na žalobcovi, k
obrane proti žalobnému návrhu na žalovanom.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné