Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/961/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210541
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210541.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudkyne JUDr.
Gabriely Janákovej a sudcu Mgr. Ivana Kubínyiho, v právnej veci navrhovateľa: R., s.r.o., so sídlom
U., R. ul. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpený A. R., s.r.o., so sídlom v U., E. X, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Y. N., zastúpená J. Y. Y., M. námestie XX, U., o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom,

č. k. 7C/328/2012-70, zo dňa 04. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal
odporcu zaplatiť mu sumu 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 330,- Eur z titulu nemajetkovej
ujmy a náhradu trov konania. Okresný súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. N. X. bola doručená
exekučnému súdu dňa 09.01.2009. Dňa 19.01.2009 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom

poverenie č. 5304 004955* na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 582,22 Eur s prísl.,
trovy predchádzajúceho konania 168,19 Eur a trovy exekúcie. Po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných
ustanovení zákona, považoval súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného

postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. Súd prvého stupňa konštatoval,
že podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku
škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. musia byť pre

naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci
splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného
zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Okresný súd skúmal, či navrhovateľ
podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť

urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako súdu vyplynulo z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ
nepodal účinne sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu s vybavením sťažnosti tak, aby bolo
konštatované, že v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ďalej súd uviedol, že navrhovateľuplatňuje svoj nárok na náhradu škody s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať
exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov
rozhodcovského rozsudku, ktorý tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i

odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR (napríklad uznesenie NS SR 3Cdo 146/2011 z 13.10. 2011)
vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného
rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti
rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky.
V takýchto exekučných konaniach s prihliadnutím na oprávneným predkladané exekučné tituly preto

nemohol podľa okresného súdu vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková ujma. Z vykonaného dokazovania okresnému
súdu vyplynulo, že navrhovateľ sa návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia škody vo výške 125,-
Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 330,- Eur tvrdiac, že Okresný súd Nové Mesto nad Váhom v konaní,
v ktorom je navrhovateľ oprávneným proti povinnému J. J., EX/11236/2008 nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, pričom o žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie rozhodol až po viac ako 185 dňoch, pričom neuviedol kedy konanie začalo.
Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 4Er/5/2009, EX/10266/08, súd zistil, že
žiadosť súdneho exekútora JUDr. N. X. na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa
09.01.2009. Dňa 19.01.2009 vydal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom poverenia č. 5304 004955*
na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti 582,22 Eur s prísl. trovy predchádzajúceho

konania 168,19 Eur a trovy exekúcie. Okresný súd mal za to, že k prieťahom v tomto konaní nedošlo,
nakoľko bola dodržaná lehota 15 dní. Zároveň poukázal, že všeobecný súd konajúci o nároku na
náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní. Prieťahy v
konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci disciplinárneho
konania, rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej

sťažnosti (§9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil a tým
nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Právnu relevanciu podľa súdu má však hlavne to, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku neplatí, pretože v tomto prípade ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku, teda rozhodnutie rozhodcovského súdu. Súd bol toho názoru, že v tomto štádiu

konania navrhovateľ nepreukázal vznik škody, nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej
sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov,
iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla, rovnako tak
nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti odporkyne. Súd záverom
ustálil, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje aby súd mohol

konštatovať zodpovednosť odporkyne za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody za nesprávny
úradný postup a nezákonné rozhodnutie voči odporcovi v celom rozsahu zamietol. V závere rozhodnutia
uviedol, že o náhrade trov konania bude podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnuté z dôvodu väčšieho
počtu nárokov uplatňovaných v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f)O.s.p.,vkonanírozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.

2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tieždopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v

exekučnomspise.Uviedol,žepredložildôkazovznikuškody-Znaleckýposudokč.1/2014,vypracovaný
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý jednoznačne preukazuje, že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Mal za
to, že ak súd v odôvodnení konštatuje, že nepreukázal vznik škody postupom exekučného súdu, potom
súd vzhľadom na vyššie uvedený znalecký posudok nedostatočne vykonal dokazovanie s predloženým

znaleckým posudkom. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. z týchto dôvodov:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na § 101 ods. 2 O.s.p.,

odvolací súd zdôrazňuje, že. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom
prvého stupňa na deň 04.06.2014, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 29.04.2014,
svoju neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a

preto súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti
riadne predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju
neprítomnosť ospravedlnil. Zároveň odvolací súd poukazuje, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa,
že pred pojednávaním ten požiadal o jeho odročenie a zároveň navrhol súdu prerušiť konanie. Tak
ako to vyplýva zo súdneho spisu, žiadne takéto podanie zo strany navrhovateľa urobené nebolo. Z

obsahu spisu taktiež vyplýva, že navrhovateľ požiadal o prerušenie konania, avšak o tomto návrhu bolo
právoplatne rozhodnuté dňa 29.04.2014 uznesením prvostupňového súdu č. k. 7C/328/2012-39 zo dňa
04.11.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6Co/228/2014-62 zo dňa 21.02.2014
a to tak, že návrh na prerušenie konania súd zamietol. Okresnému súdu tak nebránila žiadna prekážka
aby vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd
nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je
potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla

najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konaťa rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si
súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok

spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom
je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno

zistiť stav. Podľa § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa § 122 ods. 1
O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť

konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie
na konkrétny termín, na ktorom sa mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu k návrhu na začatie
konania, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na
pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného
spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a

poskytolmožnosťobomúčastníkomzúčastniťsapojednávania,čímmalimožnosťvyjadriťsakdôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal
zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho

konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti
vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na § 15 ods. 1 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 6NcC/224/2012-11 zo dňa 19.10.2012, a to tak, že sudkyňa Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom Mgr. Y. J. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Odvolací súd

v aktuálnom konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc
14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu
a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, súdny
exekútor podal na exekučný súd dňa 09.01.2009 žiadosť o udelenie poverenia. Exekučný súd dňa

19.01.2009 vydal súdnemu exekútorovi poverenie č. 5304 004955* na vykonanie exekúcie. Nie je teda
pravdou, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v
zákonom stanovenej lehote 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Odvolací súd však upozorňuje, že táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí v rozpor v žiadosti alebo návrhu exekučného

titulu zo zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne
exekučné konanie z dôvodu nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno
vôbec konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v

exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je ajzistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následokporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhov čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o žiadosti o vydanie
poverenia, za stavu kedy exekučný súd vyhovel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a to v zákonnom stanovenej lehote 15 dní od doručenia žiadosti, nemožno

považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré by mali nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, pričom neobstojí, a preto bol
v konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že

nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj
s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje

na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania.
Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že žiadal o zrušenie
(odročenie) pojednávania, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania, a rovnako tak aj, že prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa

s predloženým znaleckým posudkom. V tomto prípade odvolací súd uzatvára, že predmetný posudok
na, ktorý sa navrhovateľ odvoláva doposiaľ nebol predložený a preto ho súd fakticky ako dôkaz vykonať
nemohol. Nad rámec súd uvádza, že takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný, pretože v prípade
nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok vzniku škody je
otázka výšky škody bezpredmetná.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .