Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. august 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/198/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217049
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217049.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolaniachnavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduNitra
zo dňa 25. marca 2014 č. k. 15C/63/2013-34 a uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 30. januára
2015 č. k. 15C/63/2013-62, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutieodôvodnilustanoveniami§4ods.1písm.a)bod1.,§3ods. 1písm.a)d),§9ods.1,2,§15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c) d) a i), §

44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a z z exekučného spisu OS Levice sp. zn. 14Er/905/2011 zistil, že súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresnom súde
Levice 15. 08. 2011. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 17. 08. 2011 č. k. 14Er/905/2011-10 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 05. 10. 2011. Titulom na vykonanie exekúcie bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu,
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 01952/11. Súd tu

teda zistil, že 15-dňová lehota, v ktorej súd rozhodol, bola zachovaná. Súd preto návrh v celom rozsahu
zamietol. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, súd preto návrh zamietol. Riadil sa tiež zásadou hospodárnosti konania a ďalšie dokazovanie
o výške škody a nemajetkovej ujmy nevykonal, lebo to v tejto veci bolo nadbytočné a nehospodárne.
Navrhovateľ v tejto veci sa domáhal majetkovej škody a nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice. Právnym predpisom upravujúcim zodpovednosť za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti
za škodu sú proti právny úkon, resp. a) škodová udalosť, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi
protiprávnym úkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody), d) zavinenie (len v prípade subjektívnejzodpovednosti), pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody
zavinil, alebo nie. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom
koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti, podľa ods. 1 sa nemožno

zbaviť), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu - poškodeného nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda, (ak vznikla) je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom tejto zodpovednosti
je čl. 46 ods. 3 Ústavy (každý má právo na náhradu škody spôsobnú nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom). Vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý
musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich
do úvahy, ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za
škodu. Z uvedených skutočností je zrejmé, že neprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov len vo vzťahu k takému

zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) tým
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšeniu majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Súd skúmal tieto podmienky, že
splnené neboli. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória, tiež súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé,

ničotné (nulitné), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky
treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna
úprava nevylučuje. V tomto prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
bol jednoznačne a nespochybniteľne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol
vydaný v súlade so zákonom, ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia neobsahoval neprijateľné

podmienky, a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní
a v súlade s inými právnymi predpismi upravujúcich spotrebiteľské právo. To aj v prípade, ak spotrebiteľ
nevyužil možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy. Exekučný súd Okresný
súd Levice, preto správne skúmal exekučný titul, t.j. rozsudok. Zistil, že rozhodcovská doložka nebola
dojednaná so zákonom a bola v hrubom rozpore s platnými právnymi predpismi, preto toto

rozhodnutie ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadne a správne odôvodnil. Navrhovateľ
nepredložil žiaden dôkaz o existencii majetkovej škody. Záverom pripomenul, že príslušný zákonodarný
zbor SR v prípade rozhodcovských rozsudkov lehotu na vydanie poverenia zrušil (zák. ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010). Skutočnosti, ktoré tvrdil navrhovateľ,
že konanie sa začalo 15. 06. 2011 a že súd rozhodol o žiadosti o udelení poverenia až 03. 10. 2011

neboli preukázané. O trovách konania súd rozhodol podľa zákonného ustanovenia § 142 ods. 1 OSP
a odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, náhradu trov konania nepriznal, lebo náhradu trov konania
nežiadal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,

odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd
1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci
na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu

pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto

ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale lensúdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú

a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali

svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 30. januára 2015 č. k. 15C 63/2013-62 súd 1. stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil

súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur podľa § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 7 ods. 10, § 8 ods.
4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a pol. 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté

uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným
postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007.
V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie

odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená
poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom
na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18 ca Zákona o súdnych poplatkoch
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri

2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny
stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na
nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie sú dôvodné, preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec
aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom

k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi

konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS
62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu
začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie
poverenia, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka

navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní

dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/905/2011 zistil,
že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote, je nepravdivé, pretože exekučné konanie
začalo dňa 15. 06. 2011, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na Okresnom
súde Levice dňa 15. 08. 2011 a súd vydal uznesenie č. k. 14Er/905/2011-10 dňa 17. augusta 2011,

ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 08. 08.
2011 doručenú Okresnému súdu Levice dňa 15. 08. 2010 zamietol, teda v lehote 2 dní. O žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda bolo rozhodnuté v primeranej
lehote od doručenia návrhu súdu, pričom pre rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na základe
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok od 01. 06. 2010 zákonom stanovená lehota nebola.

Tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k
posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý
súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie

dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. K úvahám navrhovateľa o dĺžke a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené,
že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom

čase. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd
s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke
na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011,
6Cdo 105/2011). Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správny potvrdil.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj
preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke navrhovateľa, uvedenej v odvolaní, že napadnutéuznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne
odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a

článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou

súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej
položky. K tvrdeniu navrhovateľa, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,

avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva,
že tento výklad navrhovateľa ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4
tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa
ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa
rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad navrhovateľa je účelový,

v rozpore so zákonom, i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie
konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej
žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k
svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis
pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ

navrhovateľ v odvolaní poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu
dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh
konania v sadzobníku, teda, pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku,
v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však
už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za tento druh konania - žaloba na náhradu škody

spôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánu verejnejmocialebojehonesprávnym úradnýmpostupom
bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie
stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci
bolo odvolanie podané dňa 28. 04. 2014, pričom išlo o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie),

pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak
súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm.
a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd aj napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Rozhodnutie vo veci samej bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.