Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. júl 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/165/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225981
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225981.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Pribinova

25, IČO: 35807598, zastúpený zástupcom: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, ul. Grösslingova
4, proti žalovanému: Slovenská republika, v konaní zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 27.09.2012 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáha, aby

súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 840 eur, a to z titulu náhrady
majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 715 eur. Žalobu odôvodnil tým, že
majetková škoda a nemajetková ujma mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín.

Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade

s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt, veriteľ zo zmluvy o úvere, navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu ako oprávnený navrhol vykonať pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3210682
uzavretej s dlžníkom U. F.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX 4810/2008. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe
postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh

na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu,
t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie
konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť
o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Napriek povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo.

Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu o tejto žiadosti, rozhodol až dňa 19.09.2008,
a to rozhodnutím o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. K rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutízákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 13 mesiacov). Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení
navrhol pripojenie príslušného súdneho spisu exekučného súdu. Žalobca vo svojej žalobe tiež uviedol,
že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na

vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum jeho doručenia súdu, pretože použil rovnopis
exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu
exekútorovi. V predmetnom prípade podľa jeho názoru neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Nečinnosť exekučného súdu
nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,

ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený žalobca v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti žaloby žalobca poukazuje na skutočnosť, že podľa znenia
Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi a podľa znenia
Exekučného poriadku účinného od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi.
Preto mal exekučný súd rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od

doručeniatejtožiadostibezohľadunato,čiišlorozhodnutieriadnehosúdu,rozhodnutierozhodcovského
súdu alebo notársku zápisnicu. Žalobca ďalej uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. l
zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku
na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie. Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol
pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na

náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.

Základom žalobou uplatneného nároku je tvrdenie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal dopustiť v exekučnom konaní vedenom na tomto súde pod sp.zn.
49Er/1425/2008, a to tým, že v rozpore s Exekučným poriadkom nerozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia v zákonnej pätnásťdňovej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Tento postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase bez zbytočných prieťahov a bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou vzniku
materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Materiálnu škodu žalobca vyčíslil v sume
125 eur, pričom predstavuje náhradu nákladov vynaložených na správu pohľadávky v sume 70 eur, na

udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur a na administratívne spracovanie textov
urgenciíexekučnémusúdu,poštovnéatelekomunikačnénákladyspojenésurgovanímakontroloustavu
konania na exekučnom súde v sume 15 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu v prípade, ak by exekučný
súd postupoval správne. Výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov,
a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami.

K vzniku nemajetkovej škody, ktorú vyčíslil v sume 715 eur uviedol, že samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote, nie
je dostatočným zadosťučinením. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a takisto došlo k vyvolaniu

rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Nemajetkovú ujmu vníma
ako spravodlivú satisfakciu. U členov riadiacich orgánov žalobcu a u jej majiteľov nastali pocity
frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Táto situácia
ovplyvnila ďalšie postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol

prijať. Omeškanie v rozhodnutí súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstva
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov.
Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu žalobcu, ale najmä jeho
majiteľov. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a

princípov právneho štátu. Dôvody uplatnenia nemajetkovej ujmy zhrnul v závere tak, že táto predstavuje
primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,

týkajúcu sa práva na súdnu ochranu. Samotnú výšku nemajetkovej ujmy určil v súlade s doktrínou
prijatou Ústavným súdom Slovenskej republiky, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom
konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia 660 eur.Žalovanému bola výzva na vyjadrenie doručená dňa 21.12.2012. Dňa 01.06.2015 bolo súdu doručené
vyjadrenie žalovaného zo dňa 28.05.2015. Žalovaný v ňom uviedol, že žaloba žalobcu je zmätočným
podaním, pretože sa v nej vyskytujú viaceré nedostatky. Žalobca neuviedol ani spisovú značku

príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako je dátum doručenia podania na súd
a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz,
ktorý by preukazoval vznik škody a nemajetkovej ujmy. V skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť
na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca. Neoznačenie spisovej značky exekučného
konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bolo

jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na možnosť súdu
odmietnuť takéto podanie podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zo žaloby ďalej nie je
zrejmý ani titul na náhradu škody. Žalobca jednak namieta nezákonné rozhodnutie, teda zamietnutie
žiadosti o vydanie poverenia súdneho exekútora a jednak namieta nesprávny úradný postup v podobe
prieťahov v konaní. Čo sa týka namietaných prieťahov v konaní je potrebné poukázať na skutočnosť,

že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca ani v rámci
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti
na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi súdu, resp. podania ústavnej sťažnosti. Žalovaný
má takisto za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, táto právomoc má iba predseda príslušného súdu alebo Ústavný súd Slovenskej

republiky. Ďalej poukázal na skutočnosť, že žalobca podal žalobu pred uplynutím šiestich mesiacov
odo dňa, kedy bola žalovanému doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, teda odo dňa 23.04.2012. Tým nerešpektoval § 16 ods.1 a § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z..
Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. V rámci predbežného prerokovania
nároku žalobca na základe výzvy žalovaného neposkytol žiadnu súčinnosť, čím zmaril akúkoľvek

možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody. Ďalej poukázal na skutočnosť, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebné splniť tri podmienky súčasne. Ide o existenciu
nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi prvou a druhou podmienkou. K
existencii prvej podmienky uviedol, že zákonná 15 dňová lehota na poverenie súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, ktoré začali po 01.06.2011 neplatí ak ide o exekučný

titul, ktorým je rozhodnutie rozhodcovských súdov. Preto akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15 dňovej lehote v exekučných konaniach
začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pri konaniach začatých pred 01.06.2011 je
potrebné si vykladať dovtedy účinné znenie § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku tak, že toto
ustanovenie zahŕňa aj rozhodnutia rozhodcovských súdov. Takýto výklad zodpovedá aj autentickému

výkladu, ktorý podala Národná rada Slovenskej republiky. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky I. ÚS 16/02, podľa ktorého samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vo vzťahu k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi v exekučnom konaní uviedol, že je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie
právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa premietol do rozhodnutia súdu

o zamietnutí tejto žiadosti, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale by mohli viesť k
záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné
považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať v
tomto konaní. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom
úradnom postupe. Poukázal ďalej na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd

nepoverí exekútora 15 dňová lehota neplatí, čo zodpovedá tomu, že ide o zložitý proces posudzovania
žiadosti.Ďalejuviedol,ženiejemožnésúhlasiťstvrdenímžalobcuoprekročenírozhodovacejprávomoci
exekučného súdu, keď vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu, pretože v zmysle
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že
vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,

nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, a
preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Žalovaný
takisto poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len
v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, v rozhodnutí

vydanom v disciplinárnom konaní, v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo,
žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovalebovprávoplatnomrozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca si vo vzťahu k týmto predpokladom nesplnil ani povinnosť
tvrdenia ani povinnosť ich preukázania. Žalovaný takisto vzniesol všeobecnú námietku premlčania prikaždom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009. Túto námietku premlčania odôvodnil s poukazom na § 19
ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z.. V časti uplatnenej majetkovej škody žalobca nepreukázal existenciu škody

a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik
a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení, ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Ohľadom uplatnenej nemajetkovej
ujmy poukázal žalovaný na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických
osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty

a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže nemajetkovú ujmu si v konaní uplatňuje
právnická osoba. Žalobca žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval zánik podnikateľských aktivít a
podnikateľských plánov. Taktiež nespresnil v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či
rozumnou úvahou. Spôsob jej určenia vo výške 20 % z istiny a príslušenstva je krajne nesprávny.
Ako ďalší dôvod na zamietnutie žaloby žalovaný poukázal na negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou

ako aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov, ďalej na povahu a predmet konaní,
v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, kedy všetky zložky štátnej moci zamerali
svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že činnosť žalobcu
na trhu spotrebiteľských úverov podmienila potrebu ochrany práv spotrebiteľov. S prihliadnutím na
charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaný za konanie v rozpore s dobrými

mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala
žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce. Záverom žalovaný poukázal na skutočnosť, že pre vznik
práva na náhradu škody je nevyhnutná aj bezprostredná a priama príčinná súvislosť medzi príčinou

vzniku škody a touto škodou. Pritom je nepostačujúce, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný, nepriamy.
Nie je možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich
orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda.
Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu

dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie (k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/
RM/kb D (2010) 1360 /, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Žalovaný preto považuje konanie
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže škoda
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna moc musí
pozornejšie skúmať práve podania žalobcu, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť

opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej súvislosti
medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy, odporca
uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu nepreukázania
splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003

Z.z., považuje žalovaný návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň uplatnil aj nárok
na náhradu trov konania. Preto nemožno konštatovať, že postupom okresného súdu vznikla škoda.
Žalovaný si v tomto vyjadrení uplatnil aj právo na náhradu trov konania. Toto vyjadrenie žalovaného bolo
žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi riadne doručené.

O žalobe súd rozhodol rozsudkom zo dňa 17.10.2013, ktorý bol na základe odvolania žalobcu zrušený
odvolacím súdom. Odvolací súd vytkol konajúcemu súdu, že si nesplnil svoju poučovaciu povinnosť
voči žalobcovi. Následne súd na prejednanie žaloby nariadil pojednávanie na deň 23.06.2015. Dňa
18.06.2015 žalobca navrhol prerušenie konania, pričom návrh odôvodnil tým, že z dôvodu ochrany
základných práv žalobcu na súdnu ochranu, na zákonného sudcu, na nestranný súd a spravodlivý

súdny proces, podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, ktorú súdu predložil ako prílohu
k tomuto návrhu. Touto sťažnosťou sa domáha, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval
porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na zákonného
sudcu uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19NcC/101/2012 zo dňa 17.10.2012, ktoré bolovydané v tomto konaní. V rovnaký deň bol súdu doručený aj v poradí druhý návrh žalobcu na prerušenie
konania, avšak z iných dôvodov. Súd vzhľadom k týmto skutočnostiam pojednávanie odročil a o týchto
návrhoch na prerušenie konania rozhodol uznesením č.k. 15C/165/2012 - 103 dňa 26.06.2015. Proti

tomuto uzneseniu nepodal žalobca odvolanie. Súd vytýčil termín pojednávania na deň 30.07.2015. Dňa
24.07.2015bolosúdudoručenéelektronicképodanie,obsahomktoréhojeopätovnýnávrhnaprerušenie
konania, ktorý je identický s návrhom na prerušenie konania zo dňa 18.06.2015. O tomto návrhu na
prerušenie konania bolo súdom ako je uvedené vyššie rozhodnuté.

Vzhľadom k tomu, že žalobca opätovne podal rovnaký návrh na prerušenie konania, o ktorom už bolo
rozhodnuté, súd na opätovné návrhy na prerušenie konania neprihliadal. Vzal tak do úvahy ustanovenie
§ 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v konaní postupuje súd tak, aby ochrana práv bola
rýchla a účinná. Opätovné rozhodovanie o už raz rozhodnutom procesnom návrhu, by spôsobovalo
zbytočné prieťahy v konaní, čím by ochrana práv nebola rýchla a účinná, teda týmto postupom súdu
by došlo k nerešpektovaniu uvedeného základného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Z

dôvodovopakovanepodávanýchrovnakýchnávrhovnaprerušeniekonania(oktorýchdokoncaprebieha
odvolacie konanie, teda rozhodnutie súdu o rovnakom návrhu žalobcu bude preskúmané v odvolacom
konaní), by súd nemohol rozhodnúť v merite veci. Iný pohľad na realizáciu práva účastníka navrhovať
z rovnakých dôvodov prerušenie konania, by mohol v praxi znamenať neustály, opakujúci sa a nikdy
nekončiaci proces rozhodovania o procesnom návrhu na prerušenie konania. Takýto formálny postup

súdu by odporoval materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Striktné trvanie na formálnych
stránkach civilného procesu predstavuje tzv. prehnaný formalizmus, ktorý neplní žiadnu rozumnú
funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy. Súd k opätovnému identickému návrhu
žalobcu na prerušenie konania udáva, že ide o zarážajúce konanie samotného žalobcu. Toto konanie
evokuje účelovosť tohto konania (nepochopiteľnú snahu o oddialenie rozhodnutia súdu) alebo úplnú

stratu vedomosti o priebehu, stave konania.

Ako vyplýva aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky základnou povinnosťou súdu a sudcu
je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty,
kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu

vychádza z ustanovenia § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná. Sudca je
podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Na vykonanom pojednávaní súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to:
žiadosťou súdneho exekútora Rudolfa Krutého zo dňa 25.08.2008, poverením Okresného súdu Trenčín
sp.zn. 49Er/1425/2008 zo dňa 19.09.2008 a vrátením poverenia od súdneho exekútora zo dňa
30.11.2009. Na základe takto vykonaného dokazovania súd zistil tento pre rozhodnutie o návrhu
podstatný skutkový stav:

Dňa 03.09.2008 bola Okresnému súdu Trenčín, ako exekučnému súdu, doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25.08.2008
sp.zn. EX 4810/08, v prospech oprávneného žalobcu, proti povinnému U. F.. O tejto žiadosti rozhodol
exekučný súd v konaní vedenom pod sp.zn. 49Er/1425/2008 tak, že dňa 19.09.2008 vydal poverenie

pre uvedeného súdneho exekútora. Dňa 10.12.2009 vrátil súdny exekútor poverenie exekučnému súdu
späť s uvedením, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci“ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosti

podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje ajporušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa§9ods.4zákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociprávonanáhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená
škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o
väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovujeinak.Vprípade,akibasamotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods.1, ods.3 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na
náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou
uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia
lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné

rozhodnutie. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Súd na základe tvrdení žalobcu uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín, ktorého sa mal tento orgán verejnej moci dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na

vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto zisťoval existenciu nesprávneho úradného
postupu, t.j. v prejednávanom prípade úradného postupu, ktorým bola porušená povinnosť orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. existenciu
zbytočných prieťahov v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Na predmetné
konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinný ku dňu začatia exekučného konania.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že tvrdenie žalobcu o tom, že exekučný

súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 19.09.2008, po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty, a to po viac ako 13 mesiacoch, nebolo v konaní dokázané. Toto tvrdenie
žalobcu nie je celkom preukázané. Vzhľadom k tomu, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 03.09.2008 a k tomu, že poverenie na vykonanieexekúcie exekučný súd vydal dňa 19.09.2008, súd konštatuje, že exekučný súd rozhodol v exekučnom
konaní po uplynutí zákonnej lehoty, a to 1 deň po jej uplynutí. Nevydal ho teda 13 mesiacov po uplynutí
zákonnej lehoty, ako to tvrdí žalobca.

V súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania)
upravovalo lehotu 15 dní na udelenie poverenia, táto však s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí v
prípade exekučných titulov podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade

rozhodcovský rozsudok podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Až aplikačná prax v prípade
rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach si vyžiadala potrebu novelizácie predmetného
ustanovenia a odstránenia lehoty 15 dní na rozhodovanie o žiadosti na udelenia poverenia v týchto
prípadoch. Exekučné konanie sa začalo za účinnosti ešte pred predmetnou novelou. Avšak uvedené
novelizované ustanovenie možno vziať do úvahy ako podporu záveru o potrebe exekučného súdu
posúdiť súlad tohto exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čo

lehota 15 dní vo väčšine prípadov neumožňovala. Z rozhodovacej činnosti súdu mu je známe, že
aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do
Európskej únie) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe a významne ovplyvnila jej vývoj. Rýchlosť nemôže
byť na úkor kvality. Ku skúmaniu zákonnosti exekúcie nemožno pristupovať formalisticky len za účelom
dodržania zákonnej lehoty. Je namieste starostlivo skúmať zákonnosť exekúcie. Uvedené okolnosti sú

objektívne spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.

Súd má za to, že omeškanie exekučného súdu s vydaním poverenia o 1 deň je z pohľadu možného
vzniku tvrdených následkov na strane žalobcu zanedbateľné. I keď súd dospel k zisteniu, že poverenie
nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote, má za to, že omeškanie súdu o 1 deň (a nie 13 mesiacov),

nemohlo ani hypoteticky spôsobiť vznik škody u žalobcu, ktorú tvrdí. Naviac, ak exekúcia skončila
vymožením dlžnej sumy od povinného.

Vznik majetkovej škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v sume 125 eur, nebol v konaní preukázaný.
Samotný žalobca konštatuje, že výška škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných

nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Z tohto
tvrdeniajezrejmé,žesamotnýžalobcanevieakáskutočnáškodamuvznikla,ibajusubjektívnepaušálne
vyčíslil. Náklady vynaložené na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému v sume 70 eur, neboli v konaní preukázané. Súdu nie je zrejmé aké
konkrétne náklady boli takto vynaložené. Takisto podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v 8. deň po zákonnej lehote a týmito nákladmi žalobcu. Táto
príčinná súvislosť je však takisto nevyhnutným predpokladom pre zodpovednosť žalovaného za škodu.
Náklady na udržiavanie a správu informačného systému v sume 40 eur tiež neboli v konaní preukázané.
Súdu takisto nie je zrejmé aké konkrétne náklady a za akým účelom boli takto vynaložené. Takisto
podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi vydaním poverenia na vykonanie exekúcie 8 dní

po zákonnej lehote a týmito nákladmi žalobcu. Náklady na administratívne spracovanie textov urgencií
exekučnémusúdu,poštovnéatelekomunikačnénákladyspojenésurgovanímakontroloustavukonania
naexekučnomsúdevsume15eurnebolivkonanípreukázané.Zobsahuvyššieuvedenéhoexekučného
spisu žiadne urgencie ani doručené písomné podania žalobcu nevyplývajú. Súd považuje za potrebné
uviesť, že urgovanie súdu za účelom vydania poverenia, ak tak urobil v 8. deň po uplynutí lehoty, sa

nejavížiadnymspôsobomrozumné.Neboltedatakmeržiadnyčasovýpriestornaurgovanierozhodnutia.
S ohľadom na dĺžku trvania doručovania súdnych zásielok je možné usudzovať, že žalobca nemohol
ani nadobudnúť subjektívne presvedčenie o tom, že súd je v omeškaní s vydaním poverenia. Takisto
podľa názoru súdu neexistuje príčinná súvislosť medzi vydaním poverenia na vykonanie exekúcie 8 dní
po zákonnej lehote a týmito nákladmi žalobcu. Nakoľko samotná exekúcia v danej veci skončila úplným

vymožením pohľadávky oprávneného, nie je zrejmé, akú škodu tak majetkovú, ako aj nemajetkovú
žalobca v predmetnom konaní požaduje, keďže jeho majetok sa nemohol znížiť, nakoľko pohľadávka
voči povinnému bola v plnom rozsahu exekučným konaním vymožená.

Ak žalobca poukazuje na vznik nemajetkovej ujmy odôvodňujúc ju tým, že boli ohrozené legitímne

očakávania žalobcu, že došlo k vyvolaniu rizika, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom
dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii
povinného, súd uvádza, že na základe týchto dôvodov, nie je možné konštatovať vznik nemajetkovej
ujmy. Na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy je možné zaviazať subjekt zodpovedný za škoduspôsobenú nesprávnym úradným postupom, teda žalovaného podľa § 17 zákona o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to v prípade ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

a ak ju nie je možné uspokojiť inak. Podľa tohto ustanovenia sa pri určení výšky nemajetkovej ujmy
prihliada najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom
uplatnení. Vzhľadom k okolnostiam daného prípadu je možné prihliadať najmä na závažnosť vzniknutej

ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Po prihliadnutí na túto okolnosť a okolnosť, že žalobcovi
nevznikla nesprávnym úradným postupom žiadna skutočná škoda, súd konštatuje, že nie je potrebné
rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, pričom postačujúce je konštatovanie porušenia práva.
Nakoniec z exekučného spisu bolo preukázané, že žalobca na základe vydaného poverenia pohľadávku
v exekučnom konaní vymohol.

Súd k dôvodom žaloby ďalej uvádza, že všeobecný súd nemá právomoc rozhodovať o porušení práva
na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje
žalobca, pretože rozhodovanie o týchto skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Okresný súd
Trenčín môže rozhodovať iba o tom, či žalobcovi vznikla v dôsledku napríklad nesprávneho úradného
postupu škoda, o splnení povinnosti škodcu na jej náhradu a o priznaní nemajetkovej ujmy. Ak teda

žalobca žiada, aby súd deklaroval porušenie jeho práva na súdnu ochranu a porušenie princípov
právneho štátu a v dôsledku existencie príčinnej súvislosti medzi týmito porušeniami a vznikom škody,
uložil žalovanému povinnosť nahradiť túto škodu, je žaloba žalobcu aj z tohto dôvodu nedôvodná.
Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade
s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade
škody podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ale len Ústavný

súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli
oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup svojho alebo iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy

by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve.

Vzhľadom k tomu, že súd nezistil v danom prípade vznik škody ani nemajetkovej ujmy na strane
žalobcu, čo je rozhodujúcim dôvodom pre to, aby súd žalobu zamietol, je nadbytočné sa zaoberať

prípadným premlčaním uplatneného práva žalobcu. Aj napriek tomu, bez vplyvu na samotné rozhodnutie
o žalobe, súd v krátkosti uvádza v tejto súvislosti nasledovné. Nakoľko žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie predmetnej exekúcie bola súdnym exekútorom exekučnému súdu doručená dňa 03.09.2008,
v zmysle citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal súd do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poveriť exekútora vykonaním exekúcie, teda do 18.09.2008. To sa nestalo a súd vydal

poverenie dňa 19.09.2008. Žalobcovi teda tvrdená (nepreukázaná) škoda mala, resp. mohla vzniknúť už
dňa 19.09.2008. Keďže žalobca si nárok na náhradu škody uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie
nároku najskôr dňa 23.4.2012, doručením žiadosti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky,
nárok si žalobca uplatnil až po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Táto mu uplynula dňom 19.09.2011
(pracovný deň).

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou

trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O trovách konania súd rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku tak, že uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania, pretože žalovaný
bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov konania si uplatnil vo svojom vyjadrení zo dňa
28.05.2015. Rozsudok súdu bol verejne vyhlásený na pojednávaní konanom dňa 30.07.2015. V lehote
troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku si žalovaný trovy konania nevyčíslil. Vzhľadom k tomu, že z
obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania nepriznal, neviazaný
v zmysle § 151 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania v

rozsudku, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť ,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozdujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.