Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. júl 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/446/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412214026
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1412214026.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a

členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená: Fridrich Paľko, s. r. o.,
Bratislava,Grösslingova4,protiodporcovi:Slovenskárepublika,zastúpenáMinisterstvomspravodlivosti
Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o zaplatenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. 3. 2014, č. k.
23C/175/2012-62, odvolanie navrhovateľa proti uzneseniam Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 8.
10. 2012, č. k. 23C/175/2012-8 a zo dňa 11. 6. 2014, č. k. 23C/175/2012-93, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 8. 10. 2012, č. k. 23C/175/2012-8 a zo
dňa 11. 6. 2014, č. k. 23C/175/2012-93, p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhalzaplatenianáhradyškodyvsume175,-€anáhradynemajetkovejujmyvsume442,56€,titulom
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava IV, ktorý v exekučnom konaní, vedenom
pod sp. zn. 23Er/2477/2008, vo veci pohľadávky navrhovateľa (ako oprávneného) voči dlžníkovi C. D.
(ako povinnej) nerozhodol v zákonnej lehote o návrhu navrhovateľa (oprávneného) na zmenu súdneho

exekútora.

V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa poukazoval na ním vykonané dokazovanie, ktorým
zistil, že na základe návrhu navrhovateľa, ako oprávneného, na vykonanie exekúcie voči povinnej C. D.,
doručenému Exekútorskému úradu O.. U. P., so sídlom v I., Z. XX, bola súdnym exekútorom dňa 16.
2. 2007 doručená Okresnému súdu Bratislava IV žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
č. k. EX 86/2007 na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR
5269/06 zo dňa 2. 11. 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20. 11. 2006 a vykonateľnosť dňa
23. 11. 2006. Poverením č. 5104024772 zo dňa 5. 6. 2007 exekučný súd poveril súdneho

exekútoraO..U.P.vymoženímuloženejpovinnostizaplatiť54.146,-Skspríslušenstvom;dňa22.2.2010
požiadal navrhovateľ (ako oprávnený) o zmenu exekútora. Súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol
uznesením zo dňa 6. 10. 2010 č. k. 23Er/2477/2008-17, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 11.
2010. Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku konštatoval, že exekučný súd o návrhu navrhovateľa(ako oprávneného) na zmenu súdneho exekútora rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 30
dní.

Ďalej prvostupňový súd zistil, že náhrada škody vo výške 175,- € predstavuje náhradu účelne

vynaložených nákladov navrhovateľa, spojených s jeho činnosťou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora
a rozhodnutím o tomto návrhu, a to sumy 70,- € na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, sumy 40,- € na udržiavanie a správu
informačného systému, sumy 50,- € na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym

exekútorom a sumy 15,- € na administratívne spracovanie textov urgencií exekučnému súdu, na poštové
a telekomunikačné výdaje, ako aj kontrolu stavu konania na exekučnom súde. V prípade nemajetkovej
ujmy uplatňoval navrhovateľ sumu 442,56 € za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že v
zákonnom čase nastane stav predpokladaný zákonom, za stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie
veci.

Súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľa rozhodol podľa § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní, na
ktoré sa právny zástupca navrhovateľa nedostavil, hoci mal doručenie predvolania riadne vykázané,
svoju neúčasť ničím neospravedlnil, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie; odporca svoju
neprítomnosť na pojednávaní písomne ospravedlnil, pričom súhlasil, aby súd vec prejednal a rozhodol
v jeho neprítomnosti. Po právnej stránke svoje rozhodnutie vo veci odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, §

4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Prvostupňový súd pri posudzovaní návrhu navrhovateľa vychádzal zo záveru, že pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných

prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Prvostupňový súd ďalej vychádzal z toho, že zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje predpoklady
zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú orgánom verejnej moci pri jej výkone, a to: 1/ nesprávny
úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,

pričom všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne.

Súd prvého stupňa poukazoval na judikatúru Ústavného súdu SR, vychádzajúcu z toho, že nie každé
nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02) a v tejto súvislosti upriamil pozornosť na jednak
pasívny prístup navrhovateľa v exekučnej veci a tiež na konkrétne okolnosti v danej veci. Navrhovateľ

v exekučnom konaní na porušenie svojho práva žiadnym spôsobom neupozornil predsedu príslušného
okresného súdu, napr. sťažnosťou na prieťahy v konaní, rovnako tak nepodal ústavnú sťažnosť na
Ústavný súd SR, pritom je nepochybné, že sa jedná o účinné prostriedky nápravy v prípade prieťahov
v konaní. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že nemožno konštatovať, že konaním exekučného
súdu, ktorý o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v ustanovenej lehote, boli spôsobené

zbytočné prieťahy a v dôsledku nich došlo k nesprávnemu úradnému postupu, s poukazom na judikatúru
Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 16/02, kde sa konštatuje: pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, Ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo zákone, ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch

sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci, sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako zbytočné prieťahyv zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

V prípade majetkovej škody v sume 175,- € odôvodnil súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie
poukazom aj na to, že navrhovateľ nárok v tejto časti žiadnym spôsobom nepreukázal, nešpecifikoval, či
sa jedná o skutočnú škodu, prípadne ušlý zisk, dôkazy na preukázanie každej individuálnej pohľadávky
(70,- € + 40,- € + 50,- € + 15,- €) nenavrhol ani neoznačil, t. j. neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno.

Navrhovateľ nešpecifikoval ani konkrétne úkony, označil len všeobecnú činnosť, takže nie je zrejmá
akákoľvek súvislosť s predmetným exekučným konaním, s poukazom na tvrdené prieťahy spôsobené
súdom.

K rovnakému záveru dospel súd prvého stupňa aj v prípade príčinnej súvislosti medzi tvrdeným
nesprávnym úradným postupom a škodou, ktorá mala údajne navrhovateľovi vzniknúť ako jeho
dôsledok, t. j., že existenciu príčinnej súvislosti v konaní nepreukázal.

V prípade uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 442,56 € prvostupňový súd uviedol, že
v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V
súdenej právnej veci ale prvostupňový súd nekonštatoval, že by k porušeniu práva navrhovateľa došlo
nesprávnym úradným postupom, ale naviac navrhovateľ dôvodnosť priznania náhrady nemajetkovej

ujmy nijakým spôsobom nepreukázal. Navrhovateľ sa obmedzil len na ničím nepodložené tvrdenia, bez
konkrétnych argumentov, majúcich vzťah k predmetnému exekučnému konaniu.

Súd prvého stupňa tak z dôvodu nepreukázania naplnenia základných zákonných predpokladov vzniku
zodpovednosti odporcu za vznik škody, spôsobenej pri výkone verejnej moci a tiež nepreukázania
dôvodnosti nároku pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch návrh navrhovateľa zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania oprel súd prvého stupňa o ust. § 142 ods. 1 O. s. p.; v konaní úspešnému
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ v celom rozsahu, domáhajúc
sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľ vytýkal
prvostupňovému súdu prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, pre nesplnenie

podmienok podľa § 101 ods. 2 O. s. p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a
vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Ďalej uviedol, že už
v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vecpridelenánáhodnýmvýberomnaprejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonaniavylúčiť.Okolnosť,

že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa
je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov, v skutkovo a právne totožných veciach a
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v

oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej, z dôvodu súbežného rozhodovania o

zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Nakoľko vydanímrozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k

odňatiu možnosti konať pred súdom, došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,

kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným súdom
prvého stupňa, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak
neurobil a vo veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na
skutočnosť, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu

určil sám. Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd
získal z vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise.

Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd prvého stupňa

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej, ignorujúc § 153b O. s. p.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsasúdprvéhostupňazaoberallenškodou,ktorámala

súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého

stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie

odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie

prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len

na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.

V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť, že
súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.

Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup, nenašiel žiadne objektívne udržateľné, ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §

214 ods. 2 O. s. p. (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú
pri výkone verejnej moci, spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci, je
objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom

(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik
škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci, v zmysle § 153 ods. 1
O. s. p. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných

predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z. a dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej
veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným
spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2, 3 O. s. p.), keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so

všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné.
Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia.

Kodvolacímnámietkamnavrhovateľaodvolacísúduvádza,žesúdzasplneniapredpokladovuvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O. s. p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez

prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého
dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná

ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.

V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
26. 3. 2014, doručenú 21. 3. 2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a
sudcu. Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.Žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania bola nedôvodná, nakoľko otázka
nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na
začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským

súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom, postupom podľa § 16 O. s. p., keď uznesením č. k.
9NcC/207/2012-14 zo dňa 22. 10. 2012, bolo rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Bratislava IV nie
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka,
že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol iné dôvody
zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína,

že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššieho stupňa, v riadnom
inštančnom postupe, na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v
konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Navyše samotné podanie navrhovateľa, doručené súdu dňa
21. 3. 2014 (č. l. 43 spisu), obsahujúce návrh na prerušenie konania, nebolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom a nebolo doplnené písomne ani ústne do zápisnice, najneskôr v lehote troch
dní, súd prvého stupňa na uvedené podanie neprihliadal. Preto správne postupoval, keď v zmysle § 101

ods. 2 O. s. p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania. Námietky navrhovateľa o tom,
že súd prvého stupňa pochybil, keď nevyčkal na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia o prerušení
konania na základe jeho návrhu doručeného dňa 21. 3. 2014, sú preto irelevantné.

Neobstojí ani námietka navrhovateľa, ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu, si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní,

sám zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd
nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka
konania byť oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický, výklad
tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a

plynulostisúdnehokonania).Navrhovateľnavyšenapriekpoučeniupodľa§120ods.4O.s.p.(doručené
účastníkom spolu s predvolaním na termín pojednávania dňa 26. 3. 2014) neoznačil ani nepredložil
mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedôvodná je preto
jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel predložiť znalecký
posudok, ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal na existenciu

znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako dôkaz na
preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia uznesenia,
ktorýmsúdprvéhostupňaskončildokazovanie.Pokiaľpotomsúdprvéhostupňavykonalnapojednávaní
dokazovanie, navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom konania
umožnil zúčastniť sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali účastníci konania možnosť s

dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom
k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný
navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec

navrhovateľovho návrhu.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka, týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“.Zúradnejčinnostijetotižodvolaciemusúduznáme,ženavrhovateľpodalmnožstvonávrhov
na začatie konania, týkajúcich sa totožných účastníkov, s takmer totožným skutkovým základom.
Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach

odôvodňuje identicky, t. j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučnýchkonaní,miensúdnychexekútorovaobdobia,poktorébolexekučnýsúdvomeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku

zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane, že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O. s. p. je

však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietolprejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody
a náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa preto správne uviedol,
že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu, zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže
vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a

nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy

do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,

kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť
súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho
času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1
Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný
vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí

iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre
všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci.

Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal, sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky
doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje

s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219
ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Napadnutým uznesením č. k. 23C/175/2012-8 zo dňa 8. 10. 2012 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti v
sume 66,- €, s poukazom na položkou 17a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z Registra trestov.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že označené
uznesenie/výzvu vníma ako neopodstatnenú, t. j. bez právneho významu. Konštatoval, že v danej
veci nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ustanovenia § 15a ods. l O. s. p., čo znamená, že

spoplatňovanie fiktívneho návrhu je preto bezpredmetné. V samotnej žalobe dôvodil, že inak vecne
a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci
vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s. p.).
Súd mal preto postupovať zákonným spôsobom a podľa ustanovenia § 12 ods. l O. s. p., v spojení s
ustanovením § 12 ods. 3 O. s. p. požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému

súdu toho istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť, ale o nutnosť. Vec musí byť prikázaná inému súdu
preto, aby konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. Z
judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka konania, podľa ktorého v jeho veci
nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu (II. ÚS
331/2009). Ak by aj súd mal za to, že vo veci je nutné uhradiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti
podľa položky č. 17a zákona o súdnych poplatkoch dôvodil, že povinnosť platiť súdne poplatky mu

nie je možné uložiť. Podľa ust. § 4 ods. l písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch je súdne konanie
vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom, od poplatkov oslobodené. Rovnako sa to týka poplatkov za podané
návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie či návrhy na vylúčenie sudcov. Vzhľadom na uvedenú
právnu argumentáciu žiadal, aby odvolací súd bez prieťahov konal podľa § 12 ods. l O. s. p., v spojení

s § 12 ods. 3 O. s. p. a otázku prikázania veci inému súdu postúpil príslušnému krajskému súdu na
rozhodnutie.

Napadnutým uznesením č. k. 23C/175/2012-93 zo dňa 11. 6. 2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- €, s
poukazom na položkou 7a, v spojení s bodom 3 poznámky k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov

zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z Registra trestov.

Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie v celom rozsahu a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných
náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie
podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na

skutočnosť, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nie je jasne a jednoznačne
stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu
škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na
nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola
navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu

ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje
so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyslovenými v rozsudku zo dňa 29. 3. 2007, sp. zn.
4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková
povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
a ak zákon č. 71/1992 Zb. ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a
jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb.

záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". Záverom podotkol, že žaloba
bola v danej veci podaná na súd pred 1. 10. 2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.
9. 2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, od poplatku vecne oslobodené.

Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska týchto odvolaní podaných proti uzneseniam, podľa § 212 ods.
1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru,
že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné.K uzneseniu č. k. 23C/175/2012-8 zo dňa 8. 10. 2012 odvolací súd uvádza:

Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, v znení účinnom do 30. 09. 2012, súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú

na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené
v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z Registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý
tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok za návrh.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti

účastníkom konania podľa osobitného predpisu.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ citovaného zákona, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach
náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 4 citovaného zákona, sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o

odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii.

Podľa Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy citovaného zákona, sa platí súdny poplatok
za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania 66,- €.

Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom vo veci samej, doručeným
prvostupňovému súdu dňa 27. 09. 2012, domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v

zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Bratislava IV. Navrhovateľ vo svojom návrhu žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne
príslušného Okresného súdu Bratislava IV sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, vzhľadom

na ich pomer k veci a účastníkom konania. To znamená, že uplatnil námietku zaujatosti všetkých sudcov
Okresného súdu Bratislava IV v zmysle § 14 a § 15a O. s. p. Navrhovateľovi vznesením námietky
zaujatosti v zmysle citovanej Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov vznikla poplatková povinnosť
vo výške 66,- €.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, uplatneným v odvolaní, že navrhovateľovi nie je

možné uložiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, nakoľko súdne konania vo veciach náhrady
škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, sú v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, v znení účinnom
do 30. 09. 2012, od platenia súdnych poplatkov oslobodené. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR
(uznesenie Ústavného súdu SR z 30. marca 2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011) vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa
nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a Sadzobníka
súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa
§ 138 O. s. p. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa
§ 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh (§ 4 ods. 1 zákona o

súdnych poplatkoch), za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu
(§ 4 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch).

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa č. k. 23C/175/2012-8 zo dňa 8. 10. 2012 ako vecne správne potvrdil.K uzneseniu č. k. 23C/175/2012-93 zo dňa 11. 6. 2014 odvolací súd uvádza:

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov, v platnom znení, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo

žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch, v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s
účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu

škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, je určená osobitná sadzba, v sume 20,- € (položka č. 7a sadzobníka; od 01.10.2012). Z
úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).

V súdenej veci sa navrhovateľ žalobou, podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 9. 2012,

domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o ktorom návrhu bolo rozsudkom zo dňa 26. 3.
2014, súdom prvého stupňa, rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 4. 6. 2014 podal odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa.

Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, od 01. 10.

2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania,
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa Sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania
poplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01. 10. 2012, vznikla mu povinnosť
zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch, v znení účinnom v čase
podaniaodvolania;výškapoplatkuzaodvolanieprotirozsudkusúduprvéhostupňajevrovnakejsadzbe,

ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01. 10. 2012).

Bezvýznamnézaspektuprávnehoposúdeniasúdenejvecije,kedybolpodanýnávrhnazačatiekonania,
keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním, podania, ktoré
sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi, nezávisle od seba
idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona, podľa ktorého,

ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto

konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania
odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,

že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníkasúdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti, spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením

konkrétnej položky Sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba
pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného

možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie
alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku

podané dňa 4. 6. 2014 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2 O.
s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 23C/175/2012-93 zo dňa 11. 6. 2014 ako vecne
správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože v zmysle § 151 ods.

1 O. s. p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e možné podať odvolanie.