Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. júl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/120/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220656
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220656.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.
Jána Bzdúška a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/333/2012-63 zo dňa 23. januára
2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 10C/333/2012-63 zo dňa 23.01.2015 p
o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 2369,06
eura z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 473,81 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s
dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 8075/2010. Súdny exekútor mal
predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne

a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej aj „exekučný súd“) spolu
so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na ďalšie
konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a
rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ poukázal
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení účinnom
od 01.06.2010 do 31.05.2011. Poukázal na to, že v exekúcii vedenej podľa označených procesných
pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nemala vykazovať prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.02.2011 a to
rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 246 dní, pričom

nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, spisu Okresného
súdu Komárno sp. zn. 10Er/552/2010, znaleckých posudkov, článku a ďalších a zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci.

Dňa 21.06.2010 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným R. Z., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 14.04.2010 SR 02199/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie

553,- eur s príslušenstvom. Dňa 15.07.2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie,
plnomocenstvo udelené oprávneným pre Advocate s.r.o., zmluva o úvere, všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, ako aj vyššie citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, výpis oprávneného
z obchodného registra. Podľa záznamu exekučného súdu zo dňa 10.08.2010 bol právny zástupca
oprávneného vo veci exekučného súdu 9Er/394/2010 vyzvaný na doplnenie návrhu. Následne sa

súčasťou exekučného spisu exekučného súdu 10Er/552/2010 stala zmluva o úvere, všeobecné
podmienky poskytnutia úveru a zmenka. Uznesením exekučného súdu 10Er/552/2010-12 zo dňa
01.02.2011, právoplatné dňa 26.02.2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Citované uznesenie bolo doručené aj právnemu
zástupcovi oprávneného. Následne uznesením exekučného súdu 10Er/552/2010-2 zo dňa 18.11.2011,

právoplatné dňa 12.04.2012 bolo exekučné konanie zastavené (spis Okresného súdu Komárno
10Er/552/2010).

Navrhovateľ v priebehu konania predložil súdu dva znalecké posudky, ktoré si dal vypracovať.
Znaleckým posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave Znaleckého ústavu, zo dňa

17.01.2014 (ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2014“) bola daná odpoveď na otázku zadávateľa -
navrhovateľa o určenie výšky majetkovej škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnymi úradnými
postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov SR v exekučných konaniach a to najmä
v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom
konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora s tým, že na základe vykonanej analýzy mzdových
nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému znalecký
kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej navrhovateľovi, pričom táto je diferencovaná
podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: žaloby NZP a NP, pri ktorých exekučné okresné súdy
mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie -

30,76 eura, žaloby, pri ktorých exekučné okresné súdu mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o
žiadosti o zmene exekútora - 31,68 eura (citovaný znalecký posudok). Ďalším znaleckým posudkom č.
1/2013 vypracovaného znalcom Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom PhD., Paneurópska vysoká
škola, zo dňa 24.06.2013 (ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2013“) bola zodpovedaná otázka zadávateľa,
teda navrhovateľa tak, že jednotlivé záväzné pramene práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné

pramene práva EÚ, ktoré obsahujú alebo odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom konaní v tzv.
spotrebiteľských sporoch, vrátane súvisiacej judikatúry Súdneho dvora EÚ k 1. júlu 2013 neobsahujú
výslovný zákaz rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a
bez plnenia osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých
zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom

v rozhodcovskom konaní (označený znalecký posudok). Znalecký posudok č. 1/2014 bol doručený
navrhovateľovi dňa 26. 02. 2014, čo je zrejmé zo sprievodného listu označeného ako predloženie
originálu znaleckého posudku žalovanej a ktorý obsahuje podaciu pečiatku s dátumom 26. 02. 2014.

Súd prvého stupňa uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom, je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho
zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú
samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej
zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak nesprávny úradný postup
súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže

predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradnýmpostupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za
škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá
by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady neskúma.

V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje
od odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 2.369,06 eura a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 473,81 eura, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať

poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej
odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá dňa 21.06. 2010, žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 15.07. 2010,
exekučný súd vydal citované uznesenie dňa 01.02.2011, ktoré bolo doručené aj právnemu zástupcovi
oprávneného. Je zjavné, že citované uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného

až po jeho vydaní, teda až po 02.01.2011. Trojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť až
dňom doručenia citovaného uznesenia právnemu zástupcovi oprávneného, pretože až týmto dňom
oprávnený nadobudol vedomosť o vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá a ktorý orgán štátu ju
spôsobil a aký je jej orientačný rozsah. Návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody si
navrhovateľ uplatnil u odporcu dňa 23.04.2012, odkedy premlčacia doba počas 6 mesiacov neplynula

a návrh na začatie konania podal na súde dňa 27.09.2012. Pri porovnaní dátumu 01.02.2011 (deň
vydania citovaného uznesenia) a dátumu 23. 04. 2012 (doručenie žiadosti navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody odporcovi) je možné uzatvoriť, že námietka premlčania nie je
dôvodná.

K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom súd poukázal, že v zmysle vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23. 04. 2012 doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012
bol súdu doručený návrh vo veci samej a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr,
súd však poukazuje, že je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci

rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 23.01.2015 , lehota 6 mesiacov už uplynula.

Ďalej uviedol, že zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu

musiabyťsplnenévšetky3podmienkysúčasne.Vtejtokonkrétnejvecisúdzistil,žedňa15.07.2010bola
exekučnému súdu (Okresnému súdu Komárno) doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu. Exekučný súd (Okresný súd Komárno) o žiadosti exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol
uznesením 10Er/552/2010-12 zo dňa 01.02.2011. Súd konštatoval, že žiadosť exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd posudzoval na základe ustanovenia § 44 odsek
2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie. Hoci predmetné ustanovenie stanovuje
15 dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa však vzťahuje
iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na

mysli predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie.
V opačnom prípade by aj v prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť
o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd
rozhodne v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju
vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie

je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a
exekučný titul vlastnému skúmaniu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia §
44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale
iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku ). Vzhľadom k uvedenému súd môže
len konštatovať, že exekučným súdom nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie
poverenia v zákonom stanovenej lehote.Ďalej zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada,
ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno
preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02).

Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať

navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú
pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského
konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ak bol navrhovateľ v procesnom postavení
oprávneného v exekúcii špecifikovanej vyššie toho názoru, že citované uznesenie exekučného
súdu , ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie, v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju

argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom pre súd z neznámych dôvodov nepostupoval a
preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na jeho základe exekučný súd ďalším
uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014
stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je
dôležitýmdôkaznýmprostriedkom,pretožepredpokladškodyjebezpredmetnývzhľadomnaskutočnosť,

že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom a zároveň v konaní neboli preukázané
všetky tri predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorými sú
nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní úspešnému odporcovi nepriznal

náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.

Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na

ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženýmznaleckým posudkom č. 1/2014. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený návrh na prerušenie konania,
bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 2369,06 eura, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu

náhrady škody a suma 473,81 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp. zn.
exekučného spisu EX 8075/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 22.02.2011 a to rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty

(omeškanie viac ako 246 dní).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za

činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky

neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán

a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua

zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia

byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej

ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavujezodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho

činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným

postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno
vedeného pod sp. zn. 10Er/552/2010, súd prvého stupňa správne zistil, že dňa 21. 06. 2010 bola pred

súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 15. 07. 2010 požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 02199/10
zo dňa 14. 04. 2010. Dňa 01. 02. 2011 exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 02.

2011. Exekučný súd uznesením č. k. 10Er/552/2010-22 zo dňa 18. 11. 2011 exekučné konanie zastavil.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 04. 2012.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací konštatuje, že viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania

vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako
hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť
rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie
vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd
viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným

úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
V prvom rade navrhovateľ vo svojom odvolaní namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,

nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované

vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.
Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom

konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie

dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy jevecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa

ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.
V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu

skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
V prejednávanej veci vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2014 ako aj 1/2013 súd prvého stupňa

uviedol, že tieto sú pre danú vec bez väčšieho významu, nakoľko mal za to, že k nesprávnemu
úradnému postupu ako ani ku škode nedošlo, preto nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody
a nemajetkovej ujmy.
V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnostikonaniapredsúdom,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákonaasvojerozhodnutie

v tomto smere aj riadne odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani
prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy
nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.
K námietke týkajúcej sa inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, podľa celej konštrukcie rozhodnutia nevyplýva ani že by

rozhodol na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z..
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu súdneho spisu sp. zn. 10Er/552/2010 z
ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných
podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z..
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
nepolemizoval nad dĺžkou konania. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom
stanovenej lehoty alebo nie, t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania.
Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., čo bola podstata

návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.

Exekučným titulom v predmetnom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého
stupňaboloprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania, odvolací súd uvádza, že o tomto návrhu nebolo potrebné rozhodovať, nakoľko návrh na
prerušenie konania bol urobený elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným elektronickým
podpisom, no nebol v zákonom stanovenej doplnený písomne alebo ústne do zápisnice. Podľa
ustanovenia § 42 ods. 1 OSP podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným

elektronickým podpisom, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní. Na
podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené sa neprihliada. Pod pojmom „návrh vo veci samej“ okrem
žaloby treba rozumieť aj všetky dispozičné úkony s predmetom konania, teda v danom prípade i návrh
na prerušenie konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 15. 04.2011 sp. zn. 1 Ndc 6/2011 uviedol, že názor, že podania s iným návrhom (než vo veci samej alebo na
nariadenie predbežného opatrenia) urobené elektronickými prostriedkami bez podpísania zaručeným
elektronickým podpisom by nebolo treba vôbec doplniť a mali by napriek tomu procesné účinky a súd by

sa s nimi musel vecne vysporiadať, t. j. o nich rozhodnúť, zjavne odporuje - nerešpektuje, či prehliada
§ 42 ods. 3 prvú vetu OSP, podľa ktorej medzi všeobecné obsahové náležitosti každého podania patrí
podpis. Zvoleným extenzívnym výkladom pre aplikáciu § 42 ods. 1 OSP nie je nijako dotknuté právo
navrhovateľa na prístup k súdu, ktoré je zložkou práva na spravodlivý proces. Nielen z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že

„právo na súd“ nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam.
Odvolací súd uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania, je
nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú
nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku obsahuje
právnu úpravu 15-dňovej lehoty, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc
toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami
nestotožňuje. Poukazujúc na úmysel zákonodarcu odvolací súd na doplnenie odôvodnenia súdu prvého

stupňa konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“
súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01. 06. 2010 neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t.j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa jednalo o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota
15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva
z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a
systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora

vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto
časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by mal
úmysel, aby lehota 15 sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho exekútora o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcie,výslovnebytoupravilspôsobomakopriinýchustanoveniach

Exekučného poriadku (napr. 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď...). Lehota 15 dní upravená v 44 ods. 2
Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t.j. o zamietnutí žiadosti
alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Svedčí
tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s použitím

slova „poverí“, t.j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného slova
„rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu
rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už pozitívne alebo negatívne (§
44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca nemal

na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného

súdu pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd
zistiac dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol v
čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia ozamietnutí žiadosti ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok zodpovednostného právneho
vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého
stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného postupu z

dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.
Exekučným titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok
rozhodcovského súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo
doložky vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho

súdu SR a Ústavného súdu SR a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo
zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný

súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nebolo potrebné sa ďalej zaoberať výškou škody a
nemajetkovej ujmy, nakoľko nebol preukázaný jeden z dôvodov zodpovednostného právneho vzťahu a
to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup súdu.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.