Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. júl 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10Co/6/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812205952
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8812205952.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta ako sudcu spravodajcu v právnej veci žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o. Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: M. U., nar. 9. 2. XXXX, bytom XXX XX Z., t.
č. na neznámom mieste, zastúpená opatrovníčkou Z. C., R. X. K. D., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, 080
01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom AK vo Svidníku, ul. Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 1.624,60 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 11C/60/2012 - 120 zo dňa 23. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal a
uložil povinnosť žalobcovi nahradiť vedľajšiemu účastníkovi konania na strane žalovaného Združeniu na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške
189,60 eur na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola
uzatvorená zmluva o úvere, ktorá bola na žalobcu postúpená Zmluvou o postúpení, ktoré
postúpenie bolo preukázané oznámení o postúpení postupcom žalovanej, ktoré bolo vykonané v súlade
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto
mal prvostupňový súd za to, že bola daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní. Ďalej mal
súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzavretá Zmluva o
spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva. Prvostupňový súd zistil, že podľa Obchodných
podmienok sa predmetný právny vzťah má riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka
a aj žalobca vo svojom návrhu uviedol, že medzi účastníkmi konania vznikol obchodno-záväzkový
vzťah. Podľa prvostupňového súdu však ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zák. č. 258/2001 Z. z.
a § 2 a násl. Občianskeho zákonníka. Vyhlásenie žalovanej o predlžení premlčacej doby až na 10
rokov odo dňa, kedy premlčacia doba začala plynúť, bolo urobené v súlade s ust. § 401 Obchodného
zákonníka. Prvostupňový súd dospel k záveru, že ak na daný právny vzťah bol použitý režim
Obchodného zákonníka, najmä ohľadom určenia a predlženia premlčacej doby, došlo k znevýhodneniu
postavenia žalovanej ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu. Ustanovenie, obsahom ktorého je
vyhlásenie žalovanej, že predlžuje premlčaciu dobu všetkých práv vzniknutých spoločnosti v súvislosti s

poskytnutím úveru klientovi, najmä právo na vrátenie úveru, právo na náhradu príslušenstva a zmluvných
pokút a práva prípadne vzniknuté v dôsledku ukončenia úverovej zmluvy až na dobu 10 rokov odo
dňa, kedy premlčacia lehota začala po prvýkrát bežať, spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej a teda sa podľa prvostupňového súdu jedná o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a teda je neplatná. Preto súd
prvého stupňa na dané dojednania pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Nakoľko podľa prvostupňového
súdu bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou uzatvorená spotrebiteľská zmluva, je
potrebné na ňu aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaná v priebehu súdneho
konania vzniesla námietku premlčania voči uplatnenej pohľadávke, pričom žalobca si svoj nárok v konaní
uplatňuje z titulu toho, že so žalovanou uzatvoril Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní dlhu a z
toho žalovaná v tomto dokumente prehlásila, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.
Poukazujúc na ust. § 558 v spojení s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa uzavrel,
že na právny vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné aplikovať ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy
spotrebiteľského charakteru, pričom tieto ustanovenia je treba aplikovať aj na právne úkony, ktoré
bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu a teda aj na právny úkon uznania dlhu žalovanou.
Dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu, najmä musí
byť určitá a zrozumiteľná. V prípade, ak takouto dohodou povinný uznáva premlčaný dlh, takéto uznanie
zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal,
vedel o jeho premlčaní, ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny,
nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Dlžník sa aj tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol,
alebo že v čase uznania neexistoval. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané,
že úverová zmluva bola ukončená ku dňu 9.3.2009 (úver bol zosplatnený), tak ako to vyplýva z platobnej
histórie a zo žalobného návrhu. Trojročná premlčacia doba podľa ustanovení

Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné na daný právny vzťah aplikovať, by tak uplynula dňa 9.3.2012,
pričom žaloba bola podaná dňa 8.6.2012. Pokiaľ zo strany žalovanej malo dôjsť dňa 23.1.2010 k
podpísaniu Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku napriek tomu, že v čase podpisu
predmetnej Dohody ešte pohľadávka žalobcu nebola premlčaná, v bode 3.1 Dohody je uvedené, že
žalovaná vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jej následkoch. V danom prípade totiž ide o
predformulovaný obsah zmluvy. Samotné uznanie dlhu je spojené s Dohodou o uzavretí splátkového
kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že dlžník - žalovaná si bol vedomý dôsledkov
uznania dlhu, najmä predlženia premlčacej doby v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z
výpovede žalovanej podľa prvostupňového súdu vyplýva, že podpísanie Dohody spochybnila a že v
tom čase pracovala v Českej republike. Je zrejmé, že ak by ju aj podpísala je spotrebiteľom, ktorému
išlo o to, aby mohla uhradiť dlh v splátkach, keďže sociálna situácia jej nedovoľovala uhradiť dlh
naraz, musela podpísať celý formulár, pričom je zrejmé aj z výpovede žalovanej, že význam obsahu
formulára, ktorý podpísala, jej nebol zrejmý. Vzhľadom na takto predformulovaný obsah návrhu Dohody
a okolnosti podpisu Dohody možno mať podľa súdu prvého stupňa vážne pochybnosti o tom, že ide o
skutočný prejav vôle žalovanej uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom.
Podpisom takto formulárovej dohody žalovaná ako spotrebiteľ podľa prvostupňového súdu zhoršila svoje
zmluvné postavenie v rozpore s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznanie záväzku žalovanej
bolo vykonané na predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku, ktoré označenie môže u bežného občana - spotrebiteľa s minimálnym
právnym vedomím za určitých okolností, keď je zo strany veriteľa, resp. jeho právneho nástupcu
či už písomne alebo ústne, telefonicky či iným spôsobom upozorňovaný, keď nie až zastrašovaný
možným súdnym konaním a následnou exekúciou priviesť k rozhodnutiu uzavrieť takúto Dohodu o
splátkovou kalendári v snahe zabrániť jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej strane. V ďalšom
si však podľa okresného súdu často ani neuvedomuje, aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k
akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal, navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo
všetkých bodoch zástupcom druhej strany. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania a ako už bolo
uvedené, žalobcom uplatnená pohľadávka bola splatná dňa 9.3.2009, pričom tento podal návrh na
začatie súdneho konania dňa 8.6.2012, teda po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby. Zámer
žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním Dohody u zavretí splátkového kalendára a
uznaní dlhu zo dňa 23.1.2010, ktorú žalovaná, ak by aj podpísala, súd vzhľadom na vyššie uvedené
hodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto zákonného inštitútu,
a to nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa - žalobcu, ako aj potenciálne riziko, že takéto
konanie naruší správanie spotrebiteľa. Uznanie dlhu žalovanou súd prvého stupňa považoval za právne
neúčinné, pretože žalovaná nemala vedomosť o následkoch uznania dlhu, ktoré je zakomponované

do Dohody o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že ide o
skutočný prejav vôle žalovanej uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalobcom. Z
uvedeného je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že pri dostatku informácii by žalovaná uvedenú Dohodu
spojenú s uznaním dlhu nepodpísala. Žalobca v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovanú
nepoučil o následkoch podpisu dohody a uznania, ktorá v dobrej viere a snahe uhradiť dlh v splátkach
podpísala formulár, obsah ktorého jej nebol zrejmý. Keďže v danej veci začala plynúť premlčacia doba
9.3.2009, ktorá

uplynula dňa 9.3.2012, žalobca podal žalobu na tunajšom súde až dňa 9.8.2012, teda až po uplynutí
zákonnej 3-ročnej premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom žalovaná vzniesla
námietku premlčania a súd tento jej úkon, tak ako to je uvedené vyššie, považoval za účinné dovolanie
sa premlčania, na základe tejto skutočnosti nemohol žalobcovi toto premlčané právo priznať, preto súd
prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 137 a § 151 ods.
1, 2 O.s.p. s tým, že žalovaná bola v konaní v plnom rozsahu úspešná a v zmysle vyššie uvedených
zákonných ustanovení jej vznikol nárok na plnú náhradu trov konania. Nakoľko zo súdneho spisu
žalovanej žiadna náhrada trov konania nevyplýva, nárok na náhradu trov konania si neuplatnila trovy
konania nevyčíslila, súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal. Keďže na strane žalovanej vystupoval
vedľajší účastník, súd priznal právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka trovy právneho zastúpenia
podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v celkovej výške 189,60 eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť tak, aby
odvolací súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel a zároveň si uplatnil náhradu vzniknutých trov odvolacieho
konania. V dôvodoch odvolania žalobca poukázal na to, že s názorom súdu prvého stupňa spočívajúcom
v tom, že úverová zmluva bola ukončená ku dňu 9.3.2009 (úver bol zosplatnený) a 3-ročná premlčacia
doba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný vzťah zo spotrebiteľskej
zmluvy aplikovať, by tak uplynula dňa 9.3.2012, pričom žaloba bola podaná až dňa 8.6.2012 nie je možné
sa stotožniť, nakoľko podľa odvolateľa v predmetnej veci sa jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená,
že tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom.
V takomto prípade podľa žalobcu použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy
ani pri posudzovaní otázok premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v
obchodnom práve, konkrétne v ust. § 387 a násl. Obchodného zákonníka. To podľa odvolateľa znamená,
že aj v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, a
to 4-ročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť dňa 9.3.2009 a uplynula dňa 9.3.2013, pričom žaloba
bola podaná dňa 8. 6. 2012, teda v premlčacej dobe. V tejto súvislosti žalobca dal do pozornosti
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 4/2012, ktoré jednoznačne uvádza, že na zmluvu o
úvere sa aplikuje 4-ročná premlčacia doba podľa Obchodného zákonníka, pričom toto rozhodnutie bolo
zverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 4/2013. Napriek tomu, že žalobca trvá na tom, že Dohodou o
uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku došlo k platnému uznaniu dlhu, vzhľadom na vyššie
uvedené žalobca nepovažuje za potrebné opakovane zdôvodňovať platnosť tejto Dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku, nakoľko pohľadávka vo vzťahu k pôvodnej zmluve o úvere
premlčaná nie je.

Žalovaná ani vedľajší účastník na jej strane sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. rozsudok

okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správny. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu za vecne správne vo výrokoch a čiastočne sa
stotožňuje aj s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
obmedzil len na odpovede na odvolacie námietky žalobcu.

Okresný súd posúdil premlčanie podľa ustanovení Občianskeho zákonníka z dôvodu, že zmluvu o
úvere uzatváral spotrebiteľ a spotrebiteľská zmluva podľa názoru okresného súdu podlieha režimu
Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou môže byť aj zmluva uzatvorená podľa § 497
Občianskeho zákonníka. Úverová zmluva uzatvorená žalovanou s právnym predchodcom žalobcu dňa
20.5.2008 zodpovedá podľa odvolacieho súdu definícii spotrebiteľskej zmluvy podľa § § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 tohto zákona, keďže žalovaná nepoužila predmet
plnenia na podnikateľské účely.

Pokiaľ prvostupňový súd zamietol žalobu z dôvodu, že uplatnená pohľadávka je premlčaná a neprijal
tak argument na predlženie premlčacej doby na základe uznania záväzku žalovanou je jeho záver je
správny.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, kedy sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo
dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Ak
bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Odvolací súd uvádza, že dôkazy, ktoré boli v prejednávanej veci vykonané, potvrdzujú a nie je
to ani medzi účastníkmi sporné, že k predčasnej splatnosti (zosplatneniu) celého dlhu zo strany
pôvodného veriteľa došlo a došlo k ukončeniu zmluvy podľa čl. 7.5 Obchodných podmienok, ktoré boli
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a ďalších úverových produktov uzatvorených medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou. Vyplýva z tvrdení žalobcu už v samotnej žalobe, podľa ktorých
došlo k zosplatneniu úveru, a to ku dňu 9.3.2009, keďže v platobnej histórii je uvedená položka s
názvom „zrieknutie sa budúceho poplatku za vedenie účtu“, čím bola splatnosť v súlade so zmluvnými
ustanoveniami ukončená. Vyplýva to z čl. II. žaloby, kde žalobca deklaruje, že postupca ukončil platnosť
pôvodnej zmluvy uzatvorenej so žalovanou a vyzval žalovanú na úhradu dlžnej sumy. Ďalším

dôkazom o splatnosti celej sumy a ukončení zmluvy je aj listinný dôkaz nachádzajúci sa v spise (č. l.
15) označený ako pokus o zmier zo dňa 4.7.2011, kde je definovaný zostatok celého úveru vo výške
2.245,73 eur.

Zosplatnenie úveru malo za dôsledok vznik povinnosti žalovanej ako dlžníčky vrátiť dlžnú sumu aj s
úrokmi (§ 506 Obchodného zákonníka). Podľa bodu 7.5 Obchodných podmienok pre úver bol žalobca
oprávnený požadovať okamžité predčasné splatenie všetkých dlžných čiastok.

Žalovaná dňa 23.1.2010 podpísali Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, pričom
v bode 3.1 Dohody je uvedené, že žalovaná ako vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho
následkoch. V danom prípade totiž ide o predformulovaný obsah dohody. Samotné uznanie dlhu je
spojené s dohodou o uzavretí splátkového kalendára, pričom je možné mať pochybnosti o tom, že
žalovaná si bola vedomá dôsledkov uznania dlhu, najmä predĺženia premlčacej doby v zmysle § 110 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ, ktorému išlo najmä o to, aby mohol uhradiť dlh v splátkach, keďže
sociálna situácia mu nedovoľovala uhradiť dlh naraz, musel podpísať celý formulár, pričom je zrejmé,
že význam obsahu formulára, ktorý podpísala jej nebol zrejmý. Vzhľadom na takto predformulovaný
obsah a okolnosti podpisu dohody možno mať vážne pochybnosti aj o tom, že ide o skutočný prejav
vôle žalovanej uznať dlh a nejde iba o vôľu uzavrieť dohodu o splátkach so žalovanou. Podpisom

takejto formulárovej dohody žalovaná ako spotrebiteľ zhoršila svoje zmluvné postavenie v rozpore
s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznanie záväzku žalovanou bolo vykonané na
predtlači žalobcu, pričom listina bola označená ako Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku, ktoré označenie môže u bežného občana - spotrebiteľa s minimálnym právnym vedomím za
určitých okolností priviesť k rozhodnutiu uzavrieť takúto dohodu o splátkovom kalendári v snahe zabrániť
jeho postihu a urovnať svoje záväzky voči druhej strane. V ďalšom si však možno často ani neuvedomuje,
aké ďalšie prehlásenia podpísal, prípadne k akým ďalším povinnostiam alebo sankciám sa zaviazal,
navyše keď samotná dohoda je vypísaná vo všetkých bodoch zástupcom druhej strany. Odvolací súd
preto predmetnú spotrebiteľskú vec podrobil aj z pohľadu súdnej kontroly nekalých obchodných praktík.
Inštitút nekalej obchodnej praktiky je zákonným termínom, ktorý nie je možné prehliadať ani v rovine
súkromného práva. V prípade, že žalobca uplatňuje právo po použití nekalej obchodnej praktiky, súd
môže odmietnuť poskytnúť ochranu takto uplatnenému právu. Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej
obchodnej praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Konaním v rozpore s dobrými mravmi na účely zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. (účinný
v čase podpisu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku) sa rozumie najmä konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia
z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu
spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť,
vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej dohody (§ 4 ods. 8 zák. o ochrane
spotrebiteľa). U iných praktík, ako sú taxatívne uvedené v prílohe č. 1 Zákona o ochrane

spotrebiteľa, je pre záver o nekalosti dôležitá existencia nižšie uvedených aspektov. Obchodná praktika
sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje
alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku
alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny,
ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov (§ 7 ods. 2 zákona o ochrane
spotrebiteľa). Odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú

možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca
čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti
(§ 2 písm. u) Zákona o ochrane spotrebiteľa). Podstatným narušením ekonomického správania
spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa
urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil (§ 2 písm. r) Zákona o ochrane
spotrebiteľa).

Odvolací súd nemá pochybnosti ani o závere súdu prvého stupňa v tom, že dohoda z 23.1.2010 nemá
účinky spojené s predĺžením premlčacej doby. Súhlasiť treba s tým, že táto dohoda je v zmysle § 3, §
37 a § 39 Obč. zák. neplatná. Dlžník a aj pristupujúci k dlhu v podstate touto dohodou nič nezískal, ale
naopak, na oko „vlastným“ úkonom si z podnetu žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršil. Aj odvolací
súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že išlo o jednoznačne nekalú obchodnú praktiku, a takýto
postup je hrubo rozporný s dobrými mravmi. Ak odvolateľ poukazuje na odlišné právne dôsledky spojené
s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Obč. zák., či s uznaním dlhu podľa § 558 Obč. zák.
možno s ním súhlasiť len v tom, že skutočne ide o odlišné právne dôsledky spojené s aplikáciou týchto
ustanovení, ale každopádne v predmetnej veci je dôležité to, že nebola platne uzavretá dohoda (ani
realizovaný účinný jednostranný právny úkon žalovanými), ktoré by v zmysle ust. § 110 ods. 1 druhá veta
Obč. zák. mali vplyv na dĺžku premlčacej doby. Na kvalifikované uznanie práva podľa § 110 ods. 2 Obč.
zák. s dosahom na plynutie dĺžky premlčacej doby sa nevyžaduje na rozdiel od uznania dlhu podľa § 558
Obč. zák. vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh dlžníkom. Relevantným však pre toto konanie je to, že nedošlo
k uznaniu, s ktorým by takéto následky boli spojené. O nekalosti obchodnej praktiky žalobcu svedčí aj to,
že v princípe uznanie dlhu je jednostranným, adresovaným a hmotnoprávnym úkonom dlžníka, pričom
predmetné uznanie, na ktoré poukazuje žalobca malo byť realizované práve z iniciatívy žalobcu a pojaté
do uzavretého dvojstranného právneho úkonu.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania a ako už bolo uvedené vyššie, žalobcom uplatnená
pohľadávka bola splatná dňa 9.3.2009. Žalobca podal žalobu dňa 8.6.2012, teda po uplynutí všeobecnej
trojročnej premlčacej doby. Pokiaľ odvolateľ ohľadom aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho
resp. Obchodného zákonníka na otázku premlčania poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6MCdo/4/2012 odvolací súd mu dáva do pozornosti dátumovo novšie rozhodnutie tohto súdu
sp. zn. 3MCdo/12/2014, podľa ktorého by súd mal vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol
povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež
zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia
nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné
ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto
dňom. Z vyššie citovaných ustanovení podľa dovolacieho súdu vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov
napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

Žaloba bola podaná na súde dňa 8.6.2012, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Z vyššie
uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil postupom
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Správne je tiež rozhodnutie o trovách konania účastníkov a vedľajšieho účastníka v súlade s § 142 ods.
1 O.s.p.. Vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní vzniklo žalovanej právo na náhradu trov konania,
a to platí aj vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na jej strane. Vedľajší účastník má
nárok na náhradu trov, ktoré pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za poskytnutú právnu pomoc.
Takto vzniknuté trovy na strane vedľajšieho účastníka je potrebné považovať za účelne vynaložené trovy
na bránenie práva žalovanej, ktorú v konaní vedľajší účastník podporoval. V žiadnom prípade nešlo o
nadbytočnosť právneho zastupovania vedľajšieho účastníka z dôvodu, že vedľajší účastník je inštitúciou
zriadenou na ochranu spotrebiteľa. V konaní má rovnaké práva a povinností ako účastník, čo je zrejmé
z ust. § 93 ods. 4 O.s.p., pričom tento právny predpis v ust. § 24 umožňuje účastníkovi dať sa zastúpiť
v konaní zástupcom, ktorého si zvolí a takýmto zástupcom môže byť aj advokát. Pokiaľ ide o výšku trov
vedľajšieho účastníka, táto bola súdom prvého stupňa určená v správnej výške. Poukazujúc na všetky
tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods.
1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., keďže úspešná žalovaná a vedľajší účastník na jej strane si náhradu trov konania neuplatnili,
preto im ani táto náhrada trov konania nebola priznaná.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2 : 1 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.