Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/712/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110214715
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3110214715.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu
Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: G. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom B., N. XX/X, zastúpeného JUDr. W. Z., advokátkou so sídlom X. N., K. nám. XX proti
odporcovi B. T. G., s.r.o., so sídlom G., B. 6, IČO: 36 331 171, zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. &
B., s.r.o., so sídlom Z., O. XX, IČO: 36 772 758, o zaplatenie 6.062,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 7.2.2014, č.k. 27C/331/2010-504, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o veci samej p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania mení tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady súdneho poplatku 363,50 eur a z náhrady trov
právneho zastúpenia 3.569,78 eur, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho
zástupcu odporcu.

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia vo výške 178,96 eur, a to do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám
právneho zástupcu odporcu.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol v celom rozsahu návrh, ktorým sa navrhovateľ ako
zamestnanec - vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy domáhal proti odporcovi ako zamestnávateľovi
zaplatenia sumy 4.763,76 pozostávajúcej z 4.050,70 eur ako nevyplateného stravného za víkendové dni
pracovných ciest vykonaných navrhovateľom v období od 1.3.2007 do 14.3.2009 a pozostávajúcej z
713,06 eur ako neoprávnene vykonaných zrážok z cestovných náhrad. Zamietnutie návrhu v oboch jeho
zložkách odôvodnil okresný súd v menšom rozsahu premlčaním podľa § 100, § 101 a § 107 Občianskeho
zákonníka. Rozhodnutie o nároku na zaplatenie stravného potom v nepremlčanej časti odôvodnil
zistením, že navrhovateľovi boli všetky cestovné náhrady vyplácané v paušalizovanej výške podľa §
34 Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, a preto nemožno žiadnu časť cestovných náhrad
vyplácať popri paušále aj v konkrétne zistenej výške. Okresný súd tiež konštatoval, že paušalizovaním
cestovných náhrad bolo prihliadané na zákonné nároky a oprávnené záujmy zamestnanca tak ako
to vyžaduje uvedené ustanovenie Zákona o cestovných náhradách, pretože znaleckým dokazovaním
bolo zistené, že za žalované obdobie bolo navrhovateľovi paušálom zaplatené 19.522,94 eur, pričom
presne podľa vykonaných pracovných ciest by navrhovateľovi patrili cestovné náhrady vo výške
19.792,05 eur. Ani rozdiel medzi uvedenými sumami vo výške 269,11 eur nebolo podľa okresného súdu
možné priznať, pretože tento nepredstavoval iba návrhom uplatnené stravné za víkendové dni, ale
pozostával aj z iných nárokov, ktorých sa navrhovateľ nedomáhal. Čo sa týka nepremlčaného nároku

na zaplatenie neoprávnene vykonaných zrážok z vyplatených cestovných náhrad, ktoré mali podľa
navrhovateľa vyplývať z rukou dopísaných čiastok na vytlačenej zostave „mzda vodiča“, prijal okresný
súd záver, že odporcom predložený výdavkový doklad podpísaný navrhovateľom preukazuje, že suma
cestovných náhrad v danom období bola navrhovateľom prevzatá v plnej výške. Ani zo svedeckých
výpovedí nevyplynul opak. Pokladník odporcu uviedol, že navrhovateľovi bola reálne vyplatená suma
uvedená na výdavkovom doklade, pokiaľ navrhovateľ tento doklad podpísal. Na podrobnosti o rukou
dopísaných čiastkach si svedok nespomínal. Potvrdil, že sa jedná o ním písané čiastky, nevedel však
uviesť ich dôvod a trval na tom, že suma podľa výdavkového dokladu bola navrhovateľovi vyplatená
v plnej výške. Zrážky z cestovných náhrad navrhovateľa nepotvrdila ani ďalšia svedecká výpoveď
iného vodiča pracujúceho u odporcu, ktorý uviedol, že prípadné škodové udalosti sa u odporcu riešili
zápismi zo škodových komisií a následne dohodami o spôsobe náhrady škody, spravidla zrážkami zo
mzdy. K tomuto nároku napokon okresný súd konštatoval i to, že ani zo samotnej listiny „mzda vodiča“
nemožno dovodiť vykonanie zrážok, keď vyhotovenie predložené oboma účastníkmi síce obsahujú
rukou dopisované údaje, a to „+371 €/1115 € - 234 €/881 €“ na vyhotovení od navrhovateľa a „+371
€/1115 €“ na vyhotovení od odporcu, no z týchto údajov nie je možné dovodiť o aké výpočty sa jedná,
a že by došlo k zrazeniu sumy 234 eur, ako to tvrdí pre dané obdobie tvrdí navrhovateľ. Z uvedených
dôvodov okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol a plne úspešnému odporcovi priznal plnú náhradu
trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok
zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a návrhu vyhovieť. Navrhovateľ
žiadal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie podal v rozsahu zamietavého výroku, ktorý bol
založený na iných dôvodoch ako premlčaní nároku. Záver okresného súdu o premlčaní časti nároku a
nepriznanie tomu zodpovedajúcej časti požadovaného plnenia navrhovateľ odvolaním nenapadol. Ako
dôvody odvolania výslovne odkázal na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p. Napadnutému
rozhodnutiu vyčítal, že okresný súd rozhodoval nad rámec návrhu, keď sa zaoberal aj inými položkami
stravného ako žiadal zaplatiť navrhovateľ. Pretože tieto iné položky boli vyplatené vo vyššej sume
ako patrili, prichádzalo do úvahy ich započítanie na navrhovateľom uplatnený nárok, no započítací
prejav odporcu nemal všetky zákonom vyžadované náležitosti, a preto k nemu platne nedošlo. Pokiaľ
okresný súd vyslovil stanovisko, že v prípade paušalizácie nejde o započítanie podľa § 580 OZ, nemá
podľa navrhovateľa oporu v zákone. Navrhovateľ nespochybnil záver okresného súdu o paušalizácii
cestovných náhrad, no mal za to, že okresný súd nezohľadnil povinnosť odporcu prihliadať na zákonné
nároky zamestnanca a jeho oprávnené záujmy. Zo strany odporcu došlo k obchádzaniu zákona, keď
vyplácaná paušalizovaná náhrada nebola stanovená pevnou sumou, ale v časti závisela od počtu
najazdených kilometrov, od ktorých cestovné náhrady odvodzovať nemožno. Navrhovateľom uplatnený
nárok na stravné za víkendové dni vo vymedzenom období predstavuje podľa znaleckého posudku sumu
5.482,43 eur. Pokiaľ na stravnom za požadované víkendové dni v danom období bola pri paušalizácii
vyplatená navrhovateľovi čiastka iba 1.720 eur, je tu jednoznačný rozdiel v neprospech navrhovateľa vo
výške 3.762,43 eur, ktorý mal byť navrhovateľovi priznaný, znížený o premlčanú čiastku 204,80 eur.

Čo sa týka nároku na vyplatenie neoprávnene strhnutých súm z cestovných náhrad, tu nemožno za
smerodajné považovať, že navrhovateľ podpísal výdavkový doklad, pretože ho podpísal skôr ako mu
boli peniaze vyplatené. Svedecké výpovede nemožno považovať za vierohodné, pretože v osobách
oboch svedkov sa jedná o zamestnancov odporcu, ktorých pracovný pomer stále trvá. Súčasne vnáša
pochybnosti do vierohodnosti ich výpovede i to, že na okolnosti v prospech odporcu si pamätali, no
ohľadom tvrdení navrhovateľa strácali záhadným spôsobom pamäť. Pritom tvrdenia navrhovateľa boli
nepriamo potvrdené aj tým, že odporca predkladal doklady, skôr predložené už navrhovateľom, no
viackrát mali tie od odporcu inú podobu ako doklady od navrhovateľa. To nasvedčuje tomu, že postup
zrážok z cestovných náhrad si pre jeho nedovolenosť vyznačoval odporca len na svojich dokladoch. Z
dokladu „mzda vodiča za obdobie od 1.1.2009 do 31.1.2009 podľa navrhovateľa jednoznačne vyplýva,
že z čiastky 1.115 odpočítal čiastku 234. Jednalo sa o zrážku z cestovných náhrad, teda bez ohľadu na
dôvod o neoprávnené konanie odporcu. Suma 234 eur preto mala byť navrhovateľovi priznaná.

Napokon navrhovateľ namietal i správnosť výroku o trovách konania, pretože okresný súd nesprávne
vychádzal z trvania cesty z Bratislavy do Trenčína a späť v rozsahu 8 polhodín, keď jedna cesta z
Bratislavy do Trenčína, t.j. 124 km trvá po diaľnici hodinu.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať
náhradu trov odvolacieho konania v celkovej výške 214,81 eur. Podrobne sa zaoberal jednotlivými
tvrdeniami navrhovateľa v odvolaní a uviedol dôvody, pre ktoré ich považuje za neopodstatnené. K
otázke straty času uviedol, že cesta z Bratislavy do Trenčína trvá vždy najmenej 3 začaté polhodiny.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania a zistil, že je potrebné
rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku o veci samej vecne
správny. Čo sa týka výroku o trovách konania, tento zmenil podľa § 220 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Navrhovateľ v odvolaní výslovne uplatňuje dôvod na odvolanie podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. a tvrdí, že okresný súd rozhodoval nad rámec návrhu, keď neposudzoval len nárok na
stravné za navrhovateľom presne vymedzené dni, ale aj stravné za iné dni ako žiadal navrhovateľ. K
takémuto pochybeniu zo strany okresného súdu nedošlo. Jeho rozhodnutie je vydané presne v medziach
uplatneného nároku. Pokiaľ okresný súd posudzoval v konaní aj stravné za iné dni ako navrhovateľom
označené, spadajúce však do navrhovateľom vymedzeného obdobia, bolo to len z dôvodu, aby mohol
posúdiť, či neboli pri paušalizácii cestovných náhrad porušené zákonné nároky navrhovateľa, tak ako to
vyžaduje ust. § 34 Zákona o cestovných náhradách. To mohol okresný súd zistiť iba keď poznal nárok
na stravné za dané obdobie v celom rozsahu. Nejednalo sa teda o rozhodovanie nad rámec návrhu,
ale o dokazovanie rozhodujúcich skutočností. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. tak nebol naplnený.

Zároveň nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdenie veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p. Toto pochybenie je mylná aplikácia (a výklad) právnej normy na zistený skutkový stav alebo
použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Podľa § 34 Zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, náhrady podľa tohto zákona
možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy zamestnávateľ vychádza z priemerných podmienok
rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia
podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať
a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky
zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.

Paušalizácia cestovných náhrad tvrdená na obranu odporcom predstavovala z hľadiska uplatneného
nároku právne významnú skutočnosť. Uplatnenie tohto postupu z povahy veci vylučuje, aby boli popri
tom sústavne zisťované aj presné výšky jednotlivých zložiek cestovných náhrad. Nutnosť takéhoto
postupu by vylučovala samotný zmysel paušalizácie, ako zjednodušeného postupu pre vyplácanie
cestovných náhrad, vhodného zvlášť pre prípady profesionálnych vodičov, ako je aj posudzovaný.
Citované ustanovenie § 34 Zákona o cestovných náhradách umožňuje nepostupovať striktne podľa
presných výpočtov cestovných náhrad, ale dovoľuje stanoviť ich výšku aj s použitím zovšeobecnenia.
To je zvlášť v prípadoch pracovných ciest profesionálnych vodičov praktické riešenie. Pre jeho použitie
je v zmysle citovaného ustanovenia potom podstatné iba to, či nie je v dôsledku použitia paušalizácie
zamestnanec ukrátený na nároku z cestovných náhrad. Avšak na nároku ako celku a nie na jeho
jednotlivých zložkách. V režime paušalizácie nemožno jednotlivé paušalizované zložky cestovných
náhrad posudzovať osobitne, ako k tomu pristúpil navrhovateľ. Jediným kritériom správnosti vyplácania
cestovných náhrad v režime ich paušalizácie je zákaz ujmy na zákonných nárokoch a oprávnených
záujmoch zamestnanca, tak ako to vyplýva z citovaného ustanovenia § 34 Zákona o cestovných
náhradách. V režime paušalizácie cestovných náhrad nie je preto vôbec podstatné, či na niektorej ich
zložke bolo vyplatené menej a na inej viac, to by napokon nemalo byť ani zrejmé. Ak aj je, nemožno
uvažovať o započítaní z jednej zložky cestovných náhrad na inú ako to správne uvádza aj okresný súd.
Pri paušalizácii totiž nevznikajú samostatné nároky na jednotlivé zložky cestovných náhrad ale iba jeden
nárok na paušalizovanú náhradu.

Pri nespornom zistení o paušalizácii cestovných náhrad potom okresný súd správne zameral
dokazovanie na splnenie podmienky tohto postupu v podobe zákazu ujmy na strane zamestnanca. I
keď bol vykonaným dokazovaním zistený rozdiel 269,11 eur v neprospech zamestnanca, je potrebné
ho pri celkovej sume viac ako 19.500 eur považovať za prípustnú toleranciu, ktorá nepredstavuje ujmu
na zákonných nárokoch a oprávnených záujmoch zamestnanca v zmysle citovaného ustanovenia § 34.
Ako bolo uvedené, paušalizácia predstavuje zjednodušený postup bez potreby presných výpočtov, a isté
odchýlky od nich na oba smery sú preto prirodzené. Pokiaľ navrhovateľ namieta spôsob výpočtu, ktorým
odporca určuje paušálne cestovné náhrady v závislosti od najazdených kilometrov, znaleckým zistením
nepaušalizovanej výšky cestovných náhrad bola zistená suma natoľko podobná sume vyplatenej na
základe paušalizovania, že aj odporcom zvolený postup sa javí ako dostatočne spoľahlivý na to, aby
paušalizácia cestovných náhrad spĺňala vyššie uvedené kritéria jej použitia. Len z dôvodu odporcom
zvoleného postupu nemožno spochybniť inak správny výsledok.

Čo sa týka nároku na vrátenie neoprávnene zrazenej čiastky 234 eur z cestovných náhrad, tu
navrhovateľ založil odvolanie na odvolacom dôvode podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Podstata
tohto odvolacieho dôvodu spočíva vo všeobecnosti predovšetkým v nesprávnom postupe okresného
súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že okresný súd berie do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti,
ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť
a pravdivosť získaných poznatkov. Ani toto pochybenie však krajský súd nezistil. Okresným súdom
zistený obsah listín mzdových listov a výdavkových dokladov skutočne neumožňoval prijať bez ďalšieho
jednoznačný záver, že by navrhovateľovi boli zrazené ním uvedené sumy. Ak k takémuto postupu
aj došlo, nebol na listinách zaznamenaný tak, že by bol jednoznačný a z iných dôkazov nevyplýval.
Navrhovateľ zaťažený dôkaznou povinnosťou ohľadom tejto otázky tak neuniesol dôkazné bremeno,
ktorým by stav tvrdenia proti tvrdeniu zvrátil vo svoj prospech.

Vzhľadom na uvedené rozhodol okresný súd o uplatnenom nároku na cestovné náhrady ako aj o nároku
na neoprávnené zrážky z cestovných náhrad správne zamietnutím návrhu, a krajský súd preto rozsudok
v napadnutej časti o veci samej potvrdil.

Vo výroku o trovách konania bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť. Za priemerný primeraný čas
strávený cestou autom z Bratislavy do Trenčína alebo späť je potrebné považovať 1,5 hod., čo pri
nároku na náhradu straty času stráveného cestou na pojednávanie predstavuje za cestu tam a späť iba
6 začatých polhodín v zmysle § 17 ods. 1 Vyhl. č. 655/2004 Z.z. Napadnutým rozhodnutím priznanú
náhradu za stratu času je preto potrebné znížiť pri každej ceste advokáta BA -TN - BA o náhradu za dve
začaté polhodiny, čo predstavuje zníženie o 24,70 eur za 11.1.2011, o 24,70 eur za 22.2.2011, o 24,70
eur za 17.05.2011, o 25,44 eur za 31.1.2012, o 26,04 eur za 7.6.2013, o 26,04 eur za 8.10.2013, o
26,80 eur za 7.2.2014, t.j. spolu 178,42 eur + 35,68 ako 20 % DPH, teda celkom o 214,10 eur menej než
náhrada trov právneho zastúpenia priznaná napadnutým rozhodnutím, čo predstavuje sumu 3.569,78
eur (z toho 594,97 pripadá na DPH), tak ako je uvedené v zmeňujúcom výroku tohto rozhodnutia.

V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý má v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust.
§ 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odporcu v odvolacom konaní
pozostávajú z trov právneho zastúpenia, a to odmeny za vyjadrenie k odvolaniu 141,09 eur (§ 10 ods. 1
Vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri hodnote predmetu odvolania 3.791,63 eur - zamietavé rozhodnutie založené
na premlčaní napadnuté nebolo), režijného paušálu 8,04 eur (§ 17 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z.), DPH
20 % z uvedených položiek, t.j. 29,83 eur (§ 18 ods.3 Vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Celkom spolu 178,96 eur.

Vzhľadom na značnú výšku trov konania, ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť odporcovi určil krajský
súd podľa § 160 ods. 1 O.s.p. dlhšiu lehotu na plnenie tejto povinnosti, než len zákonom stanovené 3 dni.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .