Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/94/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202042
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1010202042.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a

členov senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Geocomplex
a.s., so sídlom v Bratislave, Geologická 21, zastúpeného Mgr. Marekom Benedikom, advokátom so
sídlom v Bratislave, Rudnayovo nám. č. 1 proti žalovaným: 1. Hlavný banský úrad, Kammerhofská
25, Banská Štiavnica, 2. Obvodný banský úrad Banská Bystrica, Ul. 9. Mája č. 2, Banská Bystrica, za
účasti : Slovenská ťažobná spoločnosť, spol. s r.o., so sídlom v Lučenci, Študentská 24, zast. advokátom
JUDr. Jánom Mišurom, Záhradnícka 25, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí: 1.)
oznámenia žalovaného Hlavný banský úrad v Banskej Štiavnici č. 184-2137/2010 z 27. októbra 2010, 2.)

oznámeniažalovanéhoObvodnéhobanskéhoúraduvBanskejBystricič.288-3269/2010-1z28.októbra
2010, 3.) oznámenia žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici č. 1499-2285/2010
z 24. novembra 2010, 4.) oznámenia žalovaného Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č.
288-3645/2010 z 18. februára 2011 a 5.) oznámenia žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej
Štiavnici č. 386-1089/2011 z 24. mája 2011 o odvolaní žalovaného v 1. rade a účastníka Slovenskej
ťažobnej spoločnosti, spol. s r.o. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/334/2010-355,
4S/4/2012, 4S/5/2012, 4S/6/2012, 6S/296/2013 z 21. februára 2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Bratislave, č. k. 4S/334/2010-355,
4S/4/2012, 4S/5/2012, 4S/6/2012, 6S/296/2013 z 21. februára 2014 mení tak , že napadnuté
rozhodnutie - oznámenie žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici č. 184-2137/2010
zo dňa 27.10.2010, napadnuté rozhodnutie - oznámenie žalovaného Obvodného banského úradu
v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 zo dňa 28.10.2010, napadnuté rozhodnutie - oznámenie
žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici č. 1499-2285/2010 zo dňa 24.11.2010,
napadnuté rozhodnutie - oznámenie žalovaného Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici
č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011 a napadnuté rozhodnutie - oznámenie žalovaného Hlavného

banského úradu, Banská Štiavnica č. 386-1089/2011 zo dňa 24.05.2011 z r u š u j e podľa ust. § 250j
ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku a vec v r a c i a žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.

Žalovaný v prvom rade je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1378 eur na účet
právneho zástupcu žalobcu Mgr. Mareka Benedika, advokáta so sídlom v Bratislave, Rudnayovo nám.
č.1, v lehote 30 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „krajský súd“ alebo
„prvostupňový súd“) napadnuté rozhodnutie žalovaného Hlavného banského úradu v Banskej Štiavnici
- oznámenie č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010 zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) a ďalej napadnuté rozhodnutie - oznámenie Obvodného banského
úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 zo dňa 28.10.2010, rozhodnutie - oznámenie žalovanéhoHlavného banského úradu v Banskej Štiavnici č. 1499-2285/2010 zo dňa 24.11.2010, rozhodnutie
- oznámenie žalovaného Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3645/2010 zo dňa
18.02.2011 a rozhodnutie - oznámenie žalovaného Hlavného banského úradu, Banská Štiavnica č.

386-1089/2011 zo dňa 24.05.2011 zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému
v 1. rade na ďalšie konanie.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že podľa jeho názoru Hlavný banský úrad pochybil, keď svojim
oznámením č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010 reagoval na sťažnosť žalobcu zo dňa 06.10.2008,
smerujúcuvočioznámeniu-rozhodnutiuObvodnéhobanskéhoúraduBanskáBystricač.678-2826/2008

zodňa29.09.2008.Rozsudkomtunajšiehosúduboloajpredmetnéprvostupňovérozhodnutiezrušené,v
súdnom konaní žalobca uspel. Zrušením rozhodnutia, ktoré bolo dôvodom na podanie sťažnosti zanikol
aj objekt sťažnosti a zanikli právne účinky aj samotného aktu žalobcu zo dňa 06.10.2008. Uvedeným
spôsobom zanikol aj titul na pokračovanie v riešení sťažnosti žalobcu zo dňa 06.10.2008 Hlavným
banským úradom, jeho úkon - Oznámenie o vybavení sťažnosti č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010
sa preto stalo paaktom vydaným bez právneho titulu. V prípadoch ak správny orgán vydal rozhodnutie

bez dostatku právomocí na jeho vydanie, ide o právny akt nulitný. V konaní sa teda vyskytol nezákonný
prvok, ktorý bolo potrebné z dôvodu právnej istoty zrušiť.

Krajský súd ďalej konštatoval, že oznámením Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č.
288-3269/2010-1 zo dňa 28.10.2010 správny orgán žalobcu informoval, že na základe rozsudku
Krajského súdu v Bratislave č.1S/8/2009 zo dňa 08. 07. 2010 bolo zrušené oznámenie úradu zo dňa

29. 09. 2008 z dôvodu, že rokovacie konanie výberovej komisie a jej postup pri vyhodnocovaní návrhov
predložených do výberového konania nebol v súlade s § 27a banského zákona, bol uskutočnený
bez vykonávacieho predpisu. Z uvedeného dôvodu správny orgán zopakuje vyhodnotenie návrhov
predložených do výberového konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu. Obvodný
banskýúradzároveňžalobcovioznámil,žejehonávrhoprevoddobývaciehopriestorunainúorganizáciu

predložený do výberového konania na základe oznámenia o začatí výberového konania, ktoré bolo
uverejnené v Obchodnom vestníku číslo 90A/2008 dňa 12. 05. 2008 pod č. U000024 nebude zaradený
medzi návrhy predložené do výberového konania. Správny orgán poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Prešove č.1S/135/2006 zo dňa 25. 09. 2007, v zmysle ktorého organizácia, ktorá svojou nečinnosťou
stratila oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska, nemôže byť účastníkom výberového konania o

prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu.

Podaním zo dňa 05.11.2010 podal žalobca námietky voči predmetnému oznámeniu. Podľa jeho názoru
predmetné rozhodnutie neobsahovalo ustanovenia zákona, podľa ktorého správny orgán rozhodol a
namietal uplatnenie retroaktivity právnych predpisov v postupe správneho orgánu.

Na podanie žalobcu zo dňa 05.11.2010 reagoval Hlavný banský úrad podaním zo dňa 24.11.2010,

č. 1499-2285/2010, ktorým žalobcovi oznámil, že jeho sťažnosť postupuje na vybavenie Obvodnému
banskému úradu v Banskej Bystrici z dôvodu, že podanie žalobcu je sťažnosťou podľa § 3 ods. 1 písm. a/
zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach a príslušnosť orgánu, v ktorého právomoci je vyriešenie sťažnosti,
je daná podľa § 11 ods. 1 zákona o sťažnostiach.

Obvodný banský úrad Banská Bystrica oznámením č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011, po obdržaní

podania žalobcu zo dňa 05.11.2010, ktoré mu bolo postúpené Hlavným banským úradom, vyhodnotil
námietky - sťažnosť žalobcu, za neopodstatnenú. Uviedol, že konal v súlade s právnym názorom
prezentovaným vo vyššie uvedenom rozsudku Krajského súdu v Prešove, ktoré vo svojom podaní
citoval. Uviedol tiež, že Krajský súd v

Bratislave sa vo svojom predchádzajúcom rozsudku nezaoberal oprávnením žalobcu na dobývanie

výhradného ložiska Pinciná, ale len postupom Obvodného banského úradu pri vyhodnocovaní návrhov
predložených do výberového konania. Správny orgán predmetné rozhodnutie plne rešpektuje a koná v
súlade s jeho závermi, ako aj vykonávacím predpisom č. 325/2010 Z.z. zo dňa 09. 07. 2010. V danom
konaní neuplatnil žiadnu retroaktivitu vo vzťahu k uplatneniu právnych predpisov.

Voči predmetnému oznámeniu podal žalobca námietky zo dňa 28.02.2011, ktoré považuje za odvolanie.

Uviedol, že zákon o sťažnostiach v spojitosti s príslušnosťou hlavného banského úradu podľa zákonač.52/1988 Zb., neumožňuje použitie konania o sťažnostiach v rozhodovacom procese podľa § 27a
banskéhozákona.ŽalobcaposúdilajrozhodnutieHlavnéhobanskéhoúraduzodňa24.11.2010,ktorým
postúpil jeho sťažnosť na vybavenie Obvodnému banskému úradu za rozhodnutie, ktorého cieľom bolo

znemožnenie súdneho preskúmania. Podľa jeho názoru Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici nie je
oprávnený vybavovať žiadnu sťažnosť z dôvodu nepríslušnosti, pretože táto právomoc patrí Hlavnému
banskému úradu. V závere svojich námietok - odvolania uviedol, že právomoc rozhodovať o sťažnosti
podanej podľa § 27 a ods. 10 banského zákona má Hlavný banský úrad.

Hlavný banský úrad v Banskej Štiavnici podaním č.386 - 1089/2011 zo dňa 24. 05. 2011 reagoval na

námietky - odvolanie žalobcu zo dňa 28.2.2011 oznámením o vybavení sťažnosti. Uviedol, že sťažnosť
žalobcu voči postúpeniu sťažnosti zo dňa 24. 11. 2010 je neopodstatnená. Obvodný banský úrad v
Banskej Bystrici o ničom nerozhodoval, nevydal rozhodnutie. Neformálne administratívne oznámenie
Obvodného banského úradu č. 3269/2010 - I. zo dňa 28.10.2010 nie je rozhodnutím, nemá povahu
individuálneho správneho aktu. Z uvedeného dôvodu bolo následné podanie žalobcu vyhodnotené ako
sťažnosť. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 1, § 9 zákona o

sťažnostiach. Podľa týchto ustanovení príslušným orgánom na vybavenie sťažnosti je orgán, do ktorého
pôsobnosti patrí činnosť, o ktorej sa sťažovateľ domnieva, že ňou boli porušené jeho práva alebo právom
chránené záujmy. Týmto orgánom bol Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici. Postúpenie sťažnosti
nie je rozhodnutím. Správnemu orgánu nebolo z podania žalobcu zrejmé ako súvisí postup podľa
§ 27a banského zákona, na ktorý poukázal žalobca s administratívnym aktom postúpenia sťažnosti

orgánu príslušnému na jeho vybavenie. Správny orgán nevidel súvislosť ani s Európskym dohovorom
o ľudských právach s právom dobývať výhradne ložisko, pretože právo dobývania ložiska nepatrí
medzi základné ľudské práva. Nezaradenie súťažného návrhu žalobcu do súťaže v konaní o prevod
dobývacieho priestoru na inú organizáciu správny orgán takisto nepovažuje za rozhodnutie. Námietky
voči nezaradeniu jeho návrhu do konania je preto potrebné posúdiť ako sťažnosť podľa § 3 ods. 1

písm. a/ zákona o sťažnostiach. Hlavný banský úrad pri prešetrení sťažnosti nezistil žiaden rozpor v
postupe správnych orgánov so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Hlavný banský úrad sťažnosť
žalobcu voči postupu správnych orgánov počnúc oznámením zo dňa 28. 10. 2010, vyhodnotil ako
neopodstatnené ako celok.

V danom prípade krajský súd považoval za potrebné predovšetkým vyriešiť, či bola daná legitimácia

žalobcu namietať nezaradenie jeho návrhu do výberového konania o prevod dobývacieho priestoru
na inú organizáciu. V tejto súvislosti bolo potrebné určiť, či žalobca je organizáciou, ktorej v dôsledku
nečinnosti zaniklo právo dobývať výhradné ložisko Pinciná, či boli dané podmienky na prevod
dobývacieho priestoru na inú organizáciu a v tom dôsledku na vylúčenie návrhu žalobcu, a či teda
úkonom Obvodného banského úradu zo dňa 28.10.2010 došlo k porušeniu práv účastníka daného

konania.

Pre posúdenie otázky, či zo strany žalobcu došlo k nedodržaniu lehoty na začatie dobývania výhradného
ložiska Pinciná, bolo potrebné zistiť okamih právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia o určení
dobývacieho priestoru Pinciná v prospech žalobcu. Súd si za týmto účelom zabezpečil predloženie
rozhodnutia Obvodného banského úradu Banská Bystrica č.1852/465/Bu-Oz/1998 zo dňa 21.12.2001,

ktoré nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Hlavného banského úradu č. 227/2002-5 zo dňa
18.07.2003, dňa 28.07.2003.

Práva a povinnosti vyplývajúce z predmetného rozhodnutia začali preto žalobcovi plynúť dňom
28.7.2003. Tento dátum podľa názoru krajského súdu je dôležitý z hľadiska posúdenia plynutia lehoty
na zánik práv organizácie k dobývaciemu priestoru a posúdenie oprávnenia správneho orgánu začať

konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a s tým súvisiace vylúčenie návrhu žalobcu
z tohto konania.

Správny orgán rozhodol o určení dobývacieho priestoru v prospech žalobcu podľa právneho predpisu
účinného do 31.12.2001.

Podľa ust. § 24 ods. 1 až 6 banského zákona v znení účinnom v čase určenia dobývacieho priestoru,

oprávnenie organizácie na dobývanie výhradného ložiska vzniká určením dobývacieho priestoru.Prednosť na určenie dobývacieho priestoru má organizácia, ktorej bolo určené územie na vyhľadávanie
a prieskum výhradného ložiska, a to do 6 mesiacov odo dňa schválenia výpočtu zásob v období
prieskumu (§14 ods. 3).

Podľa ust. § 25 ods. 1 až 3 banského zákona, dobývací priestor sa určí na základe výsledkov prieskumu
ložiska podľa rozsahu, uloženia, tvaru a hrúbky výhradného ložiska so zreteľom na jeho zásoby a úložné
pomery tak, aby ložisko mohlo byť racionálne vydobyté. Pri určení dobývacieho priestoru sa vychádza
z určeného chráneného ložiskového územia a musí sa prihliadnuť aj na dobývanie susedných ložísk a
na vplyv dobývania.

Dobývací priestor môže zahŕňať jedno alebo viaceré výhradné ložiská alebo ak je to vzhľadom na rozsah
ložiska účelné, len časť výhradného ložiska.

Dobývací priestor sa určí na dobývanie výhradného ložiska určitého nerastu alebo skupiny nerastov.
Súčasne sa určí, ktoré nerasty výhradného ložiska sa budú dočasne ukladať. Ak je oddelené dobývanie
inéhonerastualeboskupinynerastovinouorganizáciouracionálnejšie,určísanaichdobývanieosobitný
dobývací priestor. V danom prípade bol právoplatným rozhodnutím určený termín začatia dobývania

výhradného ložiska - do 31.12.2004.

Trojročná lehota, zavedená novelou banského zákona - zákonom č. 558/2001 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť 01.01.2002, začala pre žalobcu plynúť až od 28.07.2003.

Krajský súd zdôraznil, že uplynutím lehoty nezaniklo organizácii (žalobcovi) právo na dobývanie
výhradného ložiska automaticky zo zákona. Obvodný banský úrad mohol vydať rozhodnutie o zrušení

dobývacieho priestoru alebo ho určiť inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods. 4 až
10 zákona č. 44/1988 Zb.), ak organizácia, ktorej bol určený, do troch rokov od určenia dobývacieho
priestoru alebo jeho prevodu nezačala výhradne ložisko dobývať alebo dobývanie prerušila na dlhší čas
ako tri roky.

Podľa § 27a ods. 1 banského zákona, ak zaniknú práva organizácie k dobývaciemu priestoru podľa §

27 ods. 13, obvodný banský úrad začne konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu.

Podľa § 27 ods. 13 až 15 a 17 banského zákona v účinnom znení, organizácii, ktorej bol určený dobývací
priestor alebo na ktorú bol dobývací priestor prevedený, zanikne oprávnenie na dobývanie výhradného
ložiska v dobývacom priestore, ak

a) nezačala výhradné ložisko dobývať v lehote, ktorú uviedla v konaní o určenie dobývacieho priestoru, v

zmluveoprevodedobývaciehopriestorualebovnávrhunaprevoddobývaciehopriestoruinejorganizácii
na základe výberového konania podľa § 27a,

b) dobývanie prerušila na dobu dlhšiu ako tri roky, alebo nesplnila podmienky, ku ktorým sa zaviazala
v zmluve o prevode dobývacieho priestoru podľa odseku 7, alebo v návrhu do výberového konania o
prevod dobývacieho priestoru inej organizácii na základe výberového konania podľa § 27a (ďalej len

„nečinnosť organizácie“).

Zánik oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska podľa predchádzajúceho odseku Obvodný banský
úrad písomne oznámi organizácii.

Lehoty podľa odseku 13 písm. a/ nesmú byť dlhšie ako tri roky, ak ide o povrchové prevádzky, a päť
rokov, ak ide o podzemné prevádzky. Do týchto lehôt sa nezapočítava čas, počas ktorého prebieha

posudzovanie vplyvov na životné prostredie podľa osobitného predpisu; po ukončení posudzovania
vplyvov na životné prostredie je organizácia, ktorej bol určený dobývací priestor alebo na ktorú bol
dobývací priestor prevedený, povinná začať výhradné ložisko dobývať najneskôr v lehote 180 dní odo
dňa skončenia posudzovacieho procesu.

Podrobnosti o návrhoch dobývacích priestorov a o postupe pri ich určení, zmenách, zrušení a evidencii

ustanovívšeobecnezáväznýprávnypredpis,ktorývydáMinisterstvohospodárstvaSlovenskejrepubliky.Podľa ust. § 27a ods. 1 až 10 banského zákona, ak zaniknú práva organizácie k dobývaciemu priestoru
podľa § 27 ods. 13, obvodný banský úrad začne výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru na
inú organizáciu.

Podľa názoru súdu, správne orgány, postupovali v súlade so slovenskými právnymi predpismi a
slovenskou právnou teóriou, na konanie uplatnili správne znenie právneho predpisu. V preskúmavanej
veci nebolo začaté a neukončené žiadne konanie podľa prechádzajúcej právnej úpravy, na ktoré by sa
vzťahoval postup podľa § 43a banského zákona.

Zo spisového materiálu vyplýva, že správne konanie o určenie dobývacieho priestoru Pinciná inej

organizácii bolo začaté prvým úkonom správneho orgánu voči žalobcovi, v zmysle Správneho poriadku,
doručením podania zo dňa 03.04.2008, v ktorom Obvodný banský úrad Banská Bystrica oznámil
žalobcovi, že jeho oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska zaniklo z dôvodu, že organizácia
nezačala dobývať výhradné ložisko v lehote podľa § 27 ods. 15 banského zákona. Zároveň žalobcovi
oznámil, že začne výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu. Je
zrejmé, že správny orgán v oznámení neuviedol lehotu zániku oprávnenia žalobcu. Táto lehota mu

bola spresnená podaním zo dňa 18.07.2008 uvedením nesprávneho dátumu - 01.07.2007. Je však
na základe vyššie uvedených skutočnosti zrejmé, že k termínu začatia konania o určení dobývacieho
priestoru na inú organizáciu uplynula lehota 3 roky od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o určení
dobývacieho priestoru Pinciná pre žalobcu. K tomuto dátumu bolo potrebné zo strany správneho orgánu
skúmať, či žalobca začal alebo nezačal určený dobývací priestor dobývať.

Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v Bratislave vydal dňa 15.10.1996
rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj otvárka, príprava a dobývanie
výhradných ložísk podľa § 2 písm. b/, c/, d/, e/ g/, § 3 písm. a/ zákona č. 51/1988 o banskej činnosti a
o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov.

V spise sa nenachádza žiadna dokumentácia, dôkaz preukazujúci, či žalobca začal alebo nezačal

vykonávať práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotných bituminóznych hornín v zmysle
oprávnenia. Určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bolo podľa banského
zákona namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo
skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom priestore nevykonáva
žiadnu činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k

dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.

Krajský súd záverom uviedol, že v prípade ak boli splnené podmienky na začatie výberového konania
o prevode dobývacieho priestoru na inú organizáciu, čo z obsahu spisu nie je zrejmé (nebolo vykonané
šetrenie ohľadom realizácie dobývania priestoru žalobcom), nemohol sa žalobca stať účastníkom
výberového konania, nemohol by byť jeho návrh hodnotený v tomto konaní a správnemu orgánu

nevyplynula povinnosť informovať ho o úspešnom uchádzačovi. Ak nastala skutočnosť smerujúca k
zániku oprávnenia žalobcu podľa § 27 ods. 13 banského zákona, nemohol sa stať žalobca účastníkom
konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a správny orgán musel jeho návrh vylúčiť
z výberového konania. Takéto postavenie by mu neumožnilo podať sťažnosť podľa § 27a ods. 10
banského zákona voči úkonom správnych orgánov, ktorými boli dotknuté jeho práva vyplývajúce z

príslušných právnych predpisov a podliehajúce aj súdnemu prieskumu.

Vzhľadomnaokolnosť,ževkonanínebolomožnévzhľadomnauvedenénedostatočnéskutkovézistenia
určiť, či boli splnené podmienky na začatie konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú
organizáciu, z čoho vyplýva určenie okruhu účastníkov výberového konania a tým aj vylúčenie žalobcu
z tohto okruhu, nebolo možné ustáliť, či žalobca bol oprávneným subjektom na podanie sťažnosti voči

postupu Obvodného banského úradu v konaní o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu
Hlavnému banskému úradu podľa § 27a ods. 10 banského zákona.

Uvedená okolnosť má vplyv aj na preskúmateľnosť správnosti postupu žalovaných pri vydávaní
správnych aktov označených ako: 1/Oznámenie žalovaného č. 184-2137/2010 zo dňa 27.10.2010, 2/
Oznámenie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 288-3269/2010-1 zo dňa 28.10.2010, 3/

Oznámenie žalovaného č. 1499-2285/2010 zo dňa 24.11.2010, 4/ Oznámenie Obvodného banskéhoúradu v Banskej Bystrici č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011, 5/ Oznámenie Hlavného banského úradu
č. 386-1089/2011 zo dňa 24.05.2011.

Keďže zistenie skutkového stavu je nedostatočné na správne právne posúdenie veci a zákonnosti

postupu správnych orgánov, na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že je potrebné
napadnuté rozhodnutia žalovaných v 1. a 2. rade zrušiť podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. a vec
vrátiť Hlavnému banskému úradu na nové konanie.

O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov konania.

Proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 1. rade a vedľajší účastník.

Žalovaný v 1. rade odvolanie okrem iného odôvodnil nasledovné :

- podľa § 205 ods. 2 písm. d/ zákona č.99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov tým, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP tým, že cit. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, eventuálne

- v súlade s ust. §205 ods.2 písm. a/ v spojení s ust. §221 ods. 1 písm. h/ O.s.p..

Podľa názoru súdu prvého stupňa Hlavný banský úrad pochybil, keď svojim oznámením č.
184-2137/2010 z 27.10.2010 reagoval na sťažnosť žalobcu zo 06.10.2008, smerujúcu voči oznámeniu -
rozhodnutiu Obvodného banského úradu (ďalej len „OBÚ“) v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008 z 29. 09.
2008, ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 8/2009-239 z 08. 07. 2010.

Súd prvého stupňa tvrdí, že zrušením rozhodnutia, ktoré bolo dôvodom na podanie sťažnosti zanikol aj
objekt sťažnosti a zanikol aj titul na pokračovanie v riešení sťažnosti žalobcu zo 06. 10. 2008.

Žalovaný v 1. rade uviedol, že oznámením č. 184-2137/2010 z 27. 10. 2010 Hlavný banský
úrad‚ žalobcovi oznámil výsledok opätovného prešetrenia postupu OBÚ v Banskej Bystrici v konaní
o prevod dobývacieho priestoru (ďalej len „DP“) Pinciná na inú organizáciu, pretože naše oznámenie

č. 1352-2523/2008 z 18. 11. 2008 o vybavení sťažnosti bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 1 S 8/2009-239 z 08. 07. 2010 a vybavenie sťažnosti žalobcu zo 06. 10. 2008 sa
dostalo do štádia, že táto nebola vybavená, teda bolo potrebné ju prešetriť a vybaviť.

S týmto postupom sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Sžp/14/2012, 6Sžp/18-20/2013
z 19. júna 2013, keď na str. 18 v druhom odseku uviedol cit.: „Na základe rozsudku Krajského súdu v

Bratislave č.k. 1S 8/2009-239 z 08.07.2010, proti ktorému účastníci konania odvolanie nepodali, sa vec
dostala do štádia, v ktorom bolo potrebné rozhodnúť o sťažnosti žalobcu podanej podľa § 27a ods. 10
banského zákona.“

Aj keď rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S8/2009-239 z 08.07.2010 bolo zrušené aj
oznámenie OBÚ v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008 z 29. 09. 2008, ktorým žalobcovi oznámil, že jeho

návrh vo výberovom konaní o prevod DP Pinciná na inú organizáciu neuspel, nie rozhodnutie, ako to
tvrdí súd prvého stupňa, po zrušení oznámenia č. 1352-2523/2008 z 18.11.2008 o vybavení sťažnosti
Hlavný banský úrad opätovne nepreskúmaval oznámenie OBÚ v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008 z
29.09.2008, ale opätovne prešetroval postup OBÚ v Banskej Bystrici v konaní o prevod DP Pinciná
na inú organizáciu, ktorého výsledok oznámil žalobcovi oznámením č. 184-2137/2010 z 27.10.2010 o

vybavení sťažnosti.

Oznámenie OBÚ v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008 z 29.9.2008 bolo rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 1 S 8/2009-239 z 08.07.2010 zrušené z procesných dôvodov, teda Krajský súd v
Bratislave sa nezaoberal vecnou stránkou žaloby a nevyriešil právnu otázku či ide len o administratívnyakt alebo o rozhodnutie, ktorým sú priamo dotknuté práva fyzických alebo právnických osôb, ktoré by
mohli byť predmetom súdneho prieskumu.

Sťažnosť žalobcu zo 6.10.2008 nesmerovala proti oznámeniu OBÚ v Banskej Bystrici č. 678-2826/2008

z 29.9.2008, ale proti postupu OBÚ v Banskej Bystrici v konaní o prevod DP Pinciná na inú organizáciu.
Je to zrejmé aj z ustanovenia § 27a ods. 10 veta prvá zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití
nerastnéhobohatstva(banskýzákon)vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„banskýzákon“)cit.:„Proti
postupu obvodného banského úradu v konaní o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu môžu
účastníci výberového konania podať sťažnosť na Hlavný banský úrad do 15 dní odo dňa doručenia

oznámenia obvodného banského úradu, že ich návrhy na prevod dobývacieho priestoru neboli vo
výberovom konaní úspešné.“

Pokiaľ Krajský súd v Bratislave v Uznesení sp. zn. 4S 334/2010-212, 4S 4/2012, 4S 5/2012, 4S 6/2012
z 20.04.2012 tvrdí, že predmetom súdneho prieskumu môže byť rozhodnutie správneho orgánu, ktorým
sú priamo dotknuté práva fyzických alebo právnických osôb a oznámenie o tom, že žalobca neuspel
vo výberovom konaní, takýmto rozhodnutím nie je a preto nemôže byť predmetom súdneho prieskumu

podľa V. časti O.s.p., v cit. rozsudku uvádza, že bolo zrušené rozhodnutie.

Žalovaný v 1. rade poukázal , že vyššie uvedený názor Krajského súdu v Bratislave, že napadnuté
akty žalovaných správnych orgánov nie sú rozhodnutiami, ktoré by boli spôsobilé súdneho prieskumu,
nespochybnil ani Najvyšší súd Slovenskej republiky v Uznesení sp. zn. 6Sžp/14/2012, 6Sžp/18-20/2013
z 19. júna 2013, ktorým Krajskému súdu v Bratislave uložil vyriešiť len právnu otázku, či „Oznámenie

žalovaného o vybavení sťažnosti“, vzhľadom na špecifickú situáciu v posudzovanej veci, danú tým, že
sťažnosť žalobcu bola podaná v súlade s ust. § 27a ods. 10 banského zákona, možno považovať za
rozhodnutie správneho orgánu podliehajúce súdnemu prieskumu, resp. či boli splnené v predmetnej
veci zákonne podmienky, za existencie ktorých možno konanie zastaviť.

Podľa § 226 O.s.p. cit.: „Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.“

Domnieval sa, že súd prvého stupňa úlohu, uloženú mu Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyriešil,
keď v treťom odseku na str. 17 cit. rozsudku uviedol cit.: „Je nepochybné, že v prípade ak boli
splnené podmienky na začatie výberového konania o prevode dobývacieho priestoru na inú organizáciu,
čo z obsahu spisu nie je zrejmé (nebolo vykonané šetrenie ohľadom realizácie dobývania priestoru

žalobcom), nemohol sa žalobca stať účastníkom výberového konania, nemohol by byť jeho návrh
hodnotený v tomto konaní a správnemu orgánu nevyplynula povinnosť informovať ho o úspešnom
uchádzačovi. Ak nastala skutočnosť smerujúca k zániku oprávnenia žalobcu podľa § 27 ods. 13
banského zákona, nemohol sa stať žalobca účastníkom konania o prevod dobývacieho priestoru na
inú organizáciu a správny orgán musel jeho návrh vylúčiť z výberového konania. Takéto postavenie

by mu neumožnilo podať sťažnosť podľa § 27a ods. 10 banského zákona voči úkonom správnych
orgánov, ktorými boli dotknuté jeho práva vyplývajúce z príslušných právnych predpisov a podliehajúce
aj súdnemu prieskumu.“

Z uvedeného názoru vyplýva jednoznačný záver, že oznámenie o vybavení sťažnosti, podľa § 27a ods.
10 banského zákona, ktorú môže podať len účastník výberového konania, sa v žiadnom prípade nemôže

týkať práv organizácie, ktorá svojou nečinnosťou prišla o oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska,
ktorá nemôže byť účastníkom výberového konania o určenie DP inej organizácii.

Tým podľa jeho názoru súd prvého stupňa vyriešil právnu otázku uloženú mu Najvyšším súdom
Slovenskej republiky, že ani oznámenie o vybavení sťažnosti podanej žalobcom podľa § 27a ods.
10 banského zákona nemôže byť rozhodnutím, ktorým sú priamo dotknuté práva žalobcu, ktoré by

mohlo byť predmetom súdneho prieskumu a teda sú splnené v predmetnej veci zákonné podmienky, za
existencie ktorých možno konanie zastaviť.

Z odcitovaného názoru súdu prvého stupňa namietal správnosť jeho záverov, že z obsahu spisu nie je
zrejmé (nebolo vykonané šetrenie ohľadom realizácie dobývania priestoru žalobcom), či boli splnené
podmienky na začatie výberového konania o prevode dobývacieho priestoru na inú organizáciu.Na str. 16 cit. rozsudku súd prvého stupňa uviedol, cit.:

„Je však na základe vyššie uvedených skutočností zrejmé, že k termínu začatia konania o určení
dobývacieho priestoru na inú organizáciu uplynula lehota 3 roky od nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru Pinciná pre žalobcu.

Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v Bratislave vydal dňa 15. 10.1996
rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj otvárka, príprava a dobývanie
výhradných ložísk podľa § 2 písm. b/, c/, d/ e/, g/, § 3 písm. a/ zákona č. 51/1988 o banskej činnosti a
o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov.

V spise sa nenachádza žiadna dokumentácia, dôkaz preukazujúci, či žalobca začal alebo nezačal

vykonávať práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotných bituminóznych hornín v zmysle
oprávnenia. Určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bolo podľa banského
zákona namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo
skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom priestore nevykonáva
žiadnu činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k

dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.“

Z citovaného textu odôvodnenia je podľa jeho názoru jednoznačne zrejmé, že zo strany súdu prvého
stupňa došlo k nesprávnemu vyvodeniu skutkového zistenia z predložených administratívnych spisov a
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Rozhodnutie OBÚ v Bratislave z 15.10.1996 nie je rozhodnutím, na základe ktorého by žalobca mohol

dobývať výhradné ložisko v DP Pinciná a nebolo ním žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj
otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk, ako to nesprávne posúdil súd prvého stupňa.

Banské oprávnenie /§ 4a zákona SNR č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej
správevzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonSNRč.51/1988Zb.“)/vydávaorganizáciiobvodný
banský úrad miestne príslušný podľa sídla organizácie, teda v prípade žalobcu OBÚ v Bratislave. Ako

je zrejmé z tvrdení žalobcu v žalobe zo 16.01. 2009, banské oprávnenie mu OBÚ v Bratislave vydal
rozhodnutím č. 1755/1996 z 15.10. 1996, ktoré bolo naposledy zmenené rozhodnutím č. 636-2817/2007
z 23.11.2007.

Rozhodnutím č. 1755/1996 z 15.10.1996 OBÚ v Bratislave vydal žalobcovi banské oprávnenie, okrem
iných banských činností uvedených v § 2 zákona SNR č. 51/1988 Zb. aj na banskú činnosť otvárka,

príprava a dobývanie výhradných ložísk, uvedenú v § 2 písm. b/ zákona SNR č. 51/1988 Zb.

Banské oprávnenie je vlastne len oprávnenie na podnikanie v oblasti banskej činnosti, resp. činnosti
vykonávanej banským spôsobom, na ktorý je v zmysle § 4a ods. 1 zákona SNR č. 51/1988 Zb. banské
oprávneniepotrebnéabezktoréhotietočinnostiniejemožnévykonávať.Banskéoprávneniejeobdobou
živnostenského oprávnenia podľa živnostenského zákona.

Ak má žalobca v banskom oprávnení uvedené, že je oprávnený vykonávať otvárku, prípravu a dobývanie
výhradných ložísk podľa § 2 písm. b/ zákona SNR č. 51/1988 Zb. neznamená to, že už môže dobývať
výhradné ložisko. Znamená to len toľko, že má zodpovedného vedúceho zamestnanca s odbornou
spôsobilosťou na banskú činnosť podľa § 2 písm. b/ zákona SNR č. 51/1988 Zb., určeného organizáciou
na zaistenie odborného a bezpečného riadenia tejto banskej činnosti. Samotné dobývanie výhradného

ložiskavurčenomDPmôžeorganizáciazačaťažponadobudnutíprávoplatnostirozhodnutiaobvodného
banského úradu o povolení banskej činnosti - otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska.

Podľa § 10 ods. 1 zákona SNR č. 51/1988 Zb. cit.: „Otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk
povoľuje obvodný banský úrad. So žiadosťou o povolenie predkladá organizácia plán otvárky, prípravy
a dobývania a predpísanú dokumentáciu.“

Podľa § 17 ods. 6 zákona SNR č. 51/1988 Zb. cit.: „Bez povolenia obvodného banského úradu sa banská
činnosť nesmie vykonávať.“Miestne príslušným na povolenie banskej činnosti je obvodný banský úrad, v obvode pôsobnosti ktorého
je miesto vykonávania tejto činnosti. Pre povolenie dobývania výhradného ložiska v DP Pinciná je teda
príslušný OBÚ v Banskej Bystrici.

K tomu, aby obvodný banský úrad mohol organizácii povoliť dobývať výhradné ložisko v určenom DP
musí organizácia mať:

1. Banské oprávnenie na vykonávanie banskej činnosti - otvárky, prípravy a dobývania výhradného
ložiska /§ 4a ods. 1 zákona SNR č. 51/1988 Zb./

Žalobcovi bolo banské oprávnenie vydané rozhodnutím OBÚ v Bratislave č. 1755/1996 z 15. 10. 1996,
naposledy zmenené rozhodnutím č. 636-2817/2007 z 23. 11. 2007.

2. Oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska, ktoré možno získať určením DP /§ 24 ods. 1 banského
zákona/ ale aj zmluvným prevodom DP /§ 27 ods. 7 banského zákona/ alebo prevodom DP pri
nečinnosti organizácie /§ 27a banského zákona/. Žalobca oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska
v DP Pinciná získal nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia OBÚ v Banskej Bystrici č. 1852/465/Bu-
Oz/1998 z 21. 12. 2001 o určení DP Pinciná dňa 28.07.2003.

3. Podanú kvalifikovanú žiadosť o povolenie banskej činnosti /§ 17 ods. 1 zákona SNR č. 51/1988 Zb./.

Trval na tom, že do dňa začatia konania OBÚ v Banskej Bystrici o určenie DP Pinciná inej organizácii
žalobca nepodal žiadosť o povolenie banskej činnosti otvárka, príprava a dobývanie výhradného ložiska
v DP Pinciná miestne príslušnému OBÚ v Banskej Bystrici.

Z vyššie uvedených skutočností, ktoré musia byť OBÚ v Banskej Bystrici známe z jeho úradnej činnosti

je jednoznačne zrejmé, že žalobca v žiadnom prípade nemohol začať vykonávať práce bezprostredne
smerujúce k dobývaniu samotných bituminóznych hornín v DP Pinciná a už vôbec nemohol začať
dobývať výhradné ložisko v DP Pinciná, ak ani nepodal žiadosť o povolenie banskej činnosti.

Podľa § 34 ods. 6 správneho poriadku cit.: „ Skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu
orgánu z úradnej činnosti netreba dokazovať.“

Žalovaný v 1. rade v tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že v tomto prípade samotná
skutočnosť, že žalobca nepodal ani len žiadosť o povolenie banskej činnosti podľa § 10 ods. 1 zákona
SNR č. 51/1988 Zb. je postačujúca na záver o tom, že žalobca nezačal dobývať výhradné ložisko v
DP Pinciná v lehote troch rokov od získania oprávnenia na dobývanie tohto výhradného ložiska, ani v
tejto lehote nezačal vykonávať práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu tohto výhradného ložiska,

pretože takú činnosť vykonávať bez povolenia nesmie. To všetko odhliadnuc od skutočnosti, že žiadne
ustanovenie platných banských predpisov neukladá OBÚ konať tak, ako uvádza súd prvého stupňa v
citovanej časti odôvodnenia, teda dôkladným prieskumom zisťovať, či organizácia, ktorá má určený DP
v ňom nevykonáva žiadnu činnosť, tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce
smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.

Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého cit.: „Štátne orgány môžu konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Ak by OBÚ v Banskej Bystrici konal tak, ako uvádza Krajský súd v citovanej časti odôvodnenia, konal
by jednoznačne nad rozsah banského zákona.

Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný v 1. rade navrhol rozsudok Krajského súdu v

Bratislave zrušiť a konanie zastaviť, alebo ak to nebude možné z procesných dôvodov, rozsudok zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.ÚčastníkSlovenskáťažobnáspoločnosť,spol.sr.o.(ďalejlenúčastník)savosvojomodvolanístotožnils
dôvodmi odvolania žalovaných v 1. a 2. rade (odvolanie podal iba žalovaný v 1. rade, keďže ho žalovaný
v 2. rade nesplnomocnil). V odvolaní okrem iného uviedol:

Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§205
ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§205 ods. 2 písm. a/ v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).

Súd dospel k zisteniu, že „ Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v Bratislave vydal
dňa 15.10.1996 rozhodnutie, ktorým bolo žalobcovi vydané banské oprávnenie, ako aj otvárka, príprava
a dobývanie výhradných ložísk podľa § 2 písm. b/, c/, d/, e/, g/, § 3 písm. a/ zákona č. 51/1988 o banskej
činnosti a o štátnej banskej správe v znení neskorších predpisov.“ Účastník zastáva názor, že uvedené
tvrdenie je problematické a je pravdivé len do tej miery, že týmto rozhodnutím bola udelená žalobcovi
licencia - povolenie na banskú činnosť v rozsahu udeleného banského oprávnenia č. 1755/1996 zo dňa

15.10.1996,čovyplývaajzobchodnéhoregistražalobcu.Konštatovaniesúduprvéhostupňauvedeného
tvrdenia o tom, že „aj otvárka, príprava a dobývanie výhradných ložísk“, však vyznieva zmätočne a nie
je možné z neho vyvodiť, že žalobca vôbec vykonal nejaký úkon, ktorý by smeroval k povoleniu otvárky,
hoci toto konštatovanie súdu to naznačuje. V danom prípade ide o rozhodnutie podľa § 4a zákona
č. 51/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 10 ods. 1 zákona č. 51/1988 Zb. v znení

účinnom do 31.10.2004 „Otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk 7) povoľuje obvodný banský
úrad. So žiadosťou o povolenie predkladá organizácia plán otvárky, prípravy a dobývania a predpísanú
dokumentáciu. Bez povolenia obvodného banského úradu sa otvárka, príprava a dobývanie výhradných
ložísk nesmú začať.“ Podľa ust. § 10 ods. 1 zákona č. 51/1988 Zb. v znení účinnom do 31.12.2007,
ako aj v súčasnom znení „Otvárku, prípravu a dobývanie výhradných ložísk 7) povoľuje obvodný banský

úrad. So žiadosťou o povolenie predkladá organizácia plán otvárky, prípravy a dobývania a predpísanú
dokumentáciu.“ Účastník preto uvádza, že nie je možné vyvodiť záver, že by niekedy žalobca požiadal o
povolenienaotvárku,prípravuadobývanievýhradnéholožiskapodľa§10ods.1zákonač.51/1988Zb.v
znení neskorších predpisov. Následne, ak žalobca nikdy o takéto povolenie do začatia konania o prevod
dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu nepožiadal, hoci mohol a mal, jediný možný záver,

ktorý je možné vyvodiť z tejto skutočnosti je, že nevykonával žiadnu činnosť, pretože ju jednoducho
vykonávať nemohol a navyše to žalobca nikdy, nikde ani netvrdil. Táto skutočnosť ani nebola nikdy
sporná a ani z administratívnych spisov predložených žalovanými v 1. a 2. rade nevyplýva opak.

Uviedol že, táto skutočnosť vyplýva aj z vlastných vyjadrení žalobcu obsiahnutého v odvolaní zo dňa
11.05.2012protiuzneseniusúduprvéhostupňavtejtoveciz20.04.2012,keďodkazujepriamonažalobu

zo dňa 16.01.2009, ktorú považuje za neoddeliteľnú súčasť svojej žaloby zo dňa 22.11.2010 v tejto veci.

Podľa ust. § 246c ods. 1 prvá veta pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p. ak
nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení
účastníkov.

V danom prípade preto podľa názoru účastníka nebolo možné dospieť k záveru, že nie je možné
zistiť z administratívnych spisov, či boli splnené podmienky na začatie konania o prevod dobývacieho
priestoru Pinciná na inú organizáciu, nakoľko uvedenému nesvedčí ani obsah administratívnych spisov
predložených v konaní zo strany žalovaných v 1. a 2. rade, ktoré naopak svojím obsahom preukazujú
opak a ani zhodné tvrdenia účastníkov v konaní.

S ohľadom na vyššie uvedené účastník zastával názor, že súd prvého stupňa vyvodil na základe
vykonaných dôkazov nesprávny záver v otázke, že v konaní nebolo možné vzhľadom na uvedené
nedostatočné skutkové zistenie určiť, či boli splnené podmienky na začatie konania o prevod
dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, z čoho vyplýva určenie okruhu účastníkov výberového
konania a tým aj vylúčenie žalobcu z tohto okruhu, nebolo možné ustáliť, či žalobca bol oprávneným

subjektom na podanie sťažnosti voči postupu Obvodného banského úradu v konaní o prevod
dobývacieho priestoru na inú organizáciu Hlavnému banskému úradu podľa § 27a ods. 10 banského
zákona. Podľa názoru účastníka je zrejmé, že skutkové zistenia žalovaného v 1. a 2. rade vyplývajúce
z predložených administratívnych spisov boli dostatočné na to, aby vyvodili záver, že boli splnenépodmienky na začatie konania o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu, z čoho
následne vyplynul okruh účastníkov výberového konania a tým aj vylúčenie žalobcu z tohto okruhu.
Účastník zastáva názor, že celkovo úvahy súdu prvého stupňa sú založené na nesprávnych skutkových

zisteniach a právnych záveroch vyvodených z predložených administratívnych spisov a teda poznačené
vadou, ktorá mala vplyv na celkový záver o nezákonnosti napadnutých oznámení žalovaných v 1. a 2.
rade.

Hoci účastník zastáva názor, že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa by bolo konzistentné a
úvahy,ktoréviedlisúdkjehorozhodnutiulogickéanasebanadväzujúce,akbyboliskutočnostivyvodené

z obsahu administratívnych spisov vo všetkých otázkach správne, v jednej otázke predsa len účastník
nemôže nenamietnuť, že súd prvého stupňa podľa jeho názoru opomenul vo svojich úvahách po právnej
stránke zobrať do úvahy ust. § 10 zákona č. 51/1981 Zb. v znení neskorších predpisov a postupnosť
krokov, ktoré je potrebné uskutočniť, aby vôbec nejaká banská činnosť zo strany žalobcu mohla byť
vykonávaná. Práve skutočnosť, že žalobca nikdy nepostupoval tak, že by bol podal žiadosť podľa §10
ods. 1 cit. zákona znamená, že nemohol vykonávať ani žiadnu činnosť, ktorá je predpokladaná v ust.

§27 ods. 13 zákona č. 44/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, čo je podmienka postupu žalovaného
v 1. rade podľa § 27a cit. zákona. Skutočnosť, že žalovaný nesmel vykonávať žiadnu banskú činnosť je
zrejmá z ust. § 17 ods. 6 zákona č. 51/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. Účastník sa domnieval, že
súd prvého stupňa pri posúdení obsahu administratívnych spisov, aj z hľadiska vyššie cit. ustanovení po
správnosti nemal dospieť k záveru, že nie je možné posúdiť splnenie podmienok na prevod dobývacieho

priestoru na inú organizáciu, ale naopak, mal dospieť k záveru, že podmienky na prevod dobývacieho
priestoru na inú organizáciu v dôsledku nečinnosti žalovaného boli splnené. Z tohto pohľadu potom
pri ďalších úvahách súdu prvého stupňa logicky mal dospieť aj k záverom, že sťažnosti žalovaného
boli vybavené žalovanými v 1. a 2. rade riadne a v súlade s platným právnym poriadkom, nakoľko z
vecného hľadiska nebol nikdy žalobca inou organizáciou a teda ďalší postup žalovaného v 1. alebo v 2.

rade nemohol zasiahnuť do jeho práv a povinností, keďže naňho nikdy nemohol byť dobývací priestor
prevedený a teda ani sťažnosti proti rozhodnutiam žalovaných v 1. a 2. rade nemohli byť sťažnosťami
osoby, ktorej práva mohli byť takýmto postupom dotknuté.

Zo spisu, ako aj z priložených administratívnych spisov tak potom vyplýva, že žalobca žiadal o
preskúmanie zákonnosti písomných oznámení žalovaných v 1. a 2. rade o vybavení jeho sťažnosti.

Tieto písomnosti však za daných skutkových okolností nie je možné považovať za rozhodnutia, ktoré
možnopreskúmavaťvsprávnomsúdnictve,lebonemajúzanásledokvznik,zmenualebozánikprávneho
vzťahu, ani nimi nemohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu priamo dotknuté.
Účastník zastáva názor, že súd prvého stupňa preto mal postupom podľa ust. § 250d ods. 3 O.s.p.
konanie zastaviť.

Účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§205 ods. 2 písm. a/ v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Hoci sa súd prvého stupňa pomerne jednoznačne vysporiadal s otázkou odňatia práva účastníkovi konať
pred súdom a hoci vyslovil, že vyjadrenie žalobcu, doručené v lehote kratšej ako 5 dní pred dňom
pojednávania nemalo vplyv na jeho rozhodnutie, namietal účastník z procesnej opatrnosti porušenie

práva na spravodlivé súdne konanie, práve z dôvodu, že vyjadrenie žalobcu mu bolo doručené v lehote
kratšej ako 5 dní pred pojednávaním a z tohto dôvodu mu nebola zachovaná primeraná lehota na
prípravu, s ktorým je spojené aj jeho právo náležite argumentovať proti dôvodom žalôb žalobcu.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil podľa §
250d ods. 3 O.s.p. alebo rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K podaným odvolaniam sa písomne vyjadril žalobca. Vo vyjadrení žalobca okrem iného uviedol :

Podané odvolania sú neopodstatnené. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené
napadnuté rozhodnutia žalovaných, je správny. Domnieval sa však ale, že výrok je správny z iných
dôvodov, než aké uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení.

Základné pochybenie žalovaného spočíva v tom, že :1) voči žalobcovi aplikoval § 27a ods. 13, písm. a/ banského zákona v priamom a zjavnom rozpore s
jeho znením;

2) voči žalobcovi aplikoval § 27a ods. 13, písm. a/ banského zákona aplikoval retroaktívne bez

akéhokoľvek právneho základu (každú retroaktivitu musí zákonodarca upraviť písomne).

Mal za to, že takáto aplikácia právneho predpisu, akú v danom prípade zvolil žalovaný, je v právnom
štáte neakceptovateľná.

Podstata veci podľa žalobcu spočíva v tom, že Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici dospel
(k nesprávnemu) záveru o tom, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska
v dobývacom priestore Pinciná a v dôsledku toho začal konanie o prevod dobývacieho priestoru

Pinciná na inú organizáciu. Napadnuté rozhodnutia správnych orgánov nadväzujú na (nesprávne)
presvedčenie správnych orgánov o tom, že žalobcovi zaniklo oprávnenie na dobývanie výhradného
ložiska v dobývacom priestore Pinciná. Toto je podstata (príčina) sporu.

Považoval za dôležité uviesť, že právna otázka, či žalobcovi zaniklo oprávnenie žalobcu na dobývanie
výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná alebo nie, je v spore absolútne podstatná a kľúčová.

Inými slovami povedané, ak sa celý postup správny orgánov odvíja od nesprávneho presvedčenia o
(údajnom) zániku oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska k určitému dňu, ktorý názor je v rozpore
so zákonom, nemôže byť zákonný ani celý ďalší proces vedený banským úradom vo veci pridelenia
dobývacieho priestoru Pinciná, ktorého výsledkom sú aj druhou žalobou napadnuté rozhodnutia. Ešte
inakpovedané,samotný(pra)základ,zktoréhonapadnutérozhodnutiavychádzajújenezákonný,apreto

nemôžu byť zákonné ani akékoľvek ďalšie (následné) rozhodnutia z tohto (pra)základu vychádzajúce.

Základ napadnutých rozhodnutí spočívajúci v tom, že údajne došlo k zániku oprávnenia na dobývanie
výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná, je výsledkom takej interpretácie a aplikácie zákona,
ktorá je v rozpore so zákazom retroaktivity.

Správny orgán oznámil žalobcovi, že došlo k zániku jeho oprávnenia na dobývanie/ výhradného ložiska

v dobývacom priestore Pinciná podľa § 27 ods. 13 písm. a) zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití
nerastného bohatstva (banský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „banský zákon“) z dôvodu,
že žalobca nezačal dobývať výhradné ložisko v lehote 3 rokov.

Žalobca nadobudol právo na exploatáciu dobývacieho priestoru Gemerská Poloma na základe
rozhodnutia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 1852/465/Bu-Oz zo dňa 21.12.2001 o

určení dobývacieho priestoru Pinciná.

V tom čase neexistovalo účinné ustanovenie zákona, ktoré by podmieňovalo existenciu určenia
dobývacieho priestoru v prospech určitej osoby (organizácie) začatím dobývania v určitom čase.

Správny orgán oznámil žalobcovi zánik oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska

aplikujúc § 27 ods. 13, písm. a/ zákona č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský

zákon) v znení zákona č. 219/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.06.2007.

V danom prípade prechodné ustanovenia zákona č. 219/2007 Z.z. v žiadnom prípade

neimplikovali, že by sa citované ustanovenie malo aplikovať aj na právne vzťahy týkajúce sa určenia
dobývacieho priestoru, konanie ohľadne ktorého začalo a skončilo pred nadobudnutím jeho účinnosti.
Práve naopak, podľa § 43a zákona č. 219/2007 Z.z. (Prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2007)

konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.V danom prípade došlo k aplikácii § 27 ods. 13 banského zákona vo vzťahu k právnej situácii žalobcu,
ktorá vznikla pred nadobudnutím účinnosti citovaného ustanovenia. Je teda zrejmé, že ustanovenie §
27 ods. 12 banského zákona bolo aplikované retroaktívne pričom otázkou je či je takáto retroaktívna

aplikácia prípustná alebo nie.

Judikatúra Ústavného súdu SR vychádza z princípu, že k definujúcim znakom právneho štátu platí aj
zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov
a právnej istoty (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95). V podmienkach demokratického štátu,
kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva

záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95).

Z uvedeného vyplýva, že retroaktivita (akákoľvek), je v právnom poriadku zásadne nežiadúcim javom.
Pravá retroaktivita sa jednoznačne odmieta, nepravá retroaktivita je za určitých okolností prípustná
(DRGONEC, J. :Ústava Slovenskej republiky, Komentár, 2. vydanie, str. 79 ). Vždy však platí, že každý
prípad retroaktivity musí byť upravený expressis verbis a musí ísť o výnimočný prípad. „Od zásady

zákazu retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné odchýliť sa celkom výnimočne,
a to výslovným pozitívnym (intertemporálnym) ustanovením“ (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
238/04). Súčasne platí aj to, že „z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je
podstatnou otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala
rušiť, prípadne zhoršovať, ale (a „pro futuro“) len zlepšovať (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS

38/1999).

Z uvedeného vyplýva, že základným predpokladom retroaktívnej aplikácie neskoršieho právneho
predpisu, resp. jeho ustanovenia, je výslovná (explicitná) právna úprava, ktorá to predpokladá. A taká
neexistovala. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie § 27 ods. 13 banského zákona bolo aplikované
retroaktívne bez toho, aby na takúto aplikáciu existoval zákonný (a nakoniec aj ústavný) podklad.

Ustanovenie § 43a zákona č. 219/2007 Z.z. (Prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2007) naopak
stanovovalo, že konania začaté pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Už len z uvedeného dôvodu, ergo z dôvodu absencie výslovnej právnej úpravy, sú preto rozhodnutia
orgánov štátnej banskej správy v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (právny štát), a preto aj nezákonné
(argumentum a maiori ad minus).

Druhým dôvodom ústavne neakceptovateľného výkladu je skutočnosť, že dôvodom, pre ktorý je na
princíp zákazu retroaktivity kladený taký dôraz, je právna istota, verejný záujem na dôvere v právo,
resp. to, že spoľahlivosť právneho poriadku v určitom čase, zabezpečuje predvídateľnosť právnych
následkov správania sa každého jednotlivca a tým aj jeho vlastnú zodpovednosť za vedenie (budovanie)
vlastného života. Inými slovami povedané fyzické a právnické osoby majú subjektívne právo na taký

stupeň právnej istoty, aby mohli zodpovedne predvídať právne dôsledky svojho správania, ergo aby mali
možnosť prispôsobiť svoje konanie právnemu poriadku. To nie je možné za situácie, kedy sú fyzické
a právnické osoby konfrontované s takým uplatnením určitého ustanovenia právneho predpisu, ktoré
zavádza retroaktivitu, ktorým výkladom inými slovami dochádza k zmene pravidiel hry.

V čase, keď žalobca podával žiadosť o určenie dobývacieho priestoru a ani v čase, keď bolo vydané

rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru, neexistoval žiadny všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý by spájal zánik oprávnenia na dobývanie s nezačatím dobývania v určitej lehote. Preto je vylúčené,
aby takáto podmienka bola aplikovaná spätne na konanie, ktoré bolo začaté (a v rámci ktorého bolo
vydané rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru) za iného právneho stavu.

Správny orgán navyše aplikoval podmienku podľa § 24 ods. 13, písm. a/ banského zákona v zjavnom

rozpore s textom zákonného ustanovenia. Toto ustanovenie totiž predpokladá ako východiskový časový
údaj, údaj o začatí dobývania uvedený žiadateľom v konaní o určenie dobývacieho priestoru. Správny
orgán však zjavne z tohto údaja nevychádzal a ani vychádzať nemohol, pretože by oprávnenie žalobcu
zaniklo ešte skôr, ako bolo o tom vydané rozhodnutie. Totiž v návrhu žalobcu na určenie dobývacieho
priestoru bol uvedený rok 1996 ako dátum začatia dobývania, oprávnenie by teda podľa § 24 ods. 13,písm. a/ banského zákona zaniklo v roku 1999, teda skôr, ako rozhodnutie o jeho udelení bolo vydané
(21.12.2001) nadobudlo právoplatnosť (28.07.2003). I uvedené jasne svedčí o tom, že zákonodarca
jednoducho nepočítal s tým, že § 24 ods. 13, písm. a/ banského zákona zavedený zákonom č. 219/2007

Z.z. sa má aplikovať spätne na konania, ktoré začali pred jeho nadobudnutím.

Aby žalovaný mohol (zo svojho subjektívneho pohľadu) aplikovať § 24 ods. 13, písm. a/ banského
zákona, musel si ho jednoducho pre svoju potrebu preformulovať a úplne svojvoľným spôsobom v ňom
„nájsť“ to, čo v ňom nie je. Teda začať počítať 3 ročnú lehotu od okamihu nadobudnutia účinnosti zákona
č. 219/2007 Z.z., na čo ale v zákone nie je absolútne žiadna opora. A to je v rozpore s ústavnými

princípmi : „ Ústava a zákon sa má aplikovať v praxi tak, ako je formulovaný text príslušných ustanovení
na prípad sa vzťahujúci, a nie ho svojvoľne skracovať, vynechávať časti textu a prispôsobovať si účelovo
text pre vlastnú potrebu" (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 48/97).

Je teda zrejmé, že v právom štáte je neprípustné, aby o tom, či bude určitý právny predpis aplikovaný
retroaktívne, rozhodoval orgán verejnej správy alebo súd, ale musí tak ustanoviť zákonom zákonodarca.
To okrem princípu právnej istoty vyplýva aj z princípu trojdelenia štátnej moci.

O neprípustnej retroaktívnej aplikácii banského zákona nakoniec svedčí aj obsah vyjadrení žalovaného.
Z jeho obsahu totiž vyplynulo, že keď banský úrad (podľa názoru žalovaného) konať mal a mohol,
nekonal a oprávnenie k dobývaciemu priestoru žalobcovi nezrušil podľa § 27 ods. 12 banského
zákona v znení účinnom od 01.01.2002 do 31.05.2007. Tým bansky úrad stratil možnosť oprávnenie k
dobývaciemu priestoru žalobcovi zrušiť. Zákonodarca naopak zjavne vychádzal z toho, že nová práva

úprava sa nebude vzťahovať na minulé obdobie, v ktorých malo byť postupované, čo sa týka zrušenia
oprávnenia k dobývaciemu priestoru, v inom právnom režime. Zákonodarca totiž v zákone č. 219/2007
Z.z. neupravil, že sa má vzťahovať aj na právne vzťahy vzniknuté počas predchádzajúceho právneho
predpisu a naopak § 27 ods. 13 banského zákona je sformulovaný tak, že to priamo vylučuje, pretože
v takom prípade by k zániku oprávnenia žalobcu došlo ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti (začatie

plynutia 3 ročnej lehoty odvodzuje od lehoty, ktorú uviedla organizácia v konaní o určenie dobývacieho
priestoru). Ak žalovaný vychádzal z toho, že 3 ročná lehota na začatie dobývania začala údajne plynúť
nadobudnutím účinnosti zákona č. 219/2007 Z.z., takáto interpretácia nemá absolútne žiadnu oporu v
zákone, nemá žiadny zákonný podklad, ale len snahou obísť to, že banský úrad nekonal vtedy, keď mal a
mohol(podľanázoružalovaného).Nejdetedaoničiné,akoosnahuospravedlniťarbitrárnosťasvojvôľu.

Zhrnúc vyššie uvedené, v danom prípade došlo k neprípustnej retroaktívnej aplikácii banského zákona,
pretože :

(i) uplatnenie neskoršieho zákona na právne vzťahy, ktoré vznikli počas účinnosti

prechádzajúceho zákona (oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska vydané do nadobudnutia
účinnosti zákona), nebolo v zákone výslovne upravené, čo je základná ústavná podmienka;

(ii) ustanovenie § 27 ods. 13 banského zákona je sformulované tak, že priamo vylučuje, že sa má
vzťahovať aj na právne vzťahy vzniknuté počas predchádzajúceho právneho predpisu;

(iii) porušuje princíp predvídateľnosti práva;

(iv)jedôsledkomtoho,žebanskýúradnekonalvtedy,keďkonaťmalamohol(podľanázoružalovaného),
teda je dôsledkom zanedbania plnenia si povinností banským úradom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.). v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2
O.s.p.,keďdeňvyhláseniarozhodnutiabolzverejnený voprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2

O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zmeniť (§ 220 O.s.p.).Zmyslom a účelom platnej právnej úpravy správneho súdnictva je poskytovať efektívnu ochranu
verejným subjektívnym právam fyzických a právnických osôb.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť

postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené
záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).

V súlade s uvedením sa preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sústredil na podstatu sporu, ktorý
predstavuje predmet konania.

Podstata sporu spočíva v tom, či boli splnené podmienky na začatie výberového konania o prevod

dobývacieho priestoru na inú organizáciu a konkrétne, či bola splnená podmienka, že oprávnenie
žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná zaniklo. Ak totiž oprávnenie
žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná nezaniklo, nebola splnená
podmienka pre začatie výberového konania o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu a
nemohlo dôjsť k prevodu oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore na inú

organizáciu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere vychádzal predovšetkým z obsahu žaloby (žalobných
bodov), keď podstatu námietok žalobcu predstavuje tvrdenie a argumentácia, že postup a rozhodnutia
správnych orgánov sú nezákonné práve preto, že sú založené na (nesprávnom) presvedčení o tom, že
oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná žalobcovi zaniklo.

Z napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že právna otázka spočívajúca v tom, či
oprávnenie (žalobcu) na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná zaniklo, je
podstatná, preto je potrebné ju skúmať.

Rovnako v odvolaniach proti rozsudku súdu prvého stupňa žalovaný 1. a účastník tvrdia, že oprávnenie
(žalobcu) na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore zaniklo.

Nebolo sporné, že správne orgány v danom prípade aplikovali § 27 ods. 13, písm. a/ zákona č. 44/1988
Zb. o ochrane a využití rastlinného bohatstva (banský zákon) v znení zákona č. 219/2007 Z.z.; ktorý
nadobudol účinnosť dňa 01.06.2007.

Relevantné ustanovenia § 27 banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 znejú :

(13) Organizácii, ktorej bol určený dobývací priestor alebo na ktorú bol dobývací priestor prevedený,

zanikne oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore, ak

a) nezačala výhradné ložisko dobývať v lehote, ktorú uviedla v konaní o určenie dobývacieho priestoru,
v zmluve o prevode dobývacieho priestoru alebo v návrhu na prevod dobývacieho priestoru v inej
organizácií na základe výberového konania podľa § 27a,

b) dobývanie prerušila na dobu dlhšiu ako 3 roky, alebo nesplnila podmienky ku ktorým sa zaviazala v

zmluve o prevode dobývacieho priestoru podľa ods. 7 alebo v návrhu do výberového konania o prevod
dobývacieho priestoru inej organizácii na základe výberového konania podľa § 27a (ďalej len „ nečinnosť
organizácie )“.

(14) Zánik oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska podľa predchádzajúceho odseku obvodný
banský úrad písomne oznámi organizácii.(15) Lehoty podľa odseku 13 písm. a/ nesmú byť dlhšie ako 3 roky, ak ide o povrchové prevádzky, a 5
rokov, ak ide o podzemné prevádzky.

Žalobca namietal, že citované ustanovenia nebolo možné v danom prípade aplikovať, pretože by išlo

o neprípustnú retroaktivitu, čo je v rozpore s princípom právnej istoty odvodením z princípu právneho
štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca namietal aj to, že aplikácia § 27 ods.
13 banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 bola v rozpore s jeho znením.

Najvyšší súd Slovenskej republiky otázku správnosti a ústavnosti aplikácie § 27 ods. 13 banského
zákona v znení účinnom od 01.06.2007 posúdil takto :

Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a

právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a
pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7 ods.
2 a 5 a zákonom.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z citovaných ustanovení článku 144 ods. 1 a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva,
že súd je povinný vykladať a používať zákon tak, aby takýto výklad a použitie bolo v súlade s ústavným
textom, so zmyslom a účelom jeho jednotlivých ustanovení (ústavnokonformný výklad).

V článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky je explicitne vyjadrený princíp právneho

štátu. Obsah princípu resp. princípov právneho štátu je možné vyvodzovať predovšetkým z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky a z nej vyplýva, že obsahom princípu právneho štátu je princíp
právnej istoty a z neho sa odvodzujú okrem iného zákaz neprípustnej retroaktivity, ochrana v dobrej
viere nadobudnutých práv a ochrana dôvery v právny poriadok. Najvyšší súd Slovenskej republiky bude
z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky preto vychádzať. Je to základný predpoklad toho, aby

Najvyšší súd Slovenskej republiky naplnil príkazy ústavných noriem obsiahnutých v článku 144 ods. 1
a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Žalobca vo svojich podaniach poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, názory
vyplývajúce z odbornej literatúry týkajúcej sa otázok zákazu retroaktivity, ochrany v dobrej viere
nadobudnutých práv a pod. Najvyšší súd Slovenskej republiky bude vychádzať aj z týchto publikovaných

rozhodnutí a názorov predstaviteľov právnej vedy, keď nakoniec ani žalované správne právne orgány
ani účastník neuviedli odlišné zdroje, ani tieto východiská nespochybnili.

Retroaktivita sa rozlišuje na pravú a nepravú retroaktivitu.

Podstata pravej retroaktivity spočíva v tom, že nová právna úprava neuznáva práva, nároky a právne
vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jej účinnosti (Prusák, J. : Teória práva. Bratislava: PrF UK, 1995,

s. 233). Podstata nepravej retroaktivity spočíva v tom, že nová právna úprava neuznáva práva, nároky a
právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jej účinnosti, ale podrobuje ich novému právnemu režimu.
Nová právna úprava zavádza nové povinnosti či podmienky pre výkon práv, na základe ktorých (alebo
v prípade nesplnenia, ktorých) môže dôjsť k zmene alebo zániku právnych vzťahov, ktoré vznikli pred
nadobudnutím jej účinnosti (Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky, komentár, 2. vydanie s. 79).V ústavnom poriadku Slovenskej republiky všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov
alebo ich ustanovení možno odvodiť z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Slovenská
republika právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka

(princíp) právnej istoty a ochrana dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného
(retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V ústavnom poriadku Slovenskej
republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal resp. postupoval na základe dôvery v platný a účinný
právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný pôsobením právneho
predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. V podmienkach demokratického štátu, kde vládnu zákony

a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty jednoznačne vyplýva záver, že právny
predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do budúcnosti, a nie do minulosti (nález ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. TL.ÚS 16/95 zo dňa 03. 04. 1996).

V našom ústavnom poriadku sa aplikuje zásada ,,lex retro non agit“ (zákon nemá spätnú účinnosť).
K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je
taktiež významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Od zásady zákazu

retroaktivity vo vzťahu k základným právam a slobodám je možné odchýliť sa celkom výnimočne, a to
výslovným pozitívnym intertemporálnym ustanovením (nález ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IÚS 238/04 zo dňa 31. 01. 2015). Obdobné právne názory boli vyslovené už v náleze ústavného
súdu Československej federatívnej republiky sp. zn. PL.ÚS 78/92 zo dňa 10. 12. 1992 a rovnako aj v
nálezoch ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL.ÚS 21/96 zo dňa 04. 02. 1997 a sp. zn. PL.ÚS

33/01 zo dňa 12. 03. 2002.

Z pohľadu tzv. pravej, tak aj nepravej retroaktivity právnych noriem je podstatnou otázka ochrany
nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale
„pro futuro“ len zlepšovať (nález ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 38/1999 zo dňa
23. 06. 1999).

Na základe uvedeného sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje s názorom, že retroaktivita
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisovaleboichustanovení,jevprávnomštátezásadnenežiaducim
javom. Ak má byť všeobecne záväzný právny predpis alebo niektoré jeho ustanovenia použité
retroaktívne, musí to byť vo všeobecne záväznom právnom predpise ustanovené výslovne, nemožno
spätne použiť všeobecne záväzný právny predpis alebo niektoré jeho ustanovenie bez toho, aby to

výslovne všeobecne záväzný právny predpis umožňoval v intertemporálnych ustanoveniach. Naopak
retroaktívne použitie všeobecne záväzného právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia bez
výslovnej úpravy je samé o sebe neústavné a nezákonné, pretože na takýto postup niet zákonnej úpravy
a je v rozpore so zákazom retroaktívneho výkladu právnych noriem.

Z obsahu prechodných ustanovení zákona č. 219/2007 Z. z. nevyplýva, že by sa § 27 ods. 13, písm. a/

banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 mal použiť na právne vzťahy založené rozhodnutiami,
na základe ktorých vznikli oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore, ktoré
vznikli nadobudnutím jeho účinnosti (o tom nakoniec svedčí aj to, že § 27 ods. 13, písm. a/ banského
zákona nebol použitý v súlade s jeho znením).

Napriek uvedenému § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 vo vzťahu

k žalobcovi bol použitý spätne (retroaktívne).

Oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná vzniklo
právoplatnosťou rozhodnutia Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 1852/465/Bú-Oz zo dňa
21.12.2001 o určení dobývacieho priestoru Pinciná, t.j. dňa 28.07. 2013. Ustanovenie § 27 ods. 13, písm.
a/ banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 bolo teda použité na právne vzťahy, ktoré vznikli

pred nadobudnutím jeho účinnosti, teda retroaktívne. Dôsledkom takéhoto retroaktívneho použitia bolo
to, že správne orgány vychádzali z toho, že oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v
dobývacom priestore Pinciná zaniklo, od čoho potom odvodzovali svoj ďalší postup a rozhodnutia.Nakoľko však k retroaktívnemu použitiu § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona v znení účinnom
od 01.06.2007 došlo bez toho, aby to banský zákon v intertemporálnych ustanoveniach výslovne
umožňoval, hoci je to ústavná (i zákonná) podmienka retroaktívneho použitia všeobecne záväzného

právnehopredpisu,použitie§27ods.13,písm.a/banskéhozákonavzneníúčinnomod01.06.2007bolo
nielen v rozpore s banským zákonom, ale aj v rozpore s princípom právnej istoty a z neho odvodeným
zákazom spätného pôsobenia všeobecne záväzných právnych predpisov podľa článku 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Inými slovami to, že zákonodarca nevytvoril (či už zámerne alebo opomenutím)
právnu možnosť použiť § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007

spätne, nemožno nahrádzať „výkladom“, ktorý sa principiálne nemôže opierať o obsah zákona ani o
žiadne všeobecné akceptovateľné metódy výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov a je teda
v priamom rozpore so zákazom retroaktívneho výkladu právnych noriem.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie citované rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky dodáva, že účelom zákazu spätného pôsobenia všeobecne záväzných právnych
predpisov je právna istota, verejný záujem na dôvere v právo, resp. to, že spoľahlivo z právneho

predpisu v určitom čase zabezpečuje predvídateľnosť s právnym následkom správania sa každého
jednotlivca. Fyzické a právnické osoby majú subjektívne právo na taký stupeň právnej istoty, aby mohli
zodpovedne predvídať právne dôsledky svojho správania, teda by mali možnosť prispôsobiť svoje
konanie k právnemu poriadku.

V čase, keď žalobca podával žiadosť o určenie dobývacieho priestoru ani v čase, keď nadobudol

oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná, ustanovenie § 27 ods. 13,
písm. a/ banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 nebolo ani platné a ani účinné a z obsahu
banského zákona žalobca nemohol predvídať či vôbec a ako bude (môže byť) voči nemu použité a
prispôsobiť svoje správanie.

To je ďalší dôvod, prečo vychádzajúc z princípu zákazu spätného pôsobenia právnych predpisov, nebolo

možné § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona v znení účinnom od 01.06.2007 použiť spätne s tvrdením
dôsledkom zániku oprávnenia žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná.

Dôkazom o neudržateľnosti, svojvoľnosti a arbitrárnosti konania žalovaných správnych orgánov je aj to,
že v skutočnosti správne orgány nepoužili § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona účinný od 01.06.2007
v súlade s jeho znením. Zánik oprávnenia žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom

priestore Pinciná totiž neodvodzovali od márneho uplynutia lehoty, ktorú organizácia uviedla v konaní
o určení dobývacieho priestoru. Správne orgány svojvoľne vychádzali s nimi stanovenej lehoty, ktorej
začiatok plynutia rovnako určili svojvoľne v rozpore s § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona účinného
od 01.06.2007.

Použitie ustanovenia zákona v rozpore s jeho znením je samostatným dôvodom kvalifikácie rozhodnutia

ako nezákonného.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona účinného od 01.06.2007
nebolo možné použiť (spätne) na právne vzťahy žalobcu vzniknuté pred nadobudnutím účinnosti
ustanovenia. V dôsledku toho ani nemohlo zaniknúť oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného
ložiska v dobývacom priestore Pinciná na základe § 27 ods. 13, písm. a/ banského zákona účinného od

01.06.2007 preto, že nezačal výhradné ložisko dobývať.

V nadväznosti na uvedené potom nemohlo byť ani začaté výberové konanie o prevod oprávnenia na
dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná ani prevod oprávnenia na inú organizáciu,
pretože oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná nezaniklo.
Bolo (je) teda právne vylúčené to, aby došlo k prevodu dobývacieho priestoru Pinciná na tretiu osobu

(inú organizáciu) v rámci výberového konania, konkrétne na účastníka.

Podľa § 27a ods. 1 banského zákona, ak zaniknú práva organizácie k dobývaciemu priestoru podľa
§ 27 ods. 13, obvodný banský úrad začne výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú
organizáciu.Jediným zákonným predpokladom začatia výberového konania o prevod dobývacieho priestoru na inú
organizáciu je teda zánik práv organizácie k dobývaciemu priestoru. Ak tento zákonný predpoklad nie
je splnený, nie je možné začať výberové konanie o prevod dobývacieho priestoru na inú organizáciu.

Ak nie je možné začať výberové konanie, nemožno ani proces zavŕšiť prevodom dobývacieho priestoru
na inú organizáciu, ktorý sa vykonáva faktickým výkonom správneho orgánu, a to vykonaním zápisu do
evidencie dobývacích priestorov podľa § 27a ods. 7 banského zákona. V právnom štáte totiž zásadne
nie je možné, aby výsledkom od počiatku nezákonného procesu (v danom prípade nezákonne začatého
a vedeného konania o prevod dobývacieho priestoru) bol vznik subjektívnych práv. Z nepráva nemôže

vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 142/2011 zo dňa 05. 04. 2011, podľa ktorého
sa nemožno dovolávať právnej istoty založenej na neústavnej alebo nezákonnej rozhodovacej praxi
orgánov verejnej moci.

Pre úplnosť, pokiaľ krajský súd na str. 16 svojho rozsudku cituje z diela Komentár k Ústave Slovenskej
republiky od JUDr. I. K., DrSc., Heuréka, január 2004, prvé vydanie, s. 54, 55, podľa ktorého : „V právnej

kultúre Slovenskej republiky je obvyklé, že ak právny vzťah aj po zmene právnej úpravy má podliehať
režimu skôr platnej úpravy, zákonodarca to výslovne uvedie v právnej norme spolu s vymedzením
rozsahu vzťahov, v ktorých sa uplatní predchádzajúca právna úprava. Po zmene právnej úpravy sa v
právnom poriadku Slovenskej republiky uplatňuje predchádzajúca právna norma iba vtedy, ak to zákon
výslovne ustanoví, a v rozsahu a za podmienok, ktoré zákon stanoví“, Najvyšší súd Slovenskej republiky

považuje túto argumentáciu krajského súdu vzhľadom na okolnosti predmetnej veci za vytrhnutú z
kontextu a povahe a podstate veci za nezodpovedajúcu.

Predovšetkým, vo vzťahu k citovanému dielu, autor citovanú pasáž v prvom vydaní zaradil do časti:
Intertemporalita právnej úpravy, pričom problematike retroaktivity sa v tejto časti nevenuje. Problematike
retroaktivity, resp. problematike použitia novej právnej úpravy na právny vzťah, ktorý vznikol podľa starej

právnej úpravy, sa autor naopak venuje v predchádzajúcej časti : Zákaz retroaktivity právneho predpisu,
ktorej obsah krajský súd úplne opomenul. Autor v krajským súdom citovanej časti sa venuje iba tomu,
za akých podmienok a kedy možno použiť právnu úpravu, ktorá nie je platná a účinná, ale vôbec
nepojednáva o tom, za akých podmienok a kedy možno použiť novú právnu úpravu na právny vzťah,
ktorý vznikol počas starej právnej úpravy, čo bol právny problém v tejto veci. Teda z krajským súdom

citovanej časti vôbec nemožno vyvodiť tvrdenie, že správne orgány postupovali v súlade so slovenskými
právnymi predpismi a slovenskou právnou teóriou, keďže to, čomu sa autor venuje, sa tejto veci vôbec
netýka. Inými slovami autor rozoberá úplne inú tému.

Rozhodujúci právny problém tejto veci ale nespočíval v aplikácii starej (neplatnej a neúčinnej) právnej
úpravy na právne vzťahy žalobcu (toho sa žalobca nedomáhal), ale spočíval v tom, či bolo možné

aplikovať novú právnu úpravu § 27 ods. 13 písm. a/ banského zákona na právne vzťahy žalobcu, ktoré
vznikli pred nadobudnutím jej účinnosti (t.j. pred 01.06.2007) tak, že dôsledkom tejto aplikácie bude
strata (zánik) subjektívneho práva, ktoré žalobca nadobudol na základe právnych skutočností, ktoré
nastali pred 01.06.2007. Na takúto otázku autor citovaného diela v krajským súdom citovanej časti
odpoveď nedáva, tejto otázke sa venuje úplne v inej časti. Preto argumentácia, ktorú krajský súd použil,

vôbec nezodpovedá povahe a podstate tejto veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dáva do
pozornosti časť: Zákaz retroaktivity právneho predpisu citovaného diela (tretie vydanie, s. 168 - 173).
Najvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že jeho záver o neprípustnosti aplikácie § 27 ods.
13, písm. a/ banského zákona účinného od 01.06.2007 na právne vzťahy žalobcu vzniknuté pred
nadobudnutím jeho účinnosti, je plne v súlade s tými princípmi, ktoré autor v tejto časti uvádza.

Najvyšší súd poukazuje, že to, čo krajský súd citoval, resp. čo z citátu vyvodil, sa už vôbec nedotýka
toho, že správne orgány použili novú právnu úpravu § 27 ods. 13 písm. a/ banského zákona v rozpore
s jeho znením, čo samé osebe spôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky neopomenul zvážiť ani právne postavenie účastníka a jeho ochranu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzal na vedomie skutočnosť, že účastník tvrdí existenciu svojich

práv k dobývaciemu priestoru Pinciná na základe výsledkov výberového konania a zápisom v evidencii
dobývacích priestorov. V danom prípade nie je možné akceptovať tvrdenie účastníka o existencii
jeho práv k dobývaciemu priestoru Pinciná a súčasne vyvodiť závery zo zisteného porušenia ÚstavySlovenskej republiky a § 27 a § 27a banského zákona a poskytnúť ochranu právam žalobcu, ktoré boli
porušené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade záujem na presadení zákona a

ochraneporušenýchprávžalobcuprevažujenadzáujmomúčastníkanazachovaniestatusquo.Najvyšší
súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že ochrana zákonnosti je samotnou podstatou správneho
súdnictva, a rovnako poukazuje na to, že obsahom inštitútu právnej istoty v právnom štáte je požiadavka
zachovania legálne nadobudnutých práv (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS
16/95). Ak by Najvyšší súd Slovenskej republiky poskytol ochranu účastníkovi na úkor žalobcu, poskytol

by v podstate ochranu nezákonnému stavu a ak aj účastníkovi vzniklo nejaké právo, tak by poskytol
ochranuprávam,ktorénevzniklilegálne,čoniejevprávnomštátemožnéaniejeanivsúladespodstatou
správneho súdnictva.

Vyššie uvedené závery sú relevantné aj vo vzťahu k otázke či správne akty napadnuté žalobcom sú
spôsobilé podrobiť prieskumu v rámci správneho súdnictva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal z toho, že banský zákon nepredpokladá, že o zániku

oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore sa rozhodne rozhodnutím po
predchádzajúcom konaní, pre ktoré by platili štandardné pravidlá konania; rovnako to platí i o prevode
oprávnenia na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore. Preto sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky stotožňuje s tým, že jedinou možnosťou, ako žalobca mohol zabrániť prevodu oprávnenia na
dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore na inú organizáciu, bola účasť vo výberovom

konaní.

Súčasne neuniklo pozornosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, súc viazaním s medzinárodnými
zmluvami podľa článku 7 Ústavy Slovenskej republiky (článok 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky),
konkrétne Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (vyhlásený v Zbierke zákonov
pod č. 209/1992 Zb. ako Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na

tento Dohovor nadväzujúcich), že oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom
priestore má povahu majetku (majetkového práva) chráneného podľa článku 1 Dodatkového protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Pojem majetok sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotného majetku, ale pod pojem majetok môžu spadať
aj práva a záujmy predstavujúce aktíva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Beyeler proti Taliansku z r. 2000)

Podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť
jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné
zásadymedzinárodnéhopráva.Predchádzajúceustanovenienebrániprávuštátovprijímaťzákony,ktoré

považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL. ÚS 37/99 zo dňa 25. mája 1999, podľa ktorého podľa medzinárodného štandardu zaručeného na
báze Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd objektom

ochrany čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky nie sú len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií. Najvyšší
súd Slovenskej republiky vzhľadom na skutočnosť, že oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v
dobyvačnom priestore umožňuje jeho držiteľovi vykonávať hospodársku činnosť a získavať ekonomický
prospech, považoval oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná za
taký ekonomicky záujem, ekonomické aktívum, ktoré spadá pod pojem majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nielenže s dobývaním
nerastov sa spája nevyhnutnosť vynaložiť významné investície, ale predovšetkým organizácia, ktorá
má oprávnenie na dobývanie výhradného ložiska, získava právo na nakladanie s vydobytým nerastom(§ 24 ods. 1 banského zákona), teda ho aj ekonomicky zhodnotiť (speňažiť) a tak získať ekonomický
prospech. Z hľadiska uvedeného je bez významu, že nerastné bohatstvo je vo vlastníctve štátu podľa
čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky, pretože to nič nezmení na skutočnosti, že oprávnenie na dobývanie

výhradného ložiska pre jeho držiteľa predstavuje ten ekonomický záujem, ktorý Európsky súd pre ľudské
práva uznal za súčasť ochrany pojmu majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Dôsledkom uvedeného je potom to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže odmietnuť preskúmať
napadnuté správne akty, nakoľko sa týkajú základného práva žalobcu (čl. 46 Ústavy Slovenskej

republiky).

Z týchto hľadísk Najvyšší súd Slovenskej republiky aj žalobcom namietnuté akty posudzoval. Pre
NajvyššísúdSlovenskejrepublikysapretostalarozhodujúcouúčinnáochranapráva,ktoréhosažalobca
podanými žalobami domáhal (článok 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Žalobca podanou žalobou namietal okrem iného proti rozhodnutiu Obvodného banského úradu v
Banskej Bystrici č. 288/3269/2010/1 zo dňa 28.10.2010 o dodatočnom nezaradení návrhu organizácie

Geocomplex, a.s. do výberového konania a o prevod dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu.
Je nepochybné, že správny orgán vystupoval voči žalobcovi autoritatívne, z pozícii vykonávateľa štátnej
moci. Z obsahu správneho orgánu vyplýva autoritatívny prejav vôle orgánu verejnej správy, že jeho
návrh predložený do výberového konania nebude zaradený medzi predložené návrhy. To v okolnostiach
v danej veci v podstate znamenalo zamietnutie návrhu žalobcu predloženého do výberového konania a

viedlo to k faktickému prevodu oprávnenia žalobcu na inú osobu. Najvyšší súd Slovenskej republiky je
pretotohonázoru,žetentosprávnyaktmalpriamydopadnaprávožalobcu,predtýmnaprávožalobcuna
dobývanievýhradnéholožiskavdobývacompriestorePinciná,ktorénezaniklo,rovnakoakorozhodnutie,
v ktorom bolo toto právo konštituované.

Ďalšie žalobcom napadnuté správne akty nadväzovali na uvedené rozhodnutie. Rozhodnutím Hlavného

banského úradu č. 1842137/2010 zo dňa 27.10.2010 o opätovnom prešetrení a vybavení sťažností zo
dňa 06.10.2008 žalovaný v prvom rade okrem iného opätovne rozhodoval o tom, či oprávnenie žalobcu
na dobývanie dobývacieho priestoru Pinciná zaniklo a vôbec o oprávnenosti vyhlásiť nové výberové
konanie, čo malo priamy dopad na práva žalobcu. Taktiež aj rozhodnutie žalovaného v prvom rade, č.
1499-2285/2010 zo dňa 24.11.2010, ktorým postúpil podanie žalobcu posúdené ako sťažnosť, doručené

dňa 15.11.2010 Obvodnému banskému úradu v Banskej Bystrici na vybavenie, mal žalovaný v prvom
rade rozhodnúť o námietkach ku oznámeniu Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici zo dňa
28.10. 2010, doručenému dňa 04.11.2010 o vylúčení, resp. o nezaradení návrhu organizácie žalobcu
na určenie dobývacieho priestoru Pinciná - bituminózne horniny, do výberového konania o prevod
dobývacieho priestoru Pinciná na inú organizáciu. Rozhodnutím Obvodného banského úradu v Banskej

Bystrici č. 288-3645/2010 zo dňa 18.02.2011 o vybavení sťažností správny orgán opätovne potvrdil
svoje rozhodnutie o nezaradení návrhu žalobcu do výberového konania. Rozhodnutím - Hlavného
banského úradu č. 386/1089/2011 zo dňa 24.05.2011 žalovaný v prvom rade na základe námietok
žalobcuprotioznámeniuObvodnéhobanskéhoúraduč.288-3645/2010zodňa18.02.2011potvrdilsvoje
predchádzajúce, súdom zrušené rozhodnutie.

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval žalobcom napadnuté
správne akty ako rozhodnutia, ktoré podliehajú prieskumu v rámci správneho súdnictva, pretože mali
nesporný dopad na jeho subjektívne práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že oprávnenie žalobcu na dobývanie výhradného
ložiska v dobývacom priestore Pinciná nezaniklo. Nebolo v súlade so zákonom, aby žalované správne

orgány neumožnili žalobcovi účasť vo výberovom konaní s odôvodnením, že jeho oprávnenie na
dobývanie výhradného ložiska v dobývacom priestore Pinciná zaniklo a nemohli postupovať spôsobom
vedúcim k tomu, že žalobcu fakticky tohto práva zbavili.Nepochybil preto súd prvého stupňa, keď napadnuté rozhodnutia žalovaných správnych orgánov zrušil
a vrátil vec na ďalšie konanie.

Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietke účastníka, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 19.

februára 2014 mu bolo doručené v lehote kratšej ako 5 dní pred pojednávaním, čím nebola zachovaná
primeraná lehota na prípravu, s ktorým je spojené aj jeho právo náležite argumentovať proti dôvodom
žalôb, žalobcu uvádza, že je nedôvodná.

Podľa § 115 ods. 2 O.s.p. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na
prípravu, a spravidla najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.

Občiansky súdny poriadok teda zakotvuje lehotu spravidla 5 dní v súvislosti s termínom pojednávania.

Občiansky súdny poriadok neustanovuje právo účastníka konania obdržať vyjadrenie iného účastníka
konania v lehote 5 dní pred termínom pojednávania. Z materiálneho hľadiska nemohlo byť právo
vedľajšieho účastníka konania argumentovať proti dôvodom žalôb žalobcom dotknuté, pretože žalobca
podaním zo dňa 19. februára 2014 nerozšíril pôvodné žalobné body, neuvádzal nové žalobné body.
Žalobca sa vyjadroval k argumentácii žalovaných a účastníka, preto bolo možné legitímne očakávať, že

na obsah jeho vyjadrenia bude účastník konania schopný reagovať priamo na pojednávaní, na čo mal
možnosť, a to tým viac, že mu vyjadrenie nebolo doručené priamo na pojednávaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že samotný výrok
rozsudku o zrušení napadnutých rozhodnutí žalovaných a ich vrátení na ďalšie konanie je správny, ale
z iného dôvodu, podľa § 250j ods. 2 O.s.p., ako uviedol vo výroku rozsudku krajský súd. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky podľa § 220 O.s.p., nakoľko neboli splnené podmienky na potvrdenie rozsudku
(§ 219 O.s.p.) ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.), rozsudok krajského súdu zmenil tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku, keď mal za to, že rozhodnutia žalovaných vychádzali z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené, považoval námietky žalovaného, ako

aj účastníka smerujúce proti rozsudku súdu prvého stupňa za nedôvodné, také, ktoré nemôžu ovplyvniť
posúdenie danej veci.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že v spore úspešnému žalobcovi
priznal náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v
prvom rade (§224 ods. 1 a 2, § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).

Výška trov pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku za päť žalôb v sume 330 eur (5x66 eur) a z
náhrady trov právneho zastúpenia v sume 1048 eur. Výšku trov právneho zastúpenia Najvyšší súd SR
priznal za nasledovné úkony právnej služby:

1) prevzatie a príprava zastúpenia (2010) - 120,23 eur + režijný paušál 7,21 eur

2) písomné podanie na súd (žaloba zo dňa 18.11.2010) - 120,23 eur + režijný paušál 7,21 eur

3) prevzatie a príprava zastúpenia (2010) - 120,23 eur + režijný paušál 7,21 eur

4) písomné podanie na súd (rozšírenie žaloby zo dňa 12.12.2010 - 120,23 eur + režijný paušál 7,21 eur

5) prevzatie a príprava zastúpenia (2011) - 123,50 eur + režijný paušál 7,41 eur

6) písomné podanie na súd (rozšírenie žaloby zo dňa 17.03.2011 - 123,50 eur + režijný paušál 7,41 eur

7) prevzatie a príprava zastúpenia (2011) - 123,50 eur + režijný paušál 7,41 eur

8) písomné podanie na súd (rozšírenie žaloby zo dňa 05.06.2011) - 123,50 eur + režijný paušál 7,41 eur9) písomné podanie na súd (odvolanie zo dňa 11.05.2012 - 127,16 eur + režijný paušál 7,63 eur

10) účasť na pojednávaní (pojednávanie dňa 21.02.2014) - 134,00 eur + režijný paušál 8,04 eur

Spolu trovy právneho zastúpenia žalobcu za 10 úkonov právnej služby predstavujú sumu 1310,23 eur.

Uvedenú sumu zvýšil Najvyšší súd SR o 20% DPH (262,05 eur), keďže zástupca žalobcu je platiteľom
DPH, spolu 1572,28 eur. Vyššie uvedenú sumu Najvyšší súd SR krátil o cca 1/3 (1572,28-524,09) na
sumu 1048 eur z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ako aj nepriznal náhradu za jeden úkon právnej
služby (vyjadrenie žalobcu doručené súdu 19.02.2014) keď v tejto časti poukazuje na dôvody krajského
súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil. Náhradu trov odvolacieho konania súd žalobcovi nepriznal,

keďže žalobcovi trovy konania nevznikli a právny zástupca si náhradu trov právneho zastúpenia v
odvolacom konaní nevyčíslil (§151 ods. 2 O.s.p.). Náhradu trov právneho zastúpenia Najvyšší súd SR
priznal v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z. (§11 ods. 4, § 13a, §18 ods. 3).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája
2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.