Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/447/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899961
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2011899961.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja, v právnej veci žalobkyne: X. F., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom N.,
A. XXXX/XX, t. č. bytom N., V. G. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Roman Cibulka, Trnava, Hlavná 13,
proti žalovaným: 1. X. Q., nar. XX. L. XXXX, bytom W., S. W. XXX/XX, zastúpený splnomocnenkyňou:
Advokátska kancelária GRUJBÁR s.r.o., Trnava, Ulica Adama Štrekára 8255/50, 2. L. Q., nar. X. X.
XXXX, bytom U. V. XXX, zastúpená advokátkou: JUDr. Mária Jakubíková, Nitra, Fr. Mojtu 43, o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie vlastníctva k bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 27. júna 2014 č. k. 9C/55/2004-581 takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňavovecisamejvčastizamietnutiažalobyourčenie
neplatnosti kúpnej zmluvy p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol (žalobu, ktorou sa
žalobkyňa podľa poslednej zmeny návrhu domáhala I. určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi ňou a žalovaným 1/ dňa 4.2.2002, na základe ktorej zmluvy bol Správou katastra Trnava dňa
26.4.2002 povolený pod č. V 246/2 vklad vlastníckeho práva a II. určenia, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX pre kat. úz. N. označenej ako byt č. XX na X.
podlaží obytného domu súp. č.XXXX, nachádzajúceho sa v N. na A. Y.. XX postavenom na parc. č . 2528

- zast. plocha o výmere 344 m2 spolu s podielom 332/10 000-in na spoločných častiach a zariadeniach
hore uvedeného obytného domu a pozemku) s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným
rozhodnutím do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
§ 80 písm. c/, § 44a a § 159a Občianskeho súdneho konania (správne Občianskeho súdneho poriadku
č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“); § 34 a § 39 Občianskeho
zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“). Vecne
dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal preukázané uzavretie Zmluvy o pôžičke dňa 21.8.2000 medzi

žalovaným 1/ ako veriteľom a Q. F. ako dlžníkom, na základe ktorej bola dlžníkovi požičaná suma
200.000 Sk na dobu 12 mesiacov s úrokom 20 % ročne, pričom v rovnaký deň bola uzavretá aj
Záložná zmluva medzi žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalobkyňou ako záložkyňou, podľa ktorej
žalobkyňa ako vlastníčka bytu č. XX v N. na A. Y.. XX (ďalej len „byt“) zabezpečovala pohľadávku
záložného veriteľa voči dlžníkovi Q. F. z titulu jeho pôžičky od veriteľa vo výške 200.000 Sk. Ďalej
mal za preukázané, že 4.2.2002 uzavrela žalobkyňa ako výlučná vlastníčka bytu a predávajúca so
žalovaným 1/ ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorou mu predmetný byt predala za kúpnu cenu 254.225

Sk zistenú znaleckým posudkom znalca Ing. Antona Fuzáka, ktorá bola vyplatená žalobkyni v hotovosti
pred podpísaním kúpnej zmluvy. Vklad vlastníckeho práva žalovaného 1/ k tomuto bytu bol povolený
26.4.2002 a žalobkyňa bola z bytu žalovaným vyprataná 5.9.2003. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že nemá
vedomosť kedy došlo k podpísaniu uvedenej kúpnej zmluvy z jej strany, keď táto zmluva jej bola danána podpis u notára JUDr. Opatovského bez toho, aby si ju prečítala a aby vedela čo podpisuje, pričom
sa o skutočnosti, že svoj byt predala, dozvedela až v marci 2003. Poukazovala na to, že táto kúpna
zmluva je neplatná, pretože kúpna cena dohodnutá v zmluve je iná ako uviedol žalovaný 1/, keď v kúpnej

zmluve bola cena určená sumou 254.225 Sk, pričom žalovaný 1/ uvádzal, že kúpna cena v skutočnosti
bola okolo 500.000 Sk, keď zahŕňala aj sumu približne 300.000 Sk, ktorú mu synovia žalobkyne
ešte dlžili. Okrem toho neplatnosť kúpnej zmluvy žalobkyňa videla aj v rozpore s dobrými mravmi,
poukazovala na zrejmú nevyváženosť tohto zmluvného vzťahu, keď žalovaný 1/ získal byt v hodnote
niekoľkonásobne vyššej ako bola dohodnutá kúpna cena, ktorá jej navyše podľa jej tvrdení nebola

vyplatená. Za preukázané mal súd prvého stupňa tiež to, že predmetný byt žalovaný 1/ medzičasom
odpredal X. F. a jeho manželke A. F., títo byt predali manželom D. a O. Q., ktorí ho darovali žalovanej
2/ L. Q., ktorá je jeho výlučnou vlastníčkou v súčasnej dobe. Žalovaná 2/ tvrdila, že pri nadobúdaní bytu
bola dobromyseľná a vôbec nevedela o okolnostiach ktoré predchádzali nadobudnutiu bytu žalovaným
1/, ako ani o následných prevodoch bytu. Predmetom konania bolo určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy
zo dňa 4.2.2002 z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi, a určenie vlastníctva žalobkyne k bytu z dôvodu

neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Žalovaný 1/ poukazoval na nedostatok naliehavého právneho
záujmu žalobkyne na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, keďže naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti je daný iba tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobkyne, pričom takýto
určujúci návrh má zabezpečovať ochranu právneho postavenia žalobkyne v dobe, kedy jej postavenie
porušené ešte nebolo, pokiaľ právo žalobkyne porušené už bolo, k poskytnutiu jej priamej ochrany môže

dôjsť len návrhom na plnenie, z ktorého dôvodu žiadal, aby súd žalobu na určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy zamietol, najmä keď ani rozhodnutím súdu, ktorým by žalobe v takejto časti bolo vyhovené,
by sa právne postavenie žalobkyne nezmenilo. Súd prvého stupňa na základe v konaní preukázaných
skutočností dospel k záveru, že je potrebné prisvedčiť stanovisku žalovaného 1/ a žalobu v časti o
určenie neplatnosti kúpnej zmluvy je potrebné pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietnuť.

V prípade, ak by aj došlo v predmetnom konaní k určeniu neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným 1/, katastrálny úrad by vyznačil stav pred týmto právnym úkonom len v
prípade, ak by byt nebol medzičasom už prevedený na ďalších vlastníkov, takéto rozhodnutie súdu by sa
vzťahovalo aj na týchto účastníkov zmluvy, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, pokiaľ by bola v tom čase vykonaná poznámka v katastri nehnuteľností o tomto súdnom

konaní. Nakoľko však v predmetnej veci takáto poznámka o začatí súdneho konania zapísaná na
príslušnejsprávekatastranebola,nemôžemaťžalobkyňanaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneplatnosti
kúpnej zmluvy, pretože aj po vyhovení tomuto návrhu, by v katastri zostali zapísané ako vlastníci tie
osoby, na ktoré vlastníctvo k bytu prechádzalo na základe jednotlivých kúpnych zmlúv. Preto žalobu
žalobkyne v časti o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 4.2.2002 uzavretej medzi ňou žalovaným

1/ zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, najmä ak konanie voči žalovaným 2/ až
5/ bolo už zastavené (pozn. odvolacieho súdu - právoplatným uznesením Okresného súdu Trnava z
13.2.2009 č. k. 9C/55/2004-277 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 31.10.2011 č. k.
9Co/117/2011-332 bolo zastavené konanie proti X. F., A. F., D. Q. a O. Q.).

Keďže sa však žalobkyňa žalobou voči žalovanej 2/L. Q. domáhala zároveň aj určenia, že je vlastníčkou
bytu, musel sa súd vysporiadať s platnosťou kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným
1/ ako s otázkou predbežnou. Žalobkyňa tvrdila rozpor uzavretej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, keď
žalovaný 1/ získal od nej byt za smiešnu cenu, nedosahujúcu ani výšku 1/10-iny tržnej ceny. Žalobkyňa
tvrdila, že nemala vedomosť o podpísaní kúpnej zmluvy na svoj byt za takúto kúpnu cenu, keď o

uzavretí kúpnej zmluvy, uzavretí záložnej zmluvy na svoj byt, ako aj o existencii pôžičky jej syna Q.
od žalovaného 1/, nesplácanie ktorej bolo dôvodom na uzavretie záložnej zmluvy a následne aj kúpnej
zmluvy na byt, sa podľa jej tvrdení dozvedela až v marci 2003. Súd prvého stupňa však v tejto súvislosti
poukázal na rozpor v jej vyjadrení so skutočnosťami preukázanými listinnými dokladmi, keď už z obsahu
notárskej zápisnice podpísanej dňa 3.8.2001 (pozn. odvolacieho súdu - na notárskom úrade JUDr.

Jozefa Opatovského v Trnave pod zn. NZ 264/2001, N 275/2001), sa žalobkyňa musela dozvedieť tak o
pôžičkesvojhosynaakoajouzavretízáložnejzmluvy,keďtietoúkonysúvnotárskejzápisniciuvádzané,
je zrejmé, že okrem iného je obsahom notárskej zápisnice aj pristúpenie žalobkyne k dlhu syna Q..
Žalobkyňa ďalej tvrdila, že nevedela čo podpisuje, na podpis kúpnej zmluvy si nespomína, pretože
bola silne rozrušená z celej záležitosti súvisiacej s pôžičkou jej syna Q.. O pôžičke sa však dozvedela

ešte v auguste 2001, pričom k podpisu kúpnej zmluvy došlo až vo februári 2002, teda s podstatným
časovým odstupom na to, aby z tejto záležitosti mohla byť ešte natoľko rozrušená aby nevedela čo
podpisuje, súd prvého stupňa bol toho názoru, že táto skutočnosť u žalobkyne mala práve naopak viesť
ku zvýšenej opatrnosti, najmä, keď žalobkyňa po dlhoročnej praxi bankovej úradníčky bola zvyknutápracovať s ľuďmi, s ich osobnými údajmi, s listinami a s účtami a je nepravdepodobné, že by žalobkyňa
podpísala nejakú listinu, s obsahom ktorej by sa neoboznámila, keď takéto jej konanie sa prieči tomu, čo
o svojom prístupe k listinám cudzích ľudí žalobkyňa sama o sebe tvrdila. Preto takéto tvrdenie žalobkyne

považoval súd za účelové. Rovnako ako jej ďalšie tvrdenie, že u notára podpisovala niekoľko listín
(podľa jej tvrdení 10-12 podpisov), mysliac si, že podpisuje čestné prehlásenie, keď toto jej tvrdenie súd
považoval za nevieryhodné, nakoľko je nereálne aby si žalobkyňa myslela, že toľkokrát podpisuje stále
to isté čestné prehlásenie, navyše, keď ani vizuálne nemohli byť jednotlivé listiny zhodné, keďže každá
(či už čestné prehlásenie alebo kúpna zmluva) mala iný obsah, iný vzhľad a neboli ani na zhodnom

počte strán. Žalobkyňa uviedla, že listiny predkladané jej na podpis nečítala, len ich podpisovala, listiny
ju ani nenapadlo prečítať. Túto skutočnosť však žalobkyňa nemôže klásť za vinu žalovanému 1/, keď
tvrdí, že jej nebola zmluva prečítaná pred podpisom a nie je možné v tomto prípade tvrdiť ani to,
že niekto využil jej stav, rovnako ako sa nemôže dovolávať ani nekalej činnosti žalovaného 1/ pred
podpisom zmluvy, keď žalobkyňa nepreukázala, že by ju niekto nútil k podpisu zmluvy bez toho, aby sa
oboznámila s tým čo podpisuje. Žalobkyňa si sama zapríčinila to, že nemala vedomosť čo podpisuje,

nakoľko si listiny buď mala prečítať a až následne podpísať, alebo podpísanie zmluvy mala odmietnuť v
prípade, ak by jej prečítať listiny nebolo umožnené. Taktiež nie je zrejmé, aké listiny v počte 10-12 kusov
žalobkyňa u notára podpisovala, keď podľa vyjadrenia notára, v ten deň boli osvedčené len 2 jej podpisy.
Pokiaľ ide o neprimeranosť dojednania ohľadom kúpnej ceny bytu spočívajúcej v hrubom nepomere
toho čo žalovaný 1/ touto kúpnou zmluvou získal v porovnaní s protihodnotou ktorú získala žalobkyňa,

súd vychádzal z toho, že žalobkyňa je osobou spôsobilou k právnym úkonom, podľa vlastných slov
ostražitou, takže výšku kúpnej ceny dohodnutej v kúpnej zmluve súd považoval za výsledok dohody
účastníkov zmluvy, v rozsahu ich zmluvnej voľnosti, keď s takouto kúpnou cenou žalobkyňa pre niečo
(možno pre nesplatený dlh svojho syna Q. voči žalovanému) súhlasila. Z toho dôvodu nemôže byť v
rozpore s dobrými mravmi niečo, na čom sa účastníci zmluvy dohodnú a s čím súhlasia. Kúpna cena

bola v zmluve určená na základe znaleckého posudku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi,
čo predpokladá zodpovednosť znalca, ktorý posudok vypracoval, pokiaľ ide o správnosť určenej ceny
nehnuteľnosti v prípade, ak by cenu zámerne alebo z nevedomosti znalec upravil v prospech žalovaného
1/. V rozpore s dobrými mravmi podľa žalobkyne je aj taký právny úkon, pri ktorom niekto zneužije
niečiu tieseň, neskúsenosť alebo rozrušenie. V danom prípade však v konaní nebolo preukázané,

že by žalobkyňa bola pri uzatváraní kúpnej zmluvy v tiesni, ktorú by žalovaný1/ zneužil. Žalobkyňa
nepreukázala, že by sa žalovaný 1/ od nej niečoho domáhal, napríklad splatenia dlhu za jej syna, čím
by ju dostal do tiesne ktorú by následne zneužil, keď žalovaný 1/ sa dokonca z dôvodu nesplatenej
pohľadávky, ktorú mal zabezpečenú záložnou zmluvou, nedomáhal voči žalobkyni ani len realizácie
tejto zmluvy, čo by tiež mohlo viesť k tiesni žalobkyne. Nepreukázala ani to, že by žalovaný zneužil jej

neskúsenosť, keď súd opäť poukázal na vlastné tvrdenie žalobkyne, že pracovala v banke a preto ovláda
prácu s ľuďmi, s listinami a s peniazmi. Na základe uvedeného súd zamietol žalobu žalobkyne o určenie
vlastníctva k predmetnému bytu ako nedôvodnú, keď bol názoru, že žalobkyňa súdu nepreukázala
rozpor uzavretej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, ktorý by spôsoboval neplatnosť tejto kúpnej zmluvy.
Túto otázku si súd vyriešil ako otázku predbežnú pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobkyne na

určenie vlastníctva k bytu, ktorého sa domáhala voči žalovanej 2/. K náhrade trov konania uviedol, že o
nej rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 O. s. p. samostatným rozhodnutím.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom na jeho
zmenu vyhovením žalobe. Mala zato, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Ohľadom ňou požadovaného určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným 1/
dôvodila, že jej naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy vidí v tom, že s ohľadom
na závažnosť posúdenia tejto otázky ako i právne následky takéhoto určujúceho výroku na účastníkov
predmetnej zmluvy a ich vzájomnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 457 O. z. nemalo by podľa

jej názoru postačovať, aby súd túto otázku riešil iba ako otázku prejudiciálnu pri rozhodovaní o tej časti
jej žaloby, ktorou sa voči žalovanej 2/domáha určenia svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá
bola predmetom spomínanej zmluvy. Rozhodnutie súdu vo veci posudzovania otázky platnosti resp.
neplatnosti kúpnej ceny považovala za nesprávne, keď súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a naviac jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Súd sa v odôvodnení nevyporiadal s otázkou či môže byť platná taká zmluva, kde
skutočne dohodnutá kúpna cena nezodpovedá kúpnej cene uvedenej v písomnom vyhotovení zmluvy.
S poukazom na bližšie nekonkretizované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mala za
to že, ak je v písomnom vyhotovení kúpnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľností uvedená odchylná kúpnacena od kúpnej ceny skutočne dojednanej, je neplatná celá kúpna zmluva a nemožno považovať za
platne uzavretú ani kúpnu zmluvu s cenou skutočne dohodnutou ani kúpnu zmluvu s cenou uvedenou
v písomnom vyhotovení. Z výpovede žalovaného na pojednávaní 4.4.2012 vyplýva existencia takéhoto

rozporu medzi výškou kúpnej ceny uvedenou v zmluve a skutočnou vôľou žalovaného 1/ odpredať jej
nehnuteľnosť za sumu o 330 000 (bez uvedenia meny) vyššiu. Už len táto skutočnosť má za následok
neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy, okrem toho je však neplatná i podľa ustanovení § 37 a § 39 O.
z., keď prejav jej vôle uvedený v zmluve nebol urobený slobodne a naviac jej obsah sa prieči dobrým
mravom. Konanie žalovaného 1/ vo vzťahu k nej, ktoré vyústilo v jej podpis kúpnej zmluvy ako i jej

následné protiprávne vysťahovanie sa z bytu je takým konaním, ktoré hrubým spôsobom porušuje
obvyklé a spoločnosťou tolerované spôsoby správania sa a nemôže preto požívať právnu ochranu. I z
tohto hľadiska mal preto súd posudzovať otázku platnosti kúpnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi,
keď z jej obsahu je zrejmý hrubý nepomer medzi dohodnutou kúpnou cenou (ktorú jej naviac žalovaný
1/ ani nevyplatil ) a tým čo žalovaný 1/ na základe predmetnej zmluvy získal (všeobecná cena bytu
v čase jeho predaja). Uzavretím predmetnej zmluvy naviac stratila jednu zo základných existenčných

istôt, ktorou bola otázka jej ďalšieho bývania (iné bývanie v čase uzatvárania zmluvy zabezpečené
nemala), čoho dôkazom bol i spôsob jej núteného vysťahovania sa z predmetného bytu žalovaným 1/a
jeho „kumpánmi“. Súd nehodnotil jednotlivé dôkazy v konaní vykonané komplexne, s mnohými sa vôbec
nevyporiadal, vyhodnotil ich jednostranne v jej neprospech a i právne si dostatočne neujasnil rozdiel
medzi ust. § 49 O. z., § 49a O. z. a ust. § 39 a § 37 O. z. upravujúcimi zákonné podmienky platnosti

právnych úkonov. Súd sa v odôvodnení ani len nepokúsil vysvetliť prečo by vedome podpísala takú
kúpnu zmluvu, ktorou by svoj byt odpredávala bez toho, aby mala nejakým spôsobom zabezpečené
náhradné bývanie, že by v rozpore so skutočnosťou tvrdila, že má bývanie zabezpečené na adrese,
na ktorej nikdy nebývala, nebola tam nikdy hlásená k trvalému pobytu, že by uvedený byt predala za
cenu niekoľkonásobne nižšiu než bola jeho skutočná tržná cena a že by dokonca potvrdila prevzatie

čiastky 254 225 Sk, ktorá jej žalovaným 1/ vôbec nebola vyplatená. Pokiaľ potom uznáva, že podpis
na predmetnej kúpnej zmluvy je skutočne jej podpisom, tak z výsledkov vykonaného dokazovania
pri komplexnom vyhodnotení (vrátane výpovede JUDr. Jozefa Opatovského, z ktorej vyplýva, že si
21.10.2003 t. j. takmer rok a pol po uzavretí kúpnej zmluvy bola na notárskom úrade preverovať či
nejakú kúpnu zmluvu vôbec podpisovala a či podpis na nej je jej podpisom) vyplýva, že k podpísaniu

uvedenej zmluvy (ktorej obsah je podľa jej názoru naviac v rozpore s dobrými mravmi) muselo dôjsť
z jej strany omylom, ktorý spôsobil žalovaný 1/ ako osoba, ktorá takýto text kúpnej zmluvy pripravila.
Uvedenú listinu podpísala zrejme v domnení, že podpisuje listinu označenú ako „čestné prehlásenie“,
ktoré sa podpisovalo v rovnaký čas na notárskom úrade JUDr. Opatovského, inak si totiž jej podpis na
zmluve vysvetliť nevie. Jej vôľa pri podpisovaní uvedenej istiny teda nesmerovala k tomu aby svoj byt

predávala za „smiešnu“ cenu bez toho, aby mala zabezpečené náhradné bývanie a aby jej boli pred
podpisom zmluvy vyplatené nejaké finančné prostriedky. Závery súdu, v zmysle ktorých výšku kúpnej
ceny považoval za výsledok jej dohody so žalovaným 1/, vôbec nevyplývajú z výsledkov vykonaného
dokazovania a ich logickým vyhodnotením sú s nimi naopak v príkrom rozpore. Rovnako tak právny
názor, že kúpna cena bola v zmluve určená na základe znaleckého posudku v súlade s vtedy platnými

právnymi predpismi. Z výsledkov vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že text predmetnej zmluvy si dal
vypracovať žalovaný 1/ (bolo vyvrátené jeho tvrdenie, že kúpnu zmluvu spisoval notár JUDr. Opatovský,
ktorý ju mal prítomnosti účastníkov nahlas prečítať, aby vzápätí obsah tejto kúpnej zmluvy podpismi
potvrdili) a logicky tiež možno vyvodiť, že nepravdivé údaje o tom, že má žalobkyňa zabezpečené
bývanie na adrese L.. Z. XX, že je tam prihlásená k trvalému pobytu, ako i údaj, že pred podpisom

zmluvyprevzaladohodnutúkúpnucenu,sadozmluvydostalizpodnetužalovaného1/.Pokiaľžalobkyňa
zrejme v strese a rozrušení omylom medzi inými listinami na notárskom úrade podpísala i túto listinu,
treba mať za to, že to bol žalovaný 1/, ktorý tento jej omyl vyvolal. I táto okolnosť má s poukazom na
ustanovenie § 49a O. z. za následok neplatnosť predmetnej zmluvy, ak by táto nebola neplatnou i pre
rozpor s dobrými mravmi. Súd však z tohto pohľadu vykonané dôkazy nehodnotil a i v dôsledku toho

vo veci nesprávne rozhodol.

Žalovaný 1/ navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Žalovaná 2/ navrhla napadnutý rozsudok vo veci samej v celom rozsahu potvrdiť z dôvodu jeho vecnej

správnosti. Rozsudok zodpovedá požiadavkám spravodlivosti, na ktorý kladie veľký dôraz súčasná
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa nevyžaduje, aby všeobecný súd dával
odpoveď na každý argument účastníka vo svojom odôvodnení, je povinný sa vysporiadať len s tými
skutočnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad jeho rozhodnutia. Mala za to, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky atribúty pre vyslovenie záveru,
že nie je rozhodnutím arbitrárnym. Pokiaľ sa súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne o rozpore napadnutej
kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, či jej uzavretí v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok a zneužití

neskúsenosti a rozrušenia žalobkyne pri jej podpisovaní, nebolo potrebné dávať odpoveď na otázku
nastolenú žalobkyňou a to jednak z dôvodu, že touto otázkou sa už zaoberal Najvyšší súd SR vo svojej
judikatúre, (napr. sp. zn. 1 Cdo 191/2009) a jednak z dôvodu, že v prejednávanej veci bol zistený iný
priebeh skutkových udalostí ako ich prezentovala žalobkyňa. V konaní bolo jednoznačne preukázané,
že kúpna cena zodpovedala obvyklej cene nehnuteľností, keďže bola stanovená na základe aktuálneho

znaleckého posudku Ing. Antona Fuzáka č. 243/2001 z 19. decembra 2001. Skutočnosť, že sa účastníci
kúpnej zmluvy dohodli na inej kúpnej cene než bola uvedená v kúpnej zmluve, ešte nezakladá jej
neplatnosť a naviac táto skutočnosť ani nebola v konaní preukázaná. Žalobkyňa upriamuje pozornosť
na judikát NS SR, uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí ZIV, ktorý však nie je možné použiť
na prípad žalobkyne, keďže predmetné rozhodnutie rieši a zaoberá sa platnosťou zastierajúceho a
zastretého úkonu z dôvodu nedodržania zákonom požadovanej písomnej formy. To, prečo si účastníci

dohodli práve takúto kúpnu cenu akú si dohodli, je vecou zmluvnej voľnosti účastníkov a dôvod, ktorý
ich k tomu viedol, nemôže spôsobovať neplatnosť samotnej kúpnej zmluvy. Žalobkyňa v odvolaní ako
dodatočný dôvod neplatnosti uvádza aj ust. § 49a O. z.. V tejto súvislosti žalovaná 2/ poukázala
na ustálenú judikatúru, ktorá na účastníkov právnych úkonov kladie dôraz na náležitú obozretnosť,
primeranú opatrnosť a starostlivosť pri preverovaní podkladov, najmä ak si to vyžadujú objektívne

okolnosti prípadu. Pri zanedbaní tejto povinnosti a primeranej opatrnosti sa nemožno platne domáhať
neplatnosti právneho úkonu pre omyl, podľa ust. § 49a O. z.. Ako sama žalobkyňa uviedla pracovala
v bankovom sektore 37 rokov, denno-denne s klientami, osobnými údajmi, finančnými prostriedkami,
vkladnými knižkami, teda pracovala roky s dôležitými dokumentami banky, musela byť teda dostatočne
opatrná, zodpovedná a dôsledná pri výkone svojho zamestnania, keďže pracovala tak dlho v takejto

pozícii v V. V. a. s. a z tejto pozície odišla v roku 2000 na starobný dôchodok. Preto ťažko uveriť jej
tvrdeniu, že nevedela čo podpisovala v auguste 2001 u notára JUDr. Jozefa Opatovského, kedy sa za
prítomnosti aj jej syna Q. F. podpisovala dohoda o zmene záväzku, dohoda o pristúpení k záväzku,
uznanie dlhu a súhlas dlžníkov s vykonateľnosťou a s exekúciou notárskej zápisnice N 275/2001. Vo
februári 2002 opäť u rovnakého notára sa podpisovala citovaná kúpna zmluva za účasti syna Q. čo

si žalobkyňa nepamätá, ale pamätá si na takú skutočnosť, že mala zdravotné problémy a necítila
sa dobre. Tiež okolnosti podpísania záložnej zmluvy a zmluvy o pôžičke 21. augusta 2000, okolnosti
splnomocnenia jej syna Q. F. na tieto úkony súvisiace s vkladovým konaním na katastrálnom odbore OÚ
v Trnave si žalobkyňa vôbec nepamätá, pritom v zápisnici spísanej u právničky Mgr. Anny Kadúcovej
na katastrálnom odbore OÚ v Trnave práve z dôvodu nedostatkov v Záložnej zmluve dňa 27. novembra

2000 jasne potvrdzujú, že žalobkyňa o týchto záležitostiach medzi synom Q. a žalovaným 1/ dobre
vedela, inak by totiž zápisnicu nepodpísala. Zamieňanie vkladového konania ohľadom záložnej zmluvy
vedenéhopodsp.zn.V2850/2000zavkladovékonanieohľadomprvéhonadobudnutiaspornéhobytuod
Mesta Trnavy podľa Zmluvy o prevode vlastníctva bytu číslo 295699 z 23.8.1999 je nepravda a účelové
zavádzanie zo strany žalobkyne. Pre prípad, ak by odvolací súd vyhodnotil vykonané dôkazy inak ako

súd prvého stupňa a dospel by k záveru, že kúpna zmluva zo 4. februára 2002 je neplatná a žalobkyňa je
výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností, navrhla odvolaciemu súdu, aby sa pri svojom rozhodovaní
zaoberal aj otázkou dobromyseľnosti pri nadobúdaní sporných nehnuteľností žalovanou 2/. Žalobkyňa
jej veľmi necitlivým spôsobom oznámila skutočnosť, že predmetný byt je v súdnom konaní, prebieha
trestné konanie a má ho vrátiť, respektíve zrušiť zmluvu. Žalovaná 2/ bola v 8. mesiaci tehotenstva,

musela byť hospitalizovaná na gynekologicko-pôrodníckom oddelení v M. až do pôrodu jej dcéry S. J.,
nar. X. F. XXXX, svojím prístupom jej žalobkyňa spôsobila vážne zdravotné ťažkosti, až také, že i dieťaťu
skutočne išlo o život.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobkyne

celú vec, keď odhliadajúc od napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým
i rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (išlo síce o vec samu,
avšak v časti o určenie neplatnosti zmluvy nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania
a v časti o určenie vlastníckeho práva z dôvodov uvedených neskôr nešlo o možnosť rozhodovania
odvolacieho súdu s konečnou platnosťou; súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo o

konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný
záujem vyžadujúci si nariadenie pojednávania) a dospel k záveru, že napadnutý zamietajúci rozsudok
vo veci samej v časti o určenie neplatnosti zmluvy je vecne správny a odvolaniu žalobkyne tak nemožno
priznať v tejto časti ani čiastočný vecný úspech, avšak v časti o určenie vlastníckeho práva k byturozsudok nemožno považovať za správny, nakoľko súd prvého stupňa svojim nenáležitým postupom
odňal účastníkom konania (vrátane odvolateľky) možnosť konať pred súdom a pre prinajmenšom
čiastočne vadné právne posúdenie veci tu vznikli aj pochybnosti o riadnom zistení skutkového stavu.

Predovšetkým sa žiada uviesť, že tu nejestvoval dôvod, pre ktorý by sa odvolací súd nemal stotožniť
s podstatou argumentácie súdu prvého stupňa v časti o určení neplatnosti zmluvy (pojatou ním do
odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia v tejto časti, teda
najmä záver o tom, že na žalobe v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy nebol daný naliehavý právny

záujem na takomto určení). Pre správnosť a výstižnosť takýchto dôvodov a navyše i pre ich podanie
objektívne zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom by tak zo strany odvolacieho súdu postačovalo i
len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), avšak pre
úplnosť a aj v záujme vysporiadania sa s tzv. odvolacími námietkami sa javí vhodné uviesť (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :

Odvolateľka odvolaním neposkytla akýkoľvek relevantný (právne významný) argument, ktorý by mal
za následok zmenu spôsobu nazerania na problém existencie jej naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení neplatnosti kúpnej zmluvy.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným

predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným
naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo), pričom bez existencie
takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne. Uvedené znamená, že
v konaní o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky
existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu,

pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda
najmäpredokazovaniezameranénavecnúpodstatuproblému),kýmnaopakodpoveďzáporná(rozumej
záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby
(nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane
práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie

alebo naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje).

Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov
rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a
nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má charakter prostriedku

preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne
spôsobilá odstrániť len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu
však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť
právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné)
vyrieši všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich

budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti
predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho však plynie záver sformulovaný takto v nie až tak dávnej dobe
a síce ten, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v
konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa
môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná

úprava procesného práva, pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pri
zjavnom uvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre
otázky existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov).

Z obsahu spisu vyplýva, že už uvedeným sa žalobkyňa neriadila.

Ak totiž dôsledkom neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti má byť podržanie si vlastníckeho práva na strane prevodcu a na tom nič nemení
uvedenému záveru odporujúci zápis v katastri nehnuteľností (formálne nasvedčujúci vlastníctvu
nadobúdateľa resp. i ďalších osôb, na ktoré vlastníctvo nehnuteľností prechádzalo na základe ďalších

zmlúv o prevode, hoci taký zápis prinajmenšom podľa niekoho je právne pochybný), je vylúčené,
aby mohol byť daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy (predstavujúcej
titul evidenčného nadobudnutia vlastníckeho práva), hoci nič nebráni priamo podaniu žaloby, podľa
ktorej buď kupujúci (nadobúdateľ zo zmluvy resp. i ďalší nadobúdateľ) nie je vlastníkom alebo naopakpredávajúci (prevodca zo zmluvy) ním (rozumej vlastníkom) je (stále, pretože neplatnou zmluvou o
vlastníctvo neprišiel, nech aj zápis v katastri svedčí o inom).

Zmysel oboch takýchto (zdanlivo rovnocenných) požiadaviek je totiž rovnaký (obnovenie zápisu
vlastníckeho práva prevodcu v katastri); otázka platnosti (či presnejšie neplatnosti) zmluvy je však len
otázkou predbežnou vo vzťahu k ďalšej otázke, ktorou je to, či vlastnícke právo ostalo prevodcovi zo
zmluvy alebo naopak bolo platne (a účinne) prevedené na nadobúdateľa resp. i ďalšie osoby, na ktoré
vlastníctvo nehnuteľností prechádzalo na základe ďalších zmlúv o prevode. Len tzv. vlastnícka žaloba

(bez ohľadu na to, či pozitívna alebo negatívna, teda žaloba o určenie existencie alebo neexistencie
vlastníckeho práva) je potom spôsobilá vyriešiť aj prípadný spor o tom, či sa nadobúdateľ nemohol stať
vlastníkom aj mimo režimu napadnutej zmluvy (napr. vydržaním), čo naopak žaloba o neplatnosť zmluvy
neumožňuje (keďže v prípade jej podania je predmetom konania výlučne otázka platnosti konkrétneho
právneho úkonu).

Z týchto dôvodov a tiež dôvodov predostretých už súdom prvého stupňa preto muselo byť vylúčené, aby
žalobkyňa mohla mať naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou žalobkyňa
previedla na žalovaného 1/ vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Na tomto nič nemohla zmeniť žiadna z
výhrad uplatnených odvolaním žalobkyne. Samotná žalobkyňa svoj žalobný návrh neformulovala ako
vzájomnú reštitučnú povinnosť (§457 O. z.), preto neobstojí vyvodzovať naliehavý právny záujem na

určení neplatnosti zmluvy z tvrdenej vzájomnej reštitučnej povinnosti.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, v časti zamietajúcej žalobu
o určenie neplatnosti zmluvy podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného
predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods.

1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom)
je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces
(inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46
a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992
Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr.
uznesenie Krajského súdu v Trnave z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, vydané vo veci
Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko

vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky
(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27.
apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať
tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom
aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom
takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore
nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkamiúčastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na
strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom diskusie fakt, že práve opísanou
vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci v časti zamietajúcej žalobu o
určenie vlastníctva k bytu, v ktorej časti absentovalo právne posúdenie veci.
Súd prvého stupňa síce citoval ustanovenia § 34 a 39 O. z., avšak tieto žiadnym spôsobom nevyložil,
preto nie je zrejmé ako vec právne posúdil. Neposúdil právne vec podľa ust. § 37 O. z., § 49 a § 49a

O. z. hoci žalobkyňa okrem iného tvrdila i to, že kúpnu zmluvu uzavrela v omyle, v tiesni za nápadne
nevýhodnýchpodmienok,žetentoprávnyúkonneurobilaslobodne.Povysvetlenísúdomprvéhostupňa,
ktoréskutočnostipovažovalzapreukázanéaktorénie,súdprvéhostupňaibauviedol,žezamietolžalobu
v tejto časti ako nedôvodnú pre nepreukázanie rozporu uzavretej kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, ktorý
by spôsoboval neplatnosť tejto kúpnej zmluvy, k ostatným tvrdeným dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy

takéto jednoznačné právne stanovisko nezaujal.

V dôsledku uvedeného bol predčasným záver súdu prvého stupňa o nedôvodnosti žaloby v tejto časti.

Podľa§221ods.1písm.h/O.s.p.súdrozhodnutiezrušílenaksúdprvéhostupňanesprávnevecprávne

posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Korektným výkladom ustanovení citovaných zhora treba predovšetkým dovodiť, že dôvod zrušenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. je daný vtedy, ak sú kumulatívne
splnené obe podmienky vymedzené v takomto ustanovení, teda 1. nedostatok správneho použitia

ustanoveniaprávnehopredpisua2.nedostatočnézistenieskutkovéhostavu.Medzitýmitonedostatkami
pritom nemusí byť priama príčinná súvislosť (i keď obvykle medzery v skutkovom stave vyplynú z
neujasnenia si právnej podstaty veci) a ustanovenie o prvej z podmienok i použitím metód logického,
jazykového a gramatického výkladu treba vykladať (navzdory niektorým odchylným názorom) tak, že
nepôjde len o prípady nepoužitia správneho ustanovenia právneho predpisu (teda len o prípady, kedy

by sa súd prvého stupňa pri posudzovaní veci po právnej stránke vôbec netrafil do rozhodného práva a
na vec aplikoval inú než na vec dopadajúcu a na ňu sa vzťahujúcu právnu normu), ale aj o prípady, kde
súd právnu normu síce správne určil, ale ju nesprávne vyložil či aplikoval (v tejto súvislosti významným
je najmä dôraz na mäkčenú podobu koncovky slova „správne“ z ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O.
s. p. i v súlade s pravidlami pravopisu).

Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa nedostatočne právne posúdil vec v
časti o určenie vlastníctva k bytu, keď nevenoval celkom náležitú pozornosť rozkrytiu právnych vzťahov
medzi účastníkmi vedúcich k vzniku ich sporu, v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o náležitom zistení
skutkového stavu alebo ešte presnejšie o riadnom vyhodnotení doterajších podkladov v spise a z nich

plynúcich skutkových zistení.

Šlo tu tak nielen o prípad nepreskúmateľnosti rozhodnutia (pre neuvedenie v ňom dostatku dôvodov pre
zvolený postup), ale aj o nesprávne právne posúdenie veci v časti o určenie vlastníctva k bytu a v záujme
zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov

odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zamietnutí
žaloby o určenie vlastníctva k bytu aj v závislom výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/
aj h/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v potrebnom rozsahu a úmerne procesnej
aktivite účastníkov doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky konania v
zostávajúcej časti a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. Jeho povinnosťou bude v novom rozhodnutí sa riadiť aj
požiadavkami zákona na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.