Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215706
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814215706.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 36 865 141 a Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. O., bytom O., Ľ. U. XXX/XX, štátny občan Slovenskej republiky,
o vymoženie 593,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu

Prievidza zo dňa 01. októbra 2014, č.k. 9Er/3263/2014-17, takto dňa 13. augusta 2015

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil
s poukazom na § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. Uviedol, že
oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice dňa 22.05.2014 domáhal proti povinnému vykonania

exekúcie pre vymoženie 593,51 Eur s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku, sp.zn.
SR 2679/06 zo dňa 07.07.2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.08.2006 a vykonateľnosť dňa
17.08.2006. Z úradnej činnosti mal súd prvého stupňa preukázané, že exekúcia vedená pod sp.zn.
16Er/2463/2006 (EX 1639/2006) v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti povinnému:
O. O., bola uznesením tamojšieho súdu, č.k. 16Er/2463/2006-18 zo dňa 08.06.2011 vyhlásená za
neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného

titulu so zákonom a toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne,
č.k. 16CoE/237/2011-28 zo dňa 08.06.2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2011. Exekučným
titulom v tomto a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 2679/06 zo
dňa 07.07.2006. Z uvedeného je teda zrejmé, že exekučné konanie vedené pod sp.zn. 16Er/2463/2006
sa viedlo na podklade toho istého exekučného titulu ako toto exekučné konanie a vo vzťahu k tým

istým účastníkom konania, pričom zhodný je aj vymáhaný nárok oprávneného. Súd prvého stupňa
mal za to, že existencia právoplatného rozhodnutia o veci je prekážkou toho, aby sa o rovnakej veci
opätovne konalo a rozhodovalo (prekážka res iudicata). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei
iudicatae, ktorá vyplýva z § 159 ods. 3 O.s.p., patrí medzi neodstrániteľné podmienky konania v zmysle
§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola
opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už

právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Ide o
procesnévyjadrenieústavnoprávnejzásadynebisinidem,tedaniedvakrátotejistejveci.Keďževtomtoexekučnom konaní sp.zn. 9Er/3263/2014 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti
povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí,
č.k. 16Er/2463/2006-18 zo dňa 08.06.2011 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným

titulom, súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a
toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním
navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods.
2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
písm. f) O.s.p.). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ustanovením § 221 ods. 1 písm. f), teda pre odňatie možnosti konať pred súdom. Tvrdil, že exekučný súd
neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie

a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť
rozsudku Súdneho dvora, sp.zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai,
Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES
svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak
možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku

povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa
ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní,
je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na
rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na

uzneseniaÚstavnéhosúduČR,sp.zn.IV.ÚS1281/12z11.10.2012asp.zn.II.ÚS3057/10z05.10.2011.
Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012.
Oprávnený zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou
ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho
komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako

exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je
legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s
tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Exekučný
súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo

v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa
skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými
predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako,
ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo

na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež
nedisponujeprávomocourušiťčimeniťrozhodnutie,ktoréjeexekučnýmtitulom.Anivprípadepasívneho
správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať
prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou

interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust.
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval

ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy
vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1
písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkovv rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri

revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Zastával názor, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo

s ním zaobchádzané odlišne, a to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom
pre toto jeho iné postavenie ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej
hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, ktoré však výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým

rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený tiež uviedol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne
pojednávanie aj keď tak bol podľa zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45
ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským

rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.
Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle
§ 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom

na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti
tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania
odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný
charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť,

že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS
SR, sp.zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže,
vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si
však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú

sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru
a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných
zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z
nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým
spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom, a

teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval
a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je
súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že
nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej veci nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným
a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie
na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie pritom

nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K
návrhunaprerušeniekonaniauviedol,žepovinnosťpredložiťprejudiciálnuotázkuSúdnemudvorupodľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek
súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na

povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu
dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1) či sa má ustanovenie písm. q) Prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za
každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskejdoložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je
možné ustanovenie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 vykladať tak, že mu
neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a

3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Pokiaľ ide o návrhy oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b) a c) OSP, odvolací súd dospel k záveru, že tieto návrhy je potrebné zamietnuť z nasledovných
dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje

inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.

7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze z 10. júla

2013, sp.zn. I. ÚS 218/2013-26, a to že podľa § 254 ods. 3 OSP na exekučné konanie podľa Exekučného
poriadku sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí OSP (vrátane III. časti, v ktorej je § 109 ods. 1),
ak tento osobitný predpis (Exekučný poriadok) neustanovuje inak. Takým ustanovením, ktoré ustanovuje
inak, je § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ktoré vylučuje aplikáciu § 109 OSP, pretože má, pokiaľ ide
o prerušenie exekučného konania, vlastné pravidlo.

Návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací
súd taktiež za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na

definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je
úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú
vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou
vnútroštátnehosúduvyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehoprávascieľom

ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02,
bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,
môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami Únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005,
My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa

týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách, a ktorej posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie

ustanovení spotrebiteľského práva.

Čo sa týka odvolania oprávneného voči uzneseniu súdu prvého stupňa, Krajský súd v Trenčíne ako
odvolací súd vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné

ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého, PhD. dňa 22.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženiesumy 593,51 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo
dňa 07.07.2006, sp.zn. SR 2679/06, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa

14.08.2006 a vykonateľnosť dňa 17.08.2006.

Z obsahu spisového materiálu zároveň vyplýva, že oprávnený sa v konaní pod sp.zn. 16Er/2463/2006
návrhom zo dňa 25.10.2006 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy
593,51 Eur s príslušenstvom, a to na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo
dňa07.07.2006,sp.zn.SR2679/06. VuvedenejexekučnejveciOkresnýsúdPrievidzauznesením,
č.k. 16Er/2463/2006-18 zo dňa 08.06.2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil z dôvodu, že
predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, s
poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského

súdu v Trenčíne, č.k. 16CoE/237/2011-28 zo dňa 29.09.2011.

V zmysle § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa Exekučného poriadku sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých
môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi

vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Odvolací súd konštatuje, že zmyslom existencie prekážky právoplatne rozhodnutej veci je to, aby súd
nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol súd, prípadne iný orgán, ktorého
rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci sa zaraďuje do kategórie
neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho
(iné rozhodnutie súdu v prípade existencie prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto

súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 O.s.p., podľa ktorého
kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať
vo veci (podmienky konania). V ustanovení § 104 ods. 1 O.s.p. je ďalej zakotvené, že ak ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení
O.s.p. teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej

povinnosti a kedykoľvek za konania.

Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky
prekážky rei iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky:
1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté;

2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi;
3. a o tej istej veci.

Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky,
ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj

dôsledky existencie nedostatku podmienok konania. Ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného
konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a §
104 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p. Keďže Exekučný poriadok neobsahuje žiadne špeciálne
ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie
aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p., ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne

rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné
posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je
predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania
žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný

dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom
konaní rozhodlo o neprípustnosti exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti, či určitých spôsobov
vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,
uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými
istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením č.k. 16Er/2463/2006-18
zo dňa 08.06.2011, ktorým súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 14.10.2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne,
č.k. 16CoE/237/2011-28 zo dňa 29.09.2011. Nakoľko uvedeným uznesením o zastavení exekúcie

bolo právoplatne rozhodnuté o právnom nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v predmetnom
rozhodcovskom rozsudku, pričom skutkové okolnosti vedúce k záveru o nespôsobilosti tohto
exekučného titulu zostali nezmenené, ide meritórne rozhodnutie, ktoré založilo prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva
právny názor, že uznesenie súdu prvého stupňa, č.k 16Er/2463/2006-18 zo dňa 08.06.2011 v spojení

s uznesením tunajšieho krajského súdu č.k., 16CoE/237/2011-28 zo dňa 29.09.2011, založilo prekážku
veci rozhodnutej, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto
exekučnom konaní nemožno pokračovať, a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej
prekážky konania.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa

§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Naviac odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa, že jeho odvolanie nekorešponduje s dôvodmi
uvedenýmivrozhodnutíprvostupňovéhosúdu,nazákladektorýchprvostupňovýsúdrozhodol.Zobsahu
podaného odvolania vyplýva, že smeruje proti uzneseniu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, pričom však napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné
konanie zastavil.

O trovách exekučného konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.