Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. august 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/592/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225460
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225460.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR
so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie 3.501,59 € a iné s príslušenstvom, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. februára 2014 č.k. 14C/ 248/2012-127
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Okresný súd vec právne posúdil
podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného v znení účinnom do a od 01.06.2010, ust. § 3
ods. 1 písm. d/, 2, § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Uviedol, že skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za

škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len

v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011 Z.z.. Postup súdu, ktorý rozhodol o zastavení konania pre prekážku veci rozhodnutej v lehote
16 dní od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom
konaní o to viac, že navrhovateľ nepreukázal, kedy presne na súd doručil žiadosť o udelenie poverenia
na exekúciu v roku 2010, v konaní vedenom na tun. súde pod 60Er/2492/2010. So vstupom Slovenskej

republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zák.č.
150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa prechodných a záverečných ustanoveník úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona
a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1,

ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto
zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred

vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami
a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS, a medzinárodné
záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym

poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme
spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by
zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval

svoje peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a
táto zmluva ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na
základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného
konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný
rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa

a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie
poverenia na exekúciu vo veci 60Er/2492/2010 podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky
spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného
práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný
titul a navrhovateľ si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na

všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu
a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už
nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej
nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z
ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. Namiesto toho podal opätovne ten istý návrh na exekúciu vo

veci 60Er/2330/2011, hoci o ňom už bolo predtým právoplatne rozhodnuté. V konečnom dôsledku bolo
exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským ( súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z.o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto

dôvodovsúddospelk záveru,žeexekučnýsúdnepochybilvosvojomúradnompostupe,keďžeaplikoval
normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s

nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Navrhovateľ poskytol povinnému v exekúcii
úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala navrhovateľovi vzniknúť
škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej
príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok
neuhradeného dlhu zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je

možné navrhovateľovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani
nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti odporcu
za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd návrh v celom rozsahu zamietol.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na

skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež

sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Zoznenia ustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkuvyplýva,že lehotu15dníoddoručeniažiadosti
súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie. Ustálená súdna
prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna
nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor

zistí, zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Materiálny prieskum súladnosti
exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) so zákonom je
potrebné vykladať v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 ukladá zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak súd zistí
nedostatky v rozhodcovskom konaní podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak rozhodcovský rozsudok

má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže
byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej
už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom
konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležité je, že

exekučný súd môže zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu
v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o rozhodcovskom konaní (či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými
mravmi). V preskúmavanej veci súd po vykonaní tohto materiálneho prieskumu súladnosti exekučného
titulu so zákonom (najmä ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, Občianskeho zákonníka,

zákona o spotrebiteľských úveroch) rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu je 15-dňová lehota na
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo
je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo
ovplyvňujúajprávnepredpisynaúrovniEurópskehospoločenstvavrátanejudikatúrySúdnehodvoraEÚ.

A práve preto zákon (pri predpokladanom zistení rozporu exekučného titulu so zákonom) nestanovuje
žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania
pre prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Z uvedených dôvodov je nesprávny výklad navrhovateľa,
že zákonom je daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd, čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní, poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa
ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup
všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať
takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zastavenie konania pre prekážku veci rozhodnutej v

lehote 16 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní.K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je
potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods.

1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to existencia nesprávneho úradného postupu. V danej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššieuvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi okresný súd doručil písomné vyjadrenie odporcu
k návrhu zo dňa 11.2.2014 spolu s rozsudkom, nakoľko vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené

až po vyhlásení rozsudku dňa 12.02.2014. Vo veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom došlo k
vyhláseniu rozsudku, na deň 10.02.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný
dňa 11.12.2013. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal časový priestor 2 mesiace na prípravu, mal
možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v
spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa. Písomným podaním žiadal o zrušenie pojednávania.
Okresný súd po začatí pojednávania zistil, že sa nedostavili účastníci ani ich zástupcovia. Prečítal
návrh na zrušenie pojednávania a po zistení, že žiadosť navrhovateľa je nedôvodná, pojednával v
neprítomnosti účastníkov a ich zástupcov.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti

riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie
pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom
zástupcu (napr. zástupcu na základe plnomocenstva; § 22 a nasl. O.s.p.) má aj tento zástupca právo
osobne sa zúčastniť občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho
neprítomnosti platí to isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola

prejednaná verejne a v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť
vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto
práva. Možnosť prejednať vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na
všetky okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom
je právom účastníka konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje

inak, a ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon nešpecifikuje, čo treba považovať za dôležitý
dôvod, danosťktoréhobrániprejednaťvecvneprítomnostiúčastníka.Súdalemôžežiadosťoodročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré sú prípadne uvedené v žiadosti o
odročenie pojednávania.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.Zároveň žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavným súdom SR.
Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil bez uvedenia dátumu jej spísania.
Nepredložil žiaden dôkaz o tom, že ústavnú sťažnosť skutočne podal.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa rovnakého obsahu
i formy avšak s uvedeným dátumom spísania, bolo v čase pojednávania a rozhodovania okresného
súdu a aj v čase podania jeho návrhu na zrušenie pojednávania Ústavným súdom SR rozhodnuté, a
ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy

v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 12. septembra 2013 č.k. II. ÚS 436/2013-11).

Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol preukázaný
ani dôvodný. Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný
navrhovateľ (splnomocnený zástupca) neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol

pojednávania zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo
postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu,
zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy a následne sa k nim vyjadriť a prípadne
navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ sám svoju neprítomnosťou
na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje,
že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva,

že nemá žiadny vzťah k veci, účastníkom konania, ani k ich zástupcom z hľadiska ust. § 14 ods. 1
O.s.p., ktorý by mohol predstavovať dôvod na jej vylúčenie a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani
z údajov navrhovateľa. Dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne, nemôžu byť ani
úvahy navrhovateľa založené na skutočnosti, že okresný súd svojim nelegálnym konaním (nesprávnym
úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane navrhovateľa, lebo táto skutočnosť sama o sebe

nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej
odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z uvedených dôvodov, teda odvolací
súd v tomto smere uplatnenú odvolaciu námietku navrhovateľa považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného

deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou

tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa vo veci nenariadilo
ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu,
že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a pod.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,

nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .