Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314213045
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2314213045.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v zastúpení: Advocate, s.r.o., IČO: 36 865 141, so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, proti povinnému: K. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, XXX XX M., vedenej u
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821
08 Bratislava, o vymoženie sumy 275,- EUR s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 05. novembra 2014 pod č. k. 5Er/754/2014 - 34, Ex
14665/14 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie odôvodnil použitím ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 a

ods. 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, ako aj čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, ods. 2 a čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne argumentoval tým, že exekučným titulom
v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn.: SR 00108/13 zo dňa 29.05.2013. Vymáhaný nárok vznikol zo

Zmluvy o úvere č. 401200106 uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 15.08.2011. Právny
vzťah medzi účastníkmi prvostupňový súd posúdil ako spotrebiteľský, na ktorý je potrebné aplikovať
ustanovenia o spotrebiteľskom práve, konkrétne zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zistil, že neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy
je aj Rozhodcovská zmluva, ktorá obsahuje neprijateľnú podmienku. Súd prvého stupňa má za to, že
zo samotnej zmluvy a aj z Rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že boli už vopred pripravené dodávateľom

(veriteľom) pre veľký počet spotrebiteľov (dlžníkov) a povinný preto ani nemohol ovplyvniť ich obsah
a zmluvné dojednania. Prvostupňový súd má za to, že Rozhodcovská zmluva spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu. Napokon, ani zmluva umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského
konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvého stupňa, už len tieto

skutočnostimožnopovažovaťzadostačujúcenazáveroneprijateľnostirozhodcovskejzmluvyvzhľadom
na jej zásadný dopad na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Vzhľadom na uvedené, súd prvého
stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 221 O.s.p. napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd vec nesprávne

právne posúdil, keď prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadoka v jeho nadväznosti potom Zákon o rozhodcovskom konaní. Formálne preskúmanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých jeho formálnych náležitostí tak, ako to vyžaduje § 34 zákona o
rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky potom zisťuje exekučný súd, či splnené

hmotnoprávne podklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Uvedené
znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku
samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže sa teda jednať o dôvody právneho posúdenia
veci. V tejto súvislosti poukázal na Nález ÚS SR 5/2000. Postupom prvostupňového súdu dochádza

k nahradzovaniu konania o žalobách na zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním,
čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Ako ďalšiu vadu namietal,
že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav, čoho dôkazom je tvrdenie, že medzi stranami
nebola dojednaná žiadna rozhodcovská doložka, k čomu oprávnený uviedol, že s povinným uzatváral
rozhodcovskú zmluvu podľa ust. § 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V niektorých prípadoch je

rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné
strany záväzné. Prvostupňový súd tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou
nedostatočne zisteného skutkového stavu. V danej veci konal súd nad rámec zákonných ustanovení,
pretože rozhodcovskou doložkou bolo umožnené spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje práva,
čím nebolo porušené ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania
(§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať
odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Odvolateľ namietal postup prvostupňového súdu, ktorý viedol k posúdeniu rozhodcovskej zmluvy ako
neplatného úkonu, resp. otázku prípustnosti exekučného súdu posudzovať nejaké dojednanie medzi
spotrebiteľom a dodávateľom ako neprijateľnú podmienku.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutílehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom
je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno

preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 s
odkazom na ustanovenie § 243d ods. 2 v zák. č. 335/2014 Z.z., súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom

nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného

poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,

ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto

právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 zákona o rozhodcovskom konaní sa vyššie uvedený výklad v plnom
rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu.
I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z
účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. §
40 zákona o rozhodcovskom konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž

bolo ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto
žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 zákona
o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti
zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 zákona o rozhodcovskom konaní zakotvil oprávneniesúdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto
potrebné i ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že
účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý

tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona o rozhodcovskom
konaní.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Toto
ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie

úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť
exekučnémusúduodmietnuťexekučnúprávnuochranunárokupriznanémurozhodcovskýmrozsudkom,
ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Účinky materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní je tak potrebné
na účely § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd
je teda pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský

rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a
môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho
materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného
poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho
skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru

napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo
zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku,
čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli

súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich verejnou
mocou (v tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu
adresovanému občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10).
V predmetnej veci bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie
exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonodarca vo vyššie

citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu
za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne.

Je pravdou, že podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k

plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví
a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava
teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či
plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania o
žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby

exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym
by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Na
druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodovna zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd
povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby
vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní je i
eurokonformný.

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo
strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez

nekalých podmienok.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu

zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10.

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor

rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 53)“.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones) uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza
z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie

k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to
vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi

nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad
Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený

výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník uzavreli dňa 12.08.2011
Zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 200,- Eur, ktorý sa
zaviazal splatiť v 12. mesačných splátkach po 33,- Eur, pričom sa zaviazal splatiť aj poplatok vo výške

196,- Eur, t.j. celkovo 396,- Eur.

Podľa Článku II. bodu 1. Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 12.08.2011, ktorá tvorí prílohu úverovej zmluvy
sa zmluvné strany mali dohodnúť, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č. 401200106
uzatvorenej dňa 12.08.2011 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré
vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z
takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred

Stálym rozhodcovský súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom
súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu,
a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa

zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy. To neplatí, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý ostatnom
znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa
ods.3cit.ust.jepritomosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvykonávrámcipredmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pretože povinný pri uzatváraní a

plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka považovať za spotrebiteľa. Zmluva
o úvere je vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy,
zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere
je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vychádzajúc zo zásady lex

specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,
je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka.

Predmetnú zmluvu nemožno posúdiť ako spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce
z citovaného ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Dlžník totiž v predmetnej
zmluve vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon povolania, čo verifikoval aj svojim
podpisom. Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné
kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka v znení do 31.05.2014, nakoľko lex

generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd je toho názoru, že samotné zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje úver „na výkon
povolania“ nezakladá obchodnoprávny vzťah, a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie je konkrétne
uvedené, na aký účel sa má zmluva v rámci aktivít v povolaní použiť, čo je pri absolútne obchodných
vzťahoch viac než neštandardné.V prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ - oprávnený). Pochybnosti musí odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie - aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný

bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Oprávnený v tomto smere nepredložil
súdu žiadny dôkaz, nepreukázal účelové využitie poskytnutého úveru pre výkon podnikateľskej alebo
inej obchodnej činnosti povinného, pričom pokiaľ veriteľ viaže úver na určitý účel, reálne poskytnutie
peňažných (úverových) prostriedkov zo zmluvy musí byť podmienené až preukázaním účelu zo strany
dlžníka veriteľovi, teda oprávnený musí takýmto dokladom disponovať. Účelovosť poskytnutia úveru v

danom prípade nebola preukázaná.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 za individuálne

dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3, ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané.

Podľa Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ktorá síce nie je pre členské štáty EÚ priamo záväzná, avšak predstavuje interpretačné pravidlo a
ktorá už bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, v zmysle čl. 2 písm. a) nekalé
podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 bod 1 cit. smernice, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán vzniknutých na základe zmluvy k škode spotrebiteľa. Podľa bodu 2 podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť,žeurčitéaspekty,podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj

napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie
námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Podľa
bodu 3 príloha smernice obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé.

V zmysle čl. 4 cit. smernice, bez toho, aby boli dotknuté ust. čl. 7, nekalosť zmluvných podmienok sa

hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa čl. 6 bod 1, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených
so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné

pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok.

Opierajúc sa o cit. ust. Občianskeho zákonníka s poukazom na smernicu, z formy a obsahu
rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mal
veriteľ už vopred pripravenú pre neurčitý počet budúcich spotrebiteľov a dopisoval do nej iba konkrétne

údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy v časti zmluvných dojednaní žiadnym
spôsobom nemohol ovplyvniť a ani neovplyvnil, pričom oprávnený opak nepreukázal. Predmetná
rozhodcovská zmluva teda nebola individuálne dojednaná.Súdny dvor EÚ v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil,
že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý
by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. V skúmanom prípade

nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou
podmienkou. Rozhodcovská zmluva bola síce uzatvorená ako samostatná zmluva, avšak bola
uzatvorená súčasne so zmluvou o úvere dňa 12.08.2011. Rozhodcovská zmluva má rovnako ako
zmluva o úvere charakter formulárového tlačiva, ktoré bolo dodávateľom pripravené vopred a do
ktorého sa dopĺňali iba údaje identifikujúce spotrebiteľa. Zo spôsobu uzatvorenia rozhodcovskej

zmluvy nie je možné odvodiť, že oprávneným bol návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ponúknutý
dlžníkovi (povinný) a tento mal možnosť jeho návrh buď prijať alebo odmietnuť. Vzhľadom na
skutočnosť, že rozhodcovská doložka bola uzatvorená vo forme vopred pripravenej formulárovej zmluvy,
v ktorej bol dodávateľom vopred zvolený konkrétny rozhodcovský súd, je zrejmé, že dlžník nemal
možnosť uzatvorenie rozhodcovskej doložky ovplyvniť. Len v prípade, ak by rozhodcovská doložka

bola dohodnutá individuálne, bolo by zrejmé, že spotrebiteľ bol riadne oboznámený s rozhodcovskou
doložkou a pristúpil na ňu. Navyše z ustanovenia čl. 14 Všeobecných obchodných podmienok
poskytnutia úveru vyplýva, že tieto vyslovene, bez ohľadu na dohodu so spotrebiteľom, predpokladajú
len mimosúdne riešenie sporov buď mediáciou, alebo v konaní pred rozhodcovským súdom. Z
toho vyplýva, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy v predmetnej veci bolo v podstate podmienkou

uzatvorenia zmluvy o úvere s povinným. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa
pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom
sa nepovažujú za individuálne dojednané. V zmysle uvedeného ustanovenia teda dôkazné bremeno o

individuálnomdojednanírozhodcovskejdoložky/zmluvysospotrebiteľomspočívanaoprávnenom.Tento
však v tomto smere v rámci žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ani v rámci podaného
odvolania nepredložil žiadne dôkazy, ani netvrdil rozhodujúce skutočnosti, ktorými by preukazoval
individuálnu dohodu s povinným na riešení sporov medzi nimi v rozhodcovskom konaní. Prvostupňový
súd preto posúdil predložené listinné doklady správne a rozhodcovskú doložku oprávnene považoval

za individuálne nedojednanú.

V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam rozhodcovskej doložky osobitný,
pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného

textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi
podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom, je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, neuvedomuje. Predmetná rozhodcovská zmluva, ktorá má založiť
legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym

súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ, vzhľadom na jej charakter formulárovej zmluvy, osobitne nevyjednal a ani nemal na
výber, mohol len zmluvu o úvere vrátane rozhodcovskej zmluvy ako celok buď prijať a podpísať, alebo
odmietnuť.

Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej

právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude
rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovskéhosúduobjektívne.Okremtohotátodoložkaneboladojednanávčasevyššejbdelostispotrebiteľapovzniku
sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve

bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad
vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú

doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a
priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej
zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Cit. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku
nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nie je o možnosti výberu medzi štátnym a
súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa
podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom
konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským
a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor,
že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna,
pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský
súd.

VobdobnejveciÚstavnýsúdSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.2.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúd

vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto

závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k
porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už
povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania, resp. brániť sa pred všeobecným

súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý proces pred
nezávislým a nestranným súdom.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd stotožniac sa so záverom prvostupňového súdu
je toho názoru, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná, v podobe rozhodcovskej
zmluvy, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná buď štátny alebo rozhodcovský súd, pričom

výber je na žalobcovi, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom/súdom vybraným dodávateľom a zbavuje ho možnosti riešiť
spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd vktoromkoľvek štádiu konania, z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 v

spojení s § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka za použitia ich eurokonformného výkladu, s
poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Keďžepredmetnározhodcovskádoložka,spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu,jeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.
244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.

Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný,
nulitný, neschopný vyvolať právne následky - materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda v rozpore
so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok bol
totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná

rozhodcovská zmluva.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. marca

2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus

iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú
písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura

sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Rešpektujúc zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných

podmienok.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, a preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a
nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) je spojený s povinnosťou
súdu prvého stupňa rozhodnúť v konečnom rozhodnutí aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods.

4 a § 224 ods. 4 O.s.p.).

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.