Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. máj 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/183/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812201096
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8812201096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcov 1/ M. Y., nar. XX. X. XXXX, 2/ B. Y.
st., nar. XX. X. XXXX, 3/ B. Y. ml., nar. XX. X. XXXX, všetci bytom A. O., E. XXX/XX, všetci právne
zastúpení JUDr. Michalom Kováčom, advokátom, Sládkovičova 9, Žilina, proti žalovaným 1/ V. I., nar.
XX. X. XXXX, bytom A. O., B. XXX/X, právne zastúpenému JUDr. Dušanom Kmecom, advokátom, M.
R. Štefánika 2465, Vranov nad Topľou, 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4,
Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaných v 1/ a 2/ rade proti
rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 21. 2. 2014 č. k. 5C 38/2012-159 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

II. Žalovaní v 1. - 2. rade s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100% na účet ich právneho zástupcu JUDr. Michala Kováča,
advokáta.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade k povinnosti spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v 1/ rade sumu 15.000 Eur, žalobcovi v 2/ rade sumu 15.000 Eur a
žalobcovi v 3/ rade sumu 5.000 Eur, to všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V prevyšujúcej

časti súd prvého stupňa žalobu zamietol a zaviazal žalovaných v 1/ a 2/ rade k povinnosti spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktorú budú povinní
zaplatiť advokátovi žalobcov. O výške náhrady trov každého zo žalobcov bude rozhodnuté samostatným
uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Žalobcovia sa žalobou domáhajú náhrady škody a ochrany osobnosti, pričom uplatnené nároky
odôvodnili tragickou udalosťou - úmrtím syna žalobcov v 1/ a 2/ rade a brata žalobcu v 3/ rade v dôsledku

dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 21. 1. 2010. Túto dopravnú nehodu zavinil žalovaný v 1/ rade,
ktorý bol vodičom vozidla a bol aj trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou právoplatne
uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona.

Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd mal preukázaný mimoriadne silný citový vzťah žalobcov
v 1/ a 2/ rade aj žalobcu v 3/ rade k nebohému O. Y., ako aj vplyv tragickej udalosti na ich životy.
Bolo preukázané, že žalobkyňa v 1/ rade navštevuje psychiatričku a žalobca v 3/ rade je v odbornej

starostlivosti psychológa, čo bolo bližšie popísané v rozsudku už vyššie.Prvostupňový súd ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súkromný život je široký pojem, ktorý
nemožno definovať vyčerpávajúcim spôsobom. Také údaje, ako pohlavie, meno alebo sexuálna
orientácia sú významnými prvkami osobnej sféry chránené čl. 8 Dohovoru.

Prvostupňový súd ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že za zásah do súkromia časť súdnej praxe
považuje aj privodenie smrti niektorej z blízkych osôb (§ 116 OZ). Spôsobenie úmrtia člena rodiny je
neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny. Primeraným zadosťučinením je v tomto prípade
aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Prvostupňový súd ďalej poukázal na uznesenie Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. 1Co 201/2005 zo dňa 13. 10. 2005, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 17.
2. 2011 sp. zn. 5Cdo 265/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 228/2012 zo dňa 26. 9.
2013 a uzavrel, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný v 1/ rade, ako vodič vozidla, ktorým bola
spôsobená škoda, je súčasne prevádzateľom vozidla, ktorým bola spôsobená škoda.

Vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaného v 2/ rade prvostupňový súd poukázal na to, že v danej

veci bol preukázaný poistný vzťah zmluvou o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (č. l. 120) uzavretou dňa 8. 10. 2007, podľa ktorej je daná pasívna legitimácia
žalovanej v 2/ rade. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. 10.
2010 vo veci C-22/2012 (C. I. proti P. O. a spol.).

Nakoľko rozsudok Súdneho dvora C-22/2012 zo dňa 24. 10. 2010, ktorej predmetom bol návrh na
začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Krajského súdu v Prešove
z 8. novembra 2011 vyriešil otázku (ne)súladu vnútroštátnej normy s právom únie a podal výklad
komunitárneho práva - smerníc uvedených vo výroku rozsudku tak, že sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej, súd v súlade s imperatívom neaplikácie vnútroštátnej právnej normy odporujúcej
právu ES neaplikoval ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúceho rozsah zodpovednosti, práve pre
jeho rozpor s komunitárnym právom a posúdil vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej v 2/ rade tak, že ju

zaviazal solidárne na plnenie.

Pri určení celkovej výšky priznaného plnenia súd prvého stupňa skonštatoval, že je nepochybné, že
žiadne finančné plnenie nedokáže zmierniť trápenie a žiaľ osôb dotknutých smrťou im blízkeho človeka.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 168/2009 a stotožnil sa s odlišným

stanoviskom sudcu JUDr. P.T. pripojeným k tomuto uzneseniu s tým, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade sú
rodičmi zomrelého a súčet priznaných súm 30.000 Eur zodpovedá zásade primeranosti berúc do úvahy
druhý najbližší rodinný vzťah (po manželskom vzťahu). Žalobcovi v 3/ rade (brat zomrelého) súd priznal
náhradu v rozsahu 1/3 náhrady priznanej každému z rodičov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Prešove 11Co 30/2012, Krajského súdu v Trnave 11Co 90/2010, uznesenie Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 6Co 127/2010 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave 6Co 111/2011. K námietke
premlčania vznesenej žalovaným v 2/ rade prvostupňový súd uviedol, že túto námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú, nakoľko právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe. K úmrtiu O. Y. došlo dňa 21.1.2010 a žaloba bola doručená súdu dňa 24.1.2012 - teda
pred uplynutím premlčacej doby.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade. Žalovaný v 1/ rade namietal
nepreskúmateľnosť rozsudku v časti určenia výšky náhrady. Poukázal na to, že žalobca v 3/ rade

je pacientom u PhDr. Z. od 3. 10. 2013, čo je viac, ako 2 roky a 8 mesiacov od dopravnej nehody.
Ďalej poukázal na výpoveď svedkyne MUDr. Z.. Ďalej poukázal na to, že nebohý O. Y. sa chcel
odviezť z vlastnej iniciatívy domov so žalovaným v 1/ rade a bol si plne vedomý možného rizika.
Nebohý nerešpektoval žiadosti svojich kamarátov, ktorí ho presviedčali, aby odišiel domov s nimi a tiež
odmietal a trval na jazde so žalovaným v 1/ rade. Podľa názoru odvolateľa pri rozhodovaní vo veci

náhrady nemajetkovej ujmy bolo povinnosťou prvostupňového súdu prihliadať na všetky ním uvádzané
skutočnosti, a to aj na jeho psychický stav, pretože ak by nebohý na odvolateľa nenaliehal, nebol by
odvolateľ do vozidla sadal a nejazdil s nebohým podľa jeho žiadosti. Ak by odvolateľ tieto žiadosti
neakceptoval, k tragickej udalosti by nedošlo. Zároveň poukázal na to, že súd prvého stupňa neaplikovalv súvislosti s priznanou náhradou trov konania ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a navrhol odvolaciemu súdu,
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie, alternatívne aby
rozsudok zmenil a znížil náhradu nemajetkovej ujmy a o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu

účastníkom nepriznáva.

Žalovaný v 2/ rade navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch
zmenil a žalobný návrh zamietol a priznal žalovanému v 2/ rade vzniknuté trovy konania. Odvolateľ
zastáva názor, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym zisteniam

a vec nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f)
O.s.p. Odvolateľ namieta, že predmetný nárok nespadá do rozsahu poistenia vymedzeného úpravou
predmetného poistenia zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ďalej uviedol, že nepopierateľným je fakt, že podľa
ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému a poškodený
je oprávnený uplatniť si svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, je povinný nárok

preukázať. Z doslovného znenia tohto zákonného ustanovenia, ale aj z jeho logického a gramatického
výkladu vyplýva možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody taxatívne vymedzenej ust. § 4 citovaného
zákona, avšak nevyplýva z neho, že mal zahŕňať, či zahŕňa aj nárok na nemajetkovú ujmu, resp. náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 OZ.

Nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa § 13 OZ nemožno stotožňovať a zamieňať s nárokom
na náhradu škody podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade nároku žalobcov sa jedná
o nárok na náhradu škody, ktorý by bol krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Skutočnosť, že chráneným predmetom za poškodenie,
ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, nie je teda zásah do súkromia, ktorého

súčasťou je aj rodinný život. Odvolateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
168/2009, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co 39/2012 a 15Co 171/2012. Odvolateľ ďalej
poukázal na rozhodnutie vo veci C-22/12 z 24.10.2013 cit.: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/
EHS, článok 1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS a článok 1 prvý odsek smernice Rady 90/232/EHS
sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy(pozn. odvolateľa neznamená to, aby
aj pokrývalo) spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej". Jedná sa o smernice Rady, ktoré nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a
ich záväznosť je daná judikatúrou ESD výlučne v rozsahu nepriamej záväznosti (ako interpretačný

rámec, ktorý však nesmie byť contra legem vnútroštátnemu právu) a priamej záväznosti (zaväzujúc
však výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do právneho poriadku). Povinnosť vnútroštátneho
súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho
práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem
vnútroštátneho práva (rozsudky C-378/07 Angelidaki, C-397/01 Pfeiffer, C-282/10 Maribel Dominguez,

C-268/06 Impact). Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou by nemohol byť dosiahnutý na
základe výkladu, právo Spoločenstva ukladá členským štátom povinnosť nahradiť škodu, ktorú spôsobili
jednotlivcom z dôvodu neprebratia smernice (C-6/90 a 9/90 Frankovich).

Tak ako odporca v druhom rade uviedol s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia, je jednoznačné,

že vnútroštátna právna úprava, ktorá je pre súd pri rozhodovaní vo veci záväzná, jednoznačne určuje,
aké nároky sú z povinného zmluvného poistenia kryté (§ 4 zákona). Aj z výkladu zákona o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ako celku je
zrejmé, že nemajetková ujma pozostalých, nie je uvedeným poistením krytá, z dôvodu, že vnútroštátne
právo v rámci náhrady škody nepriznáva takýto nárok. Na základe uvedeného zastávame názor,

že ani eurokonformným výkladom nie je možné dospieť k záveru, že nemajetková ujma v zmysle
ustanovenia §11 a §13 Občianskeho zákonníka je krytá z povinného zmluvného poistenia, nakoľko
zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem,
ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje
vnútroštátna právna norma (návrh generálneho advokáta vo veci C22/12 Haasová, bod 109). Má

zato, že súd je povinný aplikovať na súdenú vec účinné a záväzné právne predpisy, ktorými členský
štát uplatnil, na jednej strane svoje právo voľne stanoviť režim zodpovednosti za škodu (rozsudky
C-348/98 Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira, body 23 a 29, C-537/03 Candolin a i., bod 24)
a na strane druhej, vykonal svoju povinnosť zabezpečiť krytie zodpovednostných nárokov povinnýmzmluvným poistením. Jediným záväzným právnym predpisom, ktorý ustanovuje rozsah poistného krytia
z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
je zákon č. 381/2001 Z. z., na základe ktorého bolo možné v súdenej veci rozhodovať a preto nie je v

právomoci súdu v tejto veci rozhodnúť v rozpore s týmto záväzným právnym predpisom.

Keďže z celého obsahu zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, vyplýva, že predmetné povinné zmluvné poistenie
kryje nároky explicitne uvedené v ustanovení § 4 cit, zák. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu a v ustanovení
§ 2 predmetného zákona navyše uvádza, že „poškodeným je ten, kto utrpel prevádzkou motorového
vozidla škodu a má nárok na náhradu škody" - teda nie ten, komu bolo zasiahnuté do osobnostných
práv a má prípadne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na mieste, bolo dôvodné návrh voči odporcovi
v druhom rade zamietnuť v celom rozsahu.

Odporca v druhom rade namieta aj nesprávnosť postupu prvostupňového súdu, ktorý pri určení výšky
nemajetkovej ujmy pre navrhovateľov vychádzal citujeme: „z dostupných kritérií", za ktoré považuje
„judikatúru, z právnej úpravy obdobných nárokov a ekonomickú realitu danú stavom spoločnosti v čase
rozhodovania" a podporne uvádza rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009, toto ale
len v rozsahu odlišného stanoviska jedného zo sudcov senátu - JUDr. Y., ďalej rozsudok KS Prešov sp.

zn. 11Co 30/2012 v časti výšky priznanej náhrady. Pričom ale z oboch týchto rozhodnutí zároveň vyplýva
aj stanovisko, že nárok voči poisťovateľovi z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nie je v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. poistením krytý.
Ďalej tiež uvádza rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 12C 385/2008 a Okresného súdu
Trnava sp. zn. 37C 178/2009, ktoré nie sú známe a vzhľadom na to, že ide o rozhodnutia okresných

súdov, nemožno ich bez ďalšieho považovať za judikatúru.

Vzmysleustanovenia§153ods.1Občianskehosúdnehoporiadkusúdrozhodnenazákladeskutkového
stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi
sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Pričom pre rozsudok

je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Vychádzajúc
z týchto zákonných ustanovení je takto zrejmé, že neobstojí také rozhodnutie konajúceho súdu, ktorý
posudzoval a v konečnom dôsledku priznal nárok navrhovateľom v takej výške, aká vyplýva, či je
porovnateľná s inými rozhodnutiami súdov a z ekonomickej reality danej stavom spoločnosti. Súd
má prihliadať nie len na závažnosť vzniknutej ujmy, ale aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu

došlo t.j. má vychádzať zo skutkových zistení a všetkých skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo,
pričom pre rozhodovanie súdu v konkrétnej veci, sú absolútne irelevantné závery učinené súdmi v
iných prejednávaných veciach, za diametrálne odlišných skutkových dôvodov, ktoré viedli iné súdy k
posúdeniu dôvodnosti nároku čo do výšky, a nemajú žiadnu relevanciu k veci, ktorá je predmetnom
tohto konania. Odporca v druhom rade zároveň poukazuje nato, že mu nie je zrejmý ani postup súdu pri

posudzovaní nároku navrhovateľov v nadväznosti na ekonomickú realitu danú stavom spoločnosti.

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že došlo k dopravnej nehode s tragickým
následkom, avšak za okolností, na ktorých mal významný a fatálny podiel samotný nebohý, keď sa
zúčastnil oslavy narodenín, pričom sa nevyhýbal konzumácii alkoholu (a to na viacerých miestach) spolu

so žalovaným v prvom rade a aj napriek tejto skutočnosti si spolu so žalovaným v prvom rade sadol
(a opakovane sadal) do motorového vozidla. V konaní bolo preukázané aj to, že nereagoval ani na
naliehanie svedka M. O., ktorý nepožíval alkoholické nápoje, že on sám ho odvezie domov a nereagoval
ani na jeho apel, aby si so žalovaným v prvom rade nesadal do motorového vozidla. Z uvedeného je
zrejmé, že nielen žalovaný v prvom rade, ale aj nebohý syn a brat žalobcov sa významnou mierou pričinil

o zásah do osobnostnej sféry a integrity jeho rodiny a práve túto skutočnosť mal prvostupňový súd
vyhodnotiť a zohľadniť vo výške priznanej nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že prvostupňový súd
nárok takto neposúdil v súlade s vyššie uvedeným je jeho rozhodnutie nesprávne a nepreskúmateľné.
Žalovaný v druhom rade opätovne zdôrazňuje, skutočnosť že odvolaním napáda predmetné rozhodnutie
ako celok, majúc zato že prvostupňový súd pochybil pri priznaní výšky nemajetkovej ujmy ako aj v

riešení zásadnej otázky náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti podľa ustanovenia § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka a občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu podľa ustanovenia §
13 Občianskeho zákonníka., neberúc na zreteľ, že toto je možné vymedziť len vzťahom medzi osobou,
do ktorej práv na ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté a osobou, ktorá neoprávnený zásahspôsobilaapretoprávaapovinnostivyplývajúceztohtoprávnehovzťahusaviažuvýlučnenatútoosobu.
Vzhľadom k tomu, že povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je subjektívne spätá len s tým,
kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil a táto osobná povinnosť nemôže prejsť na ďalšiu osobu, v

rámci nárokov krytých poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla,
pretožalovanývdruhomradežiada,abyodvolacísúdjehoodvolaniuvyhovelnárokvočinemuzamietola
priznal trovy konania, ktoré mu v súvislosti s bránením práva vznikli. Rozhodnutie prvostupňového súdu,
ktorým zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej
ujmy, t.j. ktorým založil spoločnú pasívnu solidaritu nepovažujeme za správne. Podľa ustanovenia. § 511

ods. 1 Občianskeho zákonníka platí, že ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je ustanovené
alebo účastníkmi dohodnuté alebo, ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému
veriteľovi splniť dlho spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek
z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne. Pasívna solidarita, je charakterizovaná
viacerými subjektmi na dlžníckej strane a ich povinnosťou splniť dlho tomu istému veriteľovi spoločne
a nerozdielne. Solidarita môže byť založená jednak právnym predpisom, pričom v takomto prípade

pasívna solidarita je upravená výslovne a vyplýva zo znenia toho ktorého ustanovenia právnej normy,
môže byť ďalej založená rozhodnutím súdu, ale aj dohodou účastníkov alebo povahou plnenia. Zo
zákona č. 381/2001 Z. z. nevyplýva ani jeden zo spôsobov, ktorý by založil pasívnu solidaritu, pričom ani
ustanovenie § 15 nedáva pre tento záver dostatočný podklad. Predmetné ustanovenie síce, umožňuje
uplatniť na súde nárok voči škodcovi na náhradu škody, ako aj voči poisťovni, pričom treba zdôrazniť,

že ide o dva samostatné nároky poškodeného proti dvom subjektom, ale voči každému z nich z iného
právneho dôvodu.

Aj v tomto konaní odporcovia majú postavenie samostatných spoločníkov a aj keď právna úprava má
ustanovenie o všeobecnom priamom nároku poškodeného na náhradu škody proti zodpovednostnému

poisťovateľovi, tak možnosť uplatniť nárok voči obidvom podľa § 15 cit. zák. neznamená, že ide o
solidárnu zodpovednosť, pretože táto nevyplýva z právneho predpisu, ani z ďalších dôvodov upravených
v § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok

vo všetkých jeho výrokoch potvrdil. Zároveň si uplatnili náhradu trov odvolacieho konania.

K odvolaniu žalovaného v 2/ rade sa vyjadril žalovaný v 1/ rade a navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby
napadnutý rozsudok zmenil a znížil náhradu nemajetkovej ujmy a o trovách konania rozhodol tak, že

ich náhradu účastníkom nepriznáva.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že odvolania
žalovaných sú neopodstatnené.

Odvolací súd zastáva názor, že je daný právny nárok proti poisťovateľovi z povinného zmluvného
poistenia, pretože povinné zmluvné poistenie kryje aj náhradu škody na zdraví.

Náhrada ujmy je ako terminus technicus v súkromnom práve určitá anomália. Principiálne ide o škodu,

a to buď majetkovú alebo nemajetkovú.

Škoda zahŕňa nielen zníženie majetku a ušlý zisk, ale aj nemajetkovú škodu (nemajetkovú ujmu). Je
preto potrebné vykladať termín škoda v § 4 ods. 2 písm. a) aj ako nemateriálnu škodu na zdraví.
Nemali by byť pochybnosti, že strata života najbližšieho príbuzného je spojená s negatívnym dopadom v

emočnej, citovej, teda nemajetkovej sfére príbuzných a na ich psychické zdravie. Je plne opodstatnený
záver, že v takýchto situáciách vzniká ujma (škoda) aj v psychickej rovine dotknutých osôb.

Odvolacísúdrovnakoakoprvostupňovýsúdnemalpochybnostioutrpenížalobcovvsúvislostisostratou
života ich syna a brata, nemal žiadne pochybnosti o existencii ujmy na zdraví, ktorú treba považovať

za nemateriálnu škodu na zdraví.

Z hľadiska systematiky Občianskeho zákonníka nie je až tak významné, že náhrada nemajetkovej ujmy
za stratu života je upravená v inej časti kódexu Prvá časť druhá hlava ako náhrada škody (šiesta časťdruhá hlava). Povinné poistenie musí kryť akúkoľvek škodu (ujmu) tak materiálnu, ako nemateriálnu.
Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že platná právna úprava obsahuje takúto
náhradu vychádzajúc z extenzívneho výkladu pojmu škody, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu

na zdraví (§ 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov) s tým, že náhrada
nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka.

Škodou (ujmou) sa podľa európskeho práva rozumie aj nemateriálna škoda. Dôležitý je eurokonformný

výklad zákona, aby nebol popretý zmysel a účinok smernice o poistení. Iný výklad je podľa názoru
odvolacieho súdu treba hodnotiť ako nadmerne formalistický, v dôsledku ktorého sa neprípustne
zasahujedosystematikyinštitútuškodyobsiahnutejvObčianskomzákonníkuavosobitnýchpredpisoch.

Za stavu, že právo umožňuje žalobcovi požadovať náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný záver, že
takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna

úprava, ktorá by tomuto odporovala bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a
takáto právna úprava sa nesmie použiť (Simmenthal C-106-77).

Ak Slovenská republika má uregulovanú náhradu nemajetkovej škody (ujmy), potom vo svetle rozsudku
Súdneho dvora musí poistné krytie dopadať aj na takúto ujmu.

Odvolací súd ďalej v tejto súvislosti poukazuje na Smernicu Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 5. 1990 a je
bez pochybností zrejmé, že cieľom spomínanej smernice je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel
umožňovalo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom dosiahnuť odškodnenie
za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z

prevádzky motorových vozidiel nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (rozsudok
Súdneho dvora C-537/03, body 27 a 28).

Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Zb. v znení neskorších predpisov
je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny

predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z
extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na
zdraví patrí akákoľvek ujma aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode.

Keďže pojem škoda uvedený v čl. 1 bod 2 prvej smernice nie je presnejšie vymedzený, nič nenaznačuje,
že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného
vnútroštátneho práva, žeby sa mali vylúčiť z tohto pojmu (bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).
Keďžezodpovednosťpoisteného,ktorávyplývaz§11anasl.Občianskehozákonníkavzniklanazáklade
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa

nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice
(bod 57 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12).

Ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu
utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla.

Účastníkom tohto poistného vzťahu je žalovaný (poisťovňa) v 2/ rade a z toho vyplýva dôvodnosť jej
pasívnej legitimácie v prebiehajúcom konaní. Treba zdôrazniť, že unijné právo vzťahy ohľadne náhrady
škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej
ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva.

K primeranosti odvolací súd uvádza, že uplatnená výška náhrady škody (ujmy) nemôže ani zďaleka
pokrývať skutočnú ujmu, ktorá vznikla žalobcom stratou ich syna a súrodenca, a preto aj výhrada v
súvislosti s vedomosťou o požití návykovej látky žalovaného v 1. rade je zohľadnená už v rozhodnutí
súdu prvého stupňa.

Odvolací súd k výške náhrady škody poukazuje na vec Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS Súdneho dvora,
vktoromsaspomínaneprípustnosťadministratívnehopoistnéholimitupod1miliónEurvjednomprípade
(C-277/12 Vitalijs Drozdovs/Baltikums AAS).Je ďalej potrebné zdôrazniť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná
voľnou úvahou, vždy však s prihliadnutím na zákonné kritéria závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí

zohľadňovať všetky okolnosti konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti.
Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s obsahom na jej intenzitu, rozsah a
trvanie. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že skúmané zásahy vyvolávajú spravidla ujmu dlhotrvajúcu,
rozsiahlu a v zásade ničím nereparovateľnú.

Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov
je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke
dopravných prostriedkov je vysoké a nie je opodstatnené obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na
osoby, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sú povinne zmluvne poistené, vrátane vodičov
(porov. NS SR 3Cdo 228/2012).

K odvolacím námietkam žalovaného je ďalej potrebné dodať, že smrť syna a brata žalobcov bola
nepochybne nečakaná, tragická, žalobcami nezavinená udalosť, ktorá do ich života zasiahla a
nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobcovia stratili možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj
rodinný život vo vzťahu k nebohému. Žalobcovia v tejto súvislosti podrobne popísali charakter vzťahov
existujúcich medzi nimi a pozostalým.

Za takejto situácie odvolací súd rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania ako
vecne správny postupom podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k námietke žalovaného v 1/ rade vo vzťahu k nepoužitiu § 150 O.s.p. vo vzťahu k náhrade

trov konania odvolací súd uvádza, že uvádzané okolnosti sú zohľadnené pri určení výšky náhrady škody
a s poukazom na znenie ust. § 142 ods. 3 O.s.p. nemajú tieto okolnosti žiaden relevantný význam v
súvislosti s použitím ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na rozhodovanie o náhrade trov konania.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 142 ods. 1

O.s.p. a vychádzajúc zo zásady úspešnosti súd priznal úspešným žalobcom v 1/ až 3/ rade náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100% na účet ich právneho zástupcu JUDr. Michala Kováča, advokáta.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.