Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoE/93/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5609200093
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5609200093.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného - POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v zastúpení Advocate, s. r. o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej - S. L., nar. XX.X.XXXX, bytom X. P. XXXX/XX, D. P.,
o vymoženie 975,87 eur s príslušenstvom, ktorá exekúcia je vedená Exekútorským úradom súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom W. N. XX, pod sp. zn. EX 11014/2008, na základe odvolania

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7Er/10/2009-87 zo dňa 10.7.2014,
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, v ktorom okresný súd exekúciu zastavil a vo výroku o trovách
exekúcie.

Návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru

Európskej únie z a m i e t a .

Návrh oprávneného na prerušenie konania a na predloženie návrhu na konanie o súlade právnych
predpisov Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Vychádzal zo záveru, že rozhodcovský
rozsudok, ktorý je v danom prípade exekučným titulom, nie je materiálne vykonateľný, lebo bol vydaný
rozhodcovským súdom, ktorý na to nemal právomoc. Dojednanie o rozhodcovskej doložke, ktorá
vyžadovala od účastníkov zmluvy, aby spory vzniknuté na základe spotrebiteľskej zmluvy riešili v
rozhodcovskom konaní, je totiž neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods.

1 Obč. zák.), a teda je neplatné.
Okresný súd zdôraznil, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré tvorili súčasť formulárovej úverovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Povinný pritom nemal možnosť podstatným spôsobom obsah zmluvy a jej všeobecných podmienok
ovplyvniť; mohol ju len ako celok buď prijať alebo odmietnuť. V súdenej veci nebola splnená ani

písomná forma rozhodcovskej doložky. Dlžníkove vyhlásenie, že súhlasí so všeobecnými podmienkami
pre poskytnutie úveru a zaväzuje sa ich dodržiavať, nie je dodržaním písomnej formy tak, ako ho
predpokladá ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská
doložka nie je obsiahnutá v dokumente a podpísaná spornými stranami, ale vo všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru. Súčasťou rozhodcovského spisu nie sú všeobecné podmienky
poskytnutia úveru podpísané oboma zmluvnými stranami. Rozhodcovská doložka nebola uzavretá v

písomnej forme, preto je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právnu moc
rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovský rozsudok vposudzovanej veci je nulitným aktom, bol vydaný rozhodcom, rozhodcovským súdom ako nepríslušným
orgánom. Absentuje teda vykonateľný exekučný titul pre vedenie exekúcie.

Rozhodnutie o trovách exekúcie (exekútora) okresný súd opiera o ustanovenia Vyhlášky č. 288/1995
Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 31.12.2008 konkrétne o § 14
ods. 1, ods. 2 a § 15 ods. 1. Súdnemu exekútorovi priznal odmenu 1.000 Sk a po jej zvýšení o 20% DPH
t.j. o 200 Sk, celkovú sumu 1.200 Sk, v prepočte na eurá 39,83 eur, zároveň zaviazal oprávneného tieto
trovy súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému zaplatiť.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený,
ktorý sa domáhal jeho zrušenia. Namietal prekročenie právomoci exekučným súdom, nerešpektovanie
zásady dispozitívnosti (potreba podania návrhu), odňatie možnosti konať pred súdom, nedostatočné
zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci. Tvrdil, že ak exekučný súd už vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby následne posudzoval neplatnosť rozhodcovskej

zmluvy (doložky). Exekučný súd zároveň nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o (merite) veci; nie je totiž súdom v zmysle § 40 zákona č. 244/2002 Z.z.,
teda nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci. Iba v rámci účelu, z
dôvodov a spôsobmi stanovenými označeným zákonom možno spochybňovať konkrétne rozhodcovské
rozhodnutie, resp. dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Okrem toho, rozhodcovským rozsudkom je

exekučný súd viazaný rovnako, ako rozsudkom všeobecného súdu (§ 159 ods. 2 O.s.p.).
Odvolateľ uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať len, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom, je v súlade s dobrými mravmi, a nie, či je v súlade s dobrými mravmi rozhodcovská doložka.
Ak by aj bol exekučný súd oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky (hoci nie je), táto je platná.
Dáva totiž zmluvným stranám na výber, či sa obrátia na rozhodcovský alebo všeobecný súd.

Podľa odvolateľa nebol zachovaný princíp kontradiktórnosti konania, najmä účastníkom nebolo
umožnené uplatňovať svoje stanoviská ku skutkovým aj právnym otázkam, predovšetkým k otázke
neprijateľnosti zmluvnej podmienky; za tým účelom mal súd upovedomiť účastníkov konania a dať
im možnosť vyjadriť sa. Nadväzne, pokiaľ by sa spotrebiteľ rozhodol nedovolávať sa nekalého a
nezáväzného charakteru podmienky, súd by nemohol vylúčiť aplikáciu tejto podmienky. Navyše, bol

exekučný súd povinný v súdenej veci nariadiť ústne pojednávanie. Oprávnený ďalej poukazoval na
nutnosť rešpektovania princípov (materiálneho) právneho štátu, predovšetkým princípu právnej istoty;
osobitne z hľadiska dĺžky zákonom stanovenej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského
rozsudku a času, v ktorom rozhodoval exekučný súd. S odkazom na rozhodnutia Spolkového súdneho
dvora a Ústavného súdu ČR oprávnený akcentoval, že zakotvenie rozhodcovských klauzúl v právnych

predpisoch nie je obmedzením prístupu k súdu, v zásade sú teda prípustné, lebo rozhodcovské
súdnictvo predstavuje súdnu právomoc v širšom zmysle. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
exekúcievykonávanejnapodkladerozhodcovskéhorozsudkulennanávrhúčastníka;ajvtakomprípade
je pri revízii rozhodcovského rozsudku limitovaný ústavne konformnou interpretáciou § 40 a nasl. zákona
č. 244/2002 Z.z., ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci

všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.
Odvolateľ zdôrazňoval diskriminačný prístup exekučného súdu voči nemu z titulu jeho postavenia
ako podnikateľského subjektu poskytujúceho krátkodobé úvery. Postupom a rozhodnutím okresného
súdu malo tiež dôjsť k porušeniu zásady rovnosti zbraní. Jednak bol oprávnený uvedený do takého
postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb

v porovnateľnom postavení, a jednak nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia, ktoré
výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd bez vykonania dokazovania a len na
základe domnienok konštatoval, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ by sa jeho postup považoval za
vykonávanie dokazovania, účastníci nemali právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť

vykonanie (ďalších) dôkazov. Vylúčením akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu
k meritu veci exekučný súd zároveň negoval zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Odvolateľ
nesúhlasil ani s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,
nadväzne táto nemusela obsahovať údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov. Dodal, že exekučný
súd nesprávne vyhodnotil aj (ne)primeranosť úrokov z omeškania a spoplatnenie zasielania upomienok.

Oprávnený spochybnil aplikáciu slovenskej verzie smernice rady 93/13/EHS, lebo iné jazykové verzie
jednoznačne viažu atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ na rozhodcovské konanie, nie na riešené
spory. Zároveň predložil návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvyo fungovaní EÚ a žiadal, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledovnými
prejudiciálnymi otázkami:
1. či sa má ust. písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov;
2. v prípade zápornej odpovede na otázku č. 1, či je možné označené ust. smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátene sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej zmluvy,
čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,

v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu;
3. či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré,
aplikujúc vnútroštátne procesné aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993 zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Oprávnený takiež navrhol, aby odvolací súd prerušil konanie a obrátil sa na Ústavný súd SR s návrhom
na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky.

Odporkyňa zostala v odvolacom konaní nečinná.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu i z dôvodov daných v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a aplikáciou postupu podľa § 214 ods.
2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne

podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Východiská formulované okresným súdom - spotrebiteľský charakter dotknutého právneho vzťahu,
neprijateľná povaha rozhodcovskej doložky spôsobujúca nerovnováhu v postavení zmluvných strán,
individuálne nedojednanie rozhodcovskej doložky a napokon neplatnosť takejto zmluvnej podmienky

- sú správne, odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v konkrétnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2
O.s.p.). Nadväzne, vychádzajúc z vecnej správnosti preskúmavaného výroku (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a
zároveň z (aplikačnou praxou stabilne akceptovanej) skutočnosti, že konanie na súde prvého stupňa a
na odvolacom súde tvorí jeden celok, dodáva, že v dôsledku neplatnosti rozhodcovskej doložky nebolo
možné (vôbec) konštituovať právomoc rozhodcovského súdu. Rozhodcovský rozsudok bol teda vydaný

bez toho, aby ho vydal orgán disponujúci právomocou rozhodovať, preto ide o právny akt nulitný, t.j.
nespôsobilý byť exekučným titulom.

V otázke, či v exekučnom konaní zákon č. 244/2002 Z.z. vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci
rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konania sa týka sporu

zo spotrebiteľského vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu
z iného (než spotrebiteľského) právneho vzťahu, ustanovenia označeného zákona, ktoré umožňujú
účastníkovi namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy a žalobou sa domáhať zrušenia rozsudku rozhodcovského súdu, vylučujú
skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa dotknutých

ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach teda znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní (bližšie napr.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16.1.2013).
V spotrebiteľských právnych vzťahoch, čo je aj prípad súdenej veci, je však situácia odlišná. V
rozpore s aktuálnymi závermi vnútroštátnej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, či 6 M Cdo 9/2012 z 13.1.2013; publikované v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov SR pod R 46/2012 a R 68/2013), ako aj aplikačnou činnosťou Súdneho dvora EÚ (napr.
C-76/10,C-40/08)jezásadnáodvolacianámietkaonedostatkuoprávneniaexekučnéhosúdupreskúmať
rozhodcovský rozsudok v tom smere, či rozhodcovská doložka nenapĺňa charakteristiku neprimeranejpodmienky spotrebiteľskej zmluvy. Naopak z predmetných rozhodnutí vyplýva, že exekučný súd nie
je pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný
spor, viazaný tým, ako danú otázku vyriešil samotný rozhodcovský súd.

Exekučný súd teda môže v každom štádiu konania - nielen pri rozhodovaní o ne/vydaní poverenia -
skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno pritom odvodzovať
len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok nemusí vykazovať znaky

protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii
hmotného alebo procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami
hmotného práva a pri zisťovaní nedostatkov exekučného titulu, ktoré ich spôsobujú, má exekučný
súd plné oprávnenie "vstúpiť" do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Takýto postup
exekučného súdu nie je posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a exekučný
súd si ani neosvojuje postavenie odvolacieho súdu, iba skúma, či oprávneným predložený rozhodcovský

rozsudok je vykonateľným exekučným titulom, t.j. či ho (okrem iného) vydal rozhodcovský súd s
právomocou pre daný spor.
Krajský súd poznamenáva, že nemá dôvod odkloniť sa od opísaných záverov aplikačnej praxe.

Odhliadnuc od absencie vecnej súvislosti rozsiahlych častí citácie rozhodnutí Spolkového súdneho

dvora s posudzovanou vecou, značnej duplicity textu podaného odvolania, deficitu akéhokoľvek
odôvodnenia (v zmysle porovnania zákonných úprav) aplikovateľnosti záverov týkajúcich sa nemeckého
práva, či gramaticky nedôsledného prekladu textu, možno konštatovať, že prezentované závery
Spolkového súdneho dvora (ani Ústavného súdu ČR) nie sú v rozpore s vyššie uvedenými úvahami
odvolacieho súdu. Ich spoločným menovateľom je totiž všeobecná prípustnosť rozhodcovských doložiek

(čo krajský súd nepopiera), zároveň však ich preskúmávateľnosť z pohľadu ochrany spotrebiteľa a
konkrétnych okolností posudzovanej veci.
Je nevyhnutné zdôrazniť, že spotrebiteľská ochrana tvorí súčasť nášho právneho poriadku na základe
pozitívneho záväzku Slovenskej republiky prispievať k vyššiemu životnému štandardu spotrebiteľov.
Právne normy z oblasti spotrebiteľského práva je preto potrebné vykladať tak, aby boli naplnené ciele a

zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na roveň hodnôt verejného poriadku.
Ochrana poskytovaná exekučným súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení
noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka
spotrebiteľa nezaväzovala. Exekučná súdna kontrola v tejto súvislosti nie je o podporovaní nečinnosti
spotrebiteľov, ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. Existuje totiž nezanedbateľné nebezpečenstvo,

že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, čo zodpovedá i okolnostiam
súdeného prípadu.

V danej spojitosti odvolací súd poukazuje na nález (práve) Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo
dňa 1.11.2011, v ktorom k otázke platnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských zmluvách uviedol,

že rozhodcovské konanie musí všeobecne zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré
by bolo na mieste v prípade, že by sa spotrebiteľ k dojednaniu rozhodcovskej doložky nezaviazal. To
znamená ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných prekážok v uplatnení práv
spotrebiteľa atď.
V preskúmavanej veci konanie pred rozhodcovským súdom nebolo ústne, dokonca rozhodcovský

rozsudok bol vydaný bez vypočutia odporcu/povinného. Opravný prostriedok proti rozhodcovskému
rozsudku taktiež nebol prípustný. Účastník sa mohol domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku
žaloboupodľa§40zákonač.244/2002Z.z.,ktorýúkonodspotrebiteľanemožnospravodlivopožadovať;
predovšetkým vzhľadom na taxatívne dôvody takej žaloby, ale aj vzhľadom na všeobecné a formálne
odôvodnenie dotknutého rozhodcovského rozsudku, ktorý fakticky len prevzal tvrdenia oprávneného.

Pokiaľ je dojednanie o rozhodcovskej doložke zaradené do všeobecných obchodných podmienok/
všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou úverovej
zmluvy (ako v súdenej veci), je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a
spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jej obsah. Zároveň podanie žaloby na rozhodcovskom súde má potom

za následok, že v tej istej veci druhá strana (spravidla - i v posudzovanom prípade - spotrebiteľ)
sa už nemôže obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania.
Uvedené vo svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli
definitívne (vy)riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Z pohľadu spotrebiteľa je pritom rovnocenné, čiriešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula,
alebo dodávateľ svojím konaním; spotrebiteľ má byť chránený pred oboma týmito postupmi. Práve
proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus

spotrebiteľsko-právnej ochrany.

Zmätočnou je odvolacia námietka o povinnosti exekučného súdu nariadiť pojednávanie, keďže
rozhodoval v čase, kedy takáto povinnosť objektívne neexistovala. Bezpredmetnou je tiež námietka o
nesprávnosti slovenského prekladu smernice 93/13/EHS. Podstatou preskúmavaného rozhodnutia totiž

nie je (ani v minimálnej miere) okolnosť, či rozhodcovské konanie (nie) je upravené právnymi predpismi.
Obdobne je neopodstatnená námietka o diskriminačnom prístupe, či o porušení princípu rovnosti zbraní
exekučným súdom. Námietka o údajnej diskriminácii je maximálne všeobecná a konečnom dôsledku
účelová. Diskrimináciou rozhodne nie je samotný „neúspech“ oprávneného v konaní/exekúcii. Pokiaľ k
porušeniu princípu rovnosti zbraní malo dôjsť tým, že súd oprávneného nevypočul a neumožnil mu tak
prejaviť jeho názor, odvolací súd poznamenáva, že v konaní nebol vypočutý ani povinný.

Rozhodnutie exekučného súdu, ktorým (práve vo veciach oprávneného) zastavil exekúciu vedenú
na podklade rozhodcovského rozsudku, na vydanie ktorého nemal rozhodcovský súd pre neplatnosť
rozhodcovskej doložky právomoc, predstavuje štandardný prístup v judikačnej činnosti (minimálne)
tunajšieho súdu. Oprávnenému zároveň zostáva zachovaná zákonná možnosť namietať nesprávnosť
záverov exekučného súdu ako súdu prvého stupňa a požadovať ich prieskum odvolacím súdom, čoho

dôkazom je aktuálne odvolacie konanie. Tým je vyvrátená i námietka údajného porušenia princípu
kontradiktórnosti (resp. dvojinštančnosti) súdneho konania. Právo na kontradiktórny proces nemá
absolútny charakter a neoboznámenie so stanoviskom o nekalosti zmluvnej podmienky je zhojené
možnosťou oprávneného vyjadriť (čo odvolateľ využil) v opravnom prostriedku námietky ku skutkovým
zisteniam a právnym záverom exekučného súdu (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6

ECdo 25/2014, 6 CoE 15/2014). Taktiež Ústavný súd SR dospel v zjednocujúcom stanovisku vydanom
pod PLz. ÚS 1/2014 z 7.5.2014 k záveru, že pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje,
ak je oprávnenému súdom reálne poskytnutá možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho prieskumu
(predovšetkým pokiaľ ide o iné listiny než vyplýva z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) v odvolacom
konaní. Opačný záver by odporoval zásade efektivity konania a bol by v rozpore s princípom racionality

ako základným princípom právneho štátu.

Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj judikatúru Súdneho dvora

Európskej Únie.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnený návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru EÚ a s tým spojené prerušenie konania. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora EÚ základným predpokladom povinnosti iniciovať konanie o predbežnej otázke ohľadne výkladu

komunitárneho práva je predovšetkým skutočnosť, že otázka týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo
platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom

zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zodpovedanie otázky teda musí mať reálny dosah na
prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny
základ v prejednávanom spore.
Prvá navrhovaná prejudiciálna otázka vychádza z hypotézy absolútneho zákazu rozhodovania sporov
zo spotrebiteľských zmlúv rozhodcovskými súdmi, ktorá sa však na prejednávaný prípad nevzťahuje.

Exekučný súd totiž nezaložil napadnuté rozhodnutie na (všeobecnom) závere, že v spotrebiteľskej
veci nikdy nemôže rozhodnúť rozhodcovský súd, ale uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré neakceptoval
rozhodcovskú doložku v súdenej veci. Vzhľadom na priamu nadväznosť druhej (navrhovanej)
prejudiciálnej otázky na prvú je aj táto, resp. prípadná kladná alebo záporná odpoveď na ňu, v
prejednávanej veci irelevantná. V prípade tretej prejudiciálnej otázky oprávnený stavia do apriórneho

vylučujúceho protikladu aplikáciu vnútroštátnych noriem (s odkazom na smernicu 93/13/EHS) oproti
možnosti vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, čo je vyjadrením účelového pohľadu oprávneného.
Celkovo možno zhrnúť, že formulácia otázok predložená oprávneným je sugestívna a zavádzajúca, keď
oprávnený opomína konkrétne okolnosti súdeného prípadu.Vzhľadom na uvedené odvolací súd zamietol návrh oprávneného na predloženie predmetných
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ a v dôsledku toho aj jeho návrh na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Ako neopodstatnený zamietol odvolací súd aj návrh oprávneného na predloženie návrhu Ústavnému
súdu SR na konanie o súlade právnych predpisov a na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. Z ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť exekučného súdu v
ktoromkoľvek štádiu exekúcie z úradnej povinnosti zisťovať, či (nie) sú dané dôvody jej zastavenia

podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Táto prieskumná činnosť exekučného súdu je jednou zo
základných charakteristík exekúcií a práve ona prispieva k princípu právnej istoty, aby nútený výkon
práva nebol svojvoľne zneužívaný či už zo strany veriteľov/oprávnených alebo zo strany súdnych
exekútorov. Predmetný výklad zaujal i samotný Ústavný súd SR (napr. uznesenie sp. zn. II. ÚS 165/2011
z 20.4.2011).

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. Oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný a povinný (eventuálne súdny exekútor) si
predmetný procesný nárok neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.