Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/1044/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111235814
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4111235814.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 17 321 123, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti
odporcovi: M. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., P. XXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Prešov, Važecká 16, IČO: 42 176
778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 733,69 eura s

príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti uzneseniu Okresného súdu
Nitra zo dňa 12. októbra 2012 č. k. 7RO/377/2011- 33, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporcu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporcovi, ani vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške 36,87
eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava so sídlom Ševčenkova 32, P. O. Box 154, 850 00
Bratislava, po právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie v zastavujúcej časti odôvodnil ustanovením
§ 96 ods. 1 OSP a zistením, že navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť v celom rozsahu, preto
súd prvého stupňa konanie zastavil. Následne s poukazom na § 146 ods. 1 písm. c), § 146 ods. 2 OSP

pri rozhodovaní o náhrade trov zastaveného konania súd prvého stupňa skúmal aj zavinenie účastníkov
konania na zastavení konania a konštatoval, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ, pretože vzal
návrh späť, a to nie pre správanie odporcu. Preto pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol podľa
§ 146 ods. 2 OSP. Vzhľadom k tomu, že odporcovi v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu náhradu
trov konania nepriznal. Okrem toho v konaní vystupoval aj vedľajší účastník, a preto súd prvého stupňa
rozhodoval aj o náhrade trov vedľajšieho účastníka, ktoré mu v konaní vznikli a boli účelné. Mal za

to, že právne postavenie vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom konaní, teda procesné práva a
povinnosti vedľajšieho účastníka sú v Občianskom súdnom poriadku upravené v ustanoveniach § 93, §
153d, § 201. Z týchto ustanovení považoval za zrejmé, že vedľajší účastník sa môže zúčastniť konania
popri navrhovateľovi alebo odporcovi buď, ak má právny záujem na výsledku konania, alebo ak ide o
právnickú osobu, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa antidiskriminačného zákona, zákona
č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele alebo zákona č. 250/2007 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa. Pre jeho právne postavenie bolo však najpodstatnejšie ustanovenie § 93 ods.
4, z ktorého vyvodil záver, že vedľajší účastník má rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník,
avšak jeho procesné úkony sú iba jeho úkonmi a majú v konaní rovnaké právne následky, ako keby
ich uskutočnil účastník, na strane ktorého v konaní vystupuje. Okrem toho poukázal na ustanovenia
§ 153d a § 201 OSP a logickým argumentom a contrario vyložil, že pri ostatných, zákonom inak pre
vedľajšiehoúčastníkaneupravenýchprocesnýchprávachapovinnostiach,mávedľajšíúčastníkrovnaké

práva a povinnosti ako účastníci konania. Žiadne iné ustanovenie v Občianskom súdnom poriadku,ktoré by upravovalo odlišné postavenie vedľajšieho účastníka neexistuje. Zhrnúc vyššie uvedené, ustálil,
že ak má účastník právo na náhradu trov konania, také isté práva má aj vedľajší účastník. V danej
veci, ak mal odporca právo na náhradu trov zastaveného konania, mal toto právo aj vedľajší účastník

na strane odporcu. Následne preto vo vzťahu k právnemu zastúpeniu vedľajšieho účastníka, ktorý
je združením na ochranu spotrebiteľa, riešil legitímnu otázku, či takéto združenie nemá mať vlastný
„aparát", teda, či nemá byť patrične personálne vybavené, s prihliadnutím na účel jeho existencie
tak, aby jeho zastúpenie advokátom nebolo samoúčelné. Keďže vedľajší účastník bol založený za
účelom ochrany práv spotrebiteľov, považoval za samozrejmé, že relevantnú, skutočnú ochranu práv

spotrebiteľov môže poskytovať len odborne vzdelaný personál, znalý všeobecne záväzných právnych
predpisov a judikatúry súdov. Preto mal za to, že takýmto personálom musí byť toto združenie vybavené,
v opačnom prípade by nemohlo plniť účel, za ktorým bolo založené. Suplovať plnenie tejto úlohy
udelením plnomocenstva advokátom v občianskom súdnom konaní sa súdu prvého stupňa javilo ako
účelové, a preto zastal názor, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom v tomto konaní
nebolo účelné. Okrem toho pripustil, že zastúpenie združenia ako vedľajšieho účastníka v občianskom

súdnom konaní advokátom nemusí byť v každom prípade neúčelné. Malo by však ísť o právne zložitejší
prípad, kedy by ani personálne vybavenie združenia nemuselo postačovať na riadne a plnohodnotné
zastupovanie združenia. V tomto konaní však tomu tak nebolo. Posledným výrokom s poukazom na §
11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov súd prvého stupňa rozhodol o vrátení navrhovateľovi ním zaplateného súdneho

poplatku za návrh vo výške 43,50 eura, krátený o 6,63 eura, t.j. v sume 36,87 eura.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote
odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu, namietajúc nesprávne skutkové zistenia a nesprávne
právne posúdenie veci. Uviedol, že v množstve súdnych sporov pôsobil už jeho vstup do konania pre
navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť uplatňovaného nároku,

vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Ukazuje sa, že samotný vstup do
konania združenia ako vedľajšieho účastníka na strane spotrebiteľa je dostatočne účinným prostriedkom
ako zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. Mal za to, že súd by mal vychádzať z
článku 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS a podporiť tento prostriedok účinnej ochrany spotrebiteľov
v súdnych konaniach tým, že združeniu prizná náhradu trov konania, v opačnom prípade by činnosť

nemajetkového združenia mohla byť vážne ohrozená. Pokiaľ by sa v praxi presadil názor upierajúci
právo vedľajšiemu účastníkovi na právneho zástupcu, vzhľadom na predmet jeho činnosti, prípadne
vzhľadom k tomu, že jedna členka združenia má právnické vzdelanie, potom by bolo problematické
aj zastupovanie advokátmi napr. sudcov, prokurátorov, advokátov, ministrov spravodlivosti, ktorí sú
právnikmi, čo by bolo v rozpore s platným právom, ale aj každodennou realitou. V tejto súvislosti

poukázal aj na judikatúru citovanú v najnovšom komentári slovenského občianskeho procesného
kódexu, ako aj zdôraznil, že združenie nemá finančné prostriedky, ani personálne obsadenie, preto
jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na súdoch je realizovanie jeho
činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií. Uviedol, že jeho cieľom okrem iného je, aby sa súdna
agenda zminimalizovala, čo dosiahne len vtedy, ak budú podporené účinné prostriedky na odradenie

dodávateľov realizovať ich doterajšiu prax na súdoch. Ak neriskujú ani len plnú náhradu trov konania,
skúšať sa im stále oplatí a budú to robiť naďalej. Ohľadom čerpania podpory od štátu uviedol, že
realita praxe je úplne iná a podpora štátu je skôr v rovine iluzórnej, než skutočnej. Dodal, že prax
potvrdila, že najväčšie možnosti na efektívnu pomoc spotrebiteľom poskytuje práve inštitút vedľajšieho
účastníctva, pretože spotrebiteľ často nevyhľadá ani advokáta, ani Združenie. Okrem toho namietal,

že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie,
judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou.
Poukázal pritom na čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ, čl. 38, 47 Charty základných práv EÚ. O
dôvodnostipriznaniatrovvedľajšiehoúčastníkapodľanehosvedčiloajnovelizovanéznenieustanovenia
§ 137 OSP, ktoré zohľadňuje aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. decembra 2010

vo veci DEB proti Spolková republika Nemecko C-279/09. S poukazom na uvedené, ako aj rozsiahlu
judikatúru navrhol napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa zmeniť tak, že navrhovateľ je povinný
zaplatiťvedľajšiemuúčastníkovitrovyprvostupňovéhokonaniavovýške141,79euraatrovyodvolacieho
konania vo výške 40,03 eura na účet právneho zástupcu.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho účastníka podané nebolo.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu podľa § 212 ods. 1 OSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu

prvého stupňa v napadnutom výroku je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom proti odporcovi domáhal vydania
platobného rozkazu, ktorým by mu súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 733,69 eura s
príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že postupca s odporcom dňa 28. 01. 2004 uzatvoril Zmluvu
o dodávke plynu pre odberateľov kategórie domácnosť, predmetom ktorej bolo poskytovanie dodávok a

predaj plynu odberateľovi plynu v domácnosti v zmysle ustanovení zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike
v znení neskorších predpisov a podľa ustanovení nariadenia vlády SR č. 409/2007 Z. z., ktorým sa
ustanovujú pravidlá pre fungovanie trhu s plynom. Vzhľadom na to, že odporca si svoje povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy nesplnil a do podania návrhu dlžnú sumu vo výške 733,69 eura za poskytnuté
služby navrhovateľovi neuhradil, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho veriteľ mal právo aj na úroky
z omeškania.

Podanímzodňa07.02.2012oznámilvstupdokonaniavedľajšíúčastník-Združenie naochranuobčana
spotrebiteľa HOOS. Následne súd prvého stupňa vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 13. apríla 2012
č. k. 7Ro/377/2011-20, ktorý doručil navrhovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi. Odporcovi sa platobný
rozkaz najskôr nepodarilo doručiť, zásielka sa súdu vrátila z dôvodu, že adresát bol neznámy. Vedľajší
účastník na strane odporcu podal proti platobnému rozkazu odpor. Dňa 08. 08. 2012 navrhovateľ zobral

svoj návrh na začatie konania späť a žiadal, aby súd prvého stupňa konanie zastavil a vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Až po doručení uvedeného návrhu bol súdom prvého stupňa
navrhovateľovi odoslaný odpor vedľajšieho účastníka.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporcu náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi vrátil súdny poplatok vo výške

36,87 eura prostredníctvom Daňového úradu Bratislava so sídlom Ševčenkova 32, P. O. Box 154,
850 00 Bratislava po právoplatnosti tohto uznesenia. Následne súd prvého stupňa okrem napadnutého
uznesenia doručil odporcovi aj platobný rozkaz.

Podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za

vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 ods. 1 OSP, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa

priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Všeobecneprenáhradutrovkonaniavsporovomkonaníplatízásadaúspechuvoveci, ktorájedoplnená
zásadou zavinenia. Zásada úspechu vo veci znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní
plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania. Posúdenie účelnosti pritom bude závislé

od konkrétnych okolností tej - ktorej veci. Podstatou zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladovkonania, ktoré by v riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil
alebo sa mu prihodila náhoda, ktorá ich vyvolala. Aj v prípade, ak sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania, ak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa, nemusí

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Musí však ísť o celkom výnimočné prípady, ktorých
výnimočnosť môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci alebo v okolnostiach na strane účastníkov
konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad a či sú dôvody hodné osobitného zreteľa, musí
vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, okolností, ktoré viedli k uplatneniu práva na
súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.

Podľa § 174 ods. 5 OSP, ak navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť po vydaní platobného
rozkazu a v lehote podľa § 172 ods. 1, platobný rozkaz zruší a konanie zastaví súd, ktorý ho vydal.
Rovnako postupuje súd, ktorý platobný rozkaz vydal, aj pri čiastočnom späťvzatí návrhu v časti, ktorej
sa späťvzatie návrhu týka.

Keďže v danej veci vzal navrhovateľ návrh späť po vydaní platobného rozkazu a v lehote podľa §
172 ods. 1 OSP, súd prvého stupňa mal správne v zmysle § 174 ods. 5 OSP napadnutým uznesením

platobný rozkaz zrušiť a konanie zastaviť. Okrem toho z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ zobral
svoj návrh späť skôr, ako mu bol doručený odpor vedľajšieho účastníka, v rámci ktorého vedľajší
účastník vzniesol námietku premlčania. Naviac z rozhodovacej praxe vyplýva, že vedľajší účastník
nie je oprávnenou osobou na podanie odporu, a preto z procesného hľadiska platí, že navrhovateľ
zavinil zrušenie platobného rozkazu a zastavenie konania, a teda je aj povinný nahradiť trovy konania

odporcovi. S poukazom na uvedené odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa správne o náhrade
trov konania odporcu a vedľajšieho účastníka rozhodol podľa § 146 ods. 2 OSP, a preto mali právo na
náhradutrovkonania,ktoréimvsúvislostistýmtokonanímvznikliaboliúčelnevynaloženénauplatnenie
alebo bránenie práva. S poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 OSP, ktoré výslovne ustanovuje, že
vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, je podľa odvolacieho súdu

možné v tejto veci vyvodiť záver, že aj vedľajší účastník má právo na náhradu trov konania, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Avšak uvedené automaticky nezakladá nárok vedľajšieho
účastníka na náhradu trov konania, pretože druhým predpokladom, splnením ktorého vznikne nárok na
náhradu trov konania, je účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného
vyplýva, že rovnako ako pri úspešnom účastníkovi, ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania, aj pri

vedľajšom účastníkovi je súd povinný skúmať, či trovy konania boli účelne vynaložené a či je dôvod na
priznanie náhrady trov proti účastníkovi, ktorý zavinil zastavenie konania. Za danej situácie súd prvého
stupňa, podľa názoru odvolacieho súdu, správne rozhodol o trovách konania v zmysle § 146 ods.
2 OSP, ako aj správne nepriznal vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania, pretože ako vyplýva
z obsahu spisu, k späťvzatiu návrhu nedošlo v dôsledku vznesenia námietky zo strany vedľajšieho

účastníka. S poukazom na uvedené odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že trovy konania
vynaložené vedľajším účastníkom v súvislosti s týmto konaním neboli účelne vynaložené na bránenie
práva, pretože k späťvzatiu návrhu nedošlo v dôsledku intervencie vedľajšieho účastníka na strane
odporcu, ako aj bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že vedľajší účastník na strane odporcu nie
je oprávnenou osobou na podanie odporu. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, že v danej veci nešlo zo strany vedľajšieho účastníka o účelne vynaložené trovy
konania a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania
vedľajšieho účastníka podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
vzhľadom k úspechu navrhovateľa v odvolacom konaní odvolací súd o trovách konania rozhodol tak, že

navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože navrhovateľ ich priznať nežiadal,
ani mu žiadne v odvolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.