Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/85/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3013200428

Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Vašková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3013200428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Vaškovej a sudcov
JUDr. Juraja Floroviča a JUDr. Ing. Miroslava Manďáka v právnej veci žalobcu: O.. O. Q., W.,
proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, Kolárska 4, Bratislava, právne zastúpená JUDr.

Evou Bušovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Tobrucká 6, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.: XF.-X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013, jednomyseľne
takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn.: XF.-
X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013 ako aj rozhodnutia VI. Disciplinárneho senátu pri Slovenskej
advokátskej komore (ďalej len správny orgán 1. stupňa) sp. zn.: B.- XX/XX:XXX/XXXX zo dňa 15. mája
2012, ktoré navrhol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nezákonnosti.

Žalovaný - 3Odvolací disciplinárny senát Slovenskej republiky Slovenskej advokátskej komory -
napadnutým rozhodnutím sp. zn.:XF.-X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013 na odvolanie žalobcu
potvrdil prvostupňové rozhodnutie zo dňa 15. mája 2012, ktorým bol žalobca

1.

uznaný za vinného, že napriek tomu, že dňa 8. augusta 2006 prijal poverenie klienta O. P., bytom Z. XXX/
XX, I. E.., prechodne bytom G. E. č. XXX, ktorý mu dňa 8. augusta 2006 podpísal plnomocenstvo na

podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie základných práva
a slobôd, ústavnú sťažnosť nepodal,

čím sa dopustil

disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, pretože závažným
spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v ust. § 18 ods. 1, 2 zákona o advokácii.Žalobcovi bolo za to uložené podľa § 56 ods. 2, písm. c) zákona o advokácii disciplinárne opatrenie -
peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur.

2.

oslobodený spod obvinenia podľa § 24 písm. a), Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej
komory (SAK), podľa ktorého klient Jozef Lecha požiadal žalobcu dňa 12. februára
2008 o zaslanie písomností, vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov, žalobca jeho žiadosti
nevyhovel, hoci klient mu uvedeného dňa vypovedal plnú moc.

Žalobcovi bola súčasne uložená povinnosť zaplatiť paušálne trovy konania vo výške 327,20 eur.

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že O. P. doručil Slovenskej advokátskej

komore dňa 25. februára 2008 sťažnosť, z ktorej vyplynulo, že žalobca ho obhajoval v trestnom konaní
pred Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1
Trestného zákona a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona. Konanie bolo vedené
pod sp. zn. 1T 101/02, v ktorom okresný súd rozsudkom z 2. novembra 2004 uznal sťažovateľa vinným
a bol mu uložený podmienečný trest. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, rozsudkom z 11. apríla

2006, sp. zn. 3 To 2/2005, zamietol odvolanie sťažovateľa. O. P. udelil žalobcovi dňa 8. augusta 2006
v uvedenej trestnej veci plnomocenstvá na podanie dovolania a aj ústavnej sťažnosti. Žalobca podal
dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 11. apríla 2006, sp. zn. 3 To 2/2005 dňa 9. augusta
2006, t.j. v zákonnej lehote. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. mája 2007, sp. zn. 1
Tdo 23/2006, dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Žalobca ústavnú

sťažnosť nepodal vôbec, napriek tomu, že na otázky sťažovateľa viac ráz odpovedal, že ešte nemá
o jej vybavení odpoveď. Sťažovateľ poprel, že sa so žalobcom dohodol na tom, že ústavná sťažnosť
nebude podaná. O. P. v sťažnosti ďalej uviedol, že žalobca ako jeho advokát sa dňa 11. apríla 2006
nezúčastnil na verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Trenčíne vo veci jeho odvolania v trestnej veci
sp. zn. 1T 101/02 a na základe jeho písomnej žiadosti z 12. februára 2008 mu nezaslal písomnosti,

vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov.

PredsedaRevíznejkomisieSlovenskejadvokátskejkomorypodaldňa25.júla2008disciplinárnejkomisii
Slovenskej advokátskej komory návrh na začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi z dôvodu,
že hoci žalobca dňa 8. augusta 2006 prijal poverenie od klienta O.F. P., ktorý mu v uvedený deň aj
podpísal plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky

pre porušenie jeho základných práv a slobôd, uvedenú sťažnosť nepodal. Podľa predsedu Revíznej
komisie Slovenskej advokátskej komory sa žalobca dopustil previnenia aj tým, že porušil ust. § 6 písm.
a) a b) a ust. § 13 Advokátskeho poriadku tým, že po skončení zastupovania ani na
písomnúžiadosťklientalistomz12.februára2008neodovzdalsťažovateľovi-O.P.-písomnosti,vrátane
zvukových a elektronických záznamov.

Žalovaný neakceptoval vyjadrenie žalobcu k sťažnosti O. P., že ústavnú sťažnosť nepodal po dohode
so samotným sťažovateľom, pretože z listu O. P. z 30. januára 2008 je zrejmé, že tento žiadal žalobcu
o informácie, v akom štádiu je rozhodovanie o jeho ústavnej sťažnosti. O. P. doručil Sociálnej poisťovni
list zo dňa 26. decembra 2006, z ktorého je tiež zrejmé, že sťažovateľ bol presvedčený, že žalobca sa
riadil jeho pokynmi a ústavnú sťažnosť podal.

Žalobca na pojednávaní disciplinárneho senátu dňa 6. decembra 2012 tvrdil, že ústavnú sťažnosť
nepodal, pretože lehota na jej podanie uplynula dňa 11. júna 2006, teda ešte pred udelením
plnomocenstva z 8. augustom 2006.

Žalovaný ďalej uviedol, že obvinenie žalobcu, ktoré sa týkalo vrátenia písomnosti, vrátane zvukových
ako aj elektronických záznamov, nebolo dôvodné, pretože zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn.15C/61/2008 bolo preukázané, že O. P. boli uvedené doklady vrátené a ten ich odovzdal svojmu novému
právnemu zástupcovi.

Žalovaný na základe uvedených zistení dospel k záveru, že žalobca prijal poverenie klienta O. P. na

podanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky a O. P. mu dňa 8. augusta
2006 podpísal plnomocenstvo na jej podanie. Žalobca ústavnú sťažnosť nepodal, čím sa dopustil
disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil
povinnosť advokáta podľa § 18 ods. 1, 2 zákona o advokácii. Za to mu bolo uložené podľa §
56 ods. 2 písm. c) zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur.

Podľa § 24 písm. a) Disciplinárneho priadku Slovenskej advokátskej komory bol žalobca oslobodený

spod návrhu na začatie disciplinárneho konania pre skutok, ktorého sa mal dopustiť tým, že napriek
tomu, že ho klient listom z 12. februára 2008 požiadal o zaslanie písomnosti vrátane zvukových ako aj
elektronických záznamov, jeho žiadosti nevyhovel, pretože nebolo preukázané, že sa skutok stal.

Žalovaný k odvolacej námietke žalobcu, že disciplinárne stíhanie je premlčané uviedol, že na základe
ustáleného názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky v prípade včas podaného dovolania ostala

sťažovateľovi O. P. zachovaná lehota na podanie ústavnej sťažnosti po tom, ako v jeho trestnej veci bolo
právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v Trenčíne a Okresným súdom v Trenčíne, a to aj po udelení
plnej moci z 8. augusta 2006. Žalobca ako advokát postupoval v rozpore so záujmami svojho klienta a
v rozpore s ust. § 18 zákona o advokácii, ak ústavnú sťažnosť nepodal.

Žalovaný ďalej uviedol, že disciplinárne orgány Slovenskej advokátskej komory pri rozhodovaní o

disciplinárnom opatrení žalobcu postupovali podľa § 24 ods. 2 Disciplinárneho poriadku Slovenskej
advokátskej komory (platnom do 19. júna 2010), pričom prihliadli na závažnosť disciplinárneho
previnenia ako aj na okolnosti, za ktorých bolo spáchané. V disciplinárnom konaní neboli zistené žiadne
skutočnosti, ktoré by boli relevantné pri rozhodovaní o druhu a výške disciplinárneho opatrenia. Preto
nebolo možné upustiť od uloženia disciplinárneho opatrenia. O náhrade trov disciplinárneho konania

bolo rozhodnuté s prihliadnutím na § 1 vl. nar. č. 441/2009 Z.z. o sume minimálnej mzdy.

Žalobca v dôvodoch žaloby v bode I. tvrdil, že prvostupňové rozhodnutie je zaťažené neodstrániteľnými
procesnými aj hmotnoprávnymi vadami, správny orgán 1. stupňa nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to
výsluch svedka O. P. a prípadnú konfrontáciu na odstránenie rozporov medzi ním a O. P.. Nesúhlasil
so záverom žalovaného, že nepodanie ústavnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

vo veci sp. zn. 3To 2/2005 z 11. apríla 2006 je zavineným porušením povinností advokáta podľa § 18
ods. 1 zákona o advokácii. Žalobca súčasne namietal záver žalovaného, ako aj správneho orgánu 1.
stupňa, že vykonanie dôkazu výsluchom svedka O. P. nebolo pre náležité objasnenie veci potrebné,
pretože svedok sa k veci podrobne vyjadril v sťažnosti adresovanej Slovenskej advokátskej komore
a v písomnom podaní z 26. mája 2008. Ďalej žalobca tvrdil, že rešpektoval pokyn sťažovateľa O. P.,

že ústavná sťažnosť nebude podaná z dôvodu uplynutia dvojmesačnej lehoty. Vypovedanie plnej moci
považoval žalobca za danej situácie za nadbytočné.

V bode II. žaloby žalobca opakovane tvrdil, že s klientom O. P. sa dohodli, že vzhľadom na uplynutie 2-
mesačnej lehoty sťažovateľ nepodá ústavnú sťažnosť ale podá dovolanie. Žalobca tvrdil, že sa riadil
pokynmi klienta.

Žalobca opakovane tvrdil, že disciplinárne obvinenia a konanie proti nemu boli založené na
lživých skutkových tvrdeniach sťažovateľa, pričom nebol predložený žiaden dôkaz na preukázanie
nepravdivých tvrdení. Disciplinárne konanie sa spravuje príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku,
v disciplinárnom konaní proti žalobcovi bola porušená zásada trestného stíhania zo zákonných dôvodov
a zákonným spôsobom a bolo porušené jeho právo na obhajobu.Žalobca v bode III žaloby uplatnil námietku premlčania disciplinárneho stíhania, aj keď súčasne neuznal,
že sa dopustil disciplinárneho previnenia. Podľa názoru žalobcu mal žalovaný disciplinárne konanie
zastaviť po márnom uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty s tým, že disciplinárne konanie trvalo od

podania návrhu, t.j. od 25. júla 2008 do dňa doručenia napadnutého rozhodnutia, t.j. do 2. apríla 2013.
V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 392/2010-33 a
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo 147/2008.

V bode IV.1 žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa v odvolacom konaní nevysporiadal s
hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi pochybeniami správneho orgánu 1. stupňa, a preto je napadnuté

rozhodnutie žalovaného neurčité, nezrozumiteľné, zaťažené vadou arbitrárnosti a odôvodnenia.
Preto ide o rozhodnutie nespravodlivé a nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobca nevypovedal
plnomocenstvo, nemôže byť posúdené ako disciplinárne previnenie.

V bode IV.2 žaloby žalobca opakovane poukázal na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, najmä
na základné zásady trestného konania (§ 2 Trestného poriadku), ktoré boli porušené.

V bode IV.3 žaloby žalobca namietal, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho námietkou o neprimerane

prísnom disciplinárnom opatrení peňažnej pokute v sume 1.963,20 eur.

Žalobca v V. časti žaloby s poukazom na Ústavu Slovenskej republiky, ústavné zákony a medzinárodné
zmluvy, namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že bolo vydané na neverejnom
konaní, bez jeho prítomnosti s odobratím práva na obhajobu a práva na dôkaz a vyjadrenia ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

V závere žaloby žalobca tvrdil, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie,
sú nezákonné aj z dôvodu nedostatočne formulovanej skutkovej vety.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobným dôvodom
uvedeným v bode I uviedol, že žalobca nepoprel, že prijal od klienta plnomocenstvo na podanie ústavnej
sťažnosti. Žalobca najskôr uvádzal, že so sťažovateľom sa dohodol na nepodaní ústavnej sťažnosti,

neskôr tvrdil, že uplynula lehota na jej podanie. Žalobca v disciplinárnom konaní nepreukázal, že sa
dohodol so sťažovateľom na tom, že ústavná sťažnosť nebude podaná, a ani nepreukázal, že sťažovateľ
mu dal pokyn, aby ústavnú sťažnosť nepodal. Disciplinárne senáty v odôvodneniach svojich rozhodnutí
podrobne uviedli, na ktoré okolnosti pri rozhodovaní prihliadli, z akých dôvodov rozhodli bez vypočutia
svedka O. a na základe akých dôkazných prostriedkov považovali za preukázané, že žalobca porušil ust.

§ 18 ods. 1, 2 zákona o advokácii. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že nepodanie ústavnej
sťažnosti nie je možné považovať za zavinené porušenie povinností advokáta. Žalovaný neakceptoval
aninázoržalobcu,žeÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyažneskôrjudikovalpostuppripodávaníústavnej
sťažnosti v prípadoch, kedy bolo vo veci podané i dovolanie. Naopak, žalovaný tvrdil, že z ustálenej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti v

danom prípade neuplynula, a preto tvrdenie žalobcu o uplynutí lehoty nie je dôvodné. K dôvodom
pod bodom II. žaloby žalovaný uviedol, že disciplinárne senáty sa oboznámili s obsahom zápisnice
z pojednávania Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 7. septembra 2012, vo veci vedenej pod sp. zn.
15C/61/2008, v ktorej žalobca podal žalobu proti O. P. o ochranu osobnosti, a tiež sa oboznámili s
obsahom rozsudku tohto súdu z 7. septembra 2009, ktorý v danej veci žalobu žalobcu zamietol a Krajský

súd v Trenčíne rozsudkom z 10. marca 2011 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Ústavný súd
Slovenskej republiky uznesením zo dňa 22. marca 2012, sp. zn. IV ÚS SR, sťažnosť O..
O. Q. proti rozsudku krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú odmietol. O. P. na pojednávaní pred
Okresným súdom v Trenčíne dňa 7. septembra 2012 jednoznačne potvrdil, že v jeho trestnej veci
požiadal žalobcu o podanie ústavnej sťažnosti a udelil žalobcovi plnomocenstvo na podanie ústavnej

sťažnosti dňa 8. augusta 2006. Z ďalšieho konania O. P., najmä z jeho listu z 26. decembra 2006,
ktorý adresoval Sociálnej poisťovni Bratislava a z listu z 30 januára 2008, ktorý adresoval žalobcovi,
vyplynulo, že bol presvedčený o tom, že ústavná sťažnosť bola podaná. Sťažovateľ teda nedal žalobcovi
pokyn, aby nepodal ústavnú sťažnosť. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na postup advokátov, ktorí
v prípadoch, ak klient dá advokátovi závažný pokyn, vypracujú o tom písomný záznam a klient takýtozáznam osobne podpíše. Žalovaný sa tiež nestotožnil s námietkou premlčania, ktorú žalobca uviedol
v III. časti žaloby. Žalobca navrhol zastaviť konanie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo 147/2008 a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 392/2010-33.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžo 147/2008 rozhodoval o plynutí prekluzívnej
lehoty vo veci uloženia pokuty podľa zákona o cestnej doprave. Analógia tohto rozhodnutia Najvyššieho
Súdu Slovenskej republiky na disciplinárne opatrenia podľa zákona o advokácii nie je teda dôvodná.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. III ÚS 392/2010 riešil otázku, či disciplinárny súd porušil
zásadu „zákaz reformatio in peius“. Žalovaný zdôraznil, že po preverení dátum podania sťažnosti O. P.

a dátumu podania návrhu na začatie disciplinárneho konania predsedom Revíznej komisie Slovenskej
advokátskej komory, dospel k záveru, že k premlčaniu nedošlo. K žalobným dôvodom uvedeným v
bode IV -1.2.3- žalovaný uviedol, že ani výpoveď žalobcu na disciplinárnom pojednávaní nezmenila
skutočnosť, že žalobca nepodal ústavnú sťažnosť, na podanie ktorej ho poveril O. P.. Disciplinárne
senáty postupovali pri prejednaní disciplinárneho previnenia žalobcu v súlade s § 57 zákona o advokácii
aDisciplinárnehoporiadkuSlovenskejadvokátskejkomoryaichrozhodnutiabolipodrobneodôvodnené.

Žalovaný dospel k záveru, že uložené disciplinárne opatrenia podľa § 56 ods. 2, písm. c), zákona o
advokácii zodpovedajú porušeniu povinností advokáta, ktorého sa dopustil žalobca, a peňažná pokuta
bola uložená pri dolnej hranici výmery peňažnej pokuty. K žalobným dôvodom uvedeným v bode VI
žaloby žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán (VI. disciplinárny senát Slovenskej advokátskej
komory) rozhodol o disciplinárnom obvinení žalobcu dňa 15. mája 2012. Žalobca bol na uvedené

pojednávanie riadne predvolaný, ale na pojednávanie sa nedostavil ani nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie pojednávania, a preto disciplinárny senát vec žalobcu prejednal a rozhodol podľa § 17 ods.
7 Disciplinárneho poriadku. Žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu v jeho neprítomnosti, pretože žalobca
s týmto postupom súhlasil. Disciplinárne konanie je neverejné podľa § 17 ods. 8 (do 18. júna 2010 ust. §
16 ods. 7) Disciplinárneho poriadku, a preto námietka žalobcu, že vec bola rozhodnutá na neverejnom

pojednávaní nie je dôvodná.

Krajský súd postupom podľa § 247 a nasl. O.s.p., preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia a
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby a dospel k záveru, že žaloba bola podaná v
zákonnej lehote a oprávnenou osobou a že rozhodnutie je preskúmateľné súdom. Súd zamietol žalobu
ako nedôvodnú podľa § 250j ods.1 O.s.p.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného sp. zn.
XF.-X/XX:XXX/XXXX zo dňa 6. marca 2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie zo dňa
15. mája 2012, ktorým bol žalobca uznaný za vinného, že napriek tomu, že dňa 8. augusta 2006 prijal
poverenie klienta O. P.,bytom Z. XXX/XX, I. E. I., prechodne bytom G. E. č. XXX, ktorý mu dňa 8. augusta
2006 podpísal plnomocenstvo na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky

pre porušenie základných práva a slobôd, ústavnú sťažnosť nepodal, čím sa dopustil disciplinárneho
previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil
povinnosť advokáta uloženú v ust. § 18 ods. 1, 2 zákona o advokácii. Žalobcovi bolo za to uložené podľa
§ 56 ods. 2, písm. c) zákona o advokácii disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20
eur. Žalobca bol súčasne napadnutým rozhodnutím oslobodený spod obvinenia podľa § 24 písm. a)

Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory, podľa ktorého klient O.f P. požiadal žalobcu
dňa 12. februára 2008 o zaslanie písomností, vrátane zvukových ako aj elektronických záznamov,
žalobca jeho žiadosti nevyhovel, hoci klient mu uvedeného dňa vypovedal plnú moc.

Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vo výroku o uznaní viny, výroku o uložení sankcie a
výroku o povinnosti nahradiť trovy disciplinárneho konania, podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal

obsahovo rovnaké skutočnosti ako v správnej žalobe.O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím sp. zn. XF.-X/XX:XXX/
XXXX zo dňa 6. marca 2013 tak, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. Žalovaný
vo svojom rozhodnutí zopakoval skutočnosti zistené prvostupňovým správnym orgánom, zopakoval

podklady, z ktorých prvostupňový správny orgán vychádzal, pričom rovnako ako prvostupňový správny
orgán i žalovaný dospel jednoznačne k záveru, že nepodanie ústavnej sťažnosti žalobcom podľa článku
127 Ústavy Slovenskej republiky napriek písomne udelenému plnomocenstvu, ktoré nebolo odvolané,
je zavineným porušením povinnosti advokáta, vyplývajúcej z § 18 ods. 1 a 2 zákona o advokácii, pretože
ide o opomenutie, ktoré je v rozpore s povinnosťou advokáta pri výkone advokácie chrániť a presadzovať

záujmy klienta, riadiť sa jeho pokynmi a postupovať s odbornou starostlivosťou.

Súčasťou správneho spisu je Plnomocenstvo zo dňa 8. augusta 2006 udelené sťažovateľom O.
žalobcovi na podanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky.

Úlohou súdu v tomto konaní bolo preskúmať, či skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu v bode 1.
rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa sp. zn. B. zo dňa 15. mája 2012 sa stal, či ho spáchal žalobca
a či ide o disciplinárne previnenie podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii.

Predmetom konania v prejednávanej veci je sporných 7 otázok, ktoré namietal žalobca v správnej
žalobe, a to:

1. Či je prvostupňové rozhodnutie zaťažené neodstrániteľnými procesnými aj hmotnoprávnymi vadami,
keďsprávnyorgán1.stupňanevykonalnímnavrhnutédôkazy,ktorýmjevýsluchsvedkaO.P.aprípadnú
konfrontáciu na odstránenie rozporov medzi ním a O. P..

2. Či je napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonné z dôvodu, že bolo vydané na neverejnom
konaní, bez jeho prítomnosti s odobratím práva na obhajobu a práva na dôkaz a vyjadrenia ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

3. Či nepodanie ústavnej sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky je zavineným
porušením povinností advokáta podľa § 18 ods. 1 zákona o advokácii.

4. Či nepodanie ústavnej sťažnosti žalobcom podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky napĺňa
skutkovú podstatu disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z.

5. Či v danom prípade bolo právo sťažovateľa na začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi
premlčané.

6. Či je rozhodnutie žalovaného neurčité, nezrozumiteľné, zaťažené vadou arbitrárnosti a odôvodnenia,

a tým nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

7. Či je disciplinárne opatrenie - peňažná pokuta vo výške 1.963,20 eur neprimerane prísne.

Sporné otázky pod bodmi č. 1 a 2 sa týkajú porušenia procesných práv žalobcu. Súd po oboznámení sa s
obsahom súdneho, ako i administratívneho spisu je jednoznačne toho právneho názoru, že k žiadnemu
porušeniu procesných práv žalobcu v prejednávanej veci nedošlo.

Z administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ O. bol správnym orgánom 1. stupňa
opakovane predvolaný, aby sa osobne vyjadril k disciplinárnym previneniam žalovaného. Sťažovateľ sa
však ani raz na predvolanie, ktoré mu bolo riadne doručené, nedostavil. Nakoľko skutkový stav opísaný
sťažovateľom v sťažnosti doručenej Slovenskej advokátskej komore dňa 25. februára 2008 a v podanídoručenom Slovenskej advokátskej komore dňa 26. mája 2008 je dostatočne podrobný, krajský súd
rovnako ako správny orgán 1. stupňa zastáva názor, že vykonanie tohto úkonu (t.j. výsluch sťažovateľa)
nie je za potrebné pre náležité objasnenie veci. Naviac, správny orgán 1. stupňa sa v záujme objasnenia

veci oboznámil s obsahom zápisnice z pojednávania Okresného súdu Trenčín, zo dňa 7.
decembra 2009, sp. zn. 15C/61/2008, vo veci ochrany osobnosti žalobcu, v ktorej je uvedená podrobná
výpoveď O. P. ku všetkým okolnostiam rozhodujúcim pre posúdenie viny žalobcu
z disciplinárneho priestupku. Y. mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vyjadreniam O., žalobcovi nebolo
nijakým spôsobom znemožnené oboznámiť sa s tvrdeniami sťažovateľa, vyjadriť sa k nim a zaujať k

nim stanovisko, žalobca mohol bez akýchkoľvek obmedzení navrhovať a predkladať dôkazy vo svoj
prospech. Konanie správneho orgánu 1. stupňa tak považuje súd za súladné s právnymi predpismi.

K námietke žalobcu, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v jeho neprítomnosti, krajský súd
poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 6 a 7 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory.

Podľa § 17 ods. 6 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory sa pojednávanie koná v
prítomnosti disciplinárne obvineného. Senát môže pojednávať v neprítomnosti disciplinárne obvineného,

ak s tým disciplinárne obvinený písomne súhlasí.

Podľa § 17 ods. 7 Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory ak sa disciplinárne obvinený
na pojednávanie nedostaví a nepožiadal ani o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, senát môže
pojednávať v jeho neprítomnosti. Ak disciplinárne obvinený požiada najneskôr do začatia pojednávania
o jeho odročenie a ak sú na odročenie dôvody hodné osobitného zreteľa, predseda senátu môže

pojednávanie odročiť.

V danom prípade pozvánka na odvolacie disciplinárne pojednávanie zo dňa 5. februára 2013, ktoré bolo
nariadené na deň 6. marca 2013 o 10,30 hod., bola žalobcovi riadne doručená dňa 7. februára 2013.
Dňa 6. marca 2013 (o 10,28 hod.) doručil žalobca Slovenskej advokátskej komore mail, prostredníctvom
ktorého ospravedlnil svoju neúčasť na odvolacom disciplinárnom pojednávaní a súčasne uviedol, že

súhlasí s vykonaním odvolacieho disciplinárneho pojednávania v jeho neprítomnosti. Nakoľko žalobca
súhlasil, aby žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu v jeho neprítomnosti, žalovaný tak v súlade s §
17 ods. 6 a 7 Disciplinárneho poriadku vykonal odvolacie disciplinárne pojednávanie bez prítomnosti
žalobcu. Z uvedeného dôvodu nepovažuje súd námietku žalobcu v tomto smere za právne relevantnú.

Je zrejmé, že sporné otázky pod bodmi č. 3 a 4 sa týkajú právnej kvalifikácie skutku, ktorý sa kladie

žalovanému v bode 1. rozhodnutia správneho orgánu 1. stupňa za vinu. K týmto sporným otázkam pod
bodmi č. 3 a 4 krajský súd uvádza:

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a
presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s
odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a
dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho
presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych
služieb.

Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. disciplinárnym previnením advokáta, euroadvokáta,
zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta, alebo advokátskeho koncipienta je zavinené
porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona, alebo z predpisu komory.Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že povinnosti advokáta pri výkone advokácie sú upravené
zákonom č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Advokát je podľa pri výkone svojho povolania (§ 18 a nasl. zákona
č. 586/2003 Z.z.) povinný na prospech klienta využívať svoje vedomosti a skúsenosti, skutkové a právne

argumenty a možnosti dané právnym poriadkom. Advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom
prípustnéprostriedkyaspôsobyposkytovaniaprávnejpomociúčastníkovi,ktoréhozastupuje.Advokátje
povinný chrániť práva a oprávnené záujmy zastupovaného. Medzi jeho základné povinnosti patrí chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi.

V predmetnom prípade má krajský súd za preukázané, že žalobca prijal dňa 8. augusta 2006 od

sťažovateľa O.. P. plnomocenstvá na podanie dovolania a ústavnej sťažnosti proti rozsudku Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 3 To 2/2005 z 11. apríla 2006. Dovolanie žalobca podal v zákonnej lehote
dňa 9. augusta 2006, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením č. k. 1Tdo
23/2006 zo dňa 30. mája 2007. Ústavnú sťažnosť však žalobca za svojho klienta O.. P. nepodal,
čo potvrdil aj v správnej žalobe. Nepodanie ústavnej sťažnosti žalobca odôvodnil dohodou medzi
ním a sťažovateľom, že ústavnú sťažnosť žalobca nepodá, nakoľko v čase udelenia predmetného

plnomocenstva 2-mesačná zákonná lehota na jej podanie už uplynula. Z obsahu písomností, ktoré sú
súčasťou správneho spisu (sťažnosť O.. P. doručená Slovenskej advokátskej komore dňa 25.02.2008,
Oznámenie Sociálnej poisťovni zo dňa 26.12.2006, Žiadosť o oznámenie stavu konania vo veci ústavnej
sťažnosti zo dňa 30.01.2008 adresovaná žalobcovi, zápisnica z pojednávania Okresného súdu Trenčín
zo dňa 7. septembra 2009, sp. zn. 15C/61/2008), však krajský súd zastáva názor, že

sťažovateľ o dohode o nepodaní ústavnej sťažnosti vedomosť nemal. Uvedenému nasvedčuje aj list zo
dňa 26.12.2006, adresovaný Sociálnej poisťovni, v ktorom sťažovateľ výslovne uvádza: ,,Rozhodnutie
súdu bolo proti mne vydané na podklade nesprávneho právneho posúdenia a iné a preto som podal
dovolanie ako aj ústavnú sťažnosť podľa § 127 Ústavy Slovenskej republiky pre porušenie základných
práv a slobôd.“ Listom zo dňa 30.01.2008 sťažovateľ žiadal žalobcu o oznámenie stavu konania vo veci

ústavnej sťažnosti, na čo žalobca stručne odpovedal, že ,,podanie ústavnej sťažnosti sme vyriešili v roku
2006.“ Žalobca však ani náznakom neuviedol, že sa na nepodaní ústavnej sťažnosti osobne dohodli,
a preto ju nepodal. Sťažovateľ tak z vyjadrenia žalobcu mohol nadobudnúť dojem, že žalobca ústavnú
sťažnosť, rovnako ako dovolanie, podal.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so žalobcom dohodli tak na podaní dovolania, ako i ústavnej sťažnosti,

vyplýva i z obsahu zápisnice spísanej na pojednávaní pred Okresným súdom Trenčín, sp. zn.
15C/61/2008, ktoré sa konalo dňa 07.09.2012 vo veci žaloby žalobcu podanej proti O. na ochranu
osobnosti. Sťažovateľ na predmetnom pojednávaní výslovne uviedol, že žalobcu požiadal, aby v trestnej
veci podal nie iba dovolanie, ale i ústavnú sťažnosť, sťažovateľ sa so žalobcom dohodol, že žalobca tak
urobí a za týmto účelom sťažovateľ spísal pre žalobcu dňa 8. augusta 2006 plnomocenstvo.

K uvedeným skutočnostiam krajský súd ďalej uvádza, že v prejednávanom prípade nebolo preukázané
odvolanie plnomocenstva klientom O. v konaní nebola preukázaná existencia dohody medzi klientom
a žalobcom ako jeho advokátom, podľa ktorej advokát nebol povinný ústavnú sťažnosť podať, a
taktiež nebolo preukázané ani odstúpenie žalobcom od zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ktoré
skutočnosti by odôvodňovali nepodanie ústavnej sťažnosti žalobcu podľa článku 127 Ústavy Slovenskej

republiky. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu sťažovateľ dal pokyn na nepodanie
ústavnej sťažnosti. Ide pritom o taký závažný pokyn, ako uviedol aj žalovaný vo vyjadrení k žalobe, pri
ktorom advokáti vyžadujú klientom podpísaný písomný záznam o takomto mimoriadnom pokyne.

Zo spisového materiálu (zo zápisnice o verejnom zasadnutí konanom na Krajskom súde v Trenčíne dňa
11. apríla 2006 pod sp. zn. 3 To 2/2005) má krajský súd ďalej za preukázané, že žalobca

zastupoval sťažovateľa už v trestnom konaní pred Krajským súdom v Trenčíne, sp. zn. 3 To 2/2005. V
predmetnom konaní žalobca už v čase prejednávania predmetnej trestnej veci oboznámil sťažovateľa s
možnosťou podať v danej veci ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca nepodal za svojho klienta O. ústavnú sťažnosť už skôr, ako si dňa 8. augusta
2006 nechal od neho vystaviť osobitné splnomocnenie (hoci v tom čase lehota na podanie ústavnej

sťažnosti uplynula, o čom aj informoval svojho klienta), porušil tak žalobca ustanovenia § 18 ods. 1 a
2 zákona č. 586/2003 Z.z.Krajskýsúdďalejuvádza,žežalobcapodalprotirozsudkuKrajskéhosúduvTrenčíne,sp.zn.3To/2/2005
z 11. apríla 2006 v zákonom stanovenej lehote dňa 9. augusta 2006 dovolanie. O predmetnom dovolaní
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 1Tdo 23/2006 zo dňa 30. mája 2007.

Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia,oznámeniaopatreniaaleboupovedomeniaoinomzásahu.Tátolehotasapriopatreníalebo
inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd už opakovane zaujal názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 84/2010, I. ÚS 153/2010,
III. ÚS 200/2010, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú
až po negatívnom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa. Pritom lehota na prípadné podanie takejto
sťažnostibudepovažovanázazachovanúajvovzťahukpredchádzajúcemuprávoplatnémurozhodnutiu
napadnutého dovolaním sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené tak z dôvodu dovolania podaného v zákonom stanovenej lehote ostala

sťažovateľovinapodanieústavnejsťažnostizachovanálehotaajpoudeleníplnejmocizodňa8.augusta
2006, a preto tvrdenie žalobcu o uplynutí lehoty na jej podanie nie je dôvodné. Ak žalobca predmetnú
ústavnú sťažnosť nepodal, konal tak podľa názoru súdu v rozpore so záujmami svojho klienta.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má krajský súd za preukázané, že v prejednávanom
prípade nevyvstali žiadne dôvody, ktoré by zakladali oprávnenie žalobcu nepodať ústavnú sťažnosť za

svojho klienta F.. Disciplinárne obvinený žalobca tak zavinene porušil povinnosti advokáta pri výkone
advokácie vyplývajúce z § 18 zákona č. 586/2003 Z.z., čím naplnil skutkové znaky disciplinárneho
previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z.

K spornej otázke pod bodom číslo 5. krajský súd uvádza:

Žalobca v danom prípade vzniesol námietku premlčania, v zmysle ktorej mal disciplinárny senát ex offo

zastaviť disciplinárne stíhanie žalobcu, a to aj s poukazom na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Sžo 147/2008 a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 392/2010-33. S
uvedeným tvrdením sa krajský súd v celom rozsahu nestotožňuje.

Pokiaľ ide o Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 392/2010-33, na ktorý poukázal žalobca,
súd konštatuje, že v danom prípade sa ústavný súd zaoberal zásadou ,,zákaz reformatio in peius,“ čo

však nie je predmetnom konania v danej veci.

K vyššie uvedenému rozhodnutiu E. súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo
147/2008 krajský súd uvádza, že najvyšší súd riešil prípad, kedy bola žalobcovi uložená pokuta podľa
§ 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov. Pokiaľ
ide o aplikáciu ustanovení týkajúcich sa plynutia premlčacej doby na uloženie pokuty, v danom prípade

najvyšší súd aplikoval ustanovenia zákona o cestnej doprave, konkrétne § 35 ods. 4 veta prvá, z ktorého
vyplýva, že pokutu možno uložiť do jedného roku odo dňa, v ktorom sa správny orgán dozvedel o
konaní podľa odseku 1; najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k takémuto konaniu došlo. Na základe
uvedeného krajský súd konštatuje, že subjektívna jednoročná prekluzívna doba na možnosť uloženia
pokuty, aplikácie ktorej sa žalobca domáhal, sa vzťahuje iba na prípady riešené podľa ustanovení

zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave, nie na ukladanie disciplinárnych opatrení podľa zákona č.
586/2003Z.z.oadvokácii,atoanianalogicky.Kuvedenémukrajskýsúddodáva,žeanalógiajejednýmz
interpretačných postupov v tých prípadoch, keď zákonná úprava neposkytuje návod na riešenie daného
právneho problému. V danom prípade je však inštitút premlčania práva na podanie návrhu na začatiedisciplinárneho konania podľa ustanovení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii výslovne upravený v ust.
§ 58 ods. 2 cit. zákona.

Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2012 návrh na začatie

disciplinárneho konania možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o
disciplinárnom previnení, najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, keď k disciplinárnemu previneniu
došlo.

V danom prípade bola sťažnosť O. doručená Slovenskej advokátskej komore dňa 25. februára 2008 a
návrh predsedu Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory bol doručený dňa 25. júla 2008. Podľa
§ 58 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2012 subjektívna

lehota šiestich mesiacov v predmetnom prípade uplynúť nemohla. Rovnako tak nemohla uplynúť ani
dvojročná objektívna lehota vo vzťahu ku skutku, ktorého sa mal dopustiť žalobca po dni 8. augusta
2006, ak návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný dňa 25. júla 2008. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti krajský súd považuje námietku premlčania práva sťažovateľa na podanie návrhu na začatie
disciplinárneho konania za nedôvodnú.

K spornej otázke pod bodom č. 6 krajský súd uvádza:

Podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby, dospel
k záveru, že c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, alebo pre nedostatok dôvodov.

Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov spočíva v nedostatku dôvodov skutkových.
Nepreskúmateľnosť je takou vadou, ktorá bráni súdu vecnému preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia.
Za také vady sú podľa judikatúry správnych súdov považované prípady, keď správny orgán oprie
rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom,

alebo prípady, ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Vadou, ktorá má za následok následnú
nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaný
skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli
podkladom pre vydanie rozhodnutia.

Krajský súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu žalobných dôvodov dospel

k záveru, že skutok uvedený v bode 1. prvostupňového rozhodnutia, ktorý sa kladie žalobcovi za vinu
a v dôsledku ktorého bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie, sa nepochybne stal, spáchal
ho disciplinárne obvinený žalobca, pričom správne orgány uvedený skutok vo svojich rozhodnutiach
dostatočne podrobne opísali. Správne orgány taktiež vyčerpávajúco uviedli, akými právnymi úvahami sa
pri rozhodovaní riadili, podľa akých zákonných ustanovení postupovali a z akých vykonaných dôkazov

vychádzali. Žalovaný sa taktiež dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami, ktoré
uplatnil žalobca vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa a uviedol, z akých
dôvodov ich považoval za nedôvodné, resp. právne irelevantné.

Skutočnosť, prečo správne orgány upustili od výpovede O., správny orgán 1. stupňa ako aj žalovaný,
dostatočným spôsobom vo svojich rozhodnutiach odôvodnili. Pre úplnosť krajský súd opätovne uvádza,

že O. bol správnym orgánom 1. stupňa opakovane predvolaný, aby sa osobne vyjadril k disciplinárnym
previneniam žalovaného. Sťažovateľ sa však bez udania dôvodu ani raz na predvolanie, ktoré mu
bolo riadne doručené, nedostavil. Nakoľko správny orgán 1. stupňa považoval skutkový stav opísaný
sťažovateľom v sťažnosti doručenej Slovenskej advokátskej komore a v podaní doručenom Slovenskej
advokátskej komore dňa 26. mája 2008 za dostatočne podrobný, vykonanie tohto výsluchu (t.j. výsluch

sťažovateľa) napokon nepovažoval za potrebné pre náležité objasnenie veci. S uvedeným postupom sa
stotožnil tak žalovaný, ako aj krajský súd.Vzhľadom na uvedené krajský súd zastáva právny názor, že žalovaný, ako aj správny orgán 1. stupňa
postupovali v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi ustanoveniami príslušných právnych
predpisov, rozhodnutia sú preskúmateľné a dostatočne určité. Z uvedeného dôvodu súd nepovažuje

námietku žalobcu za dôvodnú ani v tomto smere.

K spornej otázke v bode č. 7. krajský súd uvádza:

Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. za disciplinárne previnenie možno uložiť ako disciplinárne
opatrenie,a)písomnénapomenutie,b)verejnénapomenutie,c)peňažnúpokutuaždovýškystonásobku
minimálnej mesačnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom, d) pozastavenie výkonu advokácie
uložené od šiestich mesiacov do troch rokov, e) vyčiarknutie zo zoznamu advokátov, zoznamu

advokátskych koncipientov, zoznamu euroadvokátov, zoznamu zahraničných advokátov alebo zoznamu
medzinárodných advokátov.

V predmetnom konaní žalobca namietal výšku disciplinárneho opatrenia - peňažnej pokuty, ktorú mu
správny orgán 1. stupňa uložil podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o advokácii za spáchanie skutku
vymedzeného v bode 1. prvostupňového rozhodnutia. S výškou uvedeného disciplinárneho opatrenia

sa žalobca v plnom rozsahu stotožnil.

V danom prípade má krajský súd za preukázané, ako uviedol aj žalovaný v odôvodnení svojho
rozhodnutia, že disciplinárne obvinený žalobca porušil jednu z najvýznamnejších povinností advokáta
voči svojmu klientovi pri výkone advokácie, a to povinnosť chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta,
riadiť sa jeho pokynmi a postupovať s odbornou starostlivosťou. Žalovaný túto povinnosť pritom porušil

spôsobom, ktorý uvedené povinnosti advokáta v celom rozsahu poprel - nevyužil prostriedok nápravy -
ústavnej sťažnosti, ktorého využitie vyplývalo z udeleného plnomocenstva. Uvedeným konaním žalobca
zmaril preskúmanie odsudzujúceho rozhodnutia jeho klientom O... pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky.

Vzhľadom na túto skutočnosť súd dospel k záveru, že správne orgány uložili disciplinárne obvinenému

žalobcovi taký druh disciplinárneho opatrenia, ktorý je vzhľadom na rozsah porušenia jeho povinnosti,
povahu porušenej povinnosti, spôsob konania žalobcu, následok porušenia a mieru jeho zavinenia,
primeraný. Súd považuje v tejto súvislosti za potrebné dodať, že disciplinárne opatrenie uložené
žalobcovi správny orgán 1. stupňa vo svojom rozhodnutí dostatočne podrobne zdôvodnil. Nakoľko
správne orgány uložili disciplinárne obvinenému peňažnú pokutu pri dolnej hranici výmery peňažnej

pokuty, nemôže sa súd vzhľadom aj na vyššie uvedené skutočnosti stotožniť s neprimeranosťou tohto
disciplinárneho opatrenia.

Zvyššieuvedenéhojezrejmé,žesúdsavžiadnomsmerenestotožnilanisjednounámietkouvznesenou
v prejednávanej veci žalobcom. Žalovaný, ako aj správny orgán 1. stupňa pri prejednaní disciplinárneho
previnenia žalobcu postupovali v súlade s ustanoveniami zákona č. 586/2003 Z.z. a ich postup bol v

súlade s príslušnými ustanoveniami Disciplinárneho poriadku Slovenskej advokátskej komory.

Súd dospel k záveru, že skutok, ktorý sa žalobcovi kládol za vinu v bode 1/ prvostupňového rozhodnutia
sastal,dopustilsahodisciplinárneobvinenýžalobca,skutokjedisciplinárnymprevinenímadisciplinárne
senáty rozhodli v súlade s návrhom Revíznej komisie Slovenskej advokátskej komory.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Trenčíne žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu podľa § 250j ods.

1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave,

písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p., odvolanie musí mať tieto náležitosti: ktorému súdu je určené, kto
ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané s uvedením dátumu vyhotovenia odvolania,
protiktorémurozhodnutiusúdusmeruje,vakomrozsahurozhodnutienapáda,včomsatotorozhodnutie,
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.