Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. september 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/260/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109224126
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5109224126.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Evy Malíkovej v právnej veci navrhovateľa: M. B.,
nar. X.X.XXXX, bytom K. W. XX, , právne zastúpený JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so
sídlom v Žiline, Národná 17, IČO: 36 848 654, proti odporcovi: W. V., nar. X.X.XXXX, bytom K. č. XXX,
právne zastúpený Mgr. Branislavom Samcom, advokátom so sídlom v N. R. XXX, B., v konaní o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.
8C/165/2009-170 zo dňa 22. februára 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 79,58 eur na

účet právneho zástupcu navrhovateľa JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., Národná 17, 010 01
Žilina, vedený v L. A., a.s., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je podielovým spoluvlastníkom v podiele
28/252-ín v nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území K. W., zapísaných v PK vložke
582 ako parc. č. 221/1 pod radovým číslom B13, ktoré sú podľa znaleckého posudku Ing. V. K. č. 22/2007
zo dňa 15.7.2007 totožné s novo vytvorenými KNC parc. č. 655/122, 655/123, 655/66, 970/4 a 970/16.
Vychádzal zo záveru, že navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam podľa
§ 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.1991 darovacou a zaopatrovacou

zmluvou uzavretou dňa 9.6.1969 registrovanou bývalým Štátnym notárstvom v Žiline dňa 19.9.1969 pod
č. R I 564/69. Právny predchodca odporcu spoločnosť Agroregion, a.s., zasiahol do vlastníckeho práva
navrhovateľa tým, že do notárskej zápisnice podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti v znení účinnom do 30.11.2000 vyhlásil svoju oprávnenú držbu, čo po preskúmaní ďalších
skutkových a právnych dôvodov sa ukázalo byť v rozpore so skutočnosťou. Na základe uvedeného sa
preto tento subjekt nemohol stať vlastníkom predmetných nehnuteľností a v spojení s § 39 Občianskeho
zákonníka, nemohol tieto previesť na odporcu, lebo takéto právo patrí výhradne iba vlastníkovi podľa

§ 123 Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd neuznal obranu odporcu spočívajúcu v nutnosti
skúmať právny titul držby jeho právneho predchodcu, lebo vyhlásenie o oprávnenej držbe napadnuté v
prejednávanej veci smerovalo proti pozemkom podľa ich zápisu v pozemkovej knihe a posledný zápis
takéhoto určenia pozemkov svedčal práve navrhovateľovi. Keďže navrhovateľ mal stotožnené pozemky
predmetu konania, preukázal tak svoju aktívnu vecnú legitimáciu proti tomu, kto mal zapísané vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam na základe uvedeného vyhlásenia.K právnej úprave, ktorou argumentoval odporca, a to zákon č. 55/1947 Sb. „o pomoci rolníkům
při uskutečňování zemědělského výrobního plánu“ účinný do 25.10.1955, Nariadenie vlády
Československejrepublikyč.50/1955Zb.oniektorýchopatreniachnazabezpečeniepoľnohospodárskej

výroby účinné do 31.12.1975 a napokon zákon č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného
poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby prvostupňový súd uviedol, že napriek jej
zvýšenej prísnosti je obmedzená iba na stratu užívacieho práva vlastníkov, ale nezakotvuje stratu ich
vlastníckeho práva. Týmto bola narušená zásada, že vlastník pôdy má aj právo ju užívať. Nevidel teda
dôvod doplniť dokazovanie v smere navrhovanom odporcom, pretože na základe ním spomínaných

predchádzajúcich právnych úprav nemalo ísť ani potencionálne o zmenu vlastníctva, a teda ktorýkoľvek
z právnych predchodcov odporcu by nemohol vychádzať z toho, že vec drží pre seba tak, aby z
toho vyplynul titul oprávnenej držby ako dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Pokiaľ
ďalej odporca argumentoval ustanoveniami reštitučných zákonov, ich účelom je zhojiť vynútené zmeny
vlastníctva, vrátane vrátenia poľnohospodárskej pôdy po zmene spoločenských pomerov. Lenže tým,
že nebola preukázaná zmena vlastníctva oproti zápisu do pozemkovej knihy, toto vlastníctvo bolo

trpené aj v predchádzajúcom spoločenskom zriadení, navrhovateľ by mohol dosiahnuť aktualizovaný
zápis svojho vlastníckeho práva vychádzajúci zo zápisu do pozemkovej knihy bez ohľadu na úpravu
podľa reštitučných zákonov. Na tomto nič nemenia akékoľvek obmedzenia vlastníckeho práva v
predchádzajúcom spoločenskom zriadení, až po tzv. holé vlastníctvo - „nuda proprietas“, ktorým
argumentoval odporca. Práve tým, že pri tomto vyhlásení boli predmetné nehnuteľnosti v pozemkovej

knihe zapísané na súkromného vlastníka už od roku 1969, považoval za nadbytočné prvostupňový
súd skúmať, či navrhovateľ splnil podmienky vydania majetku podľa reštitučných zákonov. Možnosť
dosiahnuť zápis vlastníckeho práva jeho aktualizáciou vychádzajúcou zo zápisu v pozemkovej knihe
navrhovateľovizmariloažvyhláseniespoločnostiAgroregion,a.s.o oprávnenejdržbe,užakosúkromnej
spoločnosti. Pokiaľ táto spoločnosť vychádzala z tvrdeného právneho nástupníctva po iných subjektoch,

toto nástupníctvo nepreukázala a nemohla sa cítiť byť vlastníkom vzhľadom na pretrvávajúci zápis
vlastníckych práv.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému odporcovi v
konaní uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne trovy pozostávajúce z
trov právneho zastúpenia vo výške 223,42 Eur a iných trov konania vo výške 30,- Eur.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietal, že okresný
súd vo veci neúplne zistil skutkový stav, nakoľko nevykonal ním navrhnuté dôkazy. Podľa jeho názoru
bolo nutné skúmať, z akého titulu užívali nehnuteľnosti jeho právni predchodcovia, a to JRD Kamenná
Poruba, resp. ŠM Rajec. V Štátnom archíve v Bytči sa nachádzajú dokumenty, ktoré môžu potvrdiť alebo

vyvrátiť reštitučný titul. V prípade, že došlo k prevodu sporných nehnuteľností na štát podľa Nariadenia
č. 50/1955 Zb., aj keď nešlo o prevod vlastníctva išlo o prechod na štát bez právneho dôvodu, čo je
reštitučným nárokom v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/, resp. t/ zákona č. 229/1991 Zb. Ďalej namietal,
že nemožno vychádzať zo zápisov v pozemkovej knihe, nakoľko takéto zápisy k nehnuteľnostiam od
1.1.1951 mali iba evidenčný charakter.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že pokiaľ sa odporca snaží tvrdiť, že sporné nehnuteľnosti boli ním alebo jeho právnym
predchodcom darované JRD Kamenná Poruba, tieto svoje tvrdenia nepreukázal. Vládne nariadenie,
na ktoré poukazuje, nemožno aplikovať na predmetnú vec, nakoľko nehnuteľnosti neboli združené k
spoločnému družstevnému hospodáreniu, tieto obrábali v rámci svojej rodiny a nikdy nezostali ležať

ladom, vždy sa na nich hospodárilo. Jeho otec, Q. B., pod tlakom politickej situácie podpísal vstup do
JRD a na základe toho boli tieto nehnuteľnosti v užívaní JRD. Tým, že sporné nehnuteľnosti neprešli do
užívania JRD na základe uvedeného vládneho nariadenia, nebol ani dôvod, aby sa ich vydania domáhal
v zmysle reštitučných zákonov.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p. za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3
O.s.p.) napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p.Odvolací súd sa v zásadných a rozhodujúcich zisteniach a záveroch stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku
okresného súdu a na zdôraznenie vecnej správnosti len doplnil/zopakoval niektoré podstatné

skutočnosti/argumenty. Zároveň v tomto smere prihliadol na konkrétne námietky odvolateľa.

Odvolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, ktorý mal nárok uplatnený
navrhovateľom posudzovať z hľadiska reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. Poukazoval na to, že sporné
nehnuteľnosti boli prenechané do užívania jeho právneho predchodcu Jednotného roľníckeho družstva
Kamenná Poruba, resp. Štátneho majetku Rajec v zmysle vládneho nariadenia č. 50/1955 Sb., čo
zakladá reštitučný nárok v zmysle § 6 ods. 1 písm. t/ zákona č. 229/1991 Zb.

Zákonné ustanovenie, na ktoré poukazuje odvolateľ, medzi reštitučné tituly zaradilo skutkovú podstatu
- prikázanie do užívania právnickej osoby na základe zákona č. 55/1947 Zb. alebo vládneho nariadenia
č. 50/1955 Sb. Svojou povahou však prikázanie do užívania právnickej osoby na základe týchto
právnych predpisov nespôsobilo zánik vlastníckeho práva, pretože vlastníctvo osôb k nehnuteľnostiam
prikázaných do tzv. nútených nájmov, zostávalo zachované. Vlastník bol síce významne obmedzený z

hľadiskamožnostivyužívaťobsahsvojhovlastníctvavtejjehoobsahovejzložke,ktorásúviselasprávom
vlastníka užívať vec, ktorú vlastní, došlo postupne k jeho obmedzeniu až na mieru naplňujúcu pojem tzv.
holého vlastníctva, no aj pri takomto obmedzení zostalo vlastníctvo zachované, bolo prevoditeľné na iné
subjekty a prechádzalo na právnych nástupcov vlastníka. Odstránenie týchto obmedzení vlastníckych
práv v zákone č. 229/1991 Zb. je realizované, a to od samého začiatku jeho účinnosti v ustanovení

§ 22 , v zmysle ktorého došlo k zániku práva užívania pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku k
zabezpečeniu výroby a ich premene na nájomné vzťahy zo zákona. Inštitút „užívania pôdy a iného
poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby“, ktorý bol upravený zákonom č. 123/1975 Zb.,
nahradil inštitút užívania k zabezpečeniu výroby obsiahnutý vo Vládnom nariadení č. 50/1955 Zb.
Pre všetky tieto na seba nadväzujúce inštitúty je typické, že síce ich uplatnením došlo k výraznému

obmedzeniu vlastníckych práv, týkali sa však majetku, ktorý naďalej zostával v individuálnom vlastníctve
fyzických osôb.

V tejto súvislosti preto možno ustáliť, že právna úprava tzv. „nútených nájmov“ podľa zákona č. 229/1991
Zb.sa„rozpadá“naúpravutýkajúcusaužívacíchprávakovlastníkov,takajostatnýchoprávnenýchosôb
(odlišných od vlastníkov) obsiahnutú v § 22 a ďalej na úpravu týkajúcu sa len ostatných oprávnených

osôb uvedených v § 4 ods. 2 písm. e/ riešiacu otázku vydania, resp. vlastníckych práv obsiahnutú v §
6 ods. 1 písm. t/, a to preto, že u nich je pojmovo vydanie možné a ďalej preto, že cieľom reštitučných
predpisov je okrem iného aj privatizácia majetku. Reštitučný titul podľa § 6 ods. 1 písm. t/ zákona
č. 229/1991 Zb. nespochybňuje vlastníctvo a zánik užívacích práv v zmysle pravidiel obsiahnutých v
druhej časti zákona č. 229/1990 Zb., pretože uvedené ustanovenie toho zákona sa na týchto vlastníkov

nevzťahuje. K problematike ustanovenia § 6 ods. 1 písm. t/ zákona č. 229/1991 Zb. zaujal právny názor
aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý je aplikovateľný aj v pomeroch právnych predpisov platných na
území Slovenskej republiky, nakoľko uvedený zákon o pôde bol prijímaný v čase existencie spoločnej
Československej republiky a znenie platné na území Slovenskej republiky týkajúce sa predmetu sporu
je porovnateľné so znením, ktoré bolo predmetom prieskumu Ústavným súdom Českej republiky (Pl.

ÚS-st.-5/97 zo dňa 4.11.1997).

Na základe vyššie uvedeného je teda nepochybné, že právne posúdenie veci prvostupňovým súdom
bolo správne. Nebolo potrebné doplnenie dokazovania navrhované odporcom, a to na preukázanie
titulu, akým spôsobom došlo k užívaniu sporných nehnuteľností jeho právnym predchodcom. Uvedená
skutočnosť pre spochybnenie vlastníckeho práva navrhovateľa nie je právne významná. Z vykonaného

dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že právny predchodca navrhovateľa Q. B. bol vedený ako
pozemnoknižný vlastník sporných nehnuteľností v podiele 28/252, ktorý následne platne previedol na
navrhovateľa. Tak ako to konštatoval krajský súd vyššie, skutočnosť, že sporné nehnuteľnosti boli v
užívaní socialistickej organizácie, nespôsobovala nemožnosť ich prevodu vlastníkom na ďalšiu osobu.
Ďalej sa krajský súd stotožňuje so záverom okresného súdu, že nie je relevantné skúmať právny titul

držby právneho predchodcu odporcu, lebo vyhlásenie o oprávnenej držbe smerovalo proti pozemkom,
ktorých vlastnícke právo svedčalo práve navrhovateľovi a v zmysle osobitnej právnej úpravy prešlona právnych predchodcov odporcu iba „právo ich užívania“ teda ani len potencionálne sa nemohli
domnievať, že ide o zmenu vlastníctva.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.

1 O.s.p. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vzniklo právo na
náhradu jeho trov, ktoré si uplatnil vo výške 79,58 Eur titulom trov právneho zastúpenia.

Krajský súd navrhovateľovi v tejto výške podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 1 písm.
b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. v znení platnom v čase realizácie úkonu
právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 26.7.2012 priznal odmenu vo výške 58,69 Eur, režijný
paušál k tejto odmene podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl. vo výške 7,63 Eur a 20% DPH z týchto súm podľa §

18 ods. 3 cit. vyhl. vo výške 13,26 Eur. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. uložil odporcovi povinnosť nahradiť
tieto trovy na účet právnej zástupkyne navrhovateľa.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.