Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. december 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/22/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108211992
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8108211992.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu V.S.O.P., s.r.o. so sídlom Dostojevského rad 13, Bratislava,
IČO: 35 711 850, proti žalovanému STAVREA-TATRY, s.r.o., so sídlom Lučivná 60, IČO: 36 482 110, v
konaní o zaplatenie 144 725,49 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č.k. 9C 2/2009-281 zo dňa 4.10.2010 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j erozsudok a vec v r a c i a súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobcu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania
rozhodol tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 5 167,80 Eur, ktoré
je povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného Mgr. Stanislava Feketeho, advokáta AK,
Námestie sv. Egídia č.42/97, Poprad, v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že k platnosti zmluvy o pôžičke, od ktorej žalobca odvodzoval svoj nárok

uplatnený v tomto konaní je okrem iného potrebné aj odovzdanie peňazí, t. j. jedná sa o reálny kontakt,
kde dlžník je povinný vrátiť veriteľovi druhovo vymedzenú vec v počte na akom sa zmluvné strany
dohodli.

V predmetnom konaní ako v občianskom sporovom konaní dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, teda
bolo na ňom preukázať, že skutočne reálne poukázal finančné prostriedky v hotovosti žalovanému
priamo k rukám jeho konateľov. K tomuto svojmu tvrdeniu žalobca nepredložil a neoznačil žiadne
dôkazy okrem písomne vyhotovenej zmluvy o pôžičke, v ktorej sa okrem iného uvádza, že dlžník

zastúpený oboma svojimi konateľmi potvrdzuje prevzatie pôžičky. Jediný konateľ a spoločník žalobcu
nevedel súdu špecifikovať, kedy a kde došlo k odovzdaniu týchto peňazí, pričom uvádzal jednak
rôzne dátumy odovzdania peňazí, keď v žalobe uviedol, že ako veriteľ uzavrel so žalovaným ako
dlžníkom dňa 04.04.2007 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej v tento deň, t.j. dňa 04.04.2007
požičal žalobca žalovanému finančnú čiastku 132 775,67 Eur. Naopak Ing. Z. S. pri svojej výpovedi
súdu uviedol, že tieto finančné prostriedky boli vyplatené obom konateľom žalovaného v hotovosti

už dňa 02. alebo 03.04.2007. Skutočnosť možného odovzdania tak veľkého obnosu peňazí ešte
pred podpisom samotného písomného vyhotovenia zmluvy o pôžičke oproti zmenke, ktorá nebola
zaevidovaná do účtovníctva žalobcu a ktorú konateľ žalobcu zničil bez vyhotovenia kópie sa javí súdu
ako nepravdivá, keď žalobca v prípade pravdivosti tohto tvrdenia v zastúpení svojim jediným konateľom
by takýmto konaním postupoval v príkrom rozpore s bežnou opatrnosťou vyskytujúcou sa v rámci
obchodných vzťahov. Naviac samotné okolnosti spísania zabezpečovacej zmenky, jej znehodnotenia,

ako aj skutočnosť, že táto nebola zavedená do účtovníctva, aj keď toto ukladajú účtovné predpisy, z
ktorej si dokonca žalobca ani nevyhotovil fotokópiu, resp. úradne overený opis tejto zmenky zakladá
viac ako dôvodné pochybnosti, či došlo skutočne k reálnemu odovzdaniu pôžičky.Tvrdeniu žalovaného ohľadom neodovzdania peňazí nasvedčuje aj e-mail odoslaný Ing. Z. S. pre
konateľa žalovaného U. X. dňa 09.03.2008 z obsahu ktorého vyplýva, že predmet pôžička vo výške 4
000 000,- Sk bola v skutočnosti podlžnosť žalovaného prípadne jeho konateľov vo vzťahu k žalobcovi

alebo jeho konateľovi vyplývajúca z ich vzájomných obchodných vzťahov, zostatok ktorej bol ku dňu
odoslania e-mailu cca 3 900 000,- Sk. Naviac konateľ žalobcu Ing. Z. S. v konaní tvrdil, že pri odovzdaní
pôžičky v sume 4 000 000,- Sk odovzdal štatutárnym zástupcom žalovaného aj kúpnu cenu za byt vo
výške cca 7 500 000,- Sk, teda spolu odovzdal obom konateľom žalovaného približne 11 500 000,- Sk,
pričom z čestného prehlásenia konateľa žalobcu Ing. Z. S. zo dňa 01.01.2008 súd prvého stupňa zistil,

že tento čestne prehlásil, že žalovanému zastúpenému konateľom U. X. nezaplatil kúpnu cenu za byt,
ktorý bude slúžiť ako zábezpeka na kúpu pozemkov v katastrálnom území X. F. kupujúcim U. X..

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že si Ing. Z. S. nepamätal, kde došlo k odovzdaniu peňazí, prípadne
uvádzal,žektomudošlovpodnikateľskomklube,ktoréhosamalzúčastniťU.X.priamovBratislave.Súd
prvého stupňa mal však z lekárskych správ založených v predmetnom spise, ako aj vo vyšetrovacích
spisoch za preukázané, že tomuto zdravotný stav v rozhodnej dobe medzi 01.04.2007 a 05.04.2007

v žiadnom prípade neumožňoval vycestovať z miesta bydliska G. do V., ako aj skutočnosť, že konateľ
žalobcu mal tento obnos peňazí požičať svojej spoločnosti podľa výberov v hotovosti niekedy v roku
2006. Podľa účtovného dokladu bola však táto pôžička zaúčtovaná do účtovníctva žalobcu až ku dňu
30.04.2007, kedy ani podľa príslušných právnych predpisov by nebolo možné takú dlhú dobu držať
finančné prostriedky v hotovosti v pokladni žalobcu bez toho, aby boli zavedené do jeho účtovníctva.

Rozporuplným bolo aj tvrdenie konateľa žalobcu Ing. Z. S. ohľadom osôb prítomných pri údajnom
odovzdaní peňazí tvoriacich predmet pôžičky, keď pred súdom ako aj pred vyšetrovateľom vo svojej
výpovedi v veci ČVS:KRP-214/OEK-BA-2009 AY uviedol, že okrem Ing. Z. S., U. X. a Ing. U. X. nebol
nikto pri odovzdaní a prevzatí peňazí. Naopak pri konfrontácii medzi Ing. Z. S. a U. X. dňa l0.3.20l0
okrem iného konateľ žalobcu Ing. Z. S. uviedol, že zmluva o pôžičke mu bola doručená buď 4.4.2007

alebo 5.4.2007 do Bratislavy, avšak presne si nepamätal, kam ju doniesli. Spomínal si, že tam boli obaja
konatelia žalovaného. Je možné, že tam bol mladý pán X..

Z uvedeného podľa názoru súdu prvého stupňa vyplynulo, že aj keby skutočne tieto finančné prostriedky
boli žalovanému vo výške 4 000 000,- Sk poskytnuté, poskytol by ich Ing. Z. S. ako fyzická osoba, v
žiadnom prípade nie žalobca ako právnická osoba, ktorý by preto nemohol byť aktívne legitimovaný v

konaní, ale aktívne legitimovaným by bol Ing. Z. S., nakoľko v čase odovzdania týchto prostriedkov v
prípade, ak by aj boli reálne odovzdané, tieto finančné prostriedky patrili Ing. Z. S. a nie žalobcovi, pričom
žalobca súdu nijako nepreukázal, že by tieto finančné prostriedky mu boli Ing. Z. S. požičané, a to najmä
zaevidovaním tejto pôžičky do knihy záväzkov v zmysle platných účtovných predpisov a následným
odvedením príslušnej dane z pridanej hodnoty z tejto pôžičky v súlade so zákonom č. 222/2004 Z.z. o

dani z pridanej hodnoty, prípadne predložením daňového priznania žalobcu za rok 2007 z ktorého by
takýto príjem žalobcu vyplýval.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že aby mohol žalobca v sporovom konaní uspieť, musí preto
ku svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol po ich vykonaní a
zhodnotenídospieťkzáveru,žežalobcamáprávo,ktoréhouspokojeniasavovecidomáha.Prizisťovaní

skutkového stavu, súd v zásade (s výnimkou ust. § 120 ods. 1 tretia veta zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) vždy vychádza len z tých dôkazov, ktoré boli na
návrh účastníkov vykonané. Ak žalobca potrebné dôkazy nepredloží, znamená to, že neuniesol dôkazné
bremeno, následkom čoho súd nemôže žalobe vyhovieť. Na základe uvedeného súd prvého stupňa
dospel k záveru, že dôkazy predložené žalobcom nie sú postačujúce na to, aby preukázali jeho tvrdenia

uvedené v žalobe. Súd prvého stupňa preto žalobu v celom rozsahu zamietol.

Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že
predmetom konania bola zmluva o pôžičke zo dňa 4.4.2007, ktorej predmetom bola finančná čiastka 144
725,49 Eur. V konaní preukázal listinou označenou ako zmluva o pôžičke uzavretie zmluvy o pôžičke ako
aj prevzatie peňazí zo strany žalovaného. V samotnom texte zmluvy o pôžičke je vyjadrenie žalovaného

o tom, že svojím podpisom potvrdzuje prevzatie dlžnej sumy, a teda sú splnené kritéria na uzavretiereálneho kontraktu. Z tohto dôvodu mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil. Rovnako súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie
dôkazovpovažovalzanevyváženévneprospechžalobcu.Konateľžalobcutvrdil,žepôžičkuposkytol,no

nepamätal si síce presné miesto a čas, ale malo to byť v období do 4.4.2007. Ako fyzická osoba a aj ako
konateľ spoločnosti narábal s obdobnými sumami bežne, a preto mu nemôže byť na príťaž, že si detailne
nepamätá, kde a kedy došlo k poskytnutiu pôžičky. Ako dôkaz a zároveň na zabezpečenie tejto pôžičky
slúžila zmenka. Zároveň sa konatelia účastníkov konania dohodli na to, že žalovaný vypracuje zmluvu o
pôžičke, a po jej podpísaní žalobca zmenku vráti. Tak sa aj stalo. Postupoval v súlade s dohodou, ale aj

bežnou praxou. Naopak postupoval by v príkrom rozpore s bežnou opatrnosťou, ak by poskytol peniaze
bez akéhokoľvek zabezpečenia, resp. dokladu. Ale on tak nepostupoval, mal zmenku. Potom, ako
dostal do dispozície iný doklad o poskytnutí pôžičky, a to zmluvu o pôžičke podpísanú oboma konateľmi
žalovaného. Následne zmenku zničil. Konštatácia súdu v jeho neprospech o tom, že si nevyhotovil
fotokópiu, resp. úradne overený opis zmenky vyznieva nenáležite, keďže úradne overený opis zmenky
by podporil existenciu ďalšieho záväzku žalovaného popri pôžičke a snáď by práve v tomto prípade

mohlo dôjsť na slová o podvodnom konaní. Nie vtedy, ak sa žalobca uspokojil s podpísanou zmluvou
o pôžičke, ktorú mu žalovaná strana priniesla. Aj konateľ žalovanej potvrdil rokovanie za prítomnosti K.
E. o poskytnutí pôžičky vo výške 4 000 000,-Sk. V konaní bolo poukazované aj na trestné konanie, aj
na to, že svedok E. X. už v predmetnom konaní svoje svedectvo upravil v prospech žalovanej strany .
Rovnako uviedol, že žalobca predložil príjmový doklad o tom, že peniaze poskytol spoločnosti spoločník

žalobcu, čo je taktiež bežnou obchodnou transakciou, ktorá nepodlieha zdaneniu tak, ako to popísal
súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku s odkazom na zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty, čo pre hodnotenie dôkazov považuje za nevyvážené a účelové v neprospech žalobcu. Ak
teda žalobca požičal peniaze, žalovaná strana zmluvu podpísala, túto zmluvu odovzdala žalobcovi,
konateľ žalobcu zničil zmenku, ktorú predtým na zabezpečenie záväzku žalovaná strana vystavila,

považoval tieto skutočnosti za dostatočné na preukázanie svojich tvrdení. Naopak príbeh žalovanej
nezodpovedá obchodným zvyklostiam. Ani lekárske potvrdenie, podľa ktorého konateľ žalovanej utrpel
zranenie nedokazuje, že by nebol schopný pohybovať sa. Zo samotnej lekárskej správy vyplýva, že sa
mohol pohybovať s barlami. Navyše pri kontrole bola zistená zlomenina sadry, čo nasvedčuje, že sa v
tomto čase pohyboval. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok

tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi 144 725,49 Eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 132
775,68 Eur od 6.7.2007 až do zaplatenia vo výške 14,25% ročne a trovy prvostupňového a odvolacieho
konania.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 zákona č. 99/1963 Zb. (ďalej len „O.s.p.“) preskúmal napadnutý
rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade

s ust. § 214 O.s.p. a zistil, že rozsudok je potrebné zrušiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého je pre
nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesný rámec predstavuje predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu tak, ako vyplývajú z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O.s.p.

Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde,
ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).

Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto

potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, právana spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu)
uplatneniudôležitýchprocesnýchprávúčastníkovkonaniaslúžiacichnaochranuichprávaoprávnených
záujmov v občianskom súdnom konaní.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie,
ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument, ktorý v konaní vyvstane, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie. Predovšetkým tie, ktoré sú sporné a sú nevyhnutné na pre vydanie
konečného rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplynulo, že žalobca sa podanou žalobou dňa 11.8.2009 domáhal, aby súd zaviazal

žalovaného na zaplatenie sumy 4 360 000,-Sk s úrokom z omeškania vo výške 14,25% zo sumy 4 000
000,-Sk od 6.7.2007 až do zaplatenia z titulu uzavretej zmluvy o pôžičke.

Zo zmluvy o pôžičke zo dňa 4.4.2007 podpísanej oboma účastníkmi konania vyplýva, že dlžník
(žalovaný) svojím podpisom potvrdzuje prevzatie pôžičky uvedenej v bode I. tejto zmluvy, t.j. sumy 4
000 000,-Sk (čl. 6).

Rovnako z obsahu spisu z vyjadrenie žalobcu vyplynulo, že v období pred touto pôžičkou n dochádzalo k
pôžičkám. Dokonca aj po pôžičke naďalej spolu obchodovali (čl. 172). Žalovaný sa k uvedenému vyjadril
v tom smere, že je pravdou, že mali čulé podnikateľské aktivity (čl. 173).

V konaní bolo sporné medzi účastníkmi konania, kto spísal zmluvu o pôžičke a ďalej, že k odovzdaniu
peňazí v skutočnosti nedošlo.

Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v podanom odvolaní tvrdil, že sumu 4 000 000,-Sk
vyplatil žalovanému oproti zmenke s tým, že konatelia žalovaného vypracujú zmluvu o pôžičke, dajú si
overiť podpisy a donesú mu ju a on im vráti zmenku. Tak sa aj stalo (čl. 172).

Naopak žalovaný (konateľ žalovaného) uviedol, že zmluva o pôžičke, jej obsah bol stiahnutý z e-mailu,
ktorý im poslal konateľ žalobcu. Tieto zmluvy boli iba podpísané u notára. Zmluva o pôžičke nebola nikdy

nimi (konateľmi žalovaného) spísaná (čl. 205).

Odvolací súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že sa súd musí vyporiadať s argumentmi, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.

Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa vyporiadal s tou právne významnou
skutočnosťou, že konatelia žalovaného podpísali zmluvu o pôžičke v znení, že svojím podpisom

potvrdzujú prevzatie pôžičky uvedenej v bode I. tejto zmluvy, t.j. sumy 4 000 000,-Sk, a to bez ohľadu
na to, ktorý z účastníkov predmetnú zmluvu o pôžičku spísal.

Vzhľadom na obsah spisu, predovšetkým na značne rozvinuté podnikateľské aktivity medzi účastníkmi
konania, e-mailovú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplýva, že žalovaný bol
žalobcovi dlžný 3 900 000,-Sk (čl. 201), sa bolo potrebné zo strany súdu prvého stupňa vyporiadať, či

medzi účastníkmi konania nedošlo predmetnou zmluvou o pôžičke k novácii v zmysle ust. § 570 ods. 1
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). V týchto intenciách súd prvého stupňa
dokazovanie neviedol.Podľa § 570 ods. 1 OZ ak sa veriteľ dohodne s dlžníkom, že doterajší záväzok sa nahrádza novým
záväzkom, doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok.

Predmetné ustanovenie umožňuje účastníkom záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich

doterajší záväzok a nahradiť ho novým záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný
splniť už nový záväzok, pričom subjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia.

Keďže v rozhodnutí súdu prvého stupňa absentuje riadne a náležité vyporiadanie sa s argumentmi a
skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, a ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, bolo nutné
uzavrieť, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom,
a to vydaním nepresvedčivého, a preto nepreskúmateľného rozhodnutia.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým
a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti

s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti, a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov
vo vzťahu k výroku.

Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec
vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa bude v novom konaní skúmať, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod

hypotézu ust. § 570 OZ tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie alebo
potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Svoje rozhodnutie odôvodní v
intenciách ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby pôsobilo presvedčivo.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.