Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/143/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227798
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1211227798.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubici Kriškovej a členiek
senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubici Břouškovej, v právnej veci žalobcu: Karol Briestenský -
BENY, Mierové námestie 18/18 Trenčín, IČO: 30 348 480, zast. JUDr. Jozefom Bičanom, advokátom,
Gen. M. R. Štefánika 120, Trenčín, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8 Bratislava,
IČO: 35 697 270, zast. adv. kanc. Bobák, Bollová a spol., s.r.o., Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava,

IČO: 35 855 673, o zaplatenie istiny 298.963,92 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 24Cb/294/2011-1264 zo dňa 25.03.2014 a proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č. k. 24Cb/294/2011-1292 zo dňa 23.04.2014 , takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 24Cb/294/2011-1264 zo dňa
25.03.2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 24Cb/294/2011-1292 zo dňa 23.04.2014 p
o t v r d z u j e.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
145.988,27 eur istiny s 9,5%-ným ročným úrokom z omeškania od 26.08.2011 do zaplatenia, a to všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V časti o zaplatenie 145.988,24 eur s príslušenstvom súd
žalobu zamietol, v časti o zaplatenie 6.987,41 eur s príslušenstvom súd konanie zastavil a žiadnemu z

účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 23.11.2011 sa žalobca domáhal, aby súd určil
povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 298.963,92 eur s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania
v sadzbe 9,5% ročne zo sumy 298.963,92 eur od 26.8.2011 do zaplatenia z titulu odstupného na základe
zmlúv o obchodnom zastúpení. Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a svedeckých
výpovedí, dospel súd prvého stupňa k záveru, že medzi žalobcom ako obchodným zástupcom a
žalovaným ako zastúpeným boli v písomnej forme uzavreté dve platné zmluvy o obchodnom zastúpení,

na základe ktorých žalobca po dobu štyroch rokov vykonával činnosť obchodného zástupcu žalovaného
v značkových predajniach Orange Slovensko v Trenčíne a v Myjave. Obidve zmluvy o obchodnom
zastúpení boli uzavreté na dobu určitú, t.j. na dobu troch rokov od dňa 27.03.2007 do 26.03.2010, avšak
s možnosťou automatického predĺženia ich účinnosti o ďalší jeden rok v zmysle čl. 106, bod 2 v prípade,
ak niektorá zo zmluvných stráv v zmluvne dohodnutej lehote písomne neoznámi druhej zmluvnej strane,
že nemá záujem na predĺžení zmluvy. V prípade obidvoch zmlúv o obchodnom zastúpení došlo k ich

automatickému predĺženiu o jeden rok, t.j. od 27.03.2010 do 26.03.2011 a až v nasledujúcom roku
žalovanýpísomneoznámilžalobcovi,ženemázáujemnapredĺženípredmetnýchzmlúv,vdôsledkučoho
predmetné zmluvy o obchodnom zastúpení stratili platnosť a účinnosť uplynutím času. Z uvedeného je
zrejmé, že napriek tomu, že predmetné zmluvy o obchodnom zastúpení boli uzavreté na dobu určitú,žalobca nemohol s určitosťou predvídať dátum reálneho ukončenia zmluvných vzťahov so žalovaným
a teda sa ani nemohol prakticky pripravovať ku konkrétnemu dátumu na prípadnú zmenu obsahu svojej
podnikateľskej činnosti.

Ďalej sa v odôvodnení uvádza, že žalobca písomnou formou - listom zo dňa 11.8.2011, doručeným
žalovanému dňa 12.08.2011, v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote uplatnil u žalovaného svoje
právo na odstupné a vyzval žalovaného na úhradu platby odstupného na účet žalobcu vo výške
298.963,92 eur v lehote do 25.08.2011. Výška odstupného uplatňovaná žalobcom po čiastočnom
späťvzatí žaloby v sume 291.976,51 eur nebola žalovaným v danom konaní rozporovaná, žalovaný

však rozporoval samotný vznik nároku na odstupné. Medzi účastníkmi konania nebola v priebehu
konania sporná skutočnosť, že žalobca počas celej doby trvania zmluvných vzťahov riadne plnil
svoje povinnosti obchodného zástupcu vyplývajúce mu z predmetných zmlúv o obchodnom zastúpení.
Skutočnosť, že činnosťou žalobcu ako obchodného zástupcu došlo k získaniu nových zákazníkov pre
žalovaného, k významnému rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi a žalovaný mal podstatné
výhody vyplývajúce z obchodov s nimi jednoznačne vyplýva zo žalobcom predložených zoznamov

uzavretých zmlúv, ako aj z výšky provízií vyplatených v priebehu štyroch rokov zo strany žalovaného.
Nebolo možné prijať argumentáciu žalovaného, že zákazníci prichádzali do značkových predajní sami
a uzatvárali obchody bez ohľadu na pôsobenie žalobcu ako obchodného zástupcu, nakoľko výlučne
žalobca ako obchodný zástupca žalovaného jednak prevádzkoval predmetné značkové predajne a
jednak viedol rokovania s potencionálnymi zákazníkmi za účelom uzavretia konkrétnych zmluvných

vzťahov - obchodov v prospech žalovaného. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel
k záveru, že vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti je spravodlivé, t.j. žalobcovi
právo na odstupné vzniklo. Ustanovenie § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje maximálnu
výšku odstupného, pričom samotné ustálenie záveru súdu o vzniku práva na odstupné neznamená,
že žalobcovi vznikol nárok na odstupné v maximálnej výške. Pri rozhodovaní o výške odstupného súd

zobral do úvahy špecifický charakter činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu v danom prípade,
keďže v prípade obidvoch predmetných zmlúv o obchodnom zastúpení žalobca nezískaval nových
zákazníkov a nerozvíjal obchody s doterajšími zákazníkmi výlučne ako výsledok svojej aktívnej činnosti
a svojej vlastnej iniciatívy zahrňujúcej vyhľadávanie potencionálnych zákazníkov, včítane marketingovej
činnosti bez aktívnej súčinnosti samotného žalovaného, ale uzatváranie obchodov žalobcom v prospech

žalovaného a aj úspešnosť žalobcu ako obchodného zástupcu boli vo veľmi výraznej miere ovplyvnené
marketingovou činnosťou samotného žalovaného, pričom za dôležitú súd prvého stupňa považoval aj
skutočnosť, že aj samotné značkové predajne žalobca zriadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou
žalovaného, ktorý aj počas celej doby trvania zmluvných vzťahov jednak marketingovou a propagačnou
činnosťou, ako aj metodickým usmerňovaním a jednak realizovaním školení pre zamestnancov žalobcu

výraznou mierou prispieval k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi a tým aj k úspešnosti žalobcu ako
obchodného zástupcu. Vyššie uvádzanou úvahou dospel súd k záveru, že v danom prípade je primerané
a spravodlivé priznanie nároku na odstupné vo výške 50% z maximálnej výšky odstupného upravenej
Obchodným zákonníkom. Na základe zmluvy o obchodnom zastúpení týkajúcej sa značkovej predajne
v Trenčíne boli žalovaným žalobcovi za obdobie od apríla 2007 do marca 2011 vyplatené provízie v

celkovej výške 752.542,42 Eur, z čoho priemerná ročná provízia, t.j. maximálna výška odstupného v
zmysle Obchodného zákonníka predstavuje sumu 188.135,61 Eur a z toho 50% predstavuje čiastku
94.067,81 Eur a na základe zmluvy o obchodnom zastúpení týkajúcej sa značkovej predajne v Myjave
boli žalovaným žalobcovi za obdobie od apríla 2007 do marca 2011 vyplatené provízie v celkovej
výške 415.363,62 Eur, z čoho priemerná ročná provízia, t.j. maximálna výška odstupného v zmysle

Obchodného zákonníka predstavuje sumu 103.840,91 Eur a z toho 50% predstavuje čiastku 51.920,46
Eur, v dôsledku čoho celková výška súdom priznaného odstupného predstavuje sumu 145.988,27
Eur. Žalobcovi súčasne vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške odo dňa
nasledujúceho po dátume posledného dňa lehoty na plnenie v zmysle listu žalobcu zo dňa 11.08.2011,
t.j. od 26.08.2011, pričom žalobca v danom konaní uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo

výške 9,5% ročne, t.j. vo výške nižšej než je zákonná výška úroku z omeškania.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na citované zákonné ustanovenia prvostupňový súd
rozhodol tak, že určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 145.988,27 eur predstavujúcu
odstupné spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 9,5% ročne od 26.08.2011
do zaplatenia, v časti o zaplatenie 145.988,24 eur s príslušenstvom súd žalobu ako nedôvodnú zamietol

a v časti o zaplatenie 6.987,41 eur s príslušenstvom súd konanie zastavil vzhľadom na čiastočnéspäťvzatie žaloby po začatí pojednávania vo veci samej a následný súhlas žalovaného s čiastočným
späťvzatím žaloby.

Súd prvého stupňa posudzoval vec podľa ust. § 669a, § 653, § 654, § 655, § 656, § 659, § 659a, § 667,

§ 669 a § 365, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 96 ods. 1, 2, 3 O.s.p.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v súlade s § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania, a to vzhľadom na skutočnosť, že pomer úspechu a neúspechu
účastníkov konania je v danom prípade takmer rovnaký, keďže žalobca mal v konaní úspech v rozsahu
49% a žalovaný v rozsahu 51%.

Uznesením zo dňa 23.04.2014 určil súd prvého stupňa žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného

súdu Bratislava II do troch dní od právoplatnosti uznesenia sumu 21,68 eur a žalovanému sumu 20,82
eur titulom náhrady trov konania platených štátom. V odôvodnení uznesenia uviedol, že súd zo štátnych
finančných prostriedkov vyplatil svedkyni M. D. svedočné vo výške 42,50 eur z titulu ušlého zárobku, a
to na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 27.3.2014 pod č. k. 24Cb/294/2011-1262.
S poukazom na vyššie uvedené súd určil povinnosť účastníkov konania nahradiť trovy konania platené

štátom, a to v rozsahu zodpovedajúcom výsledkom daného konania, t.j. určil povinnosť žalobcu nahradiť
sumu 21,68 eur zodpovedajúcu neúspechu žalobcu v danom konaní (51%) a povinnosť žalovaného
nahradiť sumu 20,82 eur zodpovedajúcu neúspechu žalovaného v danom konaní (49%).

Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti prvému a štvrtému výroku rozsudku zo dňa
25.03.2014 a druhému výroku uznesenia zo dňa 23.04.2014 prvostupňového súdu. Uviedol, že

vykonané dokazovanie a získaný skutkový základ vôbec nezodpovedá zákonným predpokladom v
zmysle § 669 Obchodného zákonníka. Súd v podstate považuje poskytnutý zoznam vyplatených
provízii, ktoré sú odvodené od jednotlivých počtov vykonaných služieb v zmysle zmluvy za rozhodujúcu
skutočnosť pre vznik práva na odstupné. Ani listinné dôkazy, ani výpovede svedkov nepreukazujú
aktívnu činnosť žalobcu ako obchodného zástupcu. Je preto nepochopiteľný záver súdu o tom, že na

vyvodenie vzniku práva na odstupné v zmysle § 669 Obchodného zákonníka mu postačuje len zoznam
vyplatených provízii a zoznam uzatvorených obchodov, pričom nezobral do úvahy, akým spôsobom
k predaju produktov žalovaného dochádzalo, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu mohol
zostať pasívny pokiaľ ide o vlastnú aktivitu pre rozvinutie obchodu a postačovalo mu vykonávať úkony
v zmysle zmluvy a v zmysle metodického usmerňovania žalovaného. Prvostupňový súd opomenul

tú skutočnosť, že za samotný výkon činností žalobcu na jednotlivých predajniach už žalobca dostal
zaplatené v podobe mesačnej provízie, kde bol odmenený za jednotlivé položky - úkony. Ďalej uviedol,
že 50% uplatnenie istiny nároku na odstupné nemožno predsa považovať za primerané a spravodlivé,
ak súd v predchádzajúcej vete v odôvodnení uviedol, že uzatváranie obchodov a úspešnosť žalobcu
boli vo veľmi výraznej miere ovplyvnené činnosťou žalovaného. Poukázal na to, že odplata obchodnému

zástupcovi patrí len za činnosť, ktorá spočíva v jeho aktívnej účasti na získaní nových klientov.
Druhou podmienkou je skutočnosť, že odplata musí byť posúdená ako spravodlivá, teda zodpovedajúca
poctivému obchodnému styku a obchodnej morálke. Na základe vyššie uvedeného navrhol rozhodnutie
v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca podal odvolanie voči druhému a štvrtému výroku rozsudku zo dňa 25.03.2014, pričom nesúhlasí

s právnym argumentom, že ust. § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje maximálnu výšku
odstupného, pričom samotné ustálenie záveru súdu o vzniku práva na odstupné neznamená, že
žalobcovi vznikol nárok na odstupné v maximálnej výške. Z ust.§ 669 ods. 2 veta za bodkočiarkou,
nedáva žiaden priestor súdu, aby nejakým spôsobom krátil výšku odstupného, ale je v nej zakotvená
povinnosť zo zákona vypočítať odstupné za celé zmluvné obdobie, t.j. v tomto prípade za obdobie 4

rokov. Taktiež poskytnutá materiálna a finančná a iná pomoc pri zriadení predajne žalobcu bola za
odplatu, čo preukázal žalobca dôkazmi, a to faktúrami za ročný nájom zariadenia. Žalobca poukázal i
na to, že s prihliadnutím na § 669 ods. 2 veta za bodkočiarkou, nevidí žiaden právny titul, prečo by mal
byť nárok krátený o 50%, ak zmluva trvala menej ako 5 rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru
provízií za celé zmluvné obdobie. V tomto ustanovení nefiguruje žiaden právny titul ani dôvod krátenia

odstupného tak, ako to vo svojom rozhodnutí uviedol súd.K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého už samotný fakt, že obchodný zástupca
vykonáva činnosť o obchodnom zastúpení podľa presných povinností uvedených v zmluve, je aktívnou
činnosťou samotnou obchodného zástupcu aj napriek tomu, že takúto povinnosť má uvedené a

dohodnutú v zmluve. Čiže sám žalovaný akceptuje, že žalobca si riadne plnil povinnosti vyplývajúce
zo zmlúv, a teda akceptuje jeho mieru aktívnej činnosti pri získavaní zákazníkov. V neposlednom rade
sám žalovaný vo svojich podkladoch pre fakturáciu uvádza skutočnosť „Vážený pán, na základe Vášho
dosiahnutého predaja za uvedený mesiac Vám zasielam správu s vyhodnotením Vašich výsledkov s
uvedením finančnej čiastky ako odmeny a detailný zoznam Vami získaných užívateľov“. Z uvedeného je

zrejmé, že sám žalovaný akceptuje a potvrdzuje, že žalobca sám aktívne participoval a rozvíjal obchod
žalovaného.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý nesúhlasí s právnym názorom žalobcu, ktorý sa
týka výlučne právneho posúdenia a výkladu právnej normy § 669 Obchodného zákonníka. Žalovaný
je toho názoru, že vykonaným dokazovaním sa nedospelo k zisteniu takých skutočností, ktoré
odôvodňujú ustálenie sumy odstupného vo výške 50 % z hodnoty provízii získaných za rok vypočítaných

ako priemer za obdobie trvania zmluvného vzťahu, a to iba poukázaním na predložené zoznamy
uzavretýchzmlúv,akoajzoznamyvýškyprovíziivyplatenýchvpriebehuštyrochrokovtrvaniazmluvných
vzťahov. Prvostupňový súd nezobral do úvahy akým spôsobom k predaju produktov žalovaného
dochádzalo, že žalobca počas trvania zmluvného vzťahu mohol zostať pasívny pokiaľ ide o vlastnú
aktivitu pre rozvinutie obchodu a postačovalo mu vykonávať úkony v zmysle zmluvy a v zmysle

metodického usmerňovania odporcu. Zdôraznil nezrozumiteľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia a
žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený
na úradnej tabuli súdu dňa 17.08.2015 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu,

oboznámení sa s dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci
prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi
účastníkov konania, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v
rozsudku odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozsudku a k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu i žalovaného uvádza nasledovné.

Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či vôbec vznikol žalobcovi nárok na vyplatenie
odstupného a ak áno, či súd prvého stupňa priznal výšku odstupného správne.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že nároky obchodného zástupcu po skončení vzťahu obchodného
zastúpenia sú v Obchodnom zákonníku (zákon č. 513/1991 Z.z. v znení neskorších predpisov)

obsiahnuté v § 668a až §669a, sčasti aj v § 671. Uvedené ustanovenia predstavujú transpozíciu
najmä článku 17 a 18 smernice Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov. Podľa odvolacieho
súdu je potrebné pri výklade príslušných ustanovení v slovenskom právnom poriadku vychádzať aj zo
samotnej smernice.

Článok 17 smernice v odseku 2 uvádza:

a) Obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej: priviedol zastúpenému nových
zákazníkov alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ
zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi a náhrada je primeraná
všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody, ktoré obchodný zástupca stratil. Členské štáty môžu

pretietoprípadyzahrnúťuplatňovaniealeboabsenciuustanoveníoobmedzeníobchoduvzmyslečlánku
20;b) výška náhrady nesmie prekročiť čiastku rovnajúcu sa náhrade za jeden rok vypočítanej z priemernej
ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov, a pokiaľ dohoda trvala
kratšie ako päť rokov, náhrada sa vypočíta ako priemer za toto obdobie.

Podľa § 669 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetných zmlúv
o obchodnom zastúpení obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak

a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi
a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a

b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný
zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto

okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.

Výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných
obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov,
výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie.

Z citovaných ustanovení zákona ako aj smernice vyplýva, že základným pravidlom pre spôsob určenia

odmeny je zásluhovosť.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobcovi právo na odstupné
vôbec nevzniklo. Podľa žalovaného je nepochopiteľný záver súdu prvého stupňa o tom, že na vyvodenie
vzniku práva na odstupné v zmysle § 669 Obchodného zákonníka mu postačuje len zoznam vyplatených
provízii a zoznam uzatvorených obchodov, pričom nezobral do úvahy, akým spôsobom k predaju

produktov žalovaného dochádzalo, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu mohol zostať pasívny
pokiaľ ide o vlastnú aktivitu pre rozvinutie obchodu a postačovalo mu vykonávať úkony v zmysle zmluvy
a v zmysle metodického usmerňovania žalovaného. Vytýkal súdu prvého stupňa, že akoby opomenul
tú skutočnosť, že za samotný výkon činností žalobcu na jednotlivých predajniach už žalobca dostal
zaplatené v podobe mesačnej provízie, kde bol odmenený za jednotlivé položky - úkony.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, že žalobcovi právo na odstupné vzniklo. V konaní
bolo preukázané, že činnosťou žalobcu došlo k získaniu nových zákazníkov pre žalovaného a k
významnému rozvinutiu obchodu s doterajšími zákazníkmi. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že za
samotný výkon činností žalobca dostal zaplatené v podobe mesačnej provízie a právo na odstupné by
malo predstavovať odmenu za niečo naviac, čo priniesol pre zastúpeného. Ide práve o zohľadnenie

zásluhovosti a právo na odstupné vzniklo z dôvodu, že zo zoznamu uzavretých zmlúv ako aj výšky
provízií je zrejmé, že žalobca ako zástupca získal nových zákazníkov a žalovaný má výhody vyplývajúce
z týchto obchodov, čo je jeden zo zákonných predpokladov pre vznik práva na odstupné. Podľa citovanej
zákonnej úpravy stačí, ak žalobca preukáže, že získal nových zákazníkov alebo ak preukáže, že
podstatne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi (za splnenia ďalších predpokladov), pričom žalobca

preukázal jednak získanie nových zákazníkov ako aj obnovu zmluvných kontraktov. Obnova zmluvných
kontraktov so zákazníkmi za obdobie od 04/2007 do 03/2011 bola v počte viac ako 25 000. Od 04/2010
do 03/2011 žalobca obnovil zmluvný vzťah so zákazníkmi v počte 6 994. Pri týchto kontraktoch jednak
preukázal získanie nových zákazníkov a obnovu zmluvného vzťahu s doterajšími zákazníkmi a žalobca
tiež preukázal 2-ročnú viazanosť zákazníkov a tým zároveň skutočnosť, že výhody pre žalovaného

existovali aj po skončení zmlúv o obchodnom zastúpení.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že nárok na odstupné žalobcovi vznikol. Odvolací
súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že pri určení výšky odstupného je potrebné
vziať do úvahy aj špecifický charakter činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu v danom prípade,
ktorá bola ovplyvnená marketingovou činnosťou samotného žalovaného. Žalobca preukázal, že sám

vyvíjal aktívne marketingovú činnosť, či už investíciami na vlastnú reklamnú činnosť, investíciami do
značkových predajní, na druhej strane bolo v konaní preukázané, že školenia zamerané na produkty
žalovaného a predajnú zručnosť zabezpečoval žalovaný.Zákonná úprava v ustanovení § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka dáva súdu priestor, aby rozhodol
či a v akej výške je oprávnený nárok na vyplatenie odstupného, pričom maximálna výška je stanovená
ustanovením § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka

v znení „ a vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti je spravodlivé“ viaže nárok na
odstupné na splnenie zákonných predpokladov uvedených pod písmenom a) citovaného § 669 ods.
1 Obchodného zákonníka a posúdenie, či vyplatenie odstupného je spravodlivé. Priamo zákon pritom
ukladá prihliadnuť na všetky okolnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ustanovenie § 669 ods. 2
Obchodného zákonníka stanovuje maximálnu výšku, ktorú nesmie výška odstupného prekročiť. Zrejmé

je to aj zo znenia smernice, ktorá upravuje, akú čiastku výška náhrady nesmie prekročiť, pričom rozlišuje
výpočet náhrady podľa toho, či zmluvný vzťah trval viac ako päť rokov alebo kratšie.

O odvolacej námietke žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa odstupné nekrátil, iba
rozhodol, že priznáva nárok na vyplatenie odstupného vo výške žalovanej sumy, pričom zdôvodnil,
na základe akých skutočností určil túto výšku a prečo nepriznal maximálnu výšku, ktorá nesmie byť
podľa zákona prekročená. Podľa odvolacieho súdu ak sa preukáže oprávnený nárok na vyplatenie

odstupného, neznamená to automaticky, že obchodný zástupca musí mať vyplatenú maximálnu výšku.
Súd pri pri priznaní odstupného musí vziať do úvahy, aby vyplatenie bolo spravodlivé. Odvolací súd
zhodne s názorom súdu prvého stupňa má za to, že spravodlivé je s prihliadnutím na všetky okolnosti
vyplatenie odstupného vo výške priznanej súdom prvého stupňa. Pre účely ozrejmenia výpočtu je výška
určená ako 50 % z maximálnej výšky odstupného podľa Obchodného zákonníka.

Podľa odvolacieho súdu nie je uvedený názor v rozpore s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4 Obo/117/2008,
podľa ktorého „ Prvou podmienkou je, že obchodný zástupca pre zastúpeného získal nových zákazníkov
alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a prospech z tejto činnosti obchodného
zástupcu musí trvať aj v dobe skončenia zmluvy o obchodnom zastúpení. To znamená, že odplata
obchodnému zástupcovi patrí len za činnosť, ktorá spočíva v jeho aktívnej účasti na získaní nových

klientov. Druhou podmienkou je skutočnosť, že odplata musí byť posúdená ako spravodlivá, teda
zodpovedajúca poctivému obchodnému styku a obchodnej morálke.“ V prejednávanej veci priznané
odstupné zohľadňuje aktívnu činnosť zástupcu ako aj hľadisko spravodlivosti.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil ako vecne správny.

Odvolací súd potvrdil aj uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým súd rozhodol o povinnosti žalobcu
zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II titulom náhrady trov konania platených štátom sumu 21,68
eur a o povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 20,82 eur. Výroky napadnutého uznesenia sú súvisiacimi
výrokmi s výrokmi rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol potvrdený ako vecne správny. Súd prvého
stupňasprávneuložilpovinnosťúčastníkomkonaniazaplatiťnáhradutrovkonaniaštátupodľavýsledkov

konania v súlade s § 148 ods. 1 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 2 O.s.p. V odvolacom konaní bol pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania rovnaký, preto
odvolací úd rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.