Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. august 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/87/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114214042
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114214042.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana

Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Gröslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v
Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 11C/206/2014-6 zo dňa 2.7.2014 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a vyslovil, že účastníci nemajú
nárok na náhradu trov konania. V dôvodoch tohto rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca
sa žalobou zo dňa 27.9.2012 domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po
uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty a nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Mal za
to, že v danom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristupuje až po veľmi dlhej dobe, hoci prejednaná

vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu
a rozhodnutiu. Žalobca uviedol, že mu vznikla majetková škoda vo výške 125,- eur predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu

70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca zároveň uviedol, že výška hmotnej škody je stanovená na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť

len s nepomernými ťažkosťami. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranomčase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Žalobca mal za to, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu

riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku jeho
insolvencie, keď neexistoval akýkoľvek účinný vnútroštátny prostriedok nápravy spôsobilý reštituovať
vzniknutú situáciu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať a spôsobila u členov
riadiacich orgánov žalobcu, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a

nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil požiadavkou
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Výšku nemajetkovej ujmy vyčíslil s poukazom
na doktrínu prijatú Ústavným súdom SR, pričom poukázal na nálezy ústavného súdu III. US 203/06-25,
III. US 235/04-3, III. US 347/05, III. US 142/06-28, III. US 118/06-40, III. US 110/04-55, III. US 125/04-44,
III. US 229/04-52, III. US 21/05-30, III. US 190/05-36, III. US 301/05-38 a III. US 82/03-25. Žalobca mal

za to, že za každý rok poznačený prieťahmi sa na základe predmetnej doktríny vzťahuje satisfakcia vo
výške 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Namietal procesné pochybenie zo strany žalobcu, keď v žalobách
neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje, ako

dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca
dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej ujmy a
napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä s odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na ňom. Tvrdenie žalobcu o

tom, že nemá vedomosť o spisových značkách namietaných v exekučných konaniach sa nezakladá na
pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie spisových značiek
exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu bol jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho
ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu napr. pod sp. zn. II. US 211/2012, IV. US 366/2012

a IV. US 374/2012. Podľa žalovaného nie je splnená ani základná podmienka pre možnosť vyhovieť
podanej žalobe v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom štátu, po neúspešnosti, ktorého je možné predmetnú žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti. Prvé žiadosti boli žalovanému doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že
žaloby boli doručené súdu 20.9.2012, vo veci je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej

lehoty, ale skôr, pričom z ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že
poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až
po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp.zn. I.US 16/2002, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo
k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd prihliada síce na lehoty,

ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. Žalovaný poukázal aj na nedostatok
právomoci všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu v

konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodnutie
súdu podrobené len v konaní pred Ústavným súdom SR na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný
súd potom môže o náhrade škody rozhodovať na základe prieťahu v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo po právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorej ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný vzniesol námietku premlčania pri každom

uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009.
K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia ako spôsobu rozhodnutia uviedol, že nemôže byť chápané
ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň nie sú splnené ani zákonné
podmienky pre posúdenie zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie. Zdôraznil, že napokon z dikcie §44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia. K vyčíslenej škode a nemajetkovej ujme vyjadril názor, že uplatnená suma
titulom náhrady škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu

škody, pričom zjavne nejde o škodu skutočnú a nemajetková ujma je vyčíslená na základe nesprávnej
právnej úvahy. Záverom žalovaný poukázal na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v
neprospech žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z ktorej tieto
nároky voči dlžníkom žalobcu vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch a
negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa,

či zo strany štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie
na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Toto negatívne vnímanie je práve dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov
zo strany žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými
právami. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže

súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom,apretožalobcanemôžepoukazovaťnarozporsdobrýmimravmivsúvislostistakýmtopostupom
súdu.

Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého na Okresnom súde v
Humennom bolo vedené exekučné konanie pod sp.zn. 17Er/5/2009 vo veci oprávneného - Pohotovosť,
s.r.o. proti povinnej J. T. pre vymoženie 17.617,- Sk s príslušenstvom. Súdny exekútor podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 9.1.2009. Súd dňa 23.1.2009 vydal poverenie, následne
však do tohto konania vstúpilo Združenie občianskej sebaobrany na strane povinného a navrhlo

zastavenie exekúcie. Dňa 4.1.2010 súd vydal uznesenie o odklade výkonu exekúcie, voči ktorému
oprávnený podal odvolanie a následne súd v rámci autoremedúry napadnuté uznesenie zrušil dňa
10.3.2010 a ďalším uznesením zo dňa 13.10.2011 exekúciu zastavil. Rozhodcovskú doložku považoval
za neplatnú. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie a dňa 7.9.2012 aj návrh na prerušenie
konania. Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 14.5.2013 č.k. 5CoE/29/2013-61 návrh na prerušenie

konania zamietol a potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Žalobca v tomto spore žiadal náhradu škody vo výške 125,- eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 330,- eur vychádzajúc z toho, že súd rozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie s omeškaním viac ako 184 dní. Súd ďalej v dôvodoch rozsudku citoval ustanovenie § 3 ods.

1 písm. d), ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a), ustanovenie § 9 ods. 1, 2, ustanovenie § 15 ods. 1,
ustanovenie § 16 ods. 1, ustanovenie § 17 ods. 1, 3, ustanovenie § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
ďalej ustanovenie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a
o zmene a doplnení ďalších zákonov, platného od 1.2.2002 do 31.5.2010. Vychádzajúc z gramatického

a logického výkladu tohto ustanovenia zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade
vydania poverenia exekútorovi, teda v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule
prípadne návrhu na exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia. Je preto logické, že tá istá lehota
nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia. V ďalších dôvodoch súd citoval ustanovenie
§ 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti poukázal aj

na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. US 545/2010, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca vytýkal exekučnému súdu
nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd
SR vo viacerých svojich rozhodnutiach a dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych

okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy
(I.US 42/01, I.US 63/00, IV. US 606/12). Práve konkrétne okolnosti tohto prípadu vylučujú prijatie záveru
o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecne známe obchodné praktiky žalobcu, ktorý
poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali súdy vo viacerých rozhodnutiach. Prejavilo
sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou žalobca určil právomoc rozhodcovského súdu

na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keďže bola
v neprospech spotrebiteľov. Exekútor na návrh žalobcu predložil na súdy enormný počet takýchto
rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval vydanie poverenia. Nevyhnutné individuálne
skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi zmlúv dojednané,spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch súd zabezpečoval za účelom posúdenia
žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých obchodných praktík mnohých podnikateľských
subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať nadmerné úsilie na dosiahnutie efektívnej

ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito podaniami, ktorými sú uplatňované práva
vyplývajúce z nekalých praktík, a preto je aj obtiažne konať tak, aby nevznikli prieťahy. Avšak práve tieto
konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon, ak poškodzuje práva spotrebiteľov (neprimerané
úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie rozhodcovskej doložky a pod.) s čím sa súd musel
dôsledne vyporiadať, nemožno považovať za zbytočný prieťah. Navyše každý výkon práva podlieha

posúdeniu, či je v zhode so zásadou dobrých mravov. Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil
zbytočných prieťahov možno použiť závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa
týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. Ústavný súd okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná
nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a poukázal na to, že sťažovateľ (žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda
zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-

administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. Pre súd bola zarážajúca argumentácia žalobcu
ohľadom posúdenia samotného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia ako
nesprávneho úradného postupu, pretože je logické, že výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že buď
žiadosti o vydanie poverenia vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti

žalobcu vyhovieť. Práve rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať
ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/1018/07). Táto argumentácia
žalobcu by skôr nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však
neboli splnené zákonné podmienky. Neopodstatnené je aj tvrdenie žalobcu o prekážke právoplatne
rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom. Súdy totiž v rozhodnutiach o zamietnutí

žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky, dôsledkom toho
rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť. Žalobcovi preto nič
nebránilo podať žalobu na súd. Vyslovil záver, že tým, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, hoci aj po 15 dňovej lehote nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a
rozhodne nepredstavuje porušenie práva na žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to jej vznik. Poznamenal,
že nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd, a teda príslušné náklady
nie sú v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči
oprávnenému nesplnil. Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody
na jej priznanie v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Dôvody uvádzané žalobcom pre jej

priznanie považoval súd za irelevantné. Ďalej súd považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
ak žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mala mu
vzniknúť pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite, ktorou bola nútená sa zaoberať aj Európska
komisia a ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov
súd žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalovaný bol úspešný ale náhradu trov
konania si neuplatnil, tieto mu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť

súdu na ďalšie konanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p., a to, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Nesúhlasil s aplikáciou

novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ďalej poukázal na to, že súd nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, pričom tá existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Zdôraznil, že súdu neprislúcha
polemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.Žalobcapredložilakodôkazovzniku
škody spoločnosti Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity
v Bratislave a súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom.Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na
prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe

ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací
súd na dôvody napadnutého rozsudku poukazuje aj vo svojom rozhodnutí, s týmito dôvodmi sa
stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza tieto ďalšie dôvody: Odvolacia
námietka žalobcu týkajúca sa nesprávnej aplikácie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neobstojí, hoci

na tomto dôvode nie je založené rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvolací súd však uvádza, že
aplikácia tohto ustanovenia účinného od 1.1.2013 bola možná pretože v danom kontexte ide o nepravú
retroaktivitu. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých
podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou

do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho
zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých
právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné
sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho
právneho predpisu zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ

právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy
nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, ale akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej
právnej úpravy. Podľa § 9 ods. 2 účinného od 1.1.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Táto podmienka v konaní splnená nebola, a preto súd nemohol v tomto konaní
o náhrade škody posudzovať, či iný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, takže nebola

naplnená jedna z podmienok zodpovednosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, keďže štát zodpovedá za
podmienok uvedených v § 3 ods. 1 písm. d), t.j. že zodpovedá vtedy, ak škoda bola spôsobená orgánom
verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Takýto záver však v konaní prijatý byť nemohol, a preto
nemohol súd žalobe vyhovieť. Aby bola daná zodpovednosť štátu podľa uvedeného zákona, musia byť

naplnené všetky predpoklady tejto zodpovednosti, a to vznik škody, nesprávny úradný postu a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Jeden z predpokladov zodpovednosti
za škodu, nesprávny úradný postup tu nebol konštatovaný v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a
preto neprichádza do úvahy vyvodenie tejto zodpovednosti. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. účinného od 1.1.2013 neruší nesprávny úradný postup, a teda nová právna úprava vstupuje do

právneho vzťahu len tým, že uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu zavádza do budúcna nový režim uplatnenia týchto práv.

Z uvedeného dôvodu otázka trvania stavu právnej neistoty, úvahy o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou
na rozhodnutie, otázka oboznámenia sa so znaleckým posudkom, či návrh na prerušenie konania sú

z vyššie uvedeného dôvodu nevýznamné. Naviac je treba uviesť, že otázka zákonného sudcu bola
rozhodnutá nadriadeným súdom.V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný a má právo na náhradu trov konania, tieto však neuplatnil,
preto mu priznané byť nemohli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.