Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. jún 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/324/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244383
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244383.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, a členov

senátuJUDr.MichaelyFrimmelovejaMgr.IngridDegmovejPospíšilovej,vprávnejvecinavrhovateľa:X..
S. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, D., zast. FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti
odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava,
IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 16.672,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. februára 2014, č.k. 15C 178/2011-211, a proti
uzneseniu zo dňa 25. apríla 2014, č.k. 15C 178/2011-234, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov

konania potvrdzuje.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa č.k. 15C 178/2011-234 zo dňa 25.04.2014 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolnávrhnavrhovateľa,ktorýmsaododporcudomáhal
zaplatenia sumy 16.672,86 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň zamietol návrh
navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie o
zamietnutí návrhu vo veci samej odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1,
a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, a vecne tým, že navrhovateľ v konaní nepreukázal namietaný nesprávny
úradný postup odporcu ani vznik ním tvrdenej škody. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1

O.s.p., a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko ich náhradu neuplatnil návrhom.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ bol členom družstva PODIELOVÉ
DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE („Družstvo“), do ktorého vložil členský vklad a ďalšie členské
vklady. Po jeho vystúpení z Družstva jeho členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva podľa čl. 16
ods. 3 Stanov družstva ku dňu 20.01.2011, a vzniklo mu právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu vo
výške 4.804,48 eur so splatnosťou dňa 20.07.2011.

Uviedol, že Úrad pre finančný trh schválil rozhodnutím zo dňa 21.03.2002 Družstvu Prospekt investície,
pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným Úradu dňa 16.04.2003 o
schválenie jeho dodatku. Úrad pre finančný trh Družstvo oboznámil o splnení podmienok pre schválenietohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. a zároveň Družstvo
upozornil, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte
investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a

oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou družstva. Dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi
Capital Invest, o.c.p., a.s., zmluvu o zriadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi ako
obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom

investície a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s cennými papiermi sa zaviazal
zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Investíciami vloženými do Družstva,
ktoré tvorili vklady jeho členov mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o.c.p., a.s., na základe

zmluvyoriadeníportfólia,zktorejvyplývaliprávaapovinnostizmluvnýchstránzmluvyuzatvorenejmedzi
obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich
členov neposkytovalo obchodníkovi s cennými papiermi na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná
výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s cennými papiermi priamo disponovali s peniazmi
Družstva na základe Družstvom udeleného súhlasu. Predmetná zmluva bola ukončená zo strany

obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.03.2010 s účinnosťou od 01.05.2010. Družstvo
listom zo dňa 15.04.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti
Capital Invest, o.c.p., a.s., a žiadalo, aby situáciu riešila, ale nepodalo voči obchodníkovi s cennými
papiermi žalobu o náhradu škody.

Skonštatoval, že do 01.06.2010 postupovala Národná banka Slovenska ako aj jej právny predchodca
Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch správne vo vzťahu
k Družstvu, ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o svojom
hospodárení. Z obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií
Družstva. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal preukázaný zo zápisu

z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev zo dňa 24.08.2007. Družstvo doručilo
dňa 10.10.2007 Národnej banke Slovenska list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu
zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných.
Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že
vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s.,

jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo
týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, a na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy
medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym
spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje,
ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo,

že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou
družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu
dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli
schopné plniť svoje záväzky. Družstvo až listom doručeným Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010
požiadalo o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi.

Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu odporcu mal
súd prvého stupňa preukázané, že Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.04.2010
do 06.05.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, a listom zo dňa 20.04.2010
vyzvala Družstvo, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby mohlo

pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže zistila, že podstatná časť Prospektu
investície sa stala neaktuálna. Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa 28.04.2010 žiadosť o
schválenie dodatkov k Prospektu investície, čím bolo začaté konanie, ktoré bolo prerušené rozhodnutím
OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.05.2010 na čas, kedy bolo Družstvo povinné odstrániť nedostatky
žiadosti, a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád nedostatky

žiadosti neodstránilo, preto Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa
26.08.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k Prospektu investície, zastavila, a jej
rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady číslo GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010,
právoplatným dňa 16.12.2010. Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie ouložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia § 129 ods. 3 v
spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) ZoCP a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
ZoCP, a rozhodnutím ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala

Družstvupredajmajetkovýchhodnôt,avšaknezakázalaDružstvuvykonávaťinúčinnosť,keďžeNárodná
banka Slovenska takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Naviac,
na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva a obchodníka s cennými papiermi podala dňa
27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu.
Podľa uznesenia Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č.k.

ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa §
199 ods. 1 Tr. por. pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Tr. zák.
spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák..

Poukázal na to, že navrhovateľ bol povinný preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
odporcu za vznik škody, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bol členom, pričom zdôraznil, že
zákonné podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez
ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Dospel k
záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne
úradne postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska bola až od

01.06.2010 oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt, teda Družstvo,
dodržiava schválený Prospekt investície, a nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou
činnosťouDružstvaakovyhlasovateľaverejnejponukymajetkovýchhodnôt,nakoľkobykonalavrozpore
s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v rozpore so zákonmi č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, č.
566/2001 Z.z. o cenných papieroch a č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Z uvedeného

potom vyvodil, že navrhovateľ nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik
škody, a to nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska, a preto jeho návrh zamietol.

Vyjadril tiež názor, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak
poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. V

tejto súvislosti poukázal na to, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3K 95/2010 zo dňa
11.04.2011 bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený
K.. K. Q.. Navrhovateľ si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu. Z dôvodu, že jeho pohľadávka
bola správcom konkurznej podstaty popretá, domáha sa určenia jej oprávnenosti incidenčnou žalobou
voči správcovi konkurznej podstaty. Konkurz vyhlásený na majetok Družstva, rovnako ako konanie o

incidenčnej žalobe nie sú doposiaľ právoplatne ukončené. Zistil tiež, že v konaní na Okresnom súde
Bratislava I sp. zn. 19C 56/2011 si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup
Národnej banky Slovenska nárok na náhradu škody, avšak konanie nie je právoplatne skončené. S
poukazom na ustálenú judikatúru mal za to, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až

vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom
vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak
má navrhovateľ pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech
vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je
daný základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad

existencie škody. S poukazom na tieto skutočnosti považoval žalobu za predčasnú.

Návrh zamietol ako predčasne podaný aj z dôvodu, že navrhovateľ ako bývalý člen družstva, ktorý sa
stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky
na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ust. § 243a ods. 4 Obch. zák. za splnenia podmienok vzniku

škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa ust. § 244 Obch.
zák.. Poukázal na to, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne
zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti
členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý
veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody

proti členom predstavenstva a proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť
svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky
veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže
uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušilisvoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým
družstvu spôsobili. Existencia nároku navrhovateľa na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom
Družstva potom podľa jeho názoru vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľ domáhal náhrady škody voči

štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Navrhovateľ nepreukázal, že by sa bez svojej viny bezúspešne
domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva. V tejto súvislosti zdôraznil, že škoda vzniká za
preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu až okamihom, keď sa právo
veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.

Uviedol tiež, že v posudzovanej veci je právne relevantným len prípadný nesprávny úradný postup,
ktoréhobysamohlaNárodnábankaSlovenskadopustiťzanedbanímdohľaduvovzťahukdohliadanému
subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo
do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla
škoda. Navrhovateľ v konaní tvrdil, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu
Národnej banky Slovenska nad činnosťou obchodníka s cennými papiermi. Poukázal na to, že Družstvo

poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od navrhovateľa obchodníkovi s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia, a medzi nimi tak vznikol záväzkový vzťah, na základe
ktorého boli obaja účastníci povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že obchodník s cennými
papiermi si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa
súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak

by sa Družstvo svojej pohľadávky voči obchodníkovi s cennými papiermi nedomohlo, bolo by podľa
neho možné v teoretickej rovine dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným
nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad
obchodníkom s cennými papiermi. Nakoľko v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom, spočívajúcom v nedostatočnom dohľade nad obchodníkom s cennými papiermi,

mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, považoval prípadný nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi v danom prípade právne
za irelevantný, pretože na strane navrhovateľa nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti
s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní
dohľadu nad obchodníkom s cennými papiermi.

Dospel potom k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval
tým, že riadne nevykonával bankový dohľad nad uvedenými subjektmi. Družstvo bolo totiž dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu ust. § 125 až § 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami
Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127

ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených
údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány
Družstva. Odporca tiež preukázal, že nebolo v právomoci Národnej banky Slovenska schvaľovať
zmluvu o riadení portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré
zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb,

ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 ZoCP). Národná banka Slovenska
nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k
prekročeniu jej kompetencií. Skonštatoval, že štát Slovenská republika nemôže priamo zasahovať
do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne
postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným

zákonníkom, pričom navrhovateľ ako člen Družstva investoval predmetné peňažné prostriedky do
subjektu, na činnosť ktorého mal vplyv, keďže prostredníctvom členskej schôdze členovia uplatňujú
svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení
Obchodného zákonníka a stanov Družstva. Poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal, že počas
členstva v Družstve realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce z členstva tak, že by aktívne zasahoval do

činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych
zástupcov Družstva. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa zamietol.

Zamietnutie návrhu navrhovateľa na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej
únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1

písm. c) O.s.p. a vecne tým, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou
EÚ 2003/71/ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa
navrhovateľ odvolával. Skonštatoval, že alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúťajčinnosťvyhlasovateľovverejnejponukymajetkovýchhodnôt,začalavrámciEÚregulovaťažsmernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných
fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009,

(EÚ) číslo 1095/2010. Mal potom za to, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o navrhovaných
otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej, keď naviac povinnosť obrátiť sa na
Súdny dvor Európskej vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu, voči rozhodnutiu ktorého
nie je prípustný opravný prostriedok, čo prvostupňový súd nie je.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným úspechom
odporcu, ktorému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu návrhom neuplatnil a v konaní
mu ani žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na zaplatenie náhrady škody s

príslušenstvom, a navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť, a jeho návrhu vo veci samej vyhovieť,
resp. rozsudok súdu prvého stupňa v uvedenej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal
priznať náhradu trov konania. Súdu prvého stupňa vytkol, že nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány

verejnejmocibudúvovzťahuknimpostupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.,že
ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedol, že sa spoliehal, že nedôjde ku škode
na jeho úkor, pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu, a nemohol
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp.,žetakýtojejehoobsahpodľavýkladuodporcu,pretožezákonodohľadetakýmtospôsobomobsah

dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval, a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný
v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
Národnej banky Slovenska, že upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z.z., ale nie
dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto

zúženom dohľade orgánu vedomosť, a nesúhlasil ani so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska,
spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť
nepochopiteľný považoval záver súdu prvého stupňa, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci
zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky

vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu, a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že
jemu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s
cennýmipapiermi,ktorýmimoholzabezpečiťdodržiavaniezákonaocennýchpapieroch,resp.sankciami
k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť.

Argumentoval, že Národná banka Slovenska zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad
Družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi minimálne od roku 2007. Poukázal na to, že jej
povinnosťou podľa ust. § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je, a aj bolo zisťovanie a
vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a
ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení

už od 01.05.2007. Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník
s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná
banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na
činnosťvydanýchNárodnoubankouSlovenskaDružstvu(Prospektinvestície,vydanývtedajšímÚradom

pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s
cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca
koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako vyplývajúcich z
povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty, a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných

subjektov, teda aj jeho. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava
I pod sp. zn. 7C 206/2011 bolo výpoveďou svedka X.. U. S., P.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s.,ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo
prepojenomsobchodníkomaDružstvom,aNárodnábankaSlovenskasapozisteníorizikovostiportfólia

Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky
rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING
a.s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100
% dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s., a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už
členom predstavenstva alebo konateľom, X.. Q. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka.

Uviedol, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené
a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom, a napriek tomu, že vydala
právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými
papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej
pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papieroch, a

neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi, alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním do Družstva vložených prostriedkov, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom

k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázal na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými
papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych

predpisov obchodníkom i Družstvom minimálne od roku 2008 do roku 2011. Vo svojom odvolaní
ďalej uviedol, že Národná banka Slovenska rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011,
právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti
Prospektu investície s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo

pred májom 2010, keď ich neaktuálnosť siahala spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej
banky Slovenska dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom
prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti, a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, a údaje o majetkových aktívach, ktoré
sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových

hodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstva,bolineaktuálneužk31.12.2006,
z čoho vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1
písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala.

Mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi,
ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto
návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav
konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť jeho uspokojenia ako veriteľa v konkurznom konaní,

aakáno,vakomrozsahu,pričomsúdpritomtohodnotenídokoncanemáčakaťažnakonečnérozvrhové
uznesenie konkurzného súdu (rozsudok NS ČR zo dňa 11.04.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je
povinný zohľadniť až napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu,
a preto žiadna platná právna norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani
vtedy, ak on doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru odporcu a

súduprvéhostupňapovinnýmudanéplnenievrátiťstým,žeanizák.č.514/2003Z.z.nevyžaduježiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak pripúšťa regresnú náhradu. Ak
by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody,potombyzákonokonkurzeareštrukturalizáciipodľajehonázorufaktickysuspendovalObčiansky
zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby

právoplatného skončenia konkurzného konania, a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna
zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti
úpadcu podľa zákona o konkurze. Uviedol, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o
stave konkurzu vyplýva, že 90 % z objemu prihlásených pohľadávok je popretých, a že v konkurznejpodstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených
súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis
Europe a iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje možnosť, aby svoju pohľadávku

uspokojil z konkurzu. Namietal tiež, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa vyplýva,
že listinné dôkazy neboli riadne vykonané spôsobom podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. (s poukazom na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 11/2010 zo dňa 31.01.2012).

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého

stupňa v napadnutej časti potvrdiť, keď mal za to, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci, riadne zabezpečil
dôkazné listiny, a z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach mal k dispozícii
všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, a tiež právoplatné rozhodnutia
vydané bankou, z ktorých je jej úradný postup preukázaný. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že je
povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (pričom

ani nešpecifikoval, na ktoré otázky nedostal odpoveď), keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného
súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, a odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na

záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 241/07). Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie
nie je právo na úspech v konaní a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám
navrhovateľa, a preto je jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za
denegatio iustitiae, účelové. Mal za to, že navrhovateľ sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie

ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci, a zároveň sa
snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy sa tak
stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje. Poukázal tiež na to, že
navrhovateľ nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny
návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho

riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Ohľadom tvrdenia navrhovateľa v odvolaní,
že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, uviedol, že jej
kompetencie pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi,
a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej
moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR. Zdôraznil, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a
platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy, a pri svojom postupe voči
Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami
zákona o dohľade a zákona o cenných papieroch. Mal tiež za to, že ak bol navrhovateľ neznalý právnych

predpisov, mohol požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií
v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Muselo mu však byť známe, že s jeho investíciou je spojené aj
riziko, a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov.

Ohľadom navrhovateľom v odvolaní tvrdeného zanedbania povinností banky pri dohľade nad Družstvom

a obchodníkom s cennými papiermi uviedol, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie
dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu
uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Poukázal na to,
žeažodúčinnostinovelizovanéhoust.§129ods.3zákonaocennýchpapieroch,tedaažod01.06.2010,
boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako

vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválenýProspektinvestície,atedaažodvtedymohlaNárodnábankaSlovenskadohliadať,čiDružstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície
bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 01.01.2009, na základe
novelizovanéhoust.§127ods.4zákonaocennýchpapierochvznenízák.č.558/2008Z.z.,avšakpočas

celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, nepretržite zodpovedal a zodpovedá
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt. Informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadanéhosubjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, teda ani Družstvu, žiadne povinnosti
v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto

reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať. Vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa
ust. § 129 ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo
hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež
upozornenie,zktoréhovyplývalo,žestoutoinvestícioujespojenéajrizikoadoterajšíalebopropagovaný

výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Uviedol, že za dodržiavanie Prospektu investície Družstva
bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu
na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola
osobitne zákonom uložená. Poukázal na nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia navrhovateľa
v odvolaní s tým, že Národná banka Slovenka nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi
Družstva, ale mohla kontrolovať len to, či si Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách

majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané
zákonom, a či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné
správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná
banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s
bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 Zákona o cenných papieroch, a nemohla potvrdzovať správnosť

finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že vo vzťahu k Družstvu bola
Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila
žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných
papieroch, zák. č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou SR.

VovzťahukrozsudkuNajvyššiehosúduČeskejrepubliky,sp.zn.29Cdo4968/2009,naktorýnavrhovateľ
poukazoval tvrdiac, že jeho žaloba nebola podaná predčasne, odporca uviedol, že tento primárne rieši
problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu, a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá
zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, a z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva,

že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje
iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť, a preto
musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia

byť jednoznačne a nespochybniteľne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu,
ktoré musia byť splnené súčasne. Zdôraznil, že navrhovateľovi doposiaľ nevznikla žiadna škoda, a
nemožno ani odhadnúť, kedy a v akej výške mu v budúcnosti eventuálne škoda vznikne, pretože jej
vznik a výška závisí od výsledku konkurzného konania na majetok úpadcu (Družstva). Uviedol, že
až následne, ak pohľadávka navrhovateľa voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže

navrhovateľovi vzniknúť škoda. K námietke navrhovateľa, že v konkurze na majetok Družstva a v
súvisiacich incidenčných súdnych konaniach viac ako dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia
ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo
dňa 14.09.2011, kde správca konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu,
ktoré bolo vedené len do júla 2010, a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné

záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú, a veľká časť finančných operácii
úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky
neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého
hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom, a zároveň s tým spojenej nemožnosti preveriť skutočnú
existenciu pohľadávok. Zastával názor, že navrhovateľovi zatiaľ žiadna škoda nevznikla, keďže má voči

Družstvu a jeho orgánom vymáhateľnú pohľadávku, a preto považoval záver súdu prvého stupňa o
predčasnosti ním podanej žaloby za správny. Nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že listinné dôkazy
údajne neboli vykonané spôsobom upraveným v ust. § 129 ods. 1 O.s.p.. V zápisnici o pojednávaní
síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne
označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa

doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo a aký je ich obsah. Naviac,
súdu, i zástupcom oboch účastníkov konania bol obsah všetkých listinných dôkazov a vyjadrení známy
z inej činnosti súdu prvého stupňa, nakoľko vzhľadom na cca 800 podaných žalôb sa uskutočnili stovky
pojednávaní v skutkovo a právne totožných veciach. Zdôraznil, že v súlade s ust. § 121 O.s.p. netrebadokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti s tým, že z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2008, sp. zn. 1Obo 283/2006 vyplýva, že „dôkazy, na
ktoréúčastníkdodatočnepoukazuje,súsúduvšeobecneznáme,pretožeúčastníkviedoldesiatkysporov

na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať“, pričom poukázal na to, že na Okresnom súde Bratislava I je proti nemu
vedených niekoľko sto sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, a s totožnými listinnými
dôkazmi, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru,
že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska navrhovateľom uplatneného
nároku, a jeho výsledky aj náležite v súlade s ust. § 132 O.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval

správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie
aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodil. S odôvodnením rozhodnutia
súdom prvého stupňa sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil ani procesné pochybenia alebo vady, ktoré by mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že nevykonal
riadne dokazovanie listinnými dôkazmi. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 27.02.2014 vyplýva, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a povereného zástupcu odporcu,
pričom v priebehu konania doručil obom sporovým stranám všetky vyjadrenia vo veci. I keby súd
prvého stupňa všetky listinné dôkazy podrobne nečítal, v zmysle ust. § 121 O.s.p. netreba dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. V posudzovanej veci je nepochybné,
že obsah listinných dôkazov je účastníkom konania a ich zástupcom známy, a súdu prvého stupňa (ako
i odvolaciemu súdu) je známy z jeho činnosti, nakoľko bývalí resp. súčasní členovia Družstva vedú
pred Okresným súdom Bratislava I (a konkrétne aj pred sudkyňou JUDr. Belavou) stovky sporov voči
rovnakému odporcovi, na rovnakom skutkovom a právnom základe, v zastúpení rovnakým právnym

zástupcom, a poukazujúc na rovnaké listinné dôkazy, takže dokazovanie ich podrobným čítaním,
ani nebolo potrebné vykonať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na návrh právneho zástupcu
navrhovateľa zo dňa 08.09.2012, ktorým žiadal o spojenie 57 vecí, vedených v oddelení 15C pred
sudkyňou JUDr. Belavou, na spoločné konanie, a ktorý odôvodnil práve tým, že ide o skutkovo a právne
identické veci, a navrhovatelia vychádzajú pri tvrdení a preukazovaní nesprávneho úradného postupu

Národnej banky Slovenska zo skutkovo totožných tvrdení a identických dôkazov, a právne posúdenie
zakladajú na totožných právnych argumentoch. Z uvedeného je potom nepochybné, že dokazovanie
čítaním alebo oboznamovaním v podstate už všeobecne známych, a súdu prvého stupňa z jeho činnosti
jednoznačne známych listinných dôkazov, nebolo potrebné vykonať. Rovnaký právny názor zaujal aj
Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 1Obo 283/2006 zo dňa 27.02.2008, a odvolací súd sa s ním

stotožnil. Preto aj tvrdenie navrhovateľa o riadnom nevykonaní listinných dôkazov súdom prvého stupňa
vyhodnotil ako účelové.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze

vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011, a že do družstva vložil členský vklad a ďalšie vklady, ktoré vydokladoval.
Vzhľadom na jeho rozhodnutie z Družstva vystúpiť, jeho členstvo zaniklo rozhodnutím predstavenstva
Družstva podľa čl. 16 ods. 3 stanov Družstva ku dňu 20.01.2011, čím mu vzniklo právo na vyplatenie
vyrovnacieho podielu vo výške 4.804,48 eur so splatnosťou dňa 20.07.2011. Svoje nároky si uplatnil

voči Družstvu v konkurze na majetok Družstva, ktorý nie je právoplatne skončený. Po popretí časti
jeho nároku správcom konkurznej podstaty podal incidenčnú žalobu, konanie o ktorej nie právoplatne
skončené. Zaplatenia svojho nároku sa domáha aj v tomto konaní titulom škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska. Zo súdom prvého stupňa vykonaného dokazovaniavyplýva, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL
INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, (ďalej „obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom
uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a

investičných službách, predmetom ktorej bol podľa článku I. bod 2 záväzok obchodníka s cennými
papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio,
obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných
papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investície, uschovávať
a spravovať cenné papiere, nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické

zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy
č. 2 k predmetnej zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia
Družstva vo výške 8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo
dňa 30.03.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím
zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky
Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie

na poskytovanie investičných služieb, a rozhodnutím č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011 Národná
banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák.
č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák.
č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách. V posudzovanej veci sa navrhovateľ návrhom domáhal uloženia

povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu v sume 16.672,86 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v
návrhu na začatie konania a jeho doplnení, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska
oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ust. § 129 ods.
3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v spojení s ust. § 127 ods. 4 zák.

č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze
činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006, ďalej
v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole
Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo
malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom

s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších
ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, a tiež,
že Národná banka Slovenska prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť
rozhodnutie o odobratí povolenia obchodníkovi, nedostatočné opatrenia, a zapríčinila, že navrhovateľ
nemohol rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými

papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa teda navrhovateľ voči štátu domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti,ktorejsanemožnozbaviť,aktorájezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítroch

podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §

9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ
vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť

ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.

Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale

vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný
pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu

vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so
zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je, alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie

zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa ust. § 420 ods. 1 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti.

Podľa ust. § 442 ods. 1 Obč. zák. sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva
sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v

peniazoch, teda všeobecným ekvivalentom, a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda
poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení
majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia odseku 1 sa
uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočívav nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s
ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať,
v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Odvolací súd sa najskôr stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný
nesprávny úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou
Družstva. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska
v preskúmavanej veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a

zistenie, že Národná banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci
mal nesprávny úradný postup odporcu spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene
zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že námietka
navrhovateľa, spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na
aktualizáciu Prospektu investície, neobstojí. V danom prípade nie je sporné, že Národná banka
Slovenska bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. V tejto súvislosti odvolací súd
zdôrazňuje, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 01.06.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponukymajetkovýchhodnôtmalozákonomuloženúpovinnosťdodržiavaťschválenýProspektinvestície.

Teda až od 01.06.2010 mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený
Prospekt investície. Pokiaľ potom Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona povinnosť
dodržiavať schválený Prospekt investície nemalo, nemohla Národná banka Slovenska takúto povinnosť
prostredníctvom výkonu dohľadu skúmať, keďže Družstvo samo o sebe nebolo povinné Prospekt
investície dodržiavať. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle ust. § 125c ods. 1 v

spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt
stanovená až od 01.01.2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z.
(novela zák. č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia
verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte
investícií štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm.

h) zák. č. 566/2001 Z.z.).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľa o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt (teda ani Družstvu) žiadne povinnosti

v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností
pre kolektívne investovanie. Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka
Slovenska kontrolovať. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny
právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli
do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný

striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom
stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup
Národnej banky Slovenska iba v prípade, ak by sa jej postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných
práv navrhovateľa, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľ vyhodnotil, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov

viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo,

že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák. č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka
s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je

zaručená, a navrhovateľ si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť
vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi, s tým, že až do rozhodnutia
Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi scennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 01.03.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s
cennýmipapiermitútočinnosťakoregulovanúNárodnoubankouSlovenska,ačinnosťDružstva,ktorého

bol navrhovateľ v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob
zhodnocovania na vlastné riziko, keď ide o riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľovi.

Národná banka Slovenska nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi Družstva, ako sa mylne
domnieva navrhovateľ. Podľa platnej právnej úpravy mohla totiž kontrolovať len to, či Družstvo plní
informačné povinnosti v zmysle ust. § 126 až § 130 zák. č. 566/2001 Z.z.. V tejto súvislosti treba
poukázať i na to, že navrhovateľ si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko, a
že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b)

zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.07.2013; ust. § 126 až § 130 boli zo zákona č. 566/2001
Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.07.2013). Ak si toho
navrhovateľ vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky Slovenska v zmysle zásady,
podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o jeho argumentáciu, že o
rozsahu dohľadu Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva nemal vedomosť. Navrhovateľ

ako člen družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestoval peňažné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého nemal žiaden vplyv, ale práve naopak, členská schôdza je najvyšším orgánom
družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú
činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a stanov Družstva. Sám
navrhovateľ argumentoval tým, že peňažné prostriedky do Družstva vložil z dôvodu, že sa spoliehal

na to, že Družstvo a aj obchodník s cennými papiermi sú subjekty, nad ktorými vykonáva dohľad
Národná banka Slovenska, a tak že bude zabezpečené ich riadne fungovanie, a tým budú nielen
ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Jeho spoľahnutie
vychádzalo z toho, že Družstvo malo ako jednu z činností (zapísaných v predmete činnosti podľa výpisu
z Obchodného registra) zhromažďovanie peňažných prostriedkov od svojich členov formou členských

vkladov a vykonávania činností na uspokojovanie potrieb svojich členov, spočívajúce v efektívnom
zhodnotenívloženýchfinančnýchprostriedkov.NavrhovateľvložilsvojefinančnéprostriedkydoDružstva
s plným vedomím toho, že vložením finančných prostriedkov sa stal členom podnikateľského subjektu
(Družstva), pričom s členstvom sú spojené určité práva a povinnosti, ktoré sa týkajú okrem iného aj
hospodárenia a majetku družstva. Bol to práve samotný navrhovateľ (v danom prípade sa jedná o člena

družstva a vzťah člena družstva k družstvu, a dodržiavanie stanovených povinností v tomto vzťahu
ako prevenčnej povinnosti predchádzať škodám), ktorý zanedbal prevenčnú povinnosť uloženú mu
Obchodným zákonníkom ako členovi družstva, a v zmysle ust. § 415 Obč. zák. mal postupovať ako člen
družstva v spolupráci s ďalšími členmi družstva s primeranou dávkou opatrnosti, ktorú bolo možné od
neho spravodlivo požadovať, a zvážiť možnú mieru rizika. Mohol a mal sa presvedčiť ako člen družstva

o skutočnostiach uvádzaných Družstvom, mal sa aktívne, s dostatočnou starostlivosťou riadne a včas
zaujímať o svoje práva (a ich výkon) voči družstvu, nakoľko ich podcenením či zanedbaním sa aj sám
pričinil o znehodnotenie alebo nevymožiteľnosť investovaných prostriedkov.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľa o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 eur
(500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky

Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), a následne rozhodnutím zo dňa
21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že navrhovateľ sa
nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať

v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia
veci,keďtakétohmotnoprávnepochybeniasamôžupriamoodraziťvobsahurozhodnutíNárodnejbanky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právneposúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých,
aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských
slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z.z..

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná
banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za
týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto

právne posúdila, a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľ očakával a namietal
ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri
ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu
môžu zakladať jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľ v priebehu celého

konania pred súdom prvého stupňa vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a
pochybenia, či nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím
nesprávne(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,čojemožnéposudzovaťvrámcitzv.
nezákonného rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli
zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľ tvrdený nesprávny úradný

postup odporcu v konaní nepreukázal.

Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z.,
ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že navrhovateľ bol členom Družstva, ktoré je v súčasnosti v konkurze,
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, č.k. 3K 95/2010-21,
právoplatným dňa 05.05.2011. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ v konaní
nepreukázal vznik škody, pretože nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky v

žalovanej sume voči dlžníkovi, teda Družstvu, s ktorým bol v právnom vzťahu, a ktoré je vo vzťahu
k nemu v pozícii dlžníka povinného vydať mu získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu.
Nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nedosiahne uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, v ktorom si aj uplatnil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu.

Je potom nepochybné, že mu škoda ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu. Existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu, a to existencia samotnej škody, a tým ani základný predpoklad zodpovednosti štátu podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo 199/2005 zo dňa
31.05.2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 4Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, je stále použiteľné, resp. nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 165/2012-45 zo dňa
13.02.2013). Z uvedeného dôvodu odvolací súd vyhodnotil námietky navrhovateľa, rozporujúce záver

súdu prvého stupňa o predčasnosti podanej žaloby, ako nedôvodné.

S poukazom na vyššie uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s

ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, a
následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, čo znamená, že na správne
zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v
napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a ich
náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil (ust. § 151 ods.

1 O.s.p.).

Napadnutým uznesením č.k. 15C 178/2011-234 zo dňa 25.04.2014 súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť do desať dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie
proti rozsudku vo výške 20 eur s tým, že poplatok bol vyrúbený podľa ust. 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.

a položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie,
a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a konanie o vyrúbenie
súdneho poplatku zastavil. S poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb., účinného do
30.09.2012,anaust.§18cazákonač.71/1992Zb.,účinnéhok01.10.2012,namietaluloženiepovinnosti

zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že predmetom konania je nárok navrhovateľa
proti odporcovi na náhradu škody podľa ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom konanie sa začalo do
30.09.2012, a vzťahuje sa naň neobmedzené vecné oslobodenie od súdneho poplatku ex lege, ktoré
smeruje k vecnému oslobodeniu od platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov, uvedených v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkov, účinného do 30.09.2012, teda aj k vyrúbenému poplatku. Mal za to, že

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a
dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa ust. § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa ust. § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu,

odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ,
odvolateľ a dovolateľ.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci

samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.
Podľa ust. § 17 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí
účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012)

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom platí súdny poplatok vo

výške 20 eur.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatky podľa rovnakej sadzby
platia i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa súd napadnutým uznesením, ktorým uložil
navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny
predpis a správne ho aj vyložil, a súdny poplatok navrhovateľovi vyrúbil aj v správnej výške. Postup
súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie,
bol preto správny. Odvolacie námietky navrhovateľa nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Je totiž

nepochybné, že v Sadzobníku súdnych poplatkov sa v položke č. 7a nachádza súdny poplatok pre
konanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Táto položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý
tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanouzákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bolo touto novelou do
zák. č. 71/1992 Zb. vložené ust. § 18ca, podľa ktorého sa z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté
do 30.09.2012 vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po

30. septembri 2012. Konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. síce do 30.09.2012 nebolo
uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov, od 01.10.2012 je však spoplatnené. V zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 37/2010 zo dňa 04.05.2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká
podaním návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej zročný
okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrúbiť a vymáhať až po vzniku

poplatkovej povinnosti“. Zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v ust. § 17 ods. 2 ustanovuje,
že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona sa vyrubuje vo
výške určenej týmto zákonom. Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľovi poplatková povinnosť za
podané odvolanie proti rozsudku vznikla. Navrhovateľ by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie
(i s poukazom na ust. § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal
pred 30. septembrom 2012. Odvolanie však podal dňa 11.04.2014, z čoho vyplýva, že odvolacie konanie

sa začalo za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb. v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Preto postupoval súd prvého
stupňa správne, ak mu napadnutým uznesením uložil povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, účinnej v čase vzniku poplatkovej povinnosti, pričom poplatok
vyrúbil aj v správnej výške 20 eur.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.