Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. jún 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/150/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5313206325
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5313206325.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom
G. XX, XXX XX N., proti odporcovi: M. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. nad G. XXXX, zastúpený
HKP Legal, s. r. o., so sídlom Sasinkova 6, 811 08 Bratislava, IČO: 36 727 334, o zaplatenie 1.040
eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
4C/260/2013-47 zo dňa 24. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i aokresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.040 eur
s príslušným úrokom z omeškania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Odporcovi
uložil i povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 124 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok II.).

V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ (prenajímateľ) podal proti odporcovi (bývalému
nájomcovi) návrh na zaplatenie nájomného za mesiace január - august 2010 (správne malo byť uvedené
2011 - poznámka odvolacieho súdu) vo výške 130 eur mesačne, spolu vo výške 1.040 eur s príslušným
úrokom z omeškania. Z pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 4C/212/2010 mal preukázané,
že pod uvedenou spisovou značkou prebiehalo konanie totožných účastníkov a o totožnom základe
nároku. Základom nároku vo vyššie označenej veci bola totožná nájomná zmluva zo dňa 01.09.2010,

predmetom konania sp. zn. 4C/212/2010 bolo nájomné za iné časové obdobie, konkrétne za mesiace
október a november 2010. Na základe uvedeného zistenia okresný súd dospel k záveru, že vo veci sp.
zn. 4C/212/2010 bol právoplatným a spätne nepreskúmateľným spôsobom vyriešený základ nároku na
zaplatenie nájomného na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2010. V tomto smere ide o prekážku
právoplatne rozhodnutej veci. Z uvedeného dôvodu preto nepripustil čo do základe nároku duplicitné
dokazovanie tých istých skutočností, resp. dôkazov. V prejednávanej veci sp. zn. 4C/260/2013 vykonal

dokazovanie len prečítaním a oboznámením zápisnice o pojednávaní vo veci sp. zn. 4C/212/2010
vrátane tam obsiahnutých svedeckých výpovedí, a tiež oboznámením rozsudku prvostupňového a
odvolacieho súdu. Právoplatnými rozhodnutiami vydanými v konaní sp. zn. 4C/212/2010 mal ustálené,
že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom občiansko-právnym a nárok navrhovateľa bol uplatnený ako
zmluvný nárok na zaplatenie nájomného na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.09.2010. U zmluvného
nároku, pokiaľ je platný, nie je rozhodujúce, či nájomca fakticky užíval predmet nájmu, uvedené okolnosti

sa vyhodnocujú len u bezdôvodného obohatenia. U zmluvného nároku je podstatné, či zmluva je platná
a vtedy je nájomca povinný zmluvné nároky vrátane nájomného platiť bez ohľadu na to, či fakticky
byt užíval alebo nie. Nájomná zmluva zo dňa 01.09.2010 je platným právnym úkonom o nájme časti
bytu, táto zmluva nebola ukončená odstúpením, právo na zľavu z nájmu bytu, ktorú uplatnil odporca v
konaní sp. zn. 4C/212/2010, odporcovi nevzniklo. Súd v konaní sp. zn. 4C/212/2010 zároveň dospel k
záveru, že list odporcu zo dňa 01.10.2010 nemožno považovať za dohodu o ukončení nájmu a nakoniec

rozsudkom zo dňa 08.03.2012 ustálil, že nájomná zmluva zo dňa 01.09.2010 bola ukončená uplynutím
doby, na ktorú bola uzavretá, t. j. dňom 01.09.2011. Nakoľko odporca nepreukázal zaplatenie nájomnéhoza sporné časové obdobie, resp. nepreukázal zánik pohľadávky iným spôsobom, inými otázkami sa súd
už nezaoberal a zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi nájomné v požadovanej výške s príslušným
úrokom z omeškania.

Navrhovateľovi ako úspešnému účastníkovi priznal náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý ho navrhol zmeniť tak, že návrh navrhovateľa sa v celom
rozsahu zamietne, eventuálne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie.
V dôvodoch odvolania najskôr opísal skutkové okolnosti prípadu a poukázal i na konanie, ktoré viedol
navrhovateľ proti Mgr. W. G. (spolunájomníčka) na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23C/41/2011.
Okresný súd Galanta v označenej veci a po riadne vykonanom dokazovaní dospel k diametrálne
odlišnému názoru, na základe ktorého návrh navrhovateľa proti Mgr. G. v celom rozsahu zamietol.
Nárok navrhovateľa na zaplatenie nájomného za mesiac január až august 2011 poprel v celom rozsahu.

V podrobnostiach v tomto smere uviedol, že predmet nájmu užíval len do dňa 29.09.2010, t. j. menej
ako jeden mesiac a to napriek tomu, že nájomná zmluva bola pôvodne uzavretá na bodu jedného roka.
De facto došlo k ukončeniu nájmu dňa 29.09.2010, de iure dňa 15.10.2010, kedy navrhovateľ písomne
súhlasil s jeho návrhom na ukončenie nájomnej zmluvy dohodou.
Samotná skutočnosť, že bol nútený vypratať predmet nájmu na výzvu navrhovateľa po menej než

jednom mesiaci užívania a skutočnosť, že navrhovateľ požaduje od neho zaplatenie nájmu za obdobie
január až august 2011, je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. Navrhovateľ nejasnými formuláciami
jednotlivých ustanovení Zmluvy o nájme zároveň zapríčinil neurčitosť zmluvného režimu, za neplatné
považoval odvolateľ najmä ustanovenia čl. IV. ods. 2 a čl. V. ods. 3 Zmluvy. Odvolateľ mal za to, že
nie je povinný platiť žalované nájomné, nakoľko od 29.09.2010 nemohol prenajatú časť nehnuteľnosti

užívať, čo svojím konaním zapríčinil výlučne navrhovateľ. Všetky tieto tvrdené skutočnosti mohol v
prebiehajúcom súdnom konaní preukázať, avšak konajúci súd mu svojím postupom odňal možnosť pred
súdom, a to prakticky v celom rozsahu. Konajúci najmä odmietal otázky právneho zástupcu odporcu
súvisiace s vecou, neumožnil mu vyjadrovať sa komplexne k celej veci a odmietol vykonať dôkazy ním
navrhnuté, najmä vypočuť ako svedkov Mgr. G. a O.X.. Nesúhlasil ani s názorom okresného súdu, že v

prejednávanej veci ide o prekážku rozsúdenej veci. Nároky navrhovateľa uplatňované v tomto konaní sa
diametrálne líšia od nárokov uplatňovaných už v právoplatne skončenom konaní sp. zn. 4C/212/2010. V
prebiehajúcom konaní chcel predniesť súdu nové argumenty a zároveň poukázať na nedobromyseľnosť
navrhovateľa, trvajúcu od počiatku nájomného vzťahu až do súčasnosti. Zásadným rozdielom medzi
konaniami na Okresnom súde Galanta a Okresným súdom Čadca bola najmä skutočnosť, že Okresný

súd Galanta vykonal všetky dôkazy navrhnuté odporcom a pri svojom rozhodovaní o veci vzal do
úvahy i výpovede svedkov. Naopak, Okresný súd Čadca v predošlom konaní sp. zn. 4C/212/2010
posúdil svedecké výpovede ako nevierohodné a zaujaté, a preto z nich nevychádzal. Z hľadiska právnej
istoty oboch účastníkov sporu bolo potrebné prejednať celú vec opätovne a až následne rozhodnúť
o nárokoch uplatňovaných v tomto konaní. Z jeho pohľadu je však neakceptovateľné, aby súd apriori

odmietal prezentáciu jeho argumentácie súvisiacej so základom nároku. Prekážka rozsúdenej veci v
prejednávanej veci je daná výlučne vo vzťahu k nájomnému za mesiace október a november 2010 a ku
kaucii. Vo vzťahu k žalovanému nájomnému za mesiace január až august 2011 prekážka rozsúdenej
veci v tomto konaní neexistuje.
Za vadu napadnutého rozsudku považoval odvolateľ i nedostatočné odôvodnenie, v ktorom sa žiadnym

spôsobom nevysporiadal s argumentáciou odvolateľa, ktorou namietal, že výkon práv navrhovateľa bol
v rozpore s dobrými mravmi, ktorú argumentáciu v konaní opätovne prezentoval.
Písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu 29.04.2014 doložil odvolateľ rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 19.03.2014, č. k. 25Co/5/2013-209, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného
súdu Galanta zo dňa 02.05.2013, č. k. 23Co/41/2011-178, vo veci navrhovateľa O. S. proti odporkyni

Mgr. W. G..

Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal rozsudok
okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po preskúmaní ho bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušil
a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:Zmyslom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“) je umožniť každému reálny prístup k súdu a

tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že nedostatok náležitého odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v
podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj Ústava SR (čl. 46) a Dohovor
(čl. 6 ods. 1). Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Torija proti Španielsku) a

Ústavného súdu SR (napr. I.ÚS 17/01, II.ÚS 261/06, III.ÚS 74/08 a ďalšie) treba považovať za porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia, ak však ide o taký argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci sa dôsledne neriadil vyššie

uvedenými princípmi.
Zo spisového materiálu je zrejmé, že odporca opakovane (v odpore i na pojednávaní dňa 24.10.2013)
namietal oprávnenosť nároku navrhovateľa z dôvodu, že bol uplatnený v rozpore s dobrými mravmi
(§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska skutkových okolností prejednávanej veci išlo podľa
názoru odvolacieho súdu o významný špecifický argument, s ktorým bol prvostupňový súd povinný sa

vysporiadať v odôvodnení napadnutého rozsudku. Pokiaľ tak neurobil, už táto samotná skutočnosť bola
v zmysle vyššie uvedenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i judikatúra Ústavného súdu SR
dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku, nakoľko uvedeným postupom prvostupňového súdu bolo
porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces.
Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou odvolateľa, že v prejednávanej veci nejde o prekážku

právoplatne rozhodnutej veci, odvolateľ v tomto smere správne argumentoval, že predmetom tohto
konania je iné obdobie, ako bolo navrhovateľom žalované v konaní vedenom na Okresnom súde Čadca
pod sp. zn. 4C/212/2010.
Pokiaľ okresný súd poukazoval v prejednávanej veci na závery konania sp. zn. 4C/212/2010 (najmä z
dôvodu, že ide o tých istých účastníkov a predmet konania sa týka tej istej zmluvy), odvolací súd dáva

do pozornosti, že právoplatné rozhodnutie v obdobnej veci (bez toho, aby boli zohľadnené konkrétne
okolnosti prípadu), ešte nezakladá povinnosť súdu vychádzať v inom konaní z tejto inej (obdobnej)
veci. Princíp právnej istoty a princíp predvídateľného rozhodovania má síce svoje opodstatnenie v
právnom štáte, ale zároveň má i svoje limity, pretože popri vyššie uvedenom princípe stoja aj ďalšie
princípy a doktríny, ako sú spravodlivosť, proporcionalita, legalita a iné. Argumentácia len jedným

princípom (i keby ním bol princíp právnej istoty) sama o sebe nevedie k presvedčivému zdôvodneniu
právneho záveru, pokiaľ sa opomínajú špecifiká konkrétneho prípadu a ďalšie (vyššie uvedené) právne
zásady, princípy, či doktríny. Naviac odvolávanie sa prvostupňového súdu na inú právoplatne skončenú
vec nemá v podmienkach Slovenskej republiky všeobecnú (precedenčnú) záväznosť a pokiaľ nebolo
publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR, nemá ani faktickú záväznosť. V súvislosti s

prejednávanou vecou je potrebné naviac poznamenať, že okresný súd nebol viazaný právoplatnými
rozsudkami vydanými v konaní sp. zn. 4C/212/2010 aj z toho dôvodu, že v označenom konaní sa
riešilo iné žalované obdobie a v uvedenom konaní nebola predmetom riešenia ani námietka odporcu,
že navrhovateľ uplatnil výkon svojho práva v rozpore s dobrými mravmi. Táto námietka bola uplatnená
až v prebiehajúcom konaní.

Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené zistenia potom nemohol inak, len napadnutý rozsudok
podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. v celom rozsahu zrušiť a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v ďalšom konaní sa najmä vysporiada s návrhom odporcu na vykonanie dokazovania
výsluchom vyššie uvedených svedkov a najmä opakovanou argumentáciou odporcu, že výkon práva, t.
j. uplatnený nárok, bol vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu v rozpore s dobrými mravmi.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .